Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Sledovala otca pri práci a popri tom sa snažila vtlačiť si do nufáka všetky vône ktoré sa len dali - nebolo to však práve najjednoduchšie, všetky pachy sa okolo seba akosi prelievali a zmiešavalin do jedného , ktorého nebolo nič rozoznať. Minimálne teda nie pre vlca, ktoré nemalo o bylinkách zatiaľ najmenšieho tušenia a popravde ju nejako rastliny ani nezaujali. Na druhú stranu sa ale zdalo, že otec v nich mal aj niečo viac ako len zaľúbenie a tým pádom bola nútená venovať im zvýšenú pozornosť aj keby nechcela. Pri otázke, ktorá obsahovala meno jej brata jej uši zacvakali a ona sa musela myšlienkami vrátiť späť k jazeru a na lúku kde spolu šantili potom čo s otcom v ukryte rozlúčili. ,,Sme sa boli pozrieť k tomu veľkému jazeru čo bolo pri nore. Ale voda tam bola studena tak sme radšej išli na lúku," rozpovedal mu čo sa dialo a uvážene sa vyhýbala detailom, ktoré by sa k otcovom ušiam dostať nemuseli. Bolo možné že sa napokon aj tak všetko dozvie, avšak v tomto momente si Rhys takúto možnosť nepripúšťala. ,,Dallius tam chytil zajaca!" uši sa jej narovnali a sama mierne nadskočila, keď mu rozprávala o zaujímavejších zážitkoch. ,,Ale potom niekam odišiel a ja som išla domov."

Uši je zacvakali nad tlmeným zvukom, ktorý sa roznášal po jaskyni v ktorej doteraz odpočívala. Spala dlho a najmä pokojne, teda sa nad svojim prebudením ani vôbec nezamýšľala. So spokojným povzdychom si natiahla packy pred seba do natiahnutia podobného mačke a napokon si laby pritiskla späť ku tvári. Ešte sa jej vstávať nechcelo, naťahovala sa teda na podložke aby svoje telo prinútila dostať sa do väčšieho pohybu a tým aj začať nový deň - avšak až teraz si uvedomila, že sa v úkryte už nenachádzala sama a prítomnosť niekoho ďalšieho z rodiny v nej vyvolal pokoj. Akoby to čo sa dozvedela predtým čo šla spať bol len veľmi zlý sen, ktorý ale koniec koncov nebol skutočný. ,,Tato?" ozvala sa aby otcovi pozornosť pritiahla k sebe a razom k nemu už aj s rozkmitaným chvostom cupkala. Laby mala dlhé, takmer až príliš dlhé na svoje telo, v jej veku to však bolo normálne. Dlhonohým štádiom si musel prejsť každý a teraz bol práve jej čas žiariť. Oprela si hlavu o otcove rameno a pohľadom červených očí prešla na veci s ktorými pracoval. ,,Čo robíš?"

Tichá zátoka >
Ešte pred vstupom do jaskyne zo seba otriasla všetky prebytočnú vodu, ktorá sa jej zachytila na srsti - predsa len nechcela aby jej domoc dostal zabrať s jej mokrými labami. Chvost sa jej neprestával vrtieť ani po tom, čo sa otriasla a bežala dovnútra. Popravde čakala, že nepríde do prázdneho úkrytu, že sa vo vnútri bude možno niekto nachádzať a že sa privíta s bratmi alebo s otcom, alebo možno s... Uši jej klesli k lebke, ihneď ako si uvedomila, že prázdny úkryt bol predsa len to čo ju doma čakalo. Príliš sa však nad tým nepozastavovala a miesto toho aby sa jej nálada stratila, mykla len plecami a radšej prešla k miestu kde ako malý vĺčkovia spávali. Kedysi sa tam vošli všetci, teraz by už ale mali rozhodne problém. Pre jedného vlka na pohodlný spánok rozhodne však dostatočné.

Hraničné pohorie >
Ihneď ako jej pohľad padol na vodu nadšene nadskočila a vrhla sa dopredu. Nielen, že sa jej hladina vody vo svetle umierajúceho slnka veľmi páčila, vedela, že ňou už konečne leží útočisko do ktorého sa chcela dostať odkedy sa rozhodla nenasledovať jedného z bratov pod zem. Nielen, že strávila dlhé hodiny kráčaním týmto smerom, už si pomaly ani necítila labky. Pohľad na ostrov v strede jazere jej však do žíl nalial novú energiu a zbytočne nečakala aby poslednú časť cesty prešla čo najrýchlejšie. S rozbehom skočila do chladnej vody a mohla ďakovať svojej hrubej srsti, že jej z toho nevyskočilo srdce priamo z hrudi. Zatla zuby a miesto myslenia radšej začala silno pádlovať.
> Tiché útočište

Nížina hojnosti >
Laby ju už pomaly ale isto začínali bolieť, najmä teraz, keď musela so sklonenou hlavou kráčať po kamenistej horskej pôde. Cez lesy sa jej šlo jednoducho, popadané lístie jej šetrilo vankúšiky na packách - ak sa však chcela dostať do rodinnej nory, nemohla si príliš vyberať a miesto stážovania sa jej nezostávalo nič iné ako len zaťať zuby a pokračovať až kým sa jej nepodarí dostať do cieľa. Uši jej na hlave sedeli nadšene, vedela, že pred vchodom do nory sa nachádza voda, ktorú bude musieť preplávať. Teraz, keď už bola väčšia a od jej topenia sa prešiel nejaký čas, naučila sa vodu mať rada a vôbec jej jej prítomnosť nevadila. Síce sa čas od času mohla stať nepríjemnou prekážkou, no vlk s dostatočným odhodlaním dokázal prekonať i to.
> Tichá zátoka cez tajgu a začarovaný les

Les pri moste >
Tráva okolo nej bola žltá, jeseň sa predsa len dostala až na Mois Gris a malej vlčici sa to páčilo. Všetko hralo krásnymi farbami a ona si mohla oči vyočiť len aby sa na všetko poriadne vynadívala. Síce je pravda, že by si možno dané miesto užila omnoho viac ak by tu nebola sama, no aj napriek tomu sa nenechala zastaviť a s plnou energiou sa hodila dopredu naprieč tráve, ktorá ju šľahala nie len do tváre. Nevadilo jej to, hlavné bolo aby sa jej podarilo dostať z miest A do miesta B, ktoré tvorilo jej finálnu destináciu a zároveň aj jej domov. Pred svojimi labami už videla hory cez ktoré už raz prechádzala a aspoň si mohla byť istá, že ide správnym smerom a už ju príliš dlhá cesta nečaká. Ktovie či príde do prázdneho úkrytu? Možno tam napokon bude otec, nevie kam sa vyparil po stretnutí svorky.
> Hraničné pohorie

Nerové vodopády >
Labky ju viedli na miesto kde sa mala dostať takmer bez jediného zaváhania. Miesta, ktorými teraz prechádzala sa jej pozdávali, nebolo ťažké rozoznať miesta, tak veľmi boli špecifické. Uši jej poskakovali na hlave ako sa obzerala okolo seba a snažila sa presne rozpoznať miesta ktorými sa sem dostali. Vedela, že ďalej nasledoval most, ktorým spoločne s bratmi prestúpili na druhý ostrov - ona sa výšiek nebála, nič jej to nerobilo a tým pádom sa na svoj prechod aj celkom tešila, vedela, že s každým ďalším krokom bola bližšie k cieľu a vysnívanému odpočinku v domove kde strávila celé detstvo.
> Nížina Hojnosti cez Most a Temný les

Laby sa jej napokon predsa len zastavili priamo pred vchodom do podzemia. Zdalo sa, že jej odhodlanie poctiť brata svojou prítomnosť sa jej odrazu znechcelo. Chvost sa jej stiahol medzi zadné laby a teraz bol najvyšší čas aby si našla niečo lepšie na práci - čo však? Po bitke s bratom už nemala viac náladu potulovať sa po okolí a len tak skúmať nejaké novinky, teraz by a najradšej schúlila do klbka a pospala si. A ktoré miesto by mohlo byť najlepšie na spánok ak nie miesto v ktorom vyrástla a cíti sa v ňom najbezpečnejšie. Zacvkala ušami a ihneď sa otočila na labách smerom namiesto, ktoré tak dobre poznala a niekde v hĺbke duši dúfala, že sa jej podar dostať tam bez problémov a jedinej zlej odbočky. Však to nemohlo byť tak ďaleko nie? Keď sa cesta s otcom zdala taká jednoduchá.
> Les u Mostu cez Krištálové jazero a Luku

Ruším prechod

Krištálové jazero >
Labky sa jej šmýkali po vlhkých kameňoch popri tom ako sa pokúšala zachytiť pach svojho brata vo vlhkom prostredí neďaleko vodopádov. Miesto sa jej páčilo, škoda len, že sa nemohla zdržať o niečo dlhšie aby si všetko poriadne poobzerala - no nemusela sa báť, žeby jej práve vodopády niekam utiekli. Práve naopak by sa ak mohlo stať s bratom a vlčicou, ktorá sa o neho teraz starala. Alebo čokoľvek čo spolu robili, Rhys si nedovolila ani len hádať avšak nemala nejaké prehnané predstavy ani jedným smerom. Miesto toho aby sa teda obzerala po okolí a skúmala všetko naokolo seba a nory jej svorky, tak radšej stopovala brata ktorý sa vybral na miesto, ktoré sa jej nepozdávalo a práve to ju ťahalo ešte viac k preskúmavaniu. Čo tam po nejakých vodopádoch keď sa môžeš pozrieť do úplne iného podzemia ako si doteraz videla?
> Katakomby

Lúka >
Mala namierené smerom do podzemného úkrytu, kde sa naposledy videla nie len s otcom ale aj statnými členmi Chaosu. Ich stretnutie skončilo už pred nejakým časom a bola len otázka, či sa niekto na danom mieste ešte bude nachádzať. Nie žeby všetci členovia, ktorých stretla vyzerali práve najprívetivejšie, kto však bola ona aby ich súdila? Aspoň teda v tomto momente bola skutočne nikto, obyčajné šteňa, ktoré sa narodilo len pred pár mesiacmi. Oni však uvidia čo bude neskôr. Skôr ako sa jej podarilo vydriapať späť do úkrytu, do nosa jej udrel pach Iridana, ktorý len pred pár chvíľami odtiaľto tiež odišiel v prítomnosti vlčice, ktorú síce poznala zo stretnutia, no nemala najmenšieho tušenia kto by to mohol byť. Na otca veľmi rýchlo zabudla a rovno aj zmenila kurz svojej výpravy, predsa len nebude mať Iridan všetku zábavu len pre seba!
> Nerové vodopády

Labami si pretrela tvár a zuby stiskla tak silno až jej ostrá bolesť prestúpila do hlavy. Nechcela aby jej ďalej tiekli slzy a už vôbec nechcela aby ju tak niekto videl - nie žeby jej príliš záležalo kto si o nej čo myslí, to nie. No aj napriek tomu sa jej daná predstava nepáčila a nechcela dať nikomu dôvod aby sa na nej smial. Minimálne nie jej súrodenci, dvaja bratia, ktorý boli už teraz o niečo mohutnejší a svalnatejší ako ona sama. Narovnala sa a napla svaly, s hlavou vysoko vo vzduchu a rovnako aj chvostom medzi oblakmi sa vybrala smerom odkiaľ teraz s bratom tekali práve sem. Toto miesto ešte nepoznala a teda nevedela ako sa odtiaľto dostať domov, teraz bolo pre ňu najistejšie ak by sa vybrala na miesto kde sa len pred pár momentami rozdelila od otca a druhého brata.
> Krištálové jazero

Brat sa len tak nedal, čo popravde Rhysburr až tak neočakávala. Zahryzla sa do zajaca ešte hlbšie a ako pitbull odmietala pustiť. Dve štence sa teda len ďalej preťahovali, trhali hlavami a vlčica k tomu ešte aj vrčala. V očiach jej však hrala detská iskra, ktorá prezrádzala že si hru s bratom užívala ešte viac ako krv, ktorá jej tiekla po brade a kvapkala až k nohám kde zafarbovala trávu do podobnej farby ako boli jej dúhovky. Akonáhle brat zajaca zo svojich tesákov pustil, jej hlava sa bolestivo zarazila do zeme až vyjakla. Akoby tomu nebolo dosť, tenoraz to bol Dallius ktorý jej skutočne zaryl tesáky do chvosta. Svet sa okolo nej otočil a ona dostala všetko čo sa snažila urobiť bratovi a ešte aj s boľavým nosom, z ktorého jej vytekal pramienok krvi.
Zajaca ihneď pustila a s očami podliatými slzami sa zahnala po bratovi prilepenom na jej chvoste. Cvakla neďaleko jeho tlamy, no nepodarilo sa jej chytiť ho, možno pre jeho vlastné dobre, kedy by toto ich stretnutie neskončilo dobre asi ani pre jednu stranu. Dallius napokon so zajacom v tlame odbehol kdesi preč a ona ho ďalej nenasledovala. Zostala sedieť v strede lúky s chvostom prisadnutým pod telom a popoťahujúc nosom pozerala okolo seba. Vôbec sa jej to nepáčilo, aj keď na jednej strane si za to mohla sama - tento koncept však bol pre Rhys veľmi ťažký na pochopenie a kto vie či si ho aj niekedy uvedomí. Teraz len vedela, že ju brat porazil a to sa jej vôbec nepozdávalo!

Krištálové jazero >
Brat jej slová absolútne ignoroval a Rhysburr to poriadne vytáčalo. Zdalo sa akoby ju ignoroval, nažil a ju vytrestať za to, že sa mu neponáhľala na pomoc keď sa topil v chladnej vode krištálového jazera. Srsť na krku a chrbte jej ostražito stála do všetkých strán keď za ním bežala ako malý chvostík. Ticho si vrčala a strnulo sa predierala cez kríky, ktoré sa jej zachytávali do srsti - príliš jej to nešlo a tak sa bratovi podarilo získať pomerne veľký náskok, ktorý využil na naháňanie zajaca. Zdalo sa, že Dallius zdedil rýchlosť, ktorú ona sama ešte v sebe neobjavila - rovnako ako mágiu, ktorá sa objaveniu akosi vyhýbala a tak malú vlčicu nechávala na pochybách, že čo je vlastne patrónom jej života. Rhys však bola príliš jednoduchá na to aby sa zapodievala nejakou mágiou, keď jej na momentálny život stačili len vlastné svaly a zuby ktorých mala v tlame dostatok a nebála sa ich použiť vždy keď mohla.
Akonáhle sa jej podarilo vypadnúť z kríkov na zem neďaleko nich, nelenila ani len sekundu a rozbehla sa ďalej za bratom, ktorý akoby vôbec zabudol, že doteraz bola s ním. Skôr ako jeho chvost ju teraz ale zaujal úlovok, ktorý si brat skrýval pod nohami a zdalo sa, že si ho užíva. Rhys sa to vak príliš nepozdávalo a tak sa rozhodla preskúmať to. ,,Čo to máš?" položila otázku na ktorú už poznala odpoveď, dobre vedela, že sa jedná o zajaca ktorého nejakým zázrakom ulovil. Skôr ako však brat stihol reagovať, čapla zajaca za nohu a rozhodla sa ho od brata získať akýmkoľvek spôsobom.

Brat sa na ňu poriadne ani len nepozrel a jej sa to príliš nepozdávalo. Tichí stála na svojom mieste kde stála doteraz a pohľadom kopírovala jeho pohyb ako sa snažil dostať čo najďalej od vody. Uši mala pevne nastražené tak ako doteraz a snažila sa zachytiť akékoľvek slovo, ktoré by k nej mohol brat vyslať. Nestalo sa však tak, zdalo sa akoby bol nahnevaný, no Rhysburr si nebola príliš istá či bol nahnevaný na ňu alebo na niekoho iného, či na vodu, pod ktorou sa takmer pred pár minútami stratil. Ihneď ako na ňu nafŕkal kvapky vody, nespokojne zavrčala a zopár krát cvakla zubami. Chladná voda na ňufáku sa jej vôbec nepozdávala a teda útek jej brata nebol jediným dôvodom prečo sa po ňom hneď rozbehla akoby bežala za korisťou. ,,Kam zase utekáš!?" štekala za ním, no nezdalo sa, žeby slová ktoré mu venovala ho nejako spomaľovali. Nevzdávala sa a zase si za cieľ vybrala jeho chvost, ktorý sa mu hompáľal za telom.
> Lúka