Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Pityas (cez Temný les)

Prišla som na most ktorý nevyzeral zrovna najlepšie. Ale vedela som že do toho tmavého lesa sa nechcem vracať a tak mi neostávalo nič iné ako pokračovať v ceste. Opatrne som vkročila na most. Trochu sa rozhýbal a ja som mala čo robiť aby som sa udržala. Išla som dosť pomaly a dávala som si pozor na každý krok. Teraz som začínala ľutovať že som z tých hôr odišla. Radšej by som riskovala život v horách ako tu na moste. Keď som sa dostala do stredu mostu musela som zastaviť a nabrať odvahu aby som pokračovala ďalej. Keď som nabrala akú takú odvahu tak som pokračovala ďalej v ceste. Netrvalo dlho a uvidela som koniec mostu. Potešila som sa a trochu som zrýchlila krok ale nie moc na to som nemala odvahu. Neviem ako dlho mi to trvalo než som prišla na koniec mostu a vyšla som na pevnú zem. Bola som rada že som to prešla v živý a zdraví a nič sa mi nestalo.

//Ovocný lesík (cez Most pri lese)

Vzdychnem si keď Reily prestala vnímať a odpovedať. Myslela som si že aspoň ona sa na mňa nevykašle ale ako vidím mýlila som sa. Povzdychnem si a tak sa pomalým krkom vydám dole z hôr. Išla som opatrne dole lebo nechcela aby sa mi niečo stalo. A keďže to tu bolo dosť nebezpečné stať sa mohlo všetko. Po chvíľke som zišla dole a vydýchla som si. Bola som rada že som to zvládla ale mrzelo ma že Reily sa mňa kašle. S tým ale ja už nenarobím nič a tak pokračujem ďalej v ceste. Moje laby ma doniesli až na hranice čierneho lesa. Mala som trochu obavy lebo som tu nebola a poznala som to tu a nevedela som aké nebezpečenstvo tu môže číhať. A tak som zrýchlila krok. Chcela som byť s tohto územia čo najrýchlejšie preč. Nikde som sa nezastavovala a keď som uvidela pred sebou most tak som sa potešila. Konečne odídem s tohto lesa. Dostala som sa až na most.

//Most (cez Temný les)

Ostanem trochu prekvapená. „Čože? Teba by hádka bavila?“ Opýtam sa a prekvapene som sa na ňu dívala. Nečakala som že by sa Reily rada hádala ale tiež je tu možnosť že som to len zle pochopila. No veď uvidíme ako to vysvetlí. Potom keď začala hovoriť o srande tak som ju počúvala. „To máš pravdu. Všetko má svoje hranice.“ Prikývnem a potom som sa venovala ceste. Dívala som sa po okolí a keď sme prišli k horám tak som ostala unesená. Nečakala som že to bude až také veľké. Tuto si vlk môže ublížiť veľmi ľahko. A hlavne keď je mokro a šmýka sa. Ale za to sa musíme pochváliť že sme tie hory našli na prvý pokus a nestratili sme sa. Aj Reily povedala že sme to našli na prvý pokus a musíme sa pochváliť. „To ano ani som to nečakala že to nájdeme na prvý pokus. Veru zaslúžili by sme si pochvalu. Sme vážne dobré.“ Pousmejem sa a išla som pomalým krokom za Reily. Obe sme si museli dávať pozor aby sa nám niečo nestalo.

//Zauberwald (cez Common forest)

Reily mi začala vysvetľovať ako to vlastne je. Preto som ju pozorne počúvala aby mi niečo neuniklo. A našťastie mi nič neuniklo. „Je to divné to ano ale ak niekto nechce hovoriť o sebe tak takto zakrýva a potom musí vlk hádať koho tým vlastne myslí.“ Pousmejem sa. „To ani ja nezabíjam pre zábavu. Zabíjam iba vtedy keď som hladná inak nie. Ale musím s tebou súhlasiť na love je niečo užasne a fascinujúce.“ Poviem a potom som si všimla že si Reily obzerá okolie. Potom povedala že sranda musí byť. A na to prikývnem. „To máš pravdu. Bez srandy by to nebolo ono. Ale jeden nikdy nevie čo sa môže po ceste stať.“ Poviem a pousmejem sa. A potom po jej boku som pokračovala v ceste. Dúfala som že ideme správne a že sa čoskoro dostaneme na hory. Bolo by dobré aby sme sa tam dostali ešte pred západom lebo ak by sme sa tam dostali až po západe tak by to bolo dosť nebezpečné.

Pousmejem sa a prikývnem. „Ja viem ale niektorý hovoria o druhých a myslia seba tak preto som sa opýtala či si to neni ty. Aha takže už ako malá si rada zabíjala čo?“ Opýtam sa a pozriem sa na ňu. Videla som že je zamyslená. Nad čím asi tak rozmýšľa? To sa nedozviem a ani ma to nijak netrápilo. Prikývnem. „Nič iné nám ani neostáva. A to by bolo dobré ak by sme niekoho stretli kto by nám pomohol. Lebo môžeme zablúdiť a to by bola ešte len sranda. Tak jasné že to zvládneme.“ Pousmejem sa a pozriem sa na ňu. Keď sa opýta či ideme tak prikývnem. „Ano poďme.“ Poviem a išla som za Reily a pri tom som dúfala že ideme správnym smerom a za chvíľu budeme na horách.

//Pityas (cez Common forest)

Čo sa týkalo vtákov sme už nechali tak a teraz sme riešili čo budeme robiť ďalej a kam pôjdeme. Potom Reily začala hovoriť o tom že videla vlka ktorý nevedel loviť a bál sa ublížiť niekomu ale že sa potom zmenil. Keď povedala že bola vtedy vĺča tak som si začínala myslieť že hovorí o sebe. „To hovoríš teraz o sebe alebo o niekom inom?“ Opýtam sa a pozriem sa na ňu. Je pravda že keď sme vĺčatá tak nevieme loviť a bojíme sa ale keď vyrastieme je to úplne niečo iné. Potom prišla reč na hory a ani ma neprekvapovalo že nevie kde to je. Ale problém bol v tom že ani ja som nevedela ako sa ide na hory. Ja som tam ešte nikdy nebola. „Po pravde ani ja neviem ako sa dostať na hory. Neviem kadiaľ sa tam ide.“ Poviem a povzdychnem si. Trochu ma to mrzelo že to neviem. V tom sa ale Reily otočila a sklonila hlavu. Pozorne som ju sledovala a čakala som čo ide robiť. Nakoniec povedala že to môže byť tadiaľ to. Pozrela som sa tým smerom ktorým bola otočená a mykla som plecami. „Ja neviem. Môžeme to zistiť.“ Povie a stále som sa dívala tým smerom. Pri tom som čakala čo spraví.

Povzdychnem si a prikývnem. Reily mala pravdu neostávalo nám nič iné ako ich nechať tak. Ani jedna z nás nevedela liečiť. „Ja viem máš pravdu.“ Poviem a potom sa pozriem na ňu. Pousmejem sa. „Nemusíš ďakovať. Veď je to pravda. Ja som zatiaľ nikoho nevidela kto by nevedel loviť alebo by sa bál že niekomu ublíži.“ Pousmejem sa a potom zohnem hlavu aby som sa pozrela na ten prívesok. Reily povedala že som si ho možno zaslúžila. „Ale za čo? Veď som skoro nič nespravila. Ale musím povedať že je pekný.“ Pousmejem sa a cítila som sa trochu pyšne že ho mám. Keď Reily povedala že je to koniec a že pôjdeme tak prikývnem. A potom sa opýta že kam pôjdeme. A tak sa zamyslím nad tým kam by sme mohli ísť. A napadne ma že by sme mohli ísť na hory. „Čo tak sa prejsť k horám?“ Opýtam sa a pozriem sa na ňu. Tam som ešte nebola a ani som netušila ako to tam vôbec vyzerá.

díki konečne už aj Dail niečo získala :) a 1 labku dať do vzduchu a 1 dať do zeme díki :)
23% rozdeliť takto :
Síla: 5
Vytrvalost: 5
Rychlost: 5
Obratnost: 5
Schopnost lovu: 3

*

Reily povedala že s liečením vtákov nemá skúsenosti a tak si povzdychnem. „To ich tu len tak necháme?“ Opýtam sa a pozriem sa smerom k nore kde bola rodinka. Rada by som ich vyliečila ale nevedela som ako. Takže mi bohužiaľ neostávalo nič iné ako to nechať na osud. A tak som sa s tým zmierila a jedla som vynikajúce mäso ktoré ulovila Reily. Potom zodvihnem hlavu a pozriem sa na ňu. „Máš talent na toto.“ Pousmejem sa a potom si všimnem že vtáci čo boli na strome začnú lietať a odnesú potravu k tej rodinke. Čo som bola rada aspoň neumrú od hladu. Aspoň niečo keď už nič iné. Jeden vták mi dal na krk prívesok. Pousmejem sa. „Nemáte za čo. Rada som vám pomohla.“ Poviem a bola som rada že aspoň takto som im mohla pomôcť. Reily mi zagratulovala k prívesku. „Ďakujem. Ani som si ho nezaslúžila.“ Pousmejem sa a potom keď sa opýta či pôjdeme ďalej alebo tu ostaneme tak sa zamyslím. Myslím že vtáky sa už o seba hádam postarajú a mi môžeme odísť. „Môžeme niekam ísť.“ Poviem ale nevedela som kam a tak som to nechala na Reily nech ona rozhodne kam pôjdeme.

Keď sa ma Raily opýtala ako ich vyliečime alebo ich necháme osudu tak som mykla plecami, lebo po pravde som nemala šajnu ako im pomôcť. A tak som rezignovane povedala. „Asi to necháme na osud alebo máš nejaký nápad ako ich vyliečiť?“ Opýtam sa Reily a pozriem sa na ňu. Aj keď moc som tomu neverila že by niečo mala. A tak som si len povzdychla a čakala som čo povie na to čí sa môžem najesť. Na moje prekvapenie povedala že nesmiem. Čo ma nijak neprekvapilo. Predsa to ulovila sama takže na tú korisť má nárok ona a nie ja. Ale potom povedala že môžem a tak som sa pousmiala. „Ďakujem.“ Poviem ale prvé slovo mala Reily a tak sa aj pustila do neho. A tak som si sadla a nechala som Reily nech sa poriadne na je. Veď hádam mi niečo nechá a keď tak to vôbec nevadí ja vydržím bez jedla. A potom po chvíľke som sa k nej pridala a začala som aj ja jesť. Konečne jedlo po tak dlhej dobe. „Je to vynikajúce.“ Poviem a oliznem si ústa a potom pokračujem v jedení.

//ak by tam boli nejaké chybi tak majte zľutovanie :D nepísala som to pru zmysloch :D

Sledovala som vtákov a čakala či príjmu pomoc. A na moje prekvapenie ju prijali. Dospelý vtáci mi vošli do úst. A tak som sa opatrne postavila a a držala som ústa otvorené a dávala som pozor aby som nezatvorila ústa. Potom som ich preniesla do úkrytu. Sklonila som sa k úkrytu a nechala som ich nech vyskočia z mojich úst a vojdú do úkrytu. Keď tak spravili tak mi naznačili aby som nezabudla na mláďatá. Ja som len prikývla a postavila som sa a šla som k mláďatám. Obe som opatrne zobrala do úst a preniesla som ich do úkrytu k rodičom. Sklonila som aby mohli ísť k ním. A netrvalo dlho a rodinka bola spolu v bezpečí. Pousmejem sa. A teraz čo? Nechať ich tak alebo čo? V tom ale prišla Reily aj s korisťou a opýtala sa či sme nejako pokročili. A ja prikývnem. „Ano vtáčiu rodinku som dostala do úkrytu kde budú v bezpečí a budú sa môcť vyliečiť.“ Pousmejem sa a potom sa pozriem na korisť. Hneď sa mi ozval žalúdok. „Mňam môžem sa najesť?“ Opýtam sa a pozriem sa na Reily a potom na korisť.

Moc som jej to neverila pretože som to na nej videla že je naštvaná a preto som to nechala tak. Povedala aby som sa nebála a ja som prikývla. „Dobre.“ Potom už odišla a ja som sa pozrela na vtákov. Videla som že mi moc neveria a ani som sa nedivila veď som dravec ktorý ich loví ale teraz sa nemú čoho báť. Chcem im pomôcť. A tak som sa pomaly k ním priblížila a pootvorila som ústa. Napadlo ma že by som ich tam mohla preniesť lenže vedela som že oni to asi nebudú chcieť. A tak im znova naznačím že ich chcem preniesť do tej diery kde budú v bezpečí. Potom si ale uvedomím že Reily už je dlho preč. Začínala som si myslieť že odišla a nechala ma tu samú. Povzdychnem si. „To je ale kamarátka.“ Poviem si sama pre seba. V tom som ale ucítila nejaký pach. A hneď som spoznala komu patrí. Takže sa na mňa nevykašlala. Vracala sa ku mne aj s korisťou. Od radosti poskočím. Bola som rada že sa najem. Potom bude lepšie rozmýšľanie.

Keď som sa poobzerala po okolí tak som sa znova pozrela na Reily. Tak trochu som videla na Reily že ju to štve. „Nemusíš sa rozčuľovať.“ Preto som ju poslala na lov aby nebola naštvaná. Povzdychnem si a prikývnem. „Dobre ale buď opatrná.“ Poviem a potom sa už dívam ako ide na lov. Ostala som tam len ja a vtáci. Keď odišla tak som sa pozrela na vtákov. Je jasné že na strom ich hniezdo nedostaneme. A tak by bolo asi dobré im spraviť nejaký úkryt kde by sa schovali a boli v bezpečí. Lenže kde? A tak som sa znova začala obzerať po okolí. V tom kúsok od nás uvidím pod stromom malú dierku. Ak by som ju zväčšila tak by sa tam zmestili a našťastie je ta dierka dobre skrytá takže ju len tak nikto neuvidí. A tak som sa pomaly postavila. Nechcela som ich vyplašiť. A keď som stala tak som sa vydala k tej diere. Keď som prišla k nej začala som hrabať a zväčšovať ju aby sa tam zmestili. Keď bola diera dostatočne veľká tak som sa vrátila ku vtákom a zase som si pomaly ľahla a pousmiala som sa a ukázala som im úkryt. „Viem že mi asi nerozumiete ale našla som pre váš úkryt. A ak mi dovolíte môžem vás tam preniesť a budete v bezpečí do doby než sa vyliečite.“ Poviem a naznačím im že by som ich tam preniesla.

Vták zo zlomeným krídlom k nám priskákal a ja som sa na neho pousmiala. Reily povedala že netuší ako im pomôcť. Povzdychnem si. „Ale nemôžeme ich tu len tak nechať.“ Poviem a potom si všimnem že jeden zakričal a ten zo zlomeným krídlom odskákal preč ale stále nás pohľadom prosil o pomoc. „Pomôžeme vám.“ Poviem aj keď viem že mi nerozumie. Potom si na strome všimnem ostatných vtákov a rozmýšľam ako im dokázať že som milá a dobrá vlčica ktorá im chce len pomôcť. V tom som započula ako Reily zakručí v bruchu. Nad tým zvukom sa musím zasmiať. „Vidno že si hladná. A ano niečo ma napadlo. Ty skočíš pre jedlo a ja tu ostanem a budem dávať pozor na nich aby sa im nič nestalo. Ale ponáhľaj sa prosím.“ Poviem Reily a potom sa poobzerám po okolí.

Reily už ostala ticho a ja som sledovala vtákov. Jeden šiel k mláďatám a druhý ostal u nás. Škoda že sme nerozumeli ich reči bolo by to omnoho ľahšie. Potom som si všimla že si Reily ľahla a tak som spravila to isté. Možno tot naše chovanie im ukáže že sa nás nemusia báť a začnú nám dôverovať. Aj keď som sa nedivila prečo sa nás boja a prečo sú zúfalí. „Ako im pomôžeme?“ Opýtam sa a pozriem sa na Reily. Potom si povzdychnem a sledovala som vtáka. Chcela som im pomôcť za každú cenu lenže som nevedela ako. Musí predsa niečo byť ako im pomôcť. Nemôžu ostať tu na zemi. Je to veľmi nebezpečné. Môžu zomrieť na podchladenie alebo ich môže zabiť iná šelma a preto bolo veľmi dôležité im pomôcť.