Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zlatý les >
Azrael cítil, že sa svet okolo neho pohybuje, no hlava ho bolela dostatočne na to aby odmietal otvoriť oči a tak pridávať na bolesť. On sám si nedokázal vysvetliť ako to funguje, no vždy ako sa mu podarilo odchlípiť viečka z ľadovomodrých očí bolesť mu vystrelila kdesi za oči a radšej ich veľmi rýchlo aj späť zavrel. Jeho presun bol spojený s množstvom nespokojných bručaní, ktoré nemali nejaký väčší značný dôvod, možno jedine okrem toho aby bol teatrálny a zaujímavý. Či si to ale uvedomoval, to bola úplne iná otázka, za ktorú by on sám labu do ohňa nedal. A teraz už vôbec nie. Akonáhle ho Sillarei dotiahla do nejakej nory, tlmene mohol počuť ako sa jej laby dotýkajú podložky. Potom mu niečo strčila popod no a on sa nespokojne zamrvil. ,,Nie-, vďaka," ticho prerývane zašepkal a tvár sa mu skrútila do grimasy, ako mu to len unavené svaly dovoľovali. Nakoniec sa ale nahol dopredu, akoby sa predsa len rozmyslel a nos ponoril do odvaru, čo mu sestra ponúkala.

Okolo Azraela bola tma. Zlaté listy stromov, ktoré neopadávali ani na jeseň či v zime blokovali všetko svetlo mesiaca, ktoré by k nim mohlo preniknúť. Sillarei by si on však nikdy nezmýlil - bola asi jediný z jeho súrodencov s kým počas svojho života či už v Chaose alebo Daéne skutočne držal kontakt a spoločne strávili aj nejaký čas. Keby chcel aby ho niekto prišiel zachrániť, bola by to práve Sillarei. Tá mala ale zvláštny zvyk ho šťuchať do rebier, čo sa mu vôbec nepáčilo ani počas jeho stavu medzi snom a zemou. Keby mohol chňapol by po jej ňufáku, teraz len ticho chňapol zubami, kým sa mu hlava pohla z podložky, čo nebolo úplne najlepšie. Do spánkov mu vystrelila ostrá bolesť a oči musel ihneď zatvoriť. ,,Čo- ... robiš," zavrčal pomedzi zuby a zavrtel sa, ako mu to len bolestivé svaly dovoľovali, okolo jeho brucha sa niečo odmotávalo, no bolo mu príliš zle na to aby ohľadne toho niečo urobil. ,,Sill?"
> Nora Zlatej

Hnedý vlk dýchal s otvorenými ústami, no aj tak sa dalo cítiť ako ťažko mu vzduch vchádza do tela a rovnako v neho aj von. Oči pod zatvorenými viečkami sa mu pohybovali zo strany na stranu akoby snil, no spánok neprichádzal. Miesto toho sa cítil akoby bol uväznený medzi zemou a nebom, cítil sa akoby bol na oboch miestach naraz, no zároveň nikde. Bol toto pocit, ktorý sprevádzal presun na iné územie, a lebo sa jednalo len o prelud podnietený horúčkou? Z jeho zvláštneho stavu ho dostalo až ostré šťuchnutie. Niekto bol pri ňom a on si jeho približovanie nevšimol! Rýchlo vyslal signál na otvorenie očí, v jeho ponímaní sa jednalo o rýchly krok, takmer nezaznamenateľný, avšak pre pozorovateľa mohlo snáď ísť o niekoľko sekúnd, kým sa spod tmavých viečok vykľuli studenomodré oči. ,,Sillarei?" ústa sa mu nachlípili a vyšlo z nich zopár slabých slov. Pod pohľadom mu vrak chodilo len bielo-čierno-sivé fľaky srsti. Kto iný by to mohol byť? Nikoho iného mu osud poslať nemohol. Nech už bol nakoniec kdekoľvek.

Azrael nemal najmenšieho tušenia ako sa mu podarilo dostať do zlatého lesa. Mal dojem akoby jeho každý krok bol ťažší a ťažší. Odkedy sa rozlúčil s Neith, tak sa jeho stav len zhoršoval. Najmä teda z dôvodu, že sa už nemal na čo sústrediť. Laby sa mu ťhali p zemi a čas od času sa mu do nich zaplietli konáre, ktoré nemal silu prekročiť. Razom sa dvíhanie láb zdalo byť nadvlčí výkon a on nemal dosť sily ani odhodlania. Vlastne ani nevedel prečo sa vybral práve do lesa - čo očakával? Že ho privítajú s otvorenou náručou po tom všetko čo za svoj život urobil? Vedeli však vôbec čo urobil? To bola posledná otázka, ktorá sa mu otvorila v mysli predtým ako sa mu zamotali laby a on sa prekoprcol na zem medzi napadané vetvy a lístie, ktoré bolo až priveľmi vlhké na to aby sa mu to páčilo. Svaly ho však boleli a on sa nechcel ďalej ani len pohnúť. Len zavrieť oči a nechať prírodu nech si s ním robí čo chce. Predtým ako sa mu úplne podarilo zavrieť oči, ešte priškrtene zavyl, dúfajú, že sa k nemu niekto pozrie.

,,Jasne, chápem," pritakal jej slovám, no veľmi dobre si uvedomoval, že mu až tak veľmi nakoniec nepomohla. Nebola to jej chyba, samozrejme, no aj tak. Jediné čo mu mohlo byť z ich rozhovoru jasné bolo, že Vino žije. Alebo v dohľadnej dobe žil, čo bolo celkom pozitívne, no možno aj nie. Hlasno si povzdychol, mal dojem akoby mu šla hlava vybuchnúť a to najmä teda z dôvodu, že k nepríjemnej horúčke mu podobné myšlienky skutočne nepomáhali. Vlčica sa nakoniec vtratila z jeho prítomnosti, snáď pokračovať v rozmýšľaní z ktorého ju on sám pred pár chvíľami vyrušil. Jemu sa však k tomu vracať nechcelo a preto by si možno mohol nájsť novú spoločnosť. ,,Azrael," zakričal za ňou, no nedal by labu do ohňa za to, že ho počula. Jeho hlas bol chrapľavý a ešte horší ako pred chvíľou, akoby s neho kašeľ vycucal všetku životnú silu. Najradšej by sa zvalil do piesku, no ani to nebola najlepšia cesta. Miesto toho sa ako tak pozviechal na laby a zamieril k jedinému miestu kde vedel, že mu nehrozí nebezpečenstvo.
> Zlatý les

Azrael sa zamračil keď mu vlčica naznačila, že sa v horách nachádza ešte jedna, ďalšia svorka. Koľko sa ich za ten čas čo bol mimo vytvorilo? Nemal najmenšieho tušenia aké revolúcie sa na ostrovoch diali a už vôbec nie aká bola politická situácia. Sakra, však nevedel, či vôbec ešte existuje Chaos! Ktorého neexistencia by mu rozhodne odobrala z problémov, ktorým musel eventuálne čeliť. ,,V horách... hej, jasné," prikývol, no bolo mu to absolútne jedno. Nebol poslíčkom a nakoniec mal stále v sebe čosi chaoské, pri čom sa staral len o svojich. ,,Predpokladám, že asi nevieš kto je v Zlatom lese alfou?" spýtal sa svoju konečnú otázku a labou si prekryl ústa. Stále ho napínalo na kašľanie, ešte viac by sa však vydesil ak by mu pohľad padol na vankúšiku, kde sa rozjímali kvapky jeho vlastnej krvi. Čo oči nevidia to srdce nebolí.

Ďalšie otázky mu už nepokladala, čo si celkom vážil - pravda bola taká, že už načatá téma sa nachádzala v jeho hlave a dobre si uvedomoval, že ju odtiaľ nedostane len tak jednoducho. Ťahavo sa nadýchol a ten prešiel do nepríjemného kašlú. ,,Niečo som si všimol, hej," prikývol a pomaly sa staval na laby. Takto to ďalej nepôjde, cítil sa hrozne zle a pravda bola, že príliš nevedel čo robiť. Možno keď si trochu pochodí bude mu lepšie? Položená otázka mu ale vracala nádej, aj keď nemohol nijakým spósobom vedieť či sa vlčica skutočne pyta na Daen. Uvedomil si to až v okamihu ako padlo meno Víno. Uži mu na hlave nadskocili. Takže to nemohlo byť až tak veľa rokov! ,,Je v hitom lese pod horami, ale jej územie sama nenájdeš aj keby si sa snažila. Sú tam veľmi dobre skrytý," povedal koľko uznal za vhodné. Ak mal Daen aspoň
z polovice taku alfu ako bola Lissandra, určite nechcel povedať príliš veľa. ,,Chcel by som sa ešte ale spýtať," prinútil sa začať a teraz, keď už mu slová vyšli z úst, tak sa nemohol vrátiť späť. Teda mohol, ale nechcel. ,,V tom zlatom lese, ešte existuje svorka?" spýtal sa, k lícam sa mu nahrnula teplota. Očakával jednoduchú odpoveď. Jednoduché nie a možno by mu zo srdca nejaký kameň opadol. ,,A ešte niečo-" nedokončil, keďže chcel najskôr počuť čo mu povie.

Akonáhle začul slová, ktoré sa k nemu šinuli od vlčici, nebol si istý či veril svojim vlastným ušiam. Ticho zažmurkal akoby čakal, že mu nakoniec povie, že si len robila srandu. Namarey? Skutočne? podobnú svorku nepoznal a preto sa v ňom razu okrem dusivého kašľa našlo aj rýchlo bijúce srdce. Čo ak prišiel späť na ostrovy o niekoľko desiatok rokov neskôr a teraz Zlatá ani len neexistovala? V určitom zmysle slova mu to vkrádalo pokoj na dušu, no ešte bolo príliš veľa čo zostalo nevypovedané na to aby minulosť len tak nechal za sebou. Ešte nebol pripravený pohnúť sa ďalej. ,,Um-uh. O tej som nepočul ešte," predložil jej s gučou v hrdle, otázka však bola či bol vytrvorená z nervozity či kvôli chorobe, ktorá mu pomaly lízala hlavu. Na nose cítil vlastnú teplotu. ,,Nebolo to moje rozhodnutie vrátiť sa sem, popravde. Presne tak ako to evidentne nebolo ani tvoje," povzdychol si a poobzeral sa, akoby niekoho očakával. ,,Ktovie či v tom majú laby práve oni alebo sa jedná len o hlúpu náhodu."

Azrael stisol zuby. Dobre vedel, že vlčica sa zaujímala o otázky, ktoré mu pokladala nie práve kvôli tomu aby ho rozrušovala, no preto , že potrebovala nájsť pokoj sama pre seba a v určitom uhle pohľadu jej chcel pomôcť. Jej otázky ho ale prinášali k značnej skľúčenosti, ktorá sa najskôr ukazovala v spôsobe akým jej odpovedal. Chcel byť srdečný, skutočne chcel a skutočne sa aj snažil. ,,Áno narodil. Ale netuším ako dávno to bolo," odpovedal, no rovno aj pokračoval ďalej s vlastnou protiotázkou, ,,Ty si sa stihla pridať k nejakej svokre alebo si tulák?" Stále nemal dostatok odvahy aby sa spýtal na to, čo ho skutočne zaujímalo. Zatiaľ sa ale držal. ,,Preč odtiaľto som bol asi.. rok? Ale ako vravím, čas tu mohol bežať úplne inak," povzdychol si, zatiaľ čo prerývane dýchal. Dalo sa na ňom skutočne poznať, že sa mu nedýchalo dobre, no so svojim problémom bojoval ako sa mu len dalo. ,,Tunajši bohovia sú zvláštny. Až tak veľmi neinteraguju akoby by jeden očakával. Aspoň ja som ich za svoj život videl možno len raz."

Zdalo sa že vlčica sa o neho zaujímala minimálne rovnako ako sa zaujímal on o ňu. Obaja mali plne hlavy niečoho úplne iného nez bol ich nový spoločník, to bola ďalšia vec, ktorú mali spoločnú. Či im to ale nejako pomôže bola ďalšia vec ohľadne ktorej Azrael nechcel hádať a asi ani predpokladať. Neznáma mh ale nakoniec predostrela niečo hlbšie nez bol ochotný prezradiť on sám a musel len pritakať. Ďalšia vec čo sa dala hdit do jedného vreca. Možno málo otec predsa len boli viac podobný ako by si mohol myslieť. ,,Musím tá bohužiaľ sklamať, žil som tu už pred nejakým časom a pravda je taká, že či sa dostaneš sem alebo odtiaľto je úplná náhoda," odfrkol si nespokojne a zase sa vracal do miest do ktorých sa veľmi nechcel dpstat. Bohužiaľ si už ale nemohol pomôcť a vlčica ho zasiahla späť ku Gwynovi. ,,Tak ti zostáva len sa modliť ak k nejakému Bohovi veríš," rozkašlal sa až si nakoniec labou prekryl tlamu.

Vlčica sa nejaký čas zdala byť zamyslená aj po tom čo ju z jej myšlienok vyrušil. Azrael by klamal ak by povedal, že ho to nezaujalo. On sám sa utápal v myšlienkach a preto bolo celkom osviežujúce vidieť, že niekto ďalší by na tom mohol byť podobne ako on. A samozrejme to nakoniec nechávalo priestor na hádanie o čom snáď mohla myslieť. Akoby však obaja premýšľali nad tým istým, presne tá otázka zaznela z tlamy vlčice, keď ju chcel položiť on. Hnedý vlk zostal zopár sekúnd ticho stáť s ušami pevne vyostrenými do vzduchu a pohľad priklincovaným na vlčicu, akoby sa mu práve podarilo stretnúť chybu v matrixe. ,,Eh, no.. Nič konkrétne," odpovedal a ak by mohol, možno by sa poškrabal aj za ušami snažiac sa vytiahnuť v mysle všetky informácie, ktoré by jej mohol poskytnúť. ,,O rodine a tak. Klasika," pokračoval nakoniec a jemne si odkašľal. ,,Čo ty? Aj ty si sa zdala byť hlboko vo svojich myšlienkach. Tiež rodinné problémy?"

Bašta >
Keď už konečne našiel dostatok odvahy aby položil otázku, ktorá ho tak veľmi zaujímala až to bolo príliš neskoro. Svoju odpoveď nedostal a bolo skutočnou otázkou ako dlho mu bude znovu trvať kým sa odhodlá dané slová znovu použiť. Okolo lesa prešiel pomerne rýchlo, nemal dôvod sa zastavovať a aj keby mal, asi by to ani neurobil. Snažil sa vyhýbať vlkom čo najviac, no zdalo sa, že sa mu tak dariť nebude. Z nejakého dôvodu bolo okolo Zlatého lesa tak veľa národa, že by to ani neočakával. Niečo sa od jeho odchodu asi skutočne muselo zmeniť a on radšej nechcel vedieť čo. Ponorený bol do svojich myšlienok, nakoniec predsa len ako vlčica čo mu išla naproti, obaja mali svoje vlastné problémy a keby sa Azraelovi nepodarilo presunúť pohľad z plážových zrniek, snáď by si zarazili ňufák navzájom do srsti. ,,Woah!" vydal nakoniec zo seba a uskočil. Jeho reakcie neboli ale také rýchle ako by si mohol myslieť. ,,Heh, pardón. Som bol zamyslený," ospravedlnil sa s pohľadom prečesávajúc srsť vlčice či ju snáď niekde nezahliadol. Nikde medzi vlkmi Chaosu, možno.

Vychudnutí vlk sa zdal byť celkom rád, že na Azraela narazil, čo hnedému celkom zlepšilo náladu, no nejako extra mu to nepomohlo. Stále nebol sám príliš nadšený, že sa tu objavil, no nemohol si pomôcť. Preč sa tiež dostal len náhodou a nemal najmenšieho tušenia ako. Mal by sa začať znovu aklimatizovať na tieto miesta. ,Myslím, že môžeme ísť k zátoke. Tam je to dosť veľké, že keď tam aj niekto bude, nebude to také .. hrozné," mykol ramenami. Azrael si stále nebol istý koľko času prešlo odkedy sa tu na ostrovoch naposledy ukázal, no začínal sa konečne cítiť dostatočne dobre na to aby to zistil. ,,Počuj, nevieš asi kto je alfa Zlatej svorky?" pozrel sa nervózne na vlka v očakávaní odpovede a popravde nevedel čo vôbec chce počuť. Miernym poklusom sa ale vybral smerom ktorým vedel že sa nachádzalo more so zátokou ku ktorej smerovali. Pohľadom sa ale stále snažil vyhýbať Zlatému lesu.
> Tichá zátoka

Azrael si všímal pohybu na nížine, no snažil sa tomu nepripisovať nejakú vysokú dôležitosť. Najmä teda preto, že sa skutočne nechcel otočiť a kráčať smerom nazad, keďže odtiaľ prišiel. Rozhodne to vôbec nemalo nič spoločné s tým, že sa nechcel celý čas pozerať na Zlatý les, čo by mal pred očami. S ušami pevne nastraženými sa mu nakoniec podarilo naraziť na nejakého vlka, ktorému sa mu nepodarilo vyhnúť. Doslova aj metaforicky. Pohľad ľadovo modrých očí rýchlo vyhľadal vlkovu tvár. Nepoznal ho, to bolo dobré znamenie, ale zase si nebol istý koľko času asi prešlo odkedy sa s Gwynom vzdialili. nikdy nemohol vedieť ako plynie čas v inej dimenzii. Zatiaľ čo na jednom miesto môže ísť iba o mihnutie oka, v tej ďalšej uplynú desaťročia. Až ho striaslo. ,,Hej, nejako nezvyčajne živé," pritakal a popri tom sa poobzeral. Nebol si istý či videl naokolo niekoho známeho, no nakoniec sa radšej ani nechcel príliš prizerať. ,,Chceš niekam zmiznúť?" spýtal sa ho, hlasom akoby ho volal na tajnú výpravu so šibalským zámerom. Konečne po dlhých hodinách späť na ostrovoch mu na tvár vyskočil jemný úsmev, ktorý venoval vlkovi. Azrael vedel aké to bolo, keď chcel jeden zmiznúť z povrchu zemského.

Tesáky >
Azrael sa po horách dostal dolu pomerne jednoducho aj keď pred sebou nemal úplne jasný cieľ čo chce svojimi krokmi dosiahnuť. Pravda možno bola taká, že nechcel dosiahnuť nič, no to by potom mohol zostať ležať medzi kameňmi a čakať na to aby ho zožrali supy. Nakoniec bolo možno viac pravdepodobné, že zomrieť nechcel, len potreboval nejaký čas na to aby sa dokázal zmieriť s tým čo sa mu stalo. Miesta kadiaľ kráčal, poznal pomerne dobre. Veľmi dobre si spomínal na okamihy kedy chodil do Zlatého lesa aj keď tam koniec koncov nemal čo hľadať. Miesto toho aby však šiel rovno tam, otočil sa lesu chrbtom a vybral sa na východ. Možno mal radšej prejsť portálom, to by však mal zase pred sebou Daén s Lissandrou, ktorej by sa tiež najradšej vyhol. Nakoniec sa zdalo, že mu nezostávali miesta na ktoré by mohol ísť aby mu niekto nešiel po krku.