Příspěvky uživatele

< návrat zpět

,,Odveďme ju teda asi radšej do nory, nech neprechladne v tomto počasí," navrhol a pokračoval v chôdzi ďalej, smerom hlbšie do lesa. popravde dúfal že ich počas cesty zastaví jej otec a oni sa budú môcť otočiť skôr ako skončia vo finálnej destinácii. aj keď v lese bolo počuť hlasy ani jeden z nich evidentne nepatril vlkový ktorého hľadali. Postupoval teda smerom do úkrytu a dával pritom pozor či ho nasleduje tak ako stena tak aj Rydia. Aspoň jej bude môcť ukázať miesto, ktoré akoby bolo srdcom celej svorky a ona si aspoň môže zapamätať kde sa ukryť nachádza ak ho bude potrebovať. ,,Času máme predsa dosť, akoby sa v zime dalo robiť aj niečo lepšie," - než čakať kedy skončí. Veru dokončí len sám pre seba, v duchu. Ostatné, nechce byť príliš negativisticky a tak niektoré svoje myšlienky drží len pre seba. ,,Popravde nemám najmenšieho tušenia. Jeho partnerku som zahliadol len raz a aj to bolo rýchle stretnutie... Vraj celej svorky," jemne mykne plecami nad touto informáciou. ,,Pár vlkov vtedy povýšili, pohádali sa so staršími deckami a potom sa to rozpustilo... Jeho partnerka je bielo-cierna vlčica. Podobná túto Sill."
> Úkryt

pláž >
Cesta ich malej skupinke ubiehala celkom rýchlo, čo bolo aj dobré, prizerajúc na stav v akom sa nahádzala Sill. Ahvaryan kráčal prvý, aby mohol svojimi veľkými labami robiť dvom vlčiciam snehový pluh, avšak cesta bola omnoho lepšia hneď ako vstúpili do lesa. Medzi stromami sa kde tu nachádzali chodníčky vyšliapaného snehu, ktoré zostali po jeho obyvateľoch. ,,Teraz už len nájsť Alfy," povzdychol si spokojne a spomalil svoje kroky aby sa mohol vyrovnať na úroveň svojich spoločníčok. Zima skutočne bola, nebolo to jedno z jeho najobľúbenejších ročných období avšak v tomto momente sa zdalo byť všade akosi teplejšie. ,,Môžeme sa ešte prejsť po okolí ak budeš chcieť," navrhol nenápadne Ahvaryan vlčici, ktorá kráčala po jeho boku. Predsa len bola nová a určite toho tu až toľko nepoznala! Nie, žeby on toho vedel o niečo viac, najmä teraz, keď všetko bolo zapadnuté snehom a bolo ťažko vidieť akékoľvek orientačné body. ,,Dufam, že nás jej rodičia nájdu skôr ako prejdeme cez celé územie až do nory," jemne si odfrkol a porozhliadol sa po okolí.

Všetci traja sa razom ocitli na snehu a pravdupovediac bol to jeden z najlepších zážitkov, ktoré sa Ahvaryanovi podarilo v poslednej dobe zažiť. Predsa len svorka napokon nebola až taký zlý nápad a jeho život nemusí byť len strach o vlastný život. Konečne to pre neho začalo dávať zmysel a aj napriek konštantnému tlaku zo svojho vnútra sa dokázal tešiť aj z niečoho iného ako bolo jedlo. Hlasný smiech mu uvoľnil svaly a razom sa cítil omnoho príjemnejšie ako, takmer mu až začali slziť oči. Všetko dobré však musí raz skončiť a bol čas vybrať sa domov. ,,Raz si to znovu zopakujeme," prehovorí so smiechom v hlase k Sill, no rovnako tak aj k tmavej vlčici. ,,Sneh je zábava, že?" žmurkne na mláďa a rýchlym pohybom sa otrasie zo snehu, ktorý sa nachytal na jeho srsť.
,,Áno, áno, máš pravdu," pritaká hnedej vlčici a jednou z predných láb šťuchne štena do boku. ,,Tak poďme nech sa nám nepremeníš na ľadovú kryhu."
>územia zlatej cez zlatý les

,,Asi by sme sa tam mohli ísť aj pozrieť, či už to vyriešili alebo sa máme nejako zariadiť," zamyslí sa a po očku pozrie smerom k Sill, ktorá si našla nejakého nového kamaráta, ktorý ako sa zdalo, mal krídla. ,,Už hádam ubehlo dosť času na to aby sa im to podarilo vyriešiť," navrhne jej a vôbec, aleže vôbec to nebolo kvôli tomu, že mu bola zima na brucho. Urobil teda pár krokov smerom k malej vlčici a sklonil sa k nej. ,,Čo by si povedala na to, keby sme šli domov? Do-mov?" spýta sa jej, no v tom momente aj jeho zaujme vtáčik, ktorý sa tu objavil. Síce taký druh už videl, no nebol si istý, či toto bolo presne miesto kde by sa mal nachádzať a dôvod prečo tu vlastne je? Možno bola príliš silná zima na to aby žil opustene. Možno čakal, že keď sú tu vlci tak nájde nejaké jedlo. ,,Chcela by si ho uloviť?" spýta sa jej, vôbec nerozmýšľajúc nad tým, či je to dobrá možnosť alebo nie. ,,Poď ukážem ti," prikrčil a k zemi, urobil pár krokov akoby sa zakrádal a potom teotrálne vyskočil do vzduchu len aby sa so smiechom hodil do snehu. Síce to nebolo práve lovecké zakončenie, no mláďatá (a aj Ahvaryan) sa učia hrou. ,,Pridaj sa!" zakričí smerom na Rýdiu a mágiou vzduchu k nej nechá doplachtiť pekné hŕbu snehu, ktorá sa rozhodne zachytí na jej srsti.

Ahvaryana slova hnedej vlčice potešili avšak zo spomienky na zem mŕtvych mu vždy povstala srsť na chrbtici. Radšej sa tam nikdy nevrátiť, no je možné nikdy neumrieť? Pokrútil nad tým hlavou a venoval pozornosť vĺčaťu a svojej priateľke. ,,Jo, v lese sa niečo stalo a bolo lepšie ak by to také mladé vĺča radšej nevidelo," odpovedal jej aj keď sa na niečo také vôbec nepýtala. ,,Myslím, že boli nejaké problémy, ale neviem čo presne. Budeme to musieť neskôr zistiť aby svorka mohla dať väčší pozor na šteňatá," zamýšľa sa nahlas, avšak pravda bola taká, že nemal najmenšej právomoci niečo také vykonať alebo tvrdiť. Predsa len bol v Zlatej svorke ani nie pár mesiacov aj s topánkami!
V tom okamihu však na sneh neďaleko nich priletel vtáčik s ostrou červenohnedou farbou. Ahvaryan si ho však nevšímal, za svoj dlhý život videl dostatok operencov aby mu to neprišlo divné, i keď sa naskytovala otázka prečo tu lietal len tak v zime. ,,Hej, možno je to len late-bloomer," zamyslel sa, no nemal najmenšieho tušenia či sa to vzťahuje aj na rozprávanie. Pripadal si však popri tom múdro a tak to teda vyslovil.

Sill sa mu strčila medzi predné nohy a Ahvaryan jej venoval rýchly pohľad. Neznáma vlčica sa jej príliš nepáčila, no po tom čo šteňa muselo vidieť a cítiť v lese sa jej ani moc nečudoval. On sám by nebol dvakrát nadšený stretávať nových vlkov, keď práve videl pred sebou polomŕtveho člena svojej svorky. Alebo boh vie čo sa v takej situácii deje v hlave mladého šteňaťa čo ešte nevie čo je vôbec dve a dve dohromady. Každopádne sa nemala čoho báť a určite to aj vycítila, keď sa rozhodla napokon vykuknúť smerom k Rýdii. Tá mu už rozprávala č všetko sa jej stalo a on pozorne počúval. Evidentne mali rovnaký zážitok, len bohužiaľ v tom momente o tom nevedeli a nemohli si navzájom pomôcť. Hlavne však, že teraz sú v poriadku a mohli sa pohnúť ďalej so svojimi životmi. ,,Tam som sa ocitol i ja, a nebola to príliš šťastná spomienka," zasmeje sa mierne škrípavo, no radšej necháva túto tému zapadnúť prachom. Radšej sa k tomu príliš nevracať, ešte teraz mu behá mráz po chrbte keď mu v pľúcach dochádzal kyslík a on sa nemohol pod vodou nadýchnuť.
Akonáhle sa ale pozornosť stočí späť k vĺčaťu, Ahavaryan hrdo preberá kormidlo a jemne sa narovná akoby bol hrdý, že sa o ňu dokáže postarať. A že hrdý aj bol. Jemne šťuchol jednou z predných láb Sill do stehna a potlačil ju smerom k vlčici. ,,Volá sa Sill a je to jedno z nových šteniat Aetasa," upozorní ju a dáva pritom dôraz na meno svojho alfy. Hádam ho už Rýdia poznala a on nebude musieť vysvetľovať o koho sa jedná. Následne sa ale zohol k vĺčaťu, hlavu dal do úrovne jej hlavy a pozrel smerom na hnedú vlčicu, mierne natiahol labu dopredu. ,,A toto je Rýdia. Rý-di-a," povie vĺčaťu a pozrie späť na svoju priateľku. ,,Ona totižto ešte moc nehovorí. Vlastne som ju poriadne ešte hovoriť nepočul."

Malá sa do ničoho nemala a on nebol až taký sprostý aby nepochopil o čo ide. Zviezol sa teda na zem a mŕtve zviera si presunul medzi predné nohy. ,,Pozeraj," upozornil ju takmer až s učiteľským hlasom a pomaly sa nahol dopredu aby mohol zuby zarezať hlboko do tela ryby. Roztrhol jej spodnú časť a tak sa z útrob bývali vnútornosti. Nebolo to niečo príliš príjemné Na pohľad no vľča si na to určite musela zvyknúť. Predsa len vo svojom živote uvidí ešte horšie veci. Jemu samotnému sa už z papule takmer brali slinny avšak vedel že musí najskôr niečo nechať jej - aj keď niekde v hĺbke duše dúfal, že malá odmietne vôňu ryby a bude ju môcť zožrať celú on. Kým sa však dostali do tohoto stavu, Avaryana oslovila vlčica, ktorú najskôr hľadal aj on. Chvost mu ihneď začal bubnovat po piesku a on sa ho mierne snažil utíšiť. Pozdravil ju len s kyvnutim hlavy. ,,To rád počujem! Takže odteraz sme už členovia rovnakej svorky," zasmial sa a postavil na ľavým rybu nechal na zemi, nech si na nej malá skúša nejaké svoje pokusy a on sa bude môcť porozprávať s vlcicou ktorá práve prišla. ,,Našla si to tu v pohode?"

Našťastie po tom, čo takmer dostal dve rany rybami, ďalšie už nenasledovali. Jeho srsť na chrbtici stála do všetkých smerov a jeho postoj bol prikrčený. Dával pozor odkiaľ príde ďalšia rana, tá však už neprichádzala a on si mohol spokojne vzdychnúť. V tom momente už však vĺča malo svoju pozornosť na stále sa hýbajúcej rybe. Narovnal sa teda a prišiel k nej, labou jemne od nej zviera odtiahol a prehovoril. ,,Ry-ba," povedal jej, sklonil sa k šupinatému stvoreniu a rýchly pohybom jej zubami presekol chrbticu priamo za hlavou, ktorá mu následne zostala v tlame. Vyplúl ju kus od nich, aby sa na to malá nemusela pozerať a ponúkol jej. Nemal najmenšieho tušenia či už malé žralo mäso alebo nie - nech to bolo ako to bolo, tak sa to mal čoskoro dozvedieť a podla toho sa ďalej zariadi.

Netrvalo dlho kým vĺča a aj jeho prestala mušľa ležiace na zemi baviť. Čo s ňou mal robiť keď sa nijako nevedeli dohovoriť a on zase nič viac ako hovorenie nedokázal? Dokonca aj z lovu svojho najobľúbenejšieho jedla sa dokázal vyhovoriť a dokázal dostať svojho len rečami, ktoré boli pre neho výhodné. Skôr ako však vôbec musel niečo ďalej riešiť a vymýšľať ako sa spolu zabavia, príroda si pre nich nachystala niečo zaujímavejšie. Ako Ahvaryan stal chrbtom otočený smerom k more, nikdy by nečakal, žeby mu na hlave len tak pristála ryba. A predsa sa tak len stalo a jeho hlava skoro vrazila do piesku keď svaly krku neboli pripravené na naraz. Zaknucal takmer ako malé šteňa a rýchlym pohybom sa otočil smerom k moru, len aby mu okolo hlavy preletela ďalšia o niečo menšia ryba. ,,Čo to sakra?"

Ahvaryan sa konečne aj poriadne zasmial, keď sa vĺča pod jeho slovami zavlnilo, akoby presne chápalo, čo mu hovorí. To bolo fajn, možno napokon predsa len na tom nebude tak zle a otcom by byť dokázal. Kto vie, ešte, že to nemusí skúšať na svojich vlastných šteňatách a radšej mohol experimentovať na niekoho iného. Každopádne, potešilo ho to, čo určite musela vycítiť i mladá vlčica, ktorej celé meno ešte stále nepoznal. Nevadí. Opýta sa Aetasa keď ho znovu stretne.
To, že sa pozornosť šteňaťa preniasla na niečo na zemi si všimol okamžite, akoby si to aj mohol nevšimnúť? So sklonenými ušami sa teda pobral k nej, aby jej mohol vysvetliť ďalšiu vec, ktorú mali na zozname. ,,To je mušľa," povedal ihneď ako sa mu pohlaď dotkol malého predmetu. Škoda, že sa nedal zožrať. ,,Muš-ľa. A žijú v nej..." zamračí sa. To radšej preskočme, lebo napokon nemal najmenšieho tušenia čo v nej žilo.

Vĺča mu stále neodpovedalo a on už pomaly začať chytať nervy. Blbo na ňu pozeral a popri tom zatinal zuby - možno by napokon nebol takým dobrým otcom ako si k sebe on sám myslel. Ale môže sa mu to vyčítať keď sa v živote o žiadne stena zatiaľ nestaral? Predsa len v jeho rodine bolo vždy dostatok vlkov ktorý sa o mladších súrodencov mohli postarat lepšie ako ona a on sa v tom čase venoval len svojmu žalúdku. Možno mu to zazlievať? Určite. Ale v tomto čase sa už nemohol vrátiť späť a priučiť sa starostlivosťi o šteňatá. ,,Čo si nemá?" zavrčí otázku pomedzi stisnuté zuby a pomaly ho zachytáva flustracia. Nemohol si však dovoliť byť hrubý, najmä z dôvodu že si v Zlatej svorke už celkom zvykol. ,,Aha pozri sa -more!" ukázal labou smerom na vody a urobil pár krokov dopredu. ,,Mo-re!" opakuje a ľavú zase natiahne dopredu. ,,Vl-ny!" urobí labou pohyb vlny pokiaľ mu to kosti na labe dovolia.

Stena bolo stále ticho, Ahvaryan usudil, že ešte stále nebola dostatočne zmierená s tým, že bola s neznámom vlkom a teda jej stále dával čas. Nemal najmenšieho tušenia, že to vôbec nie je tým a že osud bol na malej vlčici nie prilis milý. ,,Škoda, že voda už nebude dostatočne tepla na kúpanie," vravel, smutnú správu avšak jeho hlas vôbec nebol smutný. Vravel to skôr akoby medzi rečou a keď vĺča na jeho slová pokrstilo hlavou, vedel že ho počúva aj keď mu na otázky neodpovedá. ,,Mohla si mi ukázať ako ti ide plávanie," pokrytí nespokojne hlavou a zasmeje sa pri tom. už keď nevie rozprávať tak bude na ňu aspoň hovoriť on, však sa možno naučí ako každý. Predsa len je to mohlo trvať o niečo dlhšie ako normálne, to však neznamenalo že to nikdy nepôjde. Nemal absolútneho tušenia že práve ona, je tá ktorá sa k tomu nikdy nedostane.

> zlatá svorka
Aj napriek tomu, že na mladé vĺča rozprával, ono mu neodpovedalo. Nevadí. Určite sa musela skôr okukať a potom sa z nich možno stanú aj kamaráti! Alebo také dačo, predsa len podstatou Ahvaryanovou života nebolo to aby sa stal najlepším priateľom nejakého škvrňaťa. Keby mala aspoň o štyri roky viac. Sakra práca. ,,Už si niekedy videla more?" pýta sa jej ďalej samec počas toho ako pomaly vychádzajú z lesa a pred nimi sa otvára lúka lemovaná žltým pieskom. V diaľke šumelo more. ,,Aké je vlastne tvoje cele meno, Sill?" zisťuje ďalej aj keď mu je jasné,že asi žiadnu odpoveď nedostane. To nevadí. Aspoň. Nebolo ticho a to bolo hlavne. Možno sa potom aj ona rozoberie a začne sa s ním baviť, ihneď ako zabudne na to čo videla v lese. Boh vie kto to vôbec bol.

Zlatý les >
Ahvaryan si uvedomil, že je niečo zle, ihneď ako vstúpil do územia svorky. Akoby sa okolo neho omotal zlý pocit a razom cítil vo vzduchu napätie aké sa mu doteraz nepodarilo objaviť. Necítil sa príliš príjemne, no i napriek tomu sa pobral smerom do úkrytu, srsť na chrbtici mal naježenú a uši pevne nastražené aby počul čo sa okolo neho deje a prinajhoršom by vedel zdrhnúť ihneď ako to bude možné. Skôr ako však zdrhnutie sa mu naskytol obraz na drámu, ktorá to všetko spôsobila. Veľa vlkov bolo na jednom mieste a on sám sa v tom poriadne nevyznal, počul však Aetasove slová a ihneď sa chopil príležitosti podať im pomocnú labu. ,,Ja sa o ňu postarám," odpovedal mu, on sa už určite venoval dôležitejším veciam, ako napríklad zachraňovaniu života, alebo také niečo. Kto vie. ,,Poď maličká, pôjdeme na prieskum," šťuchol jemne labou do bielo-čierneho vĺčaťa a nenápadne ju postrčil smerom do lesa. Dnes mala na očiach krvi dosť a nepotrebovalo sa to zapisovať hlbšie do jej spomienok na detstvo. ,,Už si videla niekedy pláž? Určite sa ti tam bude páčiť," rozpráva jej počas cesty, len aby nestratil jej pozornosť voči sebe
> Melká pláž

zaub cez tichú >
Ahvaryan si spokojne kráčal smerom domov, a obzeral sa okolo seba. Vedel, že mu Rýdia vravela, že sem ide a tak nenápadne dúfal, že aspoň zachytí jej pach - ak sa mu nepodarí ju zahliadnuť. Rád by ju však stretol, možno sa trochu porozprával a tak, ukázal jej niečo okolo svorky... Pokrútil hlavou aby vyhnal tieto predstavy z hlavy. Predsa len nevedel či sa sem napokon dostala a či ju vôbec prijali, i keď prečo by nemali? Každopádne sa tešil kedy sa mu podarí zalahnúť do nory a trochu si pospať, alebo dokonca si dačo nájsť pod zub! To by bolo skutočne dokonalé a úplne by to vyžehlilo zlé pocity, ktorému zostali z návštevy podzemia, ktoré nebolo príliš príjemné. Pridal teda do kroku a nemohol sa dočkať kedy sa poriadne stratí v lese a následne nájde svoj staro-nový domov.
> zlatá svorka