Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Dalliusovi netrvalo dlho, kým zistil, že sa tu tak nejak ocitol v nevhodnej chvíli - rozhovoru, ktorý vyúsťoval do hádky. Vety bez kontextu mu najprv nič nehovorili, ale rýchlo sa začínal orientovať. Reč bola o Iridanovi, ktorý mal niečo s vlčicou zo Zlatej svorky. Dallius ani nemusel vedieť, kto sú, aby usúdil, že priatelia Chaosu určite nebudú. Nemiešal sa do toho, len trpezlivo očakával svoj priestor na reč. Matka ho celkom prekvapila svojou ráznou otázkou. ,,Kdeže. Od Scallie viem, že Daén nie sú naši priatelia,"pozdvihol ,,obočie". Dozaista vedel, že nikto, koho stretol, nebol z týchto svoriek. A okrem toho, dobre vedel, že s neznámymi sa nesympatizuje, dokiaľ nevie, či sú spojenci Chaosu. No keďže Dallius by bol len nerád, keby sa rozhovor viac vyburcoval, pokúsil sa prejsť na neutrálnu tému. Ohľadom ich stavu si robil starosti, pretože informácie o tom, nakoľko je tá choroba závažná, nemal. A keďže už videl takmer umierajúceho nešťastníka, mohlo sa to zvrtnúť. Napriek tomu, že matka tvrdila, že je to lepšie vďaka bylinám. Pohľadom prešiel na Alduina. Iste, ako mohol zabudnúť. Veď je bylinkár. Prikývol. ,,Ja si dám na podobné veci pozor, ale...Kto je potom náš spojenec?"vyslovil otázku.

Meno:Dallius
Posty:4
Postavenie:sigma
Aktivita pre svorku: -
Zhrnutie:vrátil sa ku rodine a diskutuje o chorobe

Dallius sa len usmial pri matkinej poznámke. Ozaj ich nevidel dávno. Bol rád, že sa ku rodičom nevrátil slabý a zúbožený, ale v plnej sile. Iste, dozatiaľ ho na cestách nič skutočne nebezpečné nestretlo. Hádam len tá choroba, ktorá kántrila zver a zrejme aj vlkov. Najhoršie príznaky, ako mal, boli len záchvaty kašľa. Na čo už aj dávno zabudol. Lenže náhle matkino zakašľanie ho vrátilo späť do reality. Tá na tom bola, zdá sa, horšie. Akoby to nestačilo, nakazení boli všetci. Až na neho. Alebo nie? ,,Myslím, že som túto chorobu, ktorá sa tak náhle rozmohla po ostrovoch už prekonal,"prešiel pohľadom po rodičoch, ,,Hádam na tom nie ste až tak zle, ako by sa mohlo zdať." Nádejne vyslovil svoju domnienku, pretože ak je nakazená celá rodina, mohol by to byť problém. Pri iných by nad tým mávol chvostom, ale teraz šlo o rodinu. A vzhľadom na to, že nemal dostatok informácií, sa mu obavy začali stavať do cesty. ,,Na jednej lúke sa zišli vlci okolo ťažko chorého. Zrejme mu podávali liek. Kiežby som vedel, že to bude tak dôležité, pozisťoval by som niečo...,"previnene krútil hlavou. Vedel, že týmto možno sklamal, ale bol ochotný vypomôcť čo najviac, ako sa dá.

//Hmlisté pláne cez Tichú zátoku

Pláne pokryté hmlou nechal za sebou a teraz už našľapoval na mäkký piesok. Zátoka po západe slnka vyzerala krásne, ale o to sa Dallius zaujímal najmenej. Zrakom rýchlo vyhľadal ich úkryt. Cudzinec by dokonalému polkruhovitému otvoru v skale netipol, že slúži ako úkryt - ale jeho oči ho našli ihneď, i počas súmraku, kde by takéto detaily bolo vidno len ťažko. Tentokrát už horel nedočkavosťou, preto sa za ním rozbehol. Chvíľkou mu preletela hlavou otázka, či sú vôbec doma. Keby bol čo i len jeden, úspešne by ohlásil svoj príchod. Lenže táto starosť ihneď zmizla, keď zacítil ich pachy a dokonca i hlasy. Otec, mama a sestra a teraz k tomu aj on. Avšak keď vošiel, hoci tu sestru cítil, nebola tu. Takže odišla len nedávno. Do nosa mu udrel silný pach sušených bylín, ktoré mu ihneď pripomenuli časy vĺčaťa. Až pocítil vinu za to, ako dlho sa tu neukázal... ,,Zdravím. Prišiel som o niečo?"prihovoril sa rodičom v úkryte. Zdalo sa, že rozoberali nejakú bylinu.

//Kvapľová jaskyňa cez Snežné tesáky

Hustá hmla, večer, hustá opona pred očami v podobe zmiešaného snehu s daždom. Snáď tá najhoršia kombinácia na cestovanie. A zároveň nebezpečná. V tomto prekliatom území s takýmto počasím bolo nemožné aspoň trochu nezablúdiť. Dallius si po dlhom vymotávaní len zavrčal popod nos, ale naďalej trpezlivo našľapoval do tmy popretkávanej bielou. Miestami by ani nespozoroval, že je večer - taká silná bola hmla. No on nebol ufňukaným vlkom, ktorý by sa zmohol len na vyplakávanie. Veď toto bola ešte hračka. Jedinou výhodou bola asi len časť rieky, kde bol tenký ľad a tak ho s ľahkosťou prelomil. Konečne sa dostal ku vytúženej vode, ktorá mu poskytla aspoň trochu úľavy. Hlad mu ale neuhasila, lenže lov bolo to posledné, čo by šlo na tomto území. Cestu mu zťažovali tu a tam roztrúsené ostré kamienky, z ktorých nadobudol zopár škrabancov - tie však boli to posledné, čo by ho trápilo. Keď však hmla zredla, vedel, že to najhoršie má za sebou. A možno aj všetko. Usmial sa pri pohľade na známu zátoku a vykročil k nej svižnejším tepom.

//Tiché útočisko cez Tichú zátoku

//Snežné Tesáky

Jaine položil otázku istý čas po tom, čo ju ku nemu vyvrhol portál. Ku nej bolo to teleportovacie čosi prívetivejšie, pretože ju to nevrhlo tesne pri okraji skaly, ale na bezpečnej, takmer rovine. A tak mohli živí a zdraví pokračovať v potulkách. Dallius sa snažil krátiť čas rozhovorom s vlčicou o jej dojme z ostrovov ako cudzinku, ktorá sa tu len začína orientovať. Čo sa týkalo domova, veľmi výrečná v tom nebola, preto to Dallius prezatiaľ nechal tak. 
Spýtala sa ho, ako veľmi pozná ostrovy. ,,Domov je ďaleko, takze si trúfam tvrdiť, že som toho precestoval dosť. Ale ešte viac som toho neprešiel,"odvetil a ľahol si, pričom sa oprel o stenu jaskyne. Jaina však pravdepodobne jeho odpoveď nepočula, lebo okamžite podľahla spánku. A jemu tak rovnako neostávalo nič iné...
Keď sa prebudil, bolo tu ticho ako v hrobe. Nepočul žiadne zvuky,ktoré by naznačovali prítomnosť Jainy. A domnieval sa správne. Po vlčici ani stopa. Vyšiel von, a rozhliadol sa po jej svetlom kožuchu. V horách však nebolo ani živej duše. Nemal ani potuchy, kam by si to namierila, ale nejak ho to nesužovalo. Opustil jaskyňu a rozhodol sa aj hory. Páčila sa mu ich neprívetivosť, ale teraz vedel, že sa musí vrátiť.

//Mlžné pláne cez Snežné Tesáky

//Červená lúka

Žlté víriace čosi na lúke ho v okamihu už od prvého dotyku vtiahlo celého - v sekunde zmizol Jaine pred očami. Prebehlo to tak rýchlo, že ani nestihol zareagovať, lebo ho portál vyhodil uprostred nejakých hôr. Ocitol sa na vrcholku hôr, zdalo sa, že je skutočne vo veľkej výške. Pošmykla sa mu laba, no skončilo to len pádom kamienka z vrchola do hmlistého údolia, čo ho odohnalo odtiahnuť sa do bezpečia. Nečakal, kde sa ocitne, ale mohlo to byť naozaj nebezpečné. Alebo to bola len zlá náhoda. Každopádne, obzeral sa po okolí, či sa tu nezjaví Jaina, alebo si naopak šla po svojich. Netušil, čo od vlčice mohol očakávať, no jej rozhodnutie mu bolo celkom ľahostajné. Kto vie, či vôbec videla, kam zmizol, veď bol celkom popredu. Sadol si, keď za sebou započul dopad. Otočil sa na Jainu a pokývol hlavou, pričom začal našľapovať nižšie. Pri zostupovaní ho zaujala skalnatá dutina, ľahko prehliadnuteľná. Sklonil sa, aby si mohol prezrieť vnútro. ,,Ako sa ti tu zatiaľ páči? Dojem z ostrovov?"

//Krápniková jaskyňa

Situácia sa mu pred očami začala rýchlo meniť. Odniekiaľ sem prišla vlčica s kašľajúcim vlkom - rovnaký, aký mal Dallius. Zbehli sa okolo nich snáď všetci, čo prišli skôr. Len on s Jainou postávali mimo. No nedozvedel sa nič viac okrem toho, že choroba je veľmi vážna...keďže vlk vyzeral, akoby skoro umieral. Mohol len dúfať, že sa on sa až do toho štádia nedostane. Otočil sa na Jainu, ktorá sa tiež o bylinkárov, ktorí sa zišli pomimo, nezaujímala. Teda, lepšie povedané, stratila záujem, keďže sa do situácie nemiešali. Pýtala sa, kde môže získať prívesky. ,,No predsa u obchodníka Wua," odpovedal stručne. Nesadal si, nechcel sa tu zdržiavať. ,,Tak pokiaľ sa nevyznáš do liečiteľstva, ani nebudeš," odvetil na jej poznámku ľahostajne. Skupinka sa rozchádzala, tak načo zostávať? ,,Pôjdeme?"spýtal sa a pomaly si začal raziť cestu do snehu. Neprešiel toho veľa, keď zbadal podivný vír vznášajúci sa o kus nad lúkou. Neznámy magický trik ho lákal - čo ak tam dá labku? Na prekvapenie ho to vtiahlo celého a Jainu ponechal na lúke. Ak nešla za ním...

//Snežné Tesáky

//Najvyššia hora

Jaina ho so slovami nasledovala na zelenú planinu, ešte niekde posiatu poslednými vlčími makmi. To, čo ho sem doviedlo, ho odrazu prestalo zaujímať, keď sa pred ním vyjavilo množstvo vlkov pohromade. Bolo to zvláštne, akoby všetci na niečo čakali, nevediac vlastne na čo. Prechádzal pomedzi vlkov a obhliadal sa, snažiac sa zbadať príčinu tohto uskupenia. Sem-tam tlmene zakašľal, no už vedel, čo bolo vo veci. Snažil sa blízko nich nezdržiavať. ,,Divné, tak veľa vlkov na jednom mieste. Za svoje cesty som sa s týmto ešte nestretol. Počkáme, zaujíma ma, čo sa tu deje,"obrátil sa ku vlčici. Po pustých územiach konečne niečo záživné a predsa trochu napínavé. Konečne sa niečo dáva do pohybu. Prezatiaľ počúval jej rozprávanie. Jainu tentoraz zaujali prívesky, teda niečo, s čím sa vo svojom domove nestretla. ,,Zbytočnosti, pokiaľ to nemá magický účinok ako bonus. Aj tak to ale nie je nič významné. Sú to ozdobné náhrdelníky, náramky v podobe lesklých kamienkov, pierok, kvetov a kadečoho iného,"odvetil. Ohľadom ľahkého získania mágie s ním súhlasila. Medzi vlkmi sa zatiaľ nič nedialo, čo v ňom stále vytváralo napätie. Sadol si a sledoval, či sa začne nejaká akcia.

//Sokolí zrak cez Roklinu

Boli takmer pri hore. Dallius rozmýšľal, ako ju ľahko obísť, keď si všimol, že Jaina taktiež musí spomaliť. Padlo to vhod, keďže takto na tom boli rovnako, a on nevyzeral oproti vlčici zoslabnuto. Vysvetlil jej všetko, čo potrebovala. Nad jej ironickou poznámkou ohľadom toho, že tu nič nie je jednoduché chvíľu porozmýšľal. ,,Zvyknutá na ťažšie spôsoby? S obchodíkom ale súhlasím, ľahko tak prídeš ku mágii, čo sa s nejakým príveskom nedá porovnávať. Avšak, je to výhodné pre obe strany,"poznamenal, pričom vošiel pomedzi ihličnany a pozeral sa až na samý vrchol hory, ktorý sa strácal v oblakoch. Horizont sa zafarboval do oranžova, čo značilo prichádzajúce ráno. Za horou sa rozprestierala široká, v tomto období zcela obyčajná lúka. Nič iné, len zeleň, kam sa pozrel. A za ňou len more.
Pravda, Dalliusa nezaujalo toto miesto, no fakt, že lúka je okraj ostrova. Dallius vyzval vlčicu, aby teraz povedala niečo ona o svojom svete. Predstavila sa ako Jaina zo severných svoriek. ,,Dallius z Mois grisu,"zazubil sa a pokračoval na lúku. V momente sa zastavil a uprel zrak na zvláštny vír na konci lúky. Bolo to niečo ako...portál? Hlavou pokývol na vlčicu, aby ho nasledovala.

//Červená lúka

Nečudoval sa, že vlčica mala kopu otázok. Nemal problém jej na ne odpovedať, úsilie ho to nestálo a vlastne nešlo o nič dôležité. Zdalo sa, že vlčica si za svojou domnienkou stála, na čo Dallius len prikývol. Nemienil sa s ňou o tom hádať, aj keď sa skôr prikláňal ku názoru, že choroba pochádza priamo z ostrovov.
Minuli za sebou priesmyk, na ktorom nezbadali nič zaujímavé. Nech sa obhliadal ako chcel, doposiaľ nikde nejaké uhynuté zviera. Rovnako ho aj znepokojoval pocit, ktorý mu nedovoľoval ísť normálnym, svižným tempom. Nepochyboval, že pravdepodobne niečo chytil, ale vlčici to oznamovať nemienil. Skôr či neskôr by si musela niečo uloviť, a tak by sa nakazila od zveri, nie? Mala smolu, že ju more vyplavilo práve tu. Vlčica sa pýtala na kamienky. ,,Sú rozhádzané úplne náhodne. Pozorný vlk by nemal problém ich nájsť."Od priesmyku odbočil ku horám, cez ktoré prechádzal len obkročnou cestičkou. Dostávali sa na planinu, kde so Scalliou lovil srnu. Teda tam, kde to všetko začalo. Na počudovanie ani tu nič nenašiel. A počas celej cesty ani jedna živá duša. ,,Obchodník so svojím tovarom cestuje po celých ostrovoch. Musíš mať šťastie a chytiť ho vo vhodný čas,"riekol. Pohľad smeroval na rokľu a za ňou vypínajúcu sa horu. Povzdychol si zo znepokojenia a pokračoval ďalej. ,,Teraz mi ty niečo povedz o svete, odkiaľ si sem prišla,"vyzval ju.

//Najvyššia hora cez Rokľu

//Ovocný lesík cez Lúku

Lesík bol pomerne malý, a cesta cez lúku im taktiež netrvala dlho. Vlčica taktiež nevylihovala a vydala sa na cesty, keďže samú ju téma neznámej choroby zaujímala. Kam vlastne šli? Na toto Dallius nemal odpoveď. Zrakom pátral po okolí a snažil sa nájsť hocičo, čoho by sa mohol chytiť. Zvláštne však bolo, že mŕtve telá zmizli. Akoby všetko bolo ako predtým. Obrátil sa na vlčicu, ktorá vyslovila svoju teóriu. ,,Dobrá teória, no možností je skutočne veľa,"podotkol. Zmysel by to dávalo, ale dopátrajú sa vôbec ku úplnej pravde? Sami len ťažko na niečo prídu. Viac hláv, viac informácií z rôznych kútov ostrovov. Vlčica sa ho opýtala na názov ostrovov. ,,Obchodník mi hovoril - Mois gris, teda ak ich tak nevolá len on. Obchodník je mimochom vlk, ktorý ti predá za pár lesklých kamienkov všetko, čo si len zmyslíš. Od mágií až po nafarbenie kožuchu,"poznamenal počas cesty. ,,Za podobné kamienky môžeš ľahko prísť ku sile u majstra v džungli pri tom lesíku, kde sme boli,"pokračoval v rozprávaní. Musel sa zastaviť, aby lapil dych. Ani si nemohol neustále dovoliť ísť v takomto rýchlom tempe, pretože bolesti na hrudi sa zhoršovali. Svoju slabosť však ľahko maskoval. Zatiaľ.

//Sokolí zrak cez Severné hory

Vlčica nebola potešená, že sa od neho veľa informácií nedozvedela. Rovnako tie, ktoré sa dozvedela, tiež nezneli optimisticky. ,,Zdá sa,"odpovedal na otázku, či sa tu vzala len tak, z ničoho. ,,Nemala si teda šťastie. Keby si narazila na nejakého liečiteľa, dozvedela by si sa viac. Ja sa bohužiaľ o také veci nezaujímam,"dodal s ľahostajným tónom. Na otázku prikývol. Pomaly vstal a zamyslene sa prechádzal po lese. Pozeral sa kdesi do diaľky. ,,Postávanie v lese nám nepomôže. Treba vyraziť, možno niečo nájdeme,"oznámil a postupoval vpred. Bude pozorovať zver a čakať, či sa nájde niekto, kto by im povedal viac. Čo iné môžu urobiť, však? Dallius však nehodlal postávať a prizerať sa. Už cítil, že naňho niečo lezie, preto sa tým musel plne zaoberať. ,,Máš len dve možnosti: ak sa chceš vyhnúť chorobe, tak len utiecť. Čo je, vzhľadom na to, že sa nachádzaš na magických ostrovoch, pravdepodobne nemožné. Ak sa ti to nepodarí, zostáva ti len pobehovať po ostrovoch a zisťovať čo najviac, oboznámiť sa s fungovaním tohto sveta,"zhrnul to, pričom kráčal von z lesa. Či s ním cudzinka pôjde, mu vlastne bolo jedno.

//Dračí priesmyk cez Lúku

Prehliadal si cudzinku, ktorá sa od neho držala ďalej. Pochopiteľne, ona bola zoslabnutá a Dallius pri sile. Páčilo sa mu, ako bol vo výhode. Dostal odpoveď presne takú, akú očakával, no samozrejme to nebolo prekvapivé. Dostať sa na neznáme ostrovy s neznámou chorobou, zvlášť ak je vlk vyčerpaný, dezorientovaný, je doslova zážitok o prežitie. Nehovoriac o tom, že z ostrovov sa dá dostať asi len zázrakom.
Cudzinka od neho požadovala informácie. Dallius si sám prial, aby o nej vedel viac. ,,Objavila sa tu nedávno, šíri sa aj medzi zverou. O príznakoch veľa nepoviem, sám neviem, či ju mám alebo nie. Zisťujem informácie rovnako ako ty."Stále si od neho držala odstup. ,,Nepoteším ťa, ale skôr či neskôr ju možno chytíš. Videli sme mnoho mŕtvych, hoci mladých sŕn kade-tade na zemi."Možno strašil, ale opisoval to tak, ako to videl on. Stále sa cítil nepríjemne, no nehodlal to pripisovať onej chorobe, dokým skutočne nezistí, či je to ona.

Vlk to mal už dávno za sebou. Zomrel už krátko pred tým, než sa ku nemu Dallius dostavil. Takže ho nijako netrápil - a aj keby, len by bol rád, že ho rýchlejšie odprevadil z tohto sveta. Veľmi dobre videl, ako sa trápil, nebol naňho príjemný pohľad. Dalliusa by to až tak neznepokojovalo, keby sám necítil ťažkosť na hrudi a v hrdle. Škrabanie a nutkanie sa vykašľať mu zvieralo krk...Musel si schuti odkašľať. Nepáčilo sa mu to. Že s ním niečo nie je v poriadku, mu došlo rýchlo. Nebolo ťažké si to spojiť a dospieť ku vysvetleniu, od koho ochorel. So Scalliou skrátka mali smolu, že narazili na nakazené stádo. Teda, ak sa nerozšírila po celých ostrovoch. V tom prípade by to bolo vážne. Veľmi vážne. Musel sa upokojovať s tým, že chorobu skrátka nemohol obísť. Aj keby o chorej zveri vedel, musel by sa najesť.
Z dumania ho vytrhla prichádzajúca svetlo-ryšavá vlčica s otázkou ohľadom pálenia vlka. ,,Ach, iste, to dáva novému príchodiacemu na ostrovy mnoho otázok. Skrátene sa tu rozšírila neznáma choroba, postihuje aj vlkov. Veľa o nej bohužiaľ zatiaľ neviem. A tak iste usúdiš, že nie je vhodné tu nechať mŕtveho nakazeného,"preniesol a obzeral si vlčicu. Vyzerala zoslabene, čo samozrejme dávalo zmysel, ak sa tu teraz ocitla.