Příspěvky uživatele

Uškrnie sa na vlčicu, ktoré menila výrazy tváre ako ponožky. ,,Popravde som od toho nemal ďaleko," odpovie s úsmevom na jej obavy. Avšak vlčica nevyzerala, žeby od neho chcela niečo viac ako len trošku pozornosti, ktorú jej on venovať mohol. Najedený bol, na kostiach i tak veľa mäsa nebolo, tak sa nemal o čo báť. ,,Kto by však mohol ublížiť, takej milej tváričke?" zazubí sa i on a spokojne sa posadí na svoj kúsok zeme pod temným stromom, kde prežíval posledných pár minút či hodín.
Vlčici však išla tlama akoby od jej slov závisel jej ďalší život. Nie, žeby to Ahvaryanovi nejako vadilo, no pozeral na ňu s nadvihnutým obočím a bol rád, že mu dala priestor i na odpoveď. Možno by si oni dvaja spolu i rozumeli. ,,Stále lepšie hovoriace stromy, ako hovoriaca korisť!" zasmeje sa nad tou predstavou. ,,Vieš si predstaviť, žeby si šla loviť a srnka by na teba kričala ako ju to bolí?" neveriacky pokrúti hlavou, no na tvári mu stále hrá úškrn.
,,Popravde som tu celkom nový," odpovie na jej otázku, ktorú však celkom i čakal. Ako už bolo spomenuté, prítomnosť vlčice mu nevadila a dokonca by si ju mohol i celkom užiť. ,,Ale v dvojici sa všetko ľahšie tiahne, tak ak chcete môžeme tu pobudnúť spolu."

Ahvaryan si užíval svoje jedlo, keď mu razom niečo narazilo do zadku. Takmer si nohu srny, ktorú ožieral strčil do krku a zadusil sa - našťastie si však narazil len bradu o zem a zuby mu cvakli naprázdno. Už už sa otáčal, s ušami silno prilepenými k lebke a zubami vycerenými, že vlka pošle do večných lovíšť, no ako sa tá začne ospravedlňovať, zlosť ho prejde. Nie žeby razom začal byť nadšený, no už ju nechce roztrhať na kúsky. Dokiaľ sa teda nechytá jeho jedla, to by bola sentencia smrti, nech už sa pred ním nachádzal ktokoľvek. ,,Nič také sa predsa nestalo," odpovie jej priškrteným hlasom a postaví sa na nohy, aby jej odprezentoval svoju veľkosť a ani ju nenapadlo pokúsiť sa o niečo čo by mohla neskôr ľutovať. ,,Tento len môže byť miestami zmätočný, to je pravda."

les u mostu cez most >

Ces most sa dostal veľmi jednoducho, nejako extra sa nezdržoval. Tlamu mal plnú narvanú zbytkami čo mu hnedý vlka nechal a ponáhľal sa na miesto, kde by si mohol svoj obed veľmi pekne vychutnať v pokoji a bez obáva z toho, že by mu to niekto chcel zviať. To, že sa dostal do tmavého lesa mu absolútne nevadilo, popravde mu to vyhovovalo, lebo nečakal, žeby práve na tomto mieste stretol nejako veľa vlkov. Zložil sa teda pod jedným z väčších stromov a pár sekúnd si užíval prísun kyslíka, ktorý bol razom príjemnejší, než keď mal v tlame natlačené dve predné nohy a hlavu srny. Sám by neveril, že mu tam tie veci natlačia, ale keď sa chce, všetko sa dá! A verte tomu, že Ahvaryan chcel. Netrvalo dlho kým sa spokojne pustil do jedla svojho chudobného obedu.

Reakcia vlka ho napokon prekvapila, evidentne nemal chuť zahadzovať sa s ním a Ahvaryanovi to absolútne vyhovovalo. Robil si tak svoje caky paky a čaroval s rastlinami, no to jeho absolútne nezaujímalo. Hanba preč, jedlo bolo jedlom a on bol na svete aby si ho práve vďaka tomuto užil. Spokojne, s radosťou akoby práve teraz vyhral vojnu sa pobral k svojej výhre a sklonil sa k zostatkom ktoré mu vlk nechal. Nebolo to nič moc, no bolo to čerstvé, pomaly cítil z tlamy srny dych na vlastnej srsti! ,,Láskavosti nebudú zabudnuté," povie mu, no či to myslel vážne, to sa dá zistiť len otázkou času, ktorá však hádam nikdy neprijde, lebo Ahva nemá nejaké vysoké morálne zásady. Úlovok si vezme so sebou a spokojne cupitá presne druhým smerom od vlka.

>temný les cez most

Ahvaryan si nespokojne vzdychne, keď na jeho otázku nepríde kladná odpoveď a on musí uznať, že tohoto miláčka by určite neprebil. Preto sa teda rozhodne preniesť na inú nôtu a chvost mu klesne k nohám, hlavu mierne predkloní k zemi a uši stiahne. ,,Celé?" spýta sa takmer až ľútostivým hlasom a dúfa, že sa nad ním vlk zľutuje. Do tlamy sa mu tlačia sliny, ktoré len tak prehĺtava a upiera na neho šteňacie oči, ktoré už dávno nemá. ,,Jeden kus by ti určite nejako extra nechýbal, som si istý," snaží sa s ním nejako odôvodniť svoje dôvody pýtania si jedla. Nie žeby si nedokázal uloviť niečo sám, to nie - ale koláče bez práce chutia omnoho viac ako tie, na ktorých sa musíte nadrieť.

Ahva prechádzal lesom a rozmýšľal ako sa dostal na toto miesto. Nejako až tak extra mu to nevadilo, jediné čo ho škrelo bol fakt, že nemal najmenšieho tušenia, kde sa nachádzali jeho súrodenci. A že by ich teraz k sebe potreboval! Obavy mu však z hlavy vyhnala vôňa čerstvej krvi, ktorá sa vo vzduchu vznášala akoby ho volala k sebe a on sa odrazu ocitol v delíriu. Uši mu klesli k hlave a išiel rovno za vôňou ako vojenský tank, ktorý svojou stavbou teľa i mierne pripomínal. Akonáhle mu však oči padli na mladého vlka, nespokojne ho pretol pohľadom a narovnal sa. Usmial sa na hnedáka a s chvostom vystretým do vzduchu sa pobral k nemu. ,,Budeš to ešte potrebovať?" spýta sa ho milo.