Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Rhysburr bola v tomto momente vlčici otočená chrbtom, preto nebolo možné aby videla, že práve teraz mladšia vlčica prevrátila očami v stĺp. Samozrejme sa jej nepáčilo čo vymyslela, ako inak. Preto sa ponad rameno jednoducho otočila a na tvári jej hral jemný úškrn. ,,Medveď znie dobre. Poďme nájsť medveďa," odpovedala. Snažila sa pôsobiť pokojne, no pravda bola taká, že nadšenie v jej hlase sa len veľmi ťažko skrývalo. Snažila sa však. Ak by o týchto jej slovách vedel otec, určite by jej vyprášil kožuch ešte skôr ako by danú vetu vôbec dopovedala. A to bol jede z ďalších dôvodov, prečo sa nakoniec rozhodla s vlčicou súhlasiť aj keď najskôr len ohŕňala nosom. ,,Poďme, poďme," nakoniec zakmitala chvostom a bez toho aby čakala na odpoveď pohla sa do lesov, ktoré ohraničovali jazero. Prítomnosť vlčice jej však nebola príjemná, a tak hneď ako sa jej zdalo, že ju vlčica už nesleduje a len kráča ďalej do hôr... rozbehla sa opačným smerom, tam, kde sa trblietali v diaľke zlaté stromy.

> Zubria pláň cez Mlžné pláne

Ďakujem veľmi pekne za super akciu!

30 kšm, 9 rubínov, 3 mince
3 labky do krvi
50% k Wuovi
špeciálnu mágiu

Ďakujem ešte raz!

Zapsáno

Jméno vlka: Rhysburr
Glow up: prívesok
Preference: idk man, najradšej by som chcela niečo unique, ale sama neviem čo xd
Nechci: úplne minimalistické náhrdelníky

,,Ja sa o seba dokážem postarať samá," hlavu vyvrátila k oblohe aby na vlčicu mohla pozrieť pyšným úkosom. Keďže ale bola ešte stále menšia ako plne dospelá vlčica jej pokus o zastrašovanie snáď pôsobil dokonca až roztomilo. Ak by si to teda vôbec niekto vyložil ako zastrašovanie, čo bolo tiež pomerne otázne. Prepaľovala ale vlčicu ostrým pohĺadom len aby si nemyslela, že sa jej bojí. Čoho sa ale skutočne bála bol oheň - síce bola pravda, že sa šteňa nesprávalo úplne ako každé druhé, no úplna nerozvážnosť jej myseľ nezahalovala. Ohňa sa bála viac ako vlčice pred sebou. ,,Prečo nejdeme radšej terorizovať nejakú líšku," odfrkla si a s prekrútením očí pozrela na vlčicu. Laby si pritiahla úplne k telu a následne sa zadnými vystrelila do výšky aby dopadla kus od svojho pôvodného miesta. Možno jej pár chlpov obhorelo, no to nebolo v tomto momente podstatné. ,,Poďme spraviť peklo zo života niekoho iného."

Rhyssine zuby o seba nepríjemne zavadili a vyšlo spod nich nevrlé zaškrípanie. V tvári sa snažila zostať ako najviac pokojná len dokázala byť, vo svojom veku bola ešte ale stále pekne výbušná, čo nebola pekná kombinácia s provokatívnou povahou, ktorú jej prezentovala sivá vlčica. Skôr ako ale stihla zareagovať, rozhorel sa okolo nej oheň z čoho nebola príliš nadšená. Zamrvila sa na svojom mieste a nervózne stiahla chvost k predným nohám - čo si to k nej dovoľovala? ,,Ja sa nebojím!" vyštekla a uši jej skĺzli k lebke. Nebála sa, skutočne sa nebála, bola len nervózna. Ak to v niekoho pohľade nebolo to isté. ..Vyzeráš akoby sa ti zasekli svaly na tlame," prestúpila z prednej laby na druhú. Nepohla sa ani len o milimeter aj keď jej možno oheň olizoval srsť. Gánila na vlčicu, ktorej meno nepoznala.

Vlčica na ňu pozerala ostrým pohľadom, ktorý začínal byť mladej vlčici už aj mierne nepríjemný. Snažila sa svoju nespokojnosť ale nedať najavo a pohľad svojich krvavočervených očí rovnako nespúšťala zo svojej novej spoločníčky. Musela uznať, že sa jej páčili jej parôžky - asi teda hlavne preto, že nič podobné vo svojom živote nevidela. Doteraz teda. Pohľad na vlčicu prerušila až v okamihu keď tá preniesla svoje nie príliš vyberané slová. ,,Hm-" zavrčala si popod nos a hlavu otočila smerom späť k jazeru. Ako tchor! To malo byť akože čo?! nadávala si v mysli a popri tom prečesávala pohľadom okolie pred sebou. Napokon ale zaznela otázka na ktorú odpovedala až po pár sekundách ticha. ,,Zabíjam čas," odfrkla si. Bola to pravda. ,,Otcovia sú nudní," prekrútila očami. Zo začiatku ju síce otcove rozprávanie o bylinkách bavilo, no nebolo to niečo čo by ju zabavilo na dlhšie ako zopár týždňov. Už ju to nebavilo, všetko vyzeralo pre ňu rovnako - zelené stonky s nejakými hlúposťami na koncoch. Viac ju bavilo behať po lese a loviť-zabíjať zvieratá, ktoré sa jej dostali pod laby. To bola zábava a nie nejaké bylinky, ktoré žerú srnky! Ako sa vlčica k nej o niečo priblížila, hlavu opäť otočila smerom k nej s venovaním nepríjemného pohľadu a jemným vycerením tesákov. Osobný priestor ženská! Osobný priestor!

Stála pri vode a pozorovala jej hladinu, najmä teda preto, že nemala čo robiť. Nudila sa, pomerne neskutočne a na všetko čo sa pozrela, ju nebavilo. Dokonca aj prekrúcanie očí bolo akosi veľa práce - alebo skôr práce, ktorá ju nebavila. Sedela teda pri vode a z diaľky mohla snáď vyzerať akoby pomaly zaspávala. To sa ale veľmi rýchlo zmenilo, keď jej cuklo uchom, že zachytila nejaký zvuk. Jemne naklonila hlavu na stranu pozerajúc sa ponad rameno a ani jedna z vlčíc nepreniesla ani hlásku. Kožuch vlčice jej niečo pripomínal, nebola si ale skutočne istá, či ju už niekedy videla. Predsa len pamäť vĺčat je často popretkávaná dierami, hlavne keď Rhys naposledy videla členov svojej svorky ešte v čase keď jej nohy vyzerali ako tučné pecne chleba. Obe vlčice narazili na svoj pohľad a v tomto momente nebolo jasné, kto z nich odstúpi ako prvý. ,,Mám peknú srsť, huh?!"

Uši mala namierené priamo k vode, akoby očakávala, že spod ľadu na ňu niečo vyskočí a zje jej nos, alebo čo. Nič neprichádzalo a tak sa miesto presunu na iné miesto zahĺbila do svojich myšlienok. Nebolo to príliš ďaleko od miesta, kde po prvý raz stretla vlčicu bez hlasu a kde sa naučila ,,lietať". Teraz už si dávno nemyslela že sa skutočne jednalo o lietanie, no aj napriek tomu sa tento moment zapísal veľmi hlboko do jej pamäte a vytvoril tak jednu z hlavných spomienok na detstvo, ktorá sa objaví vždy akonáhle sa Rhysburr objaví v týchto končinách. Potom ako sa rozlúčila s otcom nevedela čo očakávať a teda sa motala len po okolí, ktoré poznala - predsa len aj keď si myslíte, že svoje okolie poznáte, ak sa pozeráte dostatočne dobre, vždy nájdete niečo čo ste ešte nevideli. Skôr ako stihla dokončiť svoje myšlienky, vystrekla na ňu voda. ,,Čo to?" zavrčala a zachrapčala, ako sa jej chladná voda pri naplašení dostala takmer až do krku a nebolo by prekvapenie ak by jej časť aj vdýchla. Až tento moment ju prinútil vytiahnuť laby z vody a zamyslieť sa nad tým čo bude teraz v zime celé mokrá robiť.

Mlžné >
Poklus smerom k horám sa jej páčil, všade okolo nej vládol svieži vzduch a so snehom akoby sa roztrhlo vrece. Rhys mohla mať dojem akoby nikdy Mlžné pláne ani neopustila s tým aké obrovské vločky okolo nej dopadali na zem, no veľmi dobre si uvedomovala, že akonáhle sa začala zem mierne zvažovať dohora, hmla sa okolo nej už nenachádzala. Možno ak by sa jednalo o nejakého iného vlka, ten by si začal nadávať, že sa v takomto nečase vybral von, no tmavej vlčke to bolo úplne jedno. Predsa len toto budú spomienky na ktoré si bude v budúcnosti spomínať. Lepšie ako len sedieť doma v nore medzi tromi stenami. Že sa dostala k jazeru si uvedomila až vo chvíli kedy sa jej laby dotkli tenkého ľadu na okraji hladiny a prepadli sa pár centimetrov pod vodu.

Tajga >
Všade naokolo nej vládla biela temnota, no ona sa nebála. Predsa len ona sa nebála takmer ničoho čo sa jej kedy postavilo do cesty a nejaká malá hmla ju určite nijakým spôsobom rozhodiť nemôže. Cestovala už nejaký čas sama a možno niekde hlboko v mysli dúfala, že sa jej zas a znovu podarí stretnúť to biele vĺča, ktoré nedokázalo rozprávať, no aj napriek tomu sa spolu pekne zahrali a naučila Rhysburr lietať - aj keď teraz už vedela, že sa jednalo o niečo úplne iné než by bola očakávala. Avšak point stále stál a ak by ju stretla, rozhodne by sa jej potešila o niečo viac ako nejakému cudzincovi. Aj napriek tomu, že nevidela kam ide, stále nasledovala svoj nos a spokojne poskakovala, najmä vďaka tomu, že vedela, že tuna ju nikto vidieť nemôže.
> Vlčie jazero

Lov s otcom nakoniec prebehol bez nejakých problémov, presne tak ako naplánoval. Rhyss by dokonca ani len neverila, že niekto môže tak dobre predpokladať nasledujúce kroky svojej koristi, no evidentne sa to dalo a za výsledok obaja dostali plné žalúdky teplého mäsa, ktoré sa im v tomto počasí rozhodne veľmi pekne hodilo a aj ich zahrialo nie len na duši ale aj na jazyku. ,,Mňami," nadšene si oblizovala tlamu aby na nej nezostalo jedinej stopy to lahodnej krvi, ktorá jej najskôr tiekla po brade. Teraz však, keď mala plný žalúdok a v hlave pokoj, bolo čas vymyslieť nejakú neplechu o ktorej by mohla zase niekedy ďalej otcovi porozprávať. ,,Oci, asi pôjdem ďalej skúmať, okay?" zacvakala ušami a počkala na otcovu reakciu aby ju mohol s čistým svedomím pustiť do sveta. Kto by to však mohol prežiť skôr ako ona? ,,Stretneme sa potom v nore, okay?" uškrnula sa a napokon sa s ním rozlúčila.
> Mlžné pláne cez Začarovaný les

Tichá zátoka >
Našlapovala si to rovno za otcom a snažila sa laby klásť presne do jeho stôp. Laby mala pomaly už také dlhé ako on, z diaľky by možno kde tu pripomínala aj dospelého vlka, predsa jej už ťahalo na jeden rok a čoskoro mala oslavovať narodeniny. Skôr ako to ju však zaujímalo všetko naokolo - predstavovala si všetko čo sa Alduinovi dostávalo z úst a vďaka tomu srny živo predstavovala ako preskakujú okolo nej, fŕkajú a rozkopávajú kopytami sneh. Čím viac si všetku paniku a plač zvierat premietala v hlave, tým viac sa nedokázala dočkať kedy sa spoločne rozbehnú po ich krku. Netrvalo však dlho kým jej otec plán zhatil a oznámil, že sa budú skôr orientovať na jediného jedinca ako celé stádo. Iskra, ktorá sa jej doteraz odrážala v oku jemne potemnela a maniakálny úsmev jej tiež zmizol z tváre. Odfrkla si, napokon si predsa len bude musieť počkať na bratov alebo ďalších členov ich spoločenstva aby mala možnosť pozrieť sa stádu sŕn priamo do očí. ,,Dobre. Ako to urobíme? Či budeme improvizovať?" spýtala sa ho a prebehla okolo neho po nepošlapanom snehu. Už ďalej nesledovala jeho stopy, teraz tvorila svoje vlastné, s očami upretými na otca. ,,Hej, nejaké nepríjemné boli."

Tiché útočisko >
,,Áno, áno, áno!" nadšene nadskočila po otcových slovách, keď začal vymenovávať veci, ktoré by sa im mohli čoskoro nachádzať v žalúdku. Až sa jej do tlamy nahrnuli sliny a ona ich musela sústavne prehĺtať - táto konverzácia sa jej páčila omnoho viac ako nejaké bylinky, ktoré aj tak vyzerali skoro všetky rovnako! ,,Môžeme skúsiť tie srnky? A to my dvaja v pohode zvládneme? Nie sú moc veľké?" pýtala sa so záujmom a popri tom sa obzerala okolo seba, akoby čakala, že sa pred nimi razom jedna objaví a bude čakať kedy do nej zahryznú svoje ostré tesáky. Síce bola pravda, že Rhys veľmi dobre vedela čo je lov a ako presne vyzerá, doteraz však na žiadnom nebola a preto nebolo prekvapením, že si ho snáď predstavovala omnoho jednoduchšie akoby tomu v skutočnosti mohlo byť. ,,Inak, vravela som ti, že som líške odhryzla nos?"
> Tajga

Otec jej začal vysvetľovať všetko čo sa týkalo kvetov o ktorých vedel. Síce bola pravda, že všetko čo jej hovoril bolo veľmi zaujímavé a určite by sa jej do života hodili. Čo ju však zaujímalo najviac bolo to po čom prišlo slovo smrť. Oči sa jej rozšírili a uši dokonca nadšene nadskočili - raz by sa na ne pozrela a ak Boh dá tak aj osobne vyskúšala či už na sebe alebo skôr na niekom inom, ktorý by jej v živote nechýbal. A žeby sa takých vlkov našlo pomerne veľa. Akonáhle však otec privolil na lov, ihneď poskočila a nadšene zavrtela chvostom. ,,Čo myslíš, žeby sa nám podarilo uloviť?" poskakovala okolo tmavého samca popri tom ako ho nasledovala smerom von, do tmy noci, ktorá ich oboch bude ochraňovať. Na sekundu prišla myšlienka na bratov, avšak ona sama bola spokojná, že má otca len sama pre seba a nemusí ho zdieľať s niekým iným.
> Tichá zátoka

Jemne naklonila hlavu na stranu, keď jej otec položil až príliš otvorenú otázku. Samozrejme, že bolo na svete neskutočne veľa vecí, ktoré zatiaľ malé šteňa ako bola ona nepoznalo, avšak ich bolo tak hrozne veľa, že si na prvý raz ani nedokázala vybrať čím by mohli spoločne s otcom vôbec začať. Napokon sa však predsa len pristavila na jednej téme, ktorá jej v tomto momente bola bližšia akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať - či už len metaforicky alebo aj skutočne. ,,A to tie bylinky sú ti na čo?" spýtala a potiahla silnejšie nosom aby sa uistila, že jej niečo neuniká. Vône jej zatiaľ príliš veľa nehovorili, respektíve si ich nedokázala spojiť s niečím konkrétnym, čo by im dalo význam. ,,Celkom pekne voňajú, celá jaskyňa je potom taká... sladká?" zažurkala a natiahla krk k otcovim veciam, ktorými sa doteraz prehrabával. Celý ich úkryt bol akýsi plný, teda nie doslova, no na prvý pohľad bolo jasné, že v ňom niekto žije - predsa len život s vlčatami nie je práve najčistejší, najmä keď sa v strede noci rozhodnú usporiadať vojnu na život a na smrť. ,,A kedy pôjdeme jesť?"