Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Tichá Zátoka cez Púšť

Ako posledné zbytky denného svetla vymizli z horizontu, zdvihol sa jemný nočný vetrík. Príjemné osvieženie Dalliusovi rozfúkavalo srsť a bohužiaľ aj piesok, keď šľapal známu cestu. Poslednú dobu mal pocit, akoby chodil hore-dole len touto trasou, a tak trochu ho to nudilo. Mal rád obmeny, ale komentálne na skúšanie nových cestičiek nebolo času nazvyš. Pod nohami sa mu to vrtelo, akoby všetky hávede naraz spozorjeli, že kajú v nočných hodinách návštevníka. To ale nebolo nič nezvyčajné. Akonáhle sa obzrel, vietor už stihol dokonale zahladiť všetky jeho stopy. Po istom čase pred sebou identicikoval tú veľkú vodnú plochu, ktorá sa dala nazvať čiernou dierou. Neuniklo ani svetlo, a pokiaľ by tu šiel ktosi, kto to tu nepozná, mohol by sa o tom, či je to voda len dohadovať. Dallius si vyvzdychol, ako mohol labky položiť konečne na pevný terén.

//Most cez Temný les

Počul, ako sa malé snažili bľabotať svoje prvé slová. Zmohli sa len na prvé slabiky - doonca započul aj pokus o jeho meno, čo bolo aj celkom zreteľné. Keby mal more času, od samej nudy by sa tu vyvaľoval rovnako, v mori, kde už nejaký čas nebol. To sa už však matka zberala na odchod, a skôr než sa jej stihol čokoľvek spýtať, už po nej nezostalo najmenšej stopy. Tušil, že si nevyšla na prechádzku, ale zrejme mala naponáhlo na tú arénu, o ktorej čosi dopočul na zraze od Scara. Ako sa však otočil jej smerom, započul otcov hlas. ,,To je pravda. Ale to je nezvyčajné meno,"poznamenal. Následne ho otec pochválil za povýšenie. Nemohol klamať, že mu to trochu nezvidlo samochválu. Bol rád, ako vtedy konal, a keby mal tú možnosť teraz, nič by nemenil. ,,Vďaka. Od toho som tu,"uškľabil sa a prikývol. ,,Ja už za ňou pobehnem."S týmito slovami masmerovalsvoje kroky na púšť, kde vedel, že sa rýchlo dostane ku prechodu na ďalší kus pevniny.

//Duny cez Púšť

//Úkryt

V mesačnom svetle rozoznal vrtiacu sa kôpku a započul rušný rozhovor medzi rodinou, čo mu napovedalo, že tento deň bol rušnejší ako zvyčajne. Už vo vzduchu vycítil, že sa niečo chystá. Jednou z vecí, ktorú jasne počul, kým dorazil, bolo spomínané jazero...a krik. Prevrátil očami nad sestrinou hystériou kvôli jeho trojsekundovým oneskorením. ,,Tu som, tu som,"zamrmlal a rozhliadol sa po situácii. ,,A kto si ty, naša biela ovečka?"priblížil sa ku Amygdale a prehliadal si jej sfarbenie. Vlčiat bolo skutočne mnoho, a tak si vedel predstaviť, aké ťažké je na všetky dohliadať - zvlásť tam, kde môže voda odniesť ktorékoľvek mimo dohľadu a pozornosti. Naviac sa zdalo, že jedno chúďa si to práve zažilo. Miestami započul aj plány na rozdelenie a došlo mu, čo sa asi chystá. Medzitým si všimol, ako vĺčatá spozorneli. ,,Ideme na večerný program?"pousmial sa. Tušil, že to s istotou bude tá aréna, ktorá sa spomenula na zraze. Vzápätí nañho prišiel povit napätia, keďže nevedel, či mu bude umožnené bojovať alebo sa len pozerať. Ako inak, hlúpe prizeranie sa nie je nič pre neho - ale kto vie, či nebolo neskoro?

Akonáhle sa ozval, dočkalo sa mu ostrejšej odpovedi od Artume. Nie, že by ho jej správanie nejako prekvapilo. Predsa si v zlomku sekundy uvedomil, že sa na nej zmenilo takmer všetko, čo sa dalo. Podobne na tom bola už pri jazere, a zdalo sa, že nebol jediný, ku ktorému sa nesprávala veľmi prívetivo. Na to však na neho vybafla predstavu, o ktorej by doteraz až nepomyslel, a tak mu chvíľu trvalo, kým povedal niečo na svoju obranu. ,,To vieš, že do takých rozhodnutí nemôžem len tak skočiť. Ešte som nenašiel tú správnu, takú, ktorá by sadla pre našu rodinu, mal v nej istotu a také veci okolo toho. Popravde, ani neviem, či by sme tu nejakú takú našli," diplomaticky to uzavrel. Možno až na poslednú vetu. To, že rakýto nápad bol pre neho nepredstaviteľný, nemohol spomínať. Bolo ťažké pomyslieť na to, že by mal byť priviazaný pri kôpke malých rovnako ako teraz jeho otec, nehovoriac o ich vychovaní a všetkých zodpovednostiach. Uvedomoval, že to blol jeho záväzok voči spoločenstvu a najmä rodine, ale teraz to rozhodne nebol čas, keď by si nad tým lámal hlavu.
Vtom pocítil, že jeho prednú labu oblapili zúbky jedného z neposedencov. S Dalliusom to, ako inak, ani nehlo, aj keď bolo treba uznať, že sa doňho zakusil s plnou silou ako do králika. ,,Dúfam, že to bolo myslené ako privítanie," zazubil sa a naklonil hlavu blízko ku vinníkovi a obrátil pohľad na druhého, ktorý sa odvážil len zavrčať. Zdalo sa, že ho brali ako narušiteľa. Namiesto kňučania akosi dali najavo čosi ako vyhrážky. ,,Mhm, aspoň vidno, z akej ste rodiny."
To sa už matka so sestrou brali von, a skôr než sa stihol otočiť, za matkou sa malé driapali von za svetlom. Dallius tiež vyšiel na čerstvý vzduch a zamieril tam, kde sa všetci pobrali.

//Tichá Zátoka

//Púšť cez Tichú Zátoku

Opúštal posledné kúsky pieskového mora a rozpoznával miesto, na ktorom sa nič nezmenilo - šumivé masy vĺn bili do tvarovaných skalísk a jemný vietor rozdúchaval steblá porastov. Stál tam, kde mohol vidieť začiatok mora, ale nijako nedovodel na konniec, pretože ho vlastne ani nemalo. Prichádzali k nemu prúdy zo všetkých kútov ostrovov, a od nich až z neznáma. Svojím právom to bola scenéria, na ktorú by nikdy nemohol zabudnúť. Pohľad od mora nasmeroval ku skale až dole ku miesto, ktoré nazýval domovom...teraz už nový prírastok . Pochyboval, že správa o ich narodení by bola taká stará, že by malí boli dosť veľkí na to, aby sa mohli rozpŕchnuť a rodičia s nimi. Prinajmenšom v to dúfal, inak prichádzal viac než neskoro, a vznikli by kadejaké domnienky, že sa na rodinu vykašľal. Lenže vo vzduchu viselo čosi iné a na Dalliusa rozhodne nedoliehal pocit, že by sa tu pohyboval sám. Ako ho každý krok viedol dovnútra, uprostred tmy rozoznal okrem troch očakávaných rozmanitú kôpku najnovších členov. Dallius nevedel presne, ako sa o tom mal cítiť. Predsa táto správa bola neočakávaná, a okrem ich počtu ho šokovalo niektorých sfarbenie. Musel si dopustiť, že si na zlomok sekundy myslel, že vliezol do nesprávneho úkrytu. ,,Pozdravujem mieste osadenstvo. Dúfam, že som toho veľa nezmeškal,"ohlásil svoj príchod, pričom nechcene vstúpil do konverzácie matky so sestrou a nasadil úškľabok. Ako sa tak rozhliadal, prezeral si drobných jeden po druhom. Bolo len ťažko uveriteľné, že pred časmi bol takýmto nevedomým stvorením on, a teraz tu bol niekto, kto si to všetko prežije. Odznova. ,,Vy ste ale...veselá kopa,"hľadal slová.

//Temný les cez Jazero smrti

Ako sa Dallis spoliehal na svoju intuíciu, labky ho zaviedli iným smerom, než by očakával, ale v podstate sa vydal tým správnym smerom. Bolo pravda, že jazero, ktoré mal na mysli, bolo na okraji lesa, ale naviedlo by ho iným smerom, než by potreboval. Na jeho prekvapenie sa pred ním otvorila široká púšť, ale do krajiny piesku bolo zasadené ešte jedna vodná plocha. Bola tak tmavá, že ledva odrážala denné svetlo - skôr ho absorbovala. Dallius netušil, aký to malo účel, pretože ak to malo niekoho zmiasť a stiahnuť do tej prekliatej vody, tak by to neurobil ani potkan. Ako inak, Dallius prešiel toto miesto oblúkom a vybral si najľahšiu cestu pomedzi duny, aby nezapadol do piesku. Ten bol však dobrým znamením, pretože vedel, že pri zátoke bude ani sa nenazdá. Akonáhle piesok ustúpil a pomedzi vyprahnutú zem sa kde-tu predierala tráva, opäť pridal do kroku.

//Tiché útočisko cez Tichú zátoku

//Temný les cez Most

Cesta cez rozký aný most mad priepasťou bola úspešne ukončená, a tak vstúpil do oného vždytmavého lesa. Toto bolo miesto, odkiaľ sa vlastne dozvedel o stretnutí. Jeden by nečakal, že vstup do týchto krovín vlkovi prinesie vo výsledku šťastie. Ale Dallius už teraz žiadne neočakávané stretnutia nečakal. Aj keby, nemal žiadny čas nazvyš sa niečomu takému venovať. Ako sa ale hovorí, pomaly ďalej zájdeš, a keď to neplatilo nikde inde, tak tu určite áno. Rýchly krok, nebodaj beh sa mohol škaredo vyplatiť. A preto nasadil svižný krok, pričom mal zrak neustále pod nohami. Zaboriť sa do nejakých bažín by bola predsa amatérska chyba.
Letné počasie sa prekvapivo držalo aj v tomto lese. A dusno ho rovnako neobišlo, práve naopak. V tento deň sa tu vlhko kumulovalo, čo konieckoncov nebolo dobrým znamením. Zastihnutie v daždi, tu a teraz, by bolo viac než otravné. Dallius si však pamätal, že jazero bolo kdesi na okraji lesa, a práve preto sa vydal jeho smerom.

//Púšť cez Jazero smrti

//Krištálové jazero cez Vyhliadku

Akonáhle sa stratil v kroví, jeho cestu čiastočne pohltila tma a posledné zbytky lesku jazera sa každým krokom vytrácali. Dallius mal naponáhlo, keďže vedel, že rodičovský úkryt mal odtiaľto celkom ďaleko. Keďže dlhá cesta tam mu zaberala viac času ako minútkové posedenie u jazera, pridával do kroku, aby nejako dohnal čas. Zamedlho sa krovie rozostúpilo a pred ním sa otvorila planina s prudoo stúpajúcim kopcom. Keby mal čas, zastavil by sa na chvíľku pre kúsok mora z výšky, ale tentoraz kopci venoval len krátky pohľad. Nato ho obišiel tak, aby jeho cesta smerovala do dobre známeho lesa. V lese však nebolo ani stopy po udalosti, ktorá sa tam ani nie tak dávno udiala. Pachy rovnako nič nenaznačovali - to bolo, ako inak, dobré znamenie. Nemal chuť na nijakú neočakávanú návštevu, nieto pomstu. A pri predstave, že by to schytal práve on! Nuž, aj by mal za čo. Ku koncu Dallius spomalil krok a rýchlo prezrel most, ktorý sa zdal byť stále v rovnakom stave. Chvalabohu.

//Temný les cez Most

,,Vidíš, zaujímavé. Nikdy som o nich nepočul. Je fajn si doplniť znalosti,"povedal, zatiaľ čo keď prišlo na neho, sestra si vyčkala práve na tento moment a vstúpila do konverzácie. Krátko venovala poznámku Corrine a zmizla v hustom poraste. Dallius tušil, že si to Corrine nenechá a na sestru nebude mať ten najlepší názor, čo aj jasne prejavila. Nad tým, že bol podľa jej slov lepšou spoločnosťou, sa mohol len pousmiať. ,,Tak má to v krvi, doslova. Vlastne som tak trochu očakával, že každú chvíľu spôsobí trochu rozruchu. Ale na toto som sa zrejme nepripravil."
Okolie sa vyprázdnilo tak, že tam zostali už len oni štyria. Zatiaľ čo sa Dallius pripravoval rozlúčiť sa s Corrine, bočným pohľadom si všimol, ako sa napätie medzi vedľajšou dvojicou stupňovalo. Čierno-bieleho Noira poznal len z ich nedávnej akcie v lese. Bol to evidentne práve on, ktorý nehodlal upustiť a utláčal fľakatého do úzadia. Nebola to Dalliusova vec a s konfliktom ani vlkami nemal veľa spoločného. Ale to predsa nedá, keď sa štve hádka medzi chaosanmi a okrem toho na území, kde by sa členovia mali spojovať. Bolo však ťažko povedať, či vlci boli naozajstnými rivalmi alebo len súperili. Po istej chvíli sa však nezdalo, že by chceli pokračovať. Tak či tak, sestra už dávno musela byť za dolinami, a ak Dallius nechcel, aby si vyslúžil meno večného oneskorenca, bol najvyšší čas pohnúť zadkom. ,,Tak teda Corrine, rád som ťa stretol. Nie, že by som sa tu nechcel zdržať ešte chvíľu, ale celá rodina ma očakáva. Veď vieš, ako správny brat by som ich nemal nechať dlho čakať. Zvlášť sestru,"s týmito slovami sa otočil na od ochod. ,,A odkáž pánom, nech šetria sily. Vidíme sa nabudúce,"s mrknutím sa pozdravil, ako by mal a vydal sa na najrýchlejšiu cestu z krovín.

//Les pri moste cez vyhliadku

Vlci pomaly odchádzali a takto sa strenutie blížilo ku koncu, čo aj oficiálne naznačil Scar. Teraz mu na dobu, dokým sa vydá zisťovať vážne veci, mu robila spoločnosť Corinne. Dalliusa prirodzene zaujímalo, z akej rodiny pochádzala. Pokiaľ by nebola členkou Chaosu, alebo by nebodaj bola v spoločenstve na nižšom stupienku, ani by ho nenapadlo sa niekým takým zapodievať. Lenže tu sa mu vlčica ponúkla priamo pred nos, ochotná sa vyrozprávať, podľa všetkého.
Ukázala na vodopàdy, za ktorými bolo jej rodisko. Medzitým taktiež spomenula, že so svojou rodinou už dávno nie je v kontakte. ,,Ozaj? Kto sú tvoji rodičia, ak sa môžem spýtať?Pretože dozvedieť sa trochu históriu spoločenstva nie je na škodu." Informácie podobného typu boli vzácne, pretože sa predávajú ústne pomedzi vlkami - a kto nezachytil, nevedel.
,,Zdravím,"pokynul na odzdrav istému vlkovi, ktorého Corinne evidentne poznala. Nezdalo sa však, že by mal v pláne sa do ich rozhovoru nejako viac zapojovať, predsa mal aj spoločnosť niekoho iného.
Došlo však aj na neho a Dallius pomedzi rečou zdelil najnovšiu informáciu o jeho sestre. Vyslovil to ako zrejmý fakt, sama sa tým netajila. Na jeho počudovanie však o tom Corinne nič nevedela. ,,Rád by som vedel nejaké zrozumiteľné vysvetlenie,"viac stihnúť nepovedal, pretože sestra si vyhliadla správnu chvíľu a pretrhla rozhovor. Nikam nezmizla. Že ho to neprekvapovalo. ,,Ale prosím ťa. Nemýľ si ma s Iridanom,"odvetil jej na to, ako neveriacky vyslovila poslednú vetu. Neplánoval naťahovať čas.

Dozvedel sa, že náhle prehovorenie Corrine nebolo úplne spontánne, ale predchádzalo tomu jej stretnutie s otcom. Dallius bol úprimne rád, že mohol spoznať členov Chaosu, nech už to bol ktokoľvek - a nezdalo sa, že by táto vlčica pred ním medzi nižšími postaveniami. Práve to mu podsunulo myšlienky, kým pre Chaos je. Vlastne si bol aj istý, že ma o čom rozprávať. Všetko tomu nasvedčovalo. ,,Tak v tom prípade ma teší, že ťa poznávam. Tiež si sa narodila tu?"vyzýval ju na odpoveď. Akékoľvek informácie, ktoré rozširujú obzory o samotnom mieste, kde sa narodil, sú vždy užitočné.
Každopádne, v Chaose sa to v poslednom čase rozhýbalo a Dallius nevedel, či mal byť rád, alebo sa znepokojovať, že vie len málo a ku tomu sa to celé dozvedá celkom neskoro. Vlastne mal pocit, že celú tu dobu prespal a teraz mu to zostávalo len dobehnúť. Tak začínal zisťovať, že nemal rád, keď nemal veci pod kontrolou. Myšlienky, ktoré mu prebehovali hlavou, vyriekpa nahlas aj Corrine. Sám mal zmiešané pocity, a najprv si musel utriediť myšlienky, aby niečo rozumné povedal. ,,A že sa to dozvedám tak neskoro... To vieš, pokiaľ Chaosan blúdi kade-tade a stratí kontakt s rodinou, takto to potom dopadá. A to ani nespomínam sestru, ktorá sa rozhodla odrazu zmeniť svoju identitu tak, že pokiaľ by neprehovorila, ledva by som ju spoznal. Boh vie, čo jej to vošlo do hlavy,"zašvihal chvostom.

Obzeral si spoluchaosanku pred sebou, s ktorou sa dal do reči a okolie tak nejak nevnímal. Vedel, že sa toho momentálne v rodine dialo veľa a on si to ako hrdý syn, ktorému domov nie je ukradnutý, musel zapojiť do diania. Aspoň vedieť, čo všetko sa udialo za jeho neprítomnosti, pretože toho podľa všetkého bolo veľa čo spracovať. Že sa matka rozhodla priviesť na svet súrodencov? To ku nemu z diaľky doľahlo, ale nič viac sa nedozvedel - a po čase mal pocit, že sa len zle dopočul. Tak čo tak, nemohol to nechať ležať a informovať sa u otca, dokým tu je aspoň on. Sestra zostávala ďalšou nevyriešenou otázkou. Ale teraz všetko pekne po poriadku.
Na jeho prekvapenie Corrine, ako sa vlčica predstavila, vedela jeho meno. ,,Teší ma. Ale ako, že si vedela...,"nezdalo sa mu, že by sa niekedy videli. O zlomok sekundy mu došlo, že sa to mohla dozvedieť pred chvíľou. ,,Ach vidíš to, veď nás Scar predstavoval. Dnes som trochu pomalší. To bude tým závalom noviniek. Nemáš pocit?"

Postupom času mu dochádzalo, že bol len medzi prvými, keďže sa sem veľa vlkov ešte len hrnulo. Odkýval Scarovi na pozdrav a očami pátral po rodine. Nepochyboval, že by rodičia dorazili. Vzápätí sa ich kožuchy vynímali v dave. Ale ako sa Rhyssbur a Iridan ani po dobrých minútach nikde neukazovali, potvrdili sa mu nepríjemné domnienky. Pravdu povediac, to, že sa po Iridanovi zľahla zem, ho napokon až tak neprekvapovalo. Je dosť možné, že na spoločenstvo zanevrel úplne. Pri jeho mierne podivnej a tajnostkárskej povahe sa to ,bohužiaľ, dalo očakávať. Hoci ho vídal tak žalostne málo, nikdy nemal pocit, že by bol ochotný zostať verný miestu, kde sa narodil. No sestra zostávala nevyriešenou otázkou. Možností bolo skutočne veľa. Muselo sa niečo znepokojujúce stať. Nechcel predsa veriť tomu, že by sa vybrala po rovnakej ceste ako Iridan. V súvislosti s ňou sa už niečo dopočul ku koncu ich bitky v lese...a vtedy si uvedomil, že ho nedostatok informácií, ktoré mal už dávno vedieť, rozčuľoval. Neprítomne sa pozeral na nového vlka, ktorý sa predstavoval spoločenstvu. Nie, že by mu na spoznávaní nových členov nezáležalo, ale v tej chvíli bol príliš roztržitý. Celkovo sa začali diať veci, a každý vlk mal svoje záležitosti, ktoré si chcel vyriešiť. Uzavretého do seba ho vytrhla z driemot neznáma vlčica, ktorá sa ku nemu prihovorila. Nepoznal ju, ale to v podstate nebolo nič zlé. ,,Ahoj. S kým mám tú česť?"reagoval s jemným úsmevom.

//Lúka

Nenápadná húština na obrovskej lúke. Akonáhle sa ocitla v dohľade, namierili svoje kroky práve tam. Ako si Dallius prezeral okolie, uvedomil si, ako dobre skrytý bol tento malý raj. Výber na svorkové stretnutia to tak bol viac než vhodný. Zo všetkých strán boli obklopení zeleňou, a okrem toho sa dalo povedať, že v strede ničoho. Začal rozoznávať pachy niektorých vlkov, vrátane alfu, takže cesta bola jasná. Okrem toho jazero prezradilo jeho krištáľovo priezračná voda, jej odlesky už z diaľky bili do očí. Z diaľky doliehal šum vodopádov. Atmosféra bola úplne pokojná.
Netrvalo dlho a zeleň sa rozostúpila a odkryla čistinku, na ktorej sa už nachádzalo zopár členov. ,,Pozdravujem,"zvolal ku všetkým hneď za Taniou. Zatiaľ sa nezdalo, že by niečo vážne už prebiehalo. Našťastie, neboli oneskorencami. To by jemu meno neprispelo a naviac by sa sám ukrátil o informácie. Ale čo už, stretnutia sú pri takomto fungovaní takmer vždy neočakávané.

// Most cez Les u mosta

Prechod cez rozkývaný most teda zvládli živí a zdraví. Vzápätí ich privítal známy ihličnatý les a slnko stúpalo na oblohu. Tá bola pomerne čistá, takže mu nič nebránilo, aby vlci pocítili jeho účinky. Začínal sa bežný teplý jarný deň. A dvaja vlci si to namierili na isté stretnutie pri jazere. Už ich oddeľovala iba rozľahlá lúka - a potom hor sa na novinky. To celé bola jedna veľká náhoda, pretože keby Tania nezapočula zavytie, zostali by vylihovať pri tom podivnom jazere alebo by sa ich cesty rozišli. Dallius sa teda zaujímal, akú dlhu dobu už je vo svorke. Či nemá tú česť s nejakým dlhodobým členom? Jej odpoveď mu však tieto domnienky vyvrátila. Vraj v Chaose strávila len krátky čas. ,,Iste,"prikývol, keď spomenula meno jeho otca. ,,Pri Chaosanovi niet divu, že si pobyt pri podobne odstrašujúcich miestach užívaš."
Prekračovali vysoké trsy trávy na lúke za lesom. Toto prostredie mu bolo zrejme najznámejšie spomedzi všetkých, ktoré prešiel. Lenže on mal voľnosť... a to bolo treba využiť. Oproti členom akejkoľvek inej svorky boli vo výhode.

//Kryštálové jazero