Příspěvky uživatele

< návrat zpět

,,Verím, neverím, každopádne je to pri tebe celkom... zvláštne," uškrnie sa na svoju sestru a pokrúti hlavou. Vlk sa mal evidentne naponáhlo a to bolo celkom fajn. Ahvaryan sa tešil, že sa bude môcť stráviť nejaký čas so svojou sestrou. Nevidel ju takmer pol roka a nebola jediná ktorá mu chýbala. Avšak teraz keď mal možnosť stráviť s ňou nejaký čas, tak sa predsa len nebude naháňať za niekým, kto môže byť na druhom konci ostrova - živý či mŕtvy. ,,Skôr a čudujem, že si ho ešte nezožrala ako cukríček," smeje sa nahlas počas podpichovania sestry. Ale musel uznať, že tento fakt bol skutočne prekvapivý, možno ešte viac ako samotný fakt, žeby videl ako Riveneth žerie nejakého iného vlka. Možno sa na ňu nepekne pozrel alebo niečo.
,Tiež ťa rád vidím," otočí sa na sestru s úsmevom. Tak pekné slová od nej ešte predtým nepočul. Stiahne uši, prikrčí sa a hravo po nej skočí aby jej mohol zahryznúť do ucha - tak ako to robili keď boli ešte mladý, keď ich matka bola ešte nažive. ,,Aspoň ho budem môcť zožrať ako poslednú možnosť!"

Prekliate jazero >
Ahvaryan kráčal pozdĺž horského masívu, ktorý začínal niekde v miestach, kde sa nachádzalo jazero okolo ktorého pred pár minútami prešiel. Keďže ako vlk nemal najmenšieho tušenia ako funguje a čo to vôbec je geografia, čudoval sa ako sa mohli hory zodvihnúť len tak z ničoho nič - samozrejme nemal na mysli čas, ale skôr miesto. Ako si hory vyberajú kde narastú? A prečo nemôžu byť niekde inde? Netušil, avšak v tomto momente to bolo aj tak absolútne jedno, nepodstatné pre jeho život a ďalšie prežívanie. Ako však kráča točí hlavu do strán aby sa mu podarilo naraziť na živú dušu ihneď ako bude mať možnosť. Vedel, že v tomto lesa príliš veľa vlkov nežije - bolo by teda veľmi zaujímavé ak by v ňom niekto chcel žiť dobrovoľne. To bol aj jeden z dôvodov prečo sa ich menšia rodinka rozhodla zostať v jaskyni, ktorej vchod sa nachádzal práve zo strany tohoto nepekného lesa.
Napokon sa mu však podarí presne to v čo dúfal a neďaleko od ich úkrytu skutočne narazí na sestru! A ani nie je sama. To sú mi novinky, že Riven niekoho nezožerie rovno na mieste. Zacvakal ušami a urobil pár radostných krokov smerom k nim. ,,Čo to nevidím, žeby si moja malá sestrička našla milého?" zasmeje sa nad ich malou spoločnosť. Ako mu už chýbalo toto podrývanie! Hneď mu však otočí, keď Riven odpapuľuje späť, s tým však nejako počítal. Predsa len svoju sestru poznal od narodenia.

Kvitnúca lúka cez púšť >
Po púšti sa mu v zime išlo určite omnoho lepšie ako po lúke z ktorej zišiel takmer okamžite ako to bolo možné. Každým jedným krokom sa zaprisahával, že v zimnom období sa už so svojim veľkým zadkom nikde nepohne. Aspoň nie, keď bude na okolí viac snehu ako vlkov v jeho svorke. Môže to kašlať. Skutočne. So stiahnutými ušami sa zastavil pri vode, ktorá nevyzerala príliš zdravo. Ešte stále bola v tekutej forme, hádam kvôli svojmu umiestneniu na púšti, ktorá aj napriek tomu, že nebola taká teplá ako v lete, bola stále pekne rozpálená. Nezastavoval sa, vedel, že v ich úkryte nejaká voda bude, alebo ak nie tak niečo nájde tam na okolí. Navyše všade bolo dosť snehu, ktorý mohol žrať a tak oklamať hlavu, že pije vodu. Krajina neobmedzených možností len čo je pravda. Pridal teda do kroku aby sa čo najskôr dostal na miesto určenia.
> Temný les

zlatý les cez tichú >
S hlavou sklonenou prechádzal cez územie posiate trávou a nadával prečo sa predsa len nevybral do Zlatej nory. Sakra práca aj s hlbokým snehom, ktorý sa mu lepí na jeho guľaté telo a zabranuje mu v rýchlej chôdzi smero dopredu. Teraz by sa mu zišiel niekto, kto by mu v najlepšej úvahe vyšľahal chodník, alebo ešte lepšie - odpratal cestu pred jeho labami, aby bol schopný dostať sa z miesta A na miesto B bez toho aby musel čo i len jeden vankúšik položiť na ten nepríjemný chladivý sneh. Teraz mohol ležať v teple, mohol mať nažratý žalúdok ak by Boh dal a dokonca by mu možno aj Rýdia ešte robila spoločnosť! Ale nie, on sa musel trepať za súrodencami, lebo sa odrazu cítil previnilo za svoj nový život a to, že ich už takmer pol roka nevidel. No krásne to skutočne začína nový rok pre vlka, ktorý si pomaly ale isto žije svoj ,,americký" - alebo skôr Zlatý sen.
> jazero smrti cez púšť

zlaták >
,,No vidíš," načúva jej slovám o myšlienkach o tom čo si myslela, že je a nie je možné. Koľko ich len mal on! Ako sa vraví, vlk mieni - Boh mení. Naplánovať si život krok za krokom predsa len nebolo príliš jednoduché, najmä ak tvoja minulosť nezáležala len od teba. A v tomto momente mu na myseľ vyskočili vlci, ktorých už dlho nevidel. Posmutnel, pomaly už aj zabudol čo pre neho rodina kedysi znamenala a on ich vymenil - presne tak ako mu pred pár mesiacmi, keď slnko ešte normálne hrialo, povedala. Vtedy ju presviedčal, že tomu tak nie je a že je nemožné aby niečo také hrozné niekedy urobil. A predsa len tu dnes stojí, spokojný so svojim novým životom zabúdajúc na súrodencov, ktorým predtým obetoval takmer celý život. ,,Budem musieť po čase navštíviť aj súrodencov, tak sa asi rozdelíme," otočí sa smerom k nej ešte predtým ako sa od nej skutočne aj oddelí. Rozhodne sa, že nevojde ani do územia a využije toho, že je celý premrznutý a nebude sa zbytočne zahrievať v ich nore. Potom by sa mu už skutočne nechcelo nikam sa v tomto počasí trepať. ,,Ale už sa teším keď zase niečo podnikneme," uškrnie sa na ňu, počká kým sa spoločne rozlúčia a poberie sa smerom k zálivu a odtiaľ do ich rodového úkrytu.
> kvetúca lúka cez zátoku

,,No vidíš, som na tom rovnako. Ale vieš ako sa vraví - aj dobrého veľa škodí," pritaká jej slovám a pomalým pohybom sa isto presunie do vzpriamenej polohy, nohy však stále drží čo najďalej od chladnej zemi ako sa dá, len aby zabránil tom, že by si ich zas a znovu nechal premrznúť skôr ako sa poberú smerom domov. Ešte ich čakala vcelku dlhá cesta na ktorú sa bolo treba pripraviť. ,,Tak pokiaľ by si to zakončila v prvých kríkoch, bola by si zachránená," smeje sa nad tou predstavou a niekedy by na to aj skutočne pristal! Ak by za neho urobili všetok pohyb kocky miesto jeho svalov, hneď by mu bolo viac sveta žiť. Na chvíľu okolo nich však zavládlo ticho a bolo to skutočne celkom príjemné. Prerušil ho až on po pár sekundách s hlasným povzdychom. ,,Tak čo? Dokĺžeme sa späť do svorky," jemne ju šťuchol labou do ramena a pomaly sa pobral na cestu smerom do Zlatej.
> Zlatý les cez Baštu

,,Ešte aby si plánovala," zavrčí žartovne. Veci ako zabitie sa neplánujú! Teda... asi. Možno. To je jedno! Nebola to príliš vhodná konverzácia na čas, ktorý práve teraz oni dvaja spolu tvárili a bol okrem smiechu prevažne zaplnený aj pádmi a najmä príjemnou atmosférou. Ahvaryan sa pomaly ale isto blížil k okraju jazera, stačilo mu. Dal si poriadne do tela, predsa len držanie rovnováhy keď pod vami všetko uteká je omnoho náročnejšie ako kráčanie po normálnej zemi. Zaslúžil by si za to odmenu. Akonáhle sa mu Rýdia zase zrúti k nohám, nedokáže si pomôcť a pri pohľade na ňu musí bolestne syknúť. Úder ho bolí takmer aj za ňu. ,,Už mi asi stačilo," prejde okolo nej a labkou ju šťuchne do stehna. Snehový závej na kraji jazera sa mu v tomto momenti vidí ako záchranné koleso.
,,Moje laby. Sú z nich ľadové kocky," smeje sa ihneď ako sa mu podarí prevaliť na chrbát a skončiť v snehu, ktorý sa nahromadil na okraji ľadovej plochy. Laby a najmä vankúšiky pozdvihne do vzduchu aby sa aspoň na pár minút nedotýkali ľadovej plochy a krv im vrátila aspoň trochu tepla. Až v tomto momente si uvedomil ako veľmi dychčí - pred očami samu utvárali obláčiky pary a on sledoval ako sa rozplývajú v chladnom ovzduší.

,,Zatiaľ sme sa ani jeden nezabili tak je to dobré!" smeje sa. Konečne sa mu ako-tak podarilo uvoľniť, však len do tej miery do akej sa dá, keď sa môžete kedykoľvek prepadnúť do mrazivej vody, ktorá môže znamenať jasnú smrť. Pomaly ale isto sa staval na laby aby si mohol užiť s Rýdiou ešte nejakú zábavu pred tým ako sa budú musieť zase pobrať späť, predsa len už mu takmer kńučalo v žalúdku - aj keď to ešte nebolo na okolí počuť, bolo tomu tak. Momentálne mal však dôležitejšie veci na práci a tomu by sa dalo povedať, že je pre neho celkom zásadný character development. ,,Cez leto sem musíme prísť pozorovať ryby a vyhrievať sa na slnku," navrhne jej s úškrnom a poskočí na lade dopredu. Už sa mu podarilo dostať takmer do stredu ľadovej plochy. Ten ľad napokon predsa len držal presne tak ako Ryd vravela a on mohol v spokojnosti povedať aj nahlas, že mala pravdu. ,,Nakoniec to predsa len nie je také zlé," snaží sa ju dostihnúť aby do nej mohol šťuchnúť a tak sa obaja zosypali na ľad vedľa seba. Laby mu však na povrchu prešmykujú a dostáva sa teda do stavu, kedy vyzerá ako zvieratko z animákov, ktoré sa snaží utekať. Sranda celkom.

,,Hej spomínam si! Zo začiatku to nevyzeralo moc ružovo ale napokon sa nám podarilo všetko ako sme predpokladali," spokojne si zaspomínal na svoj prvý lov na území Mois Grisu. Odvtedy už skutočne uplynul dlhý čas a kto by si bol povedal, že sa napokon všetko takto vyvŕbi? Spomienky na minulosť boli síce pozitívne, na druhú stranu Ahvaryanov pohyb po ľadovej ploche práve najpozitívnejší nebol. Chvost mal kŕčovito vystretí a snažil sa ním držať balans. ,,Som vedel, že si sa pridala len kvôli mojim modrým očiam," zasmeje sa nad týmito slovami aj keď ich nemyslí príliš vážne. Zábava však musí byť a on to veľmi dobre vie.
,,Myslím, že je trošku iné porovnávať moju a tvoju váhu," zasmeje sa znovu a pokrúti chvostom, čo ho okamžite vyvedie z rovnováhy a s hlasným žuchnutím sa poberie k zemi. Silou malého trenia sa pomaly ale isto plazil k Rýdii. ,,Tento spôsob pohybu je celkom príjemný," smeje sa.

Zlatá svorka cez Baštu >
Pomaly ale isto im cesta k zamrznutému jazeru ubiehala a tak sa menila i krajina okolo nich. Mala však stálu premennú, ktoru bol sneh, no aj napriek tomu sa každým krokom dostávali takmer do iného sveta. ,,To teda! Už to bude skoro rok čo som sa tu ocitol," vzdychne si, no nie nespokojne. Bol rád, že sa tu našiel, v jeho minulom svete sa necítil tak dobre ako tu a aj napriek tomu, že nemal pri sebe svojich súrodencov, žilo sa mu akosi ľahšie. Už ani len neľutoval, že boli všetci rozlezený po okolí. Alebo teda - niektoré. Aspoň teda tí o ktorých vedel. ,,A ty si bola vlastne prvý vlk, ktorého som tu stretol ak dobre viem," presunie pohľad smerom na jej uši, keďže Rýdia bola o niečo nižšia ako on. ,,Kto by bol vtedy povedal, že napokon skončíme obaja na jednej strane barikády," zasmeje sa a v tom si spomenie na slová, ktoré jej vtedy tiež vravel. ,,Som ti vravel, že zima mení názory na svorky!" uškrnie sa a jemne jej labou šťuchne do ramena. Zima zmení veľa vecí, lebo nejeden si uvedomí, že život nie sú len kvetinky a motýliky.
V tom momente už však prišli na miesto určenia a Rýdia sa hneď pobrala do akcie. ,,Len si nerozbi nos prosím ťa," odpovedal jej so smiechom, no aj tak pridal do kroku, určite však nie tak rýchlo ako ona. Dobre vedel, že nemá príliš najstabilnejší tvar tela a tak ak by mal niekto z nich dvoch padnúť na tlamu, bol by to práve on. ,,Je dosť zamrznutý?" pýta sa jej, ako pomaly pokladá laby na ľad a zisťuje či nebude pod ním praskať. To by bol fakt trapas.

Ahvaryan o jej ohybnosti skutočne nemal dôvod pohybovať. Nad jej slovami sa však veľmi rád zasmial a popri svojom rozmýšľaní sledoval jej pohľad. Prekvapivo sa ho dudok stále držal, avšak asi sa tomu ani príliš nečudoval. Hľadal teplo a určite očakával, že dvaja vlci pôjdu loviť a možno z toho niečo padne aj jemu -mal však bohužiaľ smolu, keďže ani jeden z dvojice nemal teraz vôbec v hlave jedlo. ,,Budiš teda jazero!" zakrútil chvostom, keď uvidel ako sa pri tomto slove Rýdia nadšene zavlnila. Jazero - Zlaták, ako sa volalo nebol ďaleko a možno na tom mieste ani nebude toľko snehu. Akonáhle si však uvedomil, čo bude návšteva jazera v zime predstavovať, úsmev mu mierne zamrzol na tvári. Určite a pred ňou natiahne na zem ako nejaký vypreparovaný medveď! No ďakujem pekne. Uškrnul sa však, aspoň sa na tom spoločne zasmejú a budú mať na čo spomínať. ,,Kľudne. Potom môžeš vybrať miesto kam pôjdeme ty," navrhol jej a pobral sa smerom, ktorým vedel, že sa nachádza jazero. Posledný krát keď tak bol, tak sa s Tiarou pokúšali loviť ryby. Nešlo im to, to bola pravda.. Ale hlavne, že sa neutopili.
> Zlaták cez Baštu

Chvost sa mu jemne mihal vo vzduchu, keď sledoval ako k nemu čokoládová vlčica beží. Po toľkých rokoch, čo sa medzi súrodencami doberali mu skutočne dobre padlo, že ho niekto rád videl a dokonca vyhladával čas strávený s ním. Rútila sa na neho ako raketa, jemu to však prišlo až neskoro, znamenalo to teda, že sa jej nestihne vyhnúť - to čo však očakával sa nestalo. Vlčica to stihla vytočiť a tak na ňom napokon skončila len hŕbka snehu. ,,V pohode?" smeje sa na jej pohybových schopnostiach, no aj napriek tomu vie, že na tom nie je o moc lepšie. Akonáhle sa jeho veľké telo dostane na ľad, bude letieť aj on ak nie dokonca priamo na držku. ,,Troška snehu ešte nikoho nezabila," otrasie si prebytočný sneh zo srsti, čo tento jemný poprašok len rozptýli po okolí a nechá ho znovu klesnúť na všetko čo mu padne do rany.
Akonáhle sa ho ale spýta, kam by sa mali vydať, musí sa zamyslieť. A že to v tomto počasí vôbec nie je jednoduché. ,,Na pláži sme už boli, v lese sme teraz... v horách je v tomto čase asi dosť zima a nie príliš príjemný terén," rozmýšľa nahlas popri tom ako sa skutočne snaží vymyslieť miesto, ktoré by sa im mohlo zapáčiť. ,,Čo by si povedala na jazero?" jemne nakloní hlavu na stranu aby si mohol vypočuť aj jej názor. ,,Milujem to tam- ale v lete. V zime som tam ešte nebol."

Pod labami mu praskal vyšliapaný sneh okolo úkrytu. Bolo jasne vidieť, že toto miesto bolo stredobodom svorky a pohybovalo sa to značné množstvo vlkov. Aj ich pachy boli silné, čerstvé - on sám však veľmi veľa z nich nepoznal. Na poslednom stretnutí svorky ich bolo len pár a netrvalo príliš dlho, nemal teda možnosť naučiť sa priraďovať pachy k srsti a nebodaj ešte menám vlkov, ktorý boli v jeho svorke. Uši sa však na druhú stranu snažil držať vzpriamené a nasmerované von, najmä teda z dôvodu aby nevyzeral príliš... nadšene? Alebo lepšie povedané, zúfalo. Dúfal, že sa vlčica s ktorou sa viacmenej práve rozlúčil poberie za ním a budú môcť ešte nejaký čas stráviť spolu, chcel však vyzerať akoby mu na tom nepríliš záležalo. Možno to bol obranný mechanizmus, ak by sa napokon rozhodla nenasledovať ho, aby sa necítil sklamane a mohol vlastne hrať, že ho to vôbec netrápi. Akonáhle však počul svoje meno, zastal a srdce mu poskočilo. Otočil sa smerom k úkrytu a s úsmevom vyčkával na vlčicu, ktorá sa mala odtiaľ čoskoro vynoriť. ,,Takže teda tú sľúbenú prechádzku?" spýta sa jej s prívetivým smiechom a moc sa snaží aby jeho chvost nevíril sneh pod sebou a nebol možno až príliš nadšený.

,,Súhlasím, jar je najlepšie ročné obdobie," pritaká jej slovám. Presne to si myslel aj on! Vonku razom všetko po zime ožívalo a aj vzduch sa zdal akýsi príjemnejší, než keď ste ho dýchali v zime. Aj napriek tomu, že niekedy stále rezal v nozdrách, v tomto čase ste boli ochotný to prehliadnuť. ,,Asi mu je tiež zima a prišiel sa trochu zahriať," oči mu padli na červeného vtáčika až keď ho Rýdia napomenula. Doteraz mu nevenoval príliš veľa pozornosti, najmä teda z dôvodu, že to nebral ako podstatné. Nemal mu ako ublížiť, tak teda nech si robí čo chce. ,,Však on potom zase odletí," Mávol nad tým hlavou a radšej sa obzrel k šteňaťu, ktoré už Rýdia utešovala. Ešte, že tu bola, on sám by si nevedel príliš poradiť. Keď už sa však aj on chcel nahnúť k vĺčati, razom sa vo vstupe do úkrytu objavil aj jej otec. Jeho slová už neboli potrebné, o šteňa sa doteraz postaral - teda postarali a teraz ho odovzdával právoplatnému majiteľovi. ,,Áno, boli sme na pláži a tam sa nás tento tu rozhodol sledovať. Hrali sme sa v snehu a tak," odpovedá mu, keď sleduje ako sa k nej skláňa a skrýva do svojej srsti. Musí si tento moment zapamätať, ešte ho bude potrebovať. ,,Hlavne, že to prežil a neprišli sme o člena svorky," odpovedá na správu o Rhaaxinovi a aj keď mu tento vlk absolútne nič nehovoril, nemohol mu priať nič iné ako len všetko dobré. Svorka je o jednotlivých vlkoch a teda potrebovali každého jedného. ,,Tú nepoznám, ale ak ju uvidím, tak ju určite rád pozdravím," usmeje sa a prestúpi z nohy na nohu.
Skôr ako sa mu však podarí odísť, nenápadne sa otočí smerom k Rýdii. ,,Idem asi niekde do lesa, ale budem blízko, ak by si sa chcela neskôr pridať?" a s položením tejto otázky sa pobral preč z nory, dúfajúc, že ho bude hnedá vlčica nasledovať a bude s ňou môcť stráviť ešte nejaký čas.
> zlatá svorka

Keď okolo neho Sill prebehla, pozorne ju sledoval. Evidentne vedela kam idú a to bolo dobré, aspoň vedel, že svet okolo seba predsa len vníma a tým pádom teda jej existencia nebola až tak stratená - aj keď.. predsa len bola dcérou alfy, ako mohla byť v živote stratená? Jemne pokrútil hlavou, jeho rodine takéto postavenie nebolo umožnené. ,,Možno aj hej. Možno keď čakala šteňatá, tak sa rozhodla skryť zo života aspoň na nejaký čas," navrhne možné riešenie, no ani on sám si nie je istý tým, či tomu tak skutočne bolo alebo sa len jednoducho vyhýbala vlkom zo svojej svorky. Kto je však on aby to súdil? Ale čo.. Súdiť mohol. Potichu, ale mohol.
Do úkrytu sa napokon dostali celkom rýchlo, čo mu aj vyhovovalo. Sill sa už triasla ako osika a v jaskyni našťastie bola celoročne stála teplota, ktorá bola nateraz dostatočná. ,,Zima je fajn, škoda len, že po tom snehu sa tak ťažko dostáva z bodu A do bodu B," zasmeje sa akonáhle sa im podarí zostúpiť dolu. Niekde pri vchode sa zastavil a rýchlym pohybom si zo svojej srsti otriasol sneh, ktorý sa mu tam mohol zachytiť počas toho ako sa presúvali cez les. ,,Aj tak budem mať asi navždy najradšej jar alebo skoré leto," odpovedá, aj keď žiadna taká otázka nepadla. ,,Ty máš najradšej zimu?" spýtal sa jej na oplátku.