Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Už po chvíľke Dallius vedel, že narazil na pohodového vlka, ktorý mu ponúkal pomoc. Preto vedel, že pri ňom sa do hádky alebo akejkoľvek nepríjemnej situácie nedostane, no na druhú stranu si pomyslel, že takto to bude celkom nuda. A čo by vlastne chcel? Vlastne je to oveľa lepšie, keby spadol do hádky so starším a skúsenejším vlkom, nebodaj by si rovnali sily.
,,Len sa mi to trochu vymklo spod kontroly, to je všetko,"ubezpečoval ho v tom, že naozaj žiadnu pomoc nepotrebuje. Aj keď, možno by aspoň pár slovo, ako to celé funguje pomohlo, no posledné čo by urobil bolo to, že by si to priznal a o zopár rád požiadal. Ale kdeže, veď on všetko zvládne sám!
Vypočutie si pochvaly o love ho len utvrdilo v jeho vlastnej mienke, že je dosť sebestačný. No takúto pochvalu by zrejme nedostale, keby vlk vedel, že najväčšie, čo ulovil, bol väčší zajac. Kto vie, či by nemal problémy, keby si trúfol na niečo ťažšie.
A čo mu to vlastne pred chvíľou hovoril? Vraj tu horské kozy majú malé. O tých ešte toho nepočul veľa, ale bolo mu jasné, že sám na ich ulovenie nemá. ,,Mimochodom, rád by som sa pozrel na tie kozy s mláďatami. Len tak do budúcna," dodal. Predsa keď už stretol niekoho s takouto užitočnou informáciou, využije situáciu a spýta sa, nie? Potom už len vedieť, ako na to.

Syseľ utiekol a zmizol medzi skalami. Dallius sa otupene pozeral jeho smerom, akoby vyčkával, či sa nevráti. Späť do reality ho vrátil až hlas bieleho vlka, čosi o horských kozách a že mu pomôže s lovom. Až potom, mu to všetko pomaly doplo, čo sa stalo - tá mágia od obchodníka ho úplne pobláznila a on sa vybral za sysľom, ktorého už len pomocou myšlienky vystrašil. No vlastne, nebola na vine mágia, ale jeho nerozvážnosť a neskúsenosť s týmito vecami. Vybral si zlé miesto. A vôbec, mágia ilúzia nebolo nič, s čím sa môže zahrávať. Veď sám na to teraz doplatil, pretože pri zmysloch by ho ten syseľ ani nezaujímal a najedený aj tak už dávno bol.
,,Ale ja som ho nelovil. Len... mi mágia trochu poblúznila hlavu,"vyhovoril sa. Hoci si uvedomoval svoju chybu, jeho hrdosť mu to nedovoľovala pred vlkom priznať. ,,Pomoc? Kdeže, tú som pri love nikdy nepotreboval," hrdo vyhlásil.

//južné hory cez irisin raj

Naozaj to bola pláž. Namiesto trávy, vysokohorským kvetov a skál bol obklopený pieskom, palmami a morom, ktoré mu pripomenulo jeho prvý a zároveň nepríjemný zážitok s vodou. Celá rodina boli len zopár krokov vzdialení od úkrytu pri zátoke. Doteraz nevie, ako sa to stalo, ale bol vtedy ešte maličký a bez rodičov by neprežil. Vtedy naňho nedávali pozor a v okamihu sa ocitol pod vodou... Keď si už myslel, že sa utopí, ktosi ho vytiahol z vody. Z tohto zážitku ho mierne striaslo aj teraz. No rozum už má, takisto nie je taký bezmocný a slabý.
Hoci plávať sa ešte neodvážil, pomaličky postupoval hlbšie. Cítil, ako sa mu kabky zabárajú do hustého piesku na dne. Voda mu už bola takmer po bruchu a cítil, ako ho vlny čoraz silnejšie ťahali dole. Nepáčil sa mu jeho zväčšujúci sa strach. V predstavách by sa len zopárkrát nadýchol a vydýchol, prekonal obavy a šlo by to. Ale, samozrejme, že realita je úplne iná.
Už bol tak hlboko, že mu nestačilo len kráčať. Pomaly musel začať plávať, no vôbec nevedel, ako sa to robí. Išiel na čisto intuitívne. Keď videl, že istý pohyb ho držal nad hladinou, sústredil sa práve naň. A potom...jednoducho plával!
Nie. Silnejšia vlna ho trhla a on, ako neskúsený vlk, ktorý sa ako - tak naučil plávať pred niekoľkými sekundami sa nemal šancu udržať a ponoril sa. Prišla panika a trhané pohyby ako pokusy dostať sa von, ktoré mu viac škodili ako pomáhali.
Prežil to. Sám nevedel ako, ale predsa sa neutopil a vynoril sa nad hladinu. Obzrel sa, keď si uvedomil, ako ďaleko došiel. Na dnes stačilo. Rýchlo doplával k brehu, otrepal sa a vykašľal vodu. Ľahol si, stále sa spamätávajúc z toho šoku. Nejak sa na to chytil, ale nabudúce to potrénuje v jazere, ktoré nie je také hlboké.
Po niekoľkých minútach oddychovania sa opäť vydal na cestu smerom ku ďalším horám.
Tentoraz žiadne lozenie po skalách ani nič podobné nebude. Keď si nájde vhodné miesto, vyskúša si svoje nové schopnosti. Teda, ak ho ten obchodník nepodviedol. No vážne, neoklamal ho? Keď sa na to takto spätne pozrel, ten vlk si ho úplne obmotal okolo labky. Vôbec by munešlo o kamene, nech si ich zoberie aj zadarmo, ale o to, že by sa dal oklamať ako hlupák.
Ako prvé by sa mu malo viac dariť v jeho vrodenom elemente - ohni. Zatvoril teda oči, predstavil si a precítil známe hrejivé teplo ohňa a...stalo sa. Na labke mu vzkrsol malý plamienok, ktorý sa zväčšoval. Prekvapilo ho to, keďže ak si pamätal dobre, naposledy sa mu podarilo len zohriať vzduch.
Potom si spomenul na slová obchodníka tesne predtým, než mu dal vypiť nejakú zvláštnu farebnú tekutinu. Vraj nejaká nová mágia? No hej, to znie dobre, ale ako má zistiť, o akú ide?
Nemusel dlho rozmýšľať, vhodná situácia sa pritrafila sama, keď uvidel medzi skalami akési hnedé zviera. Nič také podobné ešte nevidel, čo len v ňom vzbudilo zvedavosť. Uprene sa naňho sústredil a následne začal nevedomky, akoby preniknúť do hlavy zvieraťa a vystrašiť ho. Čo sa mu aj podarilo. Syseľ začal reagovať hneď. Splašil sa, najprv pobehoval do kruhu a vyrazil ku vedľajšej jaskyni, Dallius hneď za ním...Keď o čosi zakopol a takmer spadol. No, nebol to kameň, ale noha nejakého bieleho vlka, ktorý ...plakal? Dallius sa naňho pozrel s ťažko čitateľným výrazom na tvári. Hľadel mu do očí, akoby čakal najprv na jeho reakciu.

//ovocný lesík

Je jasný slnečný deň a Dallius sa rozhodol ho stráviť potulovaním sa po krajine. Pred odchodom z lesíka sa mu konečne podarilo uloviť zajaca.
Vybral sa smerom na východ do hôr, kde si vybral najprístupnejšiu cestičku na vrchol a začal stúpať. Bolo to čosi podobné, ako u vlka, kde si zatrénoval. Len mu to šlo oveľa ľahšie. Alebo bola ľahšia naopak, cesta.
Netrvalo to dlho a dostal sa na vyššie položený kopec, na ktorom bolo tu chladno a Dallius mohol pocítiť aj jemný vietor. Bolo to celkom pekné miesto, až na kvety, ktorých zápachu udieral do ňufáku. Preto prešiel na druhú stranu, kde ich bolo pomenej a napil sa zo studenej horskej riečky. Potom sa zvalil do trávy a ani nevedel ako sa stratil v ríši snov.
Snívalo sa mu čosi o mágiách, myšiach a rôznych podivných vlkoch. Nič, čomu by sa čudoval. Vstal, otrepal sa od lupienkov kvetov a začal zostupovať z kopca. Šiel dole, na juh, kde sa aspoň z výhľadu zdala byť pláž.

//Severné hory cez Irisin Raj

//svätyňa cez mlžnú džungľu

Ešte doteraz počul svoj tlkot srdca a necítil si nohy, bol však spokojný. Presne tak si to predstavoval,čím viac unavený, tým lepšie, lebo to znamená, že podal lepší výkon.
Trvalo mu večnosť, kým sa dotackal ku okraju džungle. Konečne bol vonku, kým si všimol dva menšie strieborné, takmer priesvitné kamienky. Tieto veci ho síce nelákalo, no vedel, prečo si to berie. Ten starček si ich zbiera ako odmenu za to, že vlkom poskytuje takéto...služby. No hnedému to bolo jedno, preňho nemali cenu.
Z húštin, lián a z terénu plného prekážok prešiel do príjemného ovocného lesíka, kde sa zvalil pod strom a okom si vyhľadával strom, z ktorého by si niečo odtrhol a nabral energiu po náročnom tréningu. Farebné ovocie a bobule ho veľmi nelákali, ale stále lepšie ako nič. Možno pri troche štastia tu narazí na tučného zajačika, ale na ďalšiu naháňačku si potrebuje oddýchnuť.
Keď si načerpal sily, vstal a odtrhol si zopár oranžových bobúľ z nabližšieho kríka. No fuj. Bobule boli príliš kyslé, rovnako ako červené, ktoré boli trochu sladšie, ale stále nič moc. Z tohto sa nikdy nenaje. Dal však poslednú šancu stromu s väčšími plodmi. Opäť sa však presvedčil, že za chutného zajaca neexistuje náhrada.
Nanešťastie sa tu tento deň potulovali len myši, z ktorých si odchytil dve. Nehodlal sa však zdať tak rýchlo a hľadal ďalej. Určite tu musia nejaké byť, veď je tu kopec jedla.
Namiesto koristi však našiel niečo iné. No, niekoho. Spoza stromy zvedavo vykukoval na šedého vlka, okolo ktorého bolo veľa zaujímavých vecičiek. I nezaujímavých. Hnedému však rýchlo doplo, že tieto veci bude predávať ostatným. Dalliusa napadlo, či mu niektorú vecičku nepotiahne, no hneď túto myšlienku zavrhol. Ten starý vlk ho uprene, bez slova sledoval. To sa neoplatí riskovať. Naviac, keď už má tie kamene, aspoň sa ich zbaví. Predpokladal, že on si tiež niečo vypýta. NÁKUP
Len čo sa k nemu priblížil, spustil na neho slová o všetkom, čo ponúkal, a podsúval mu záhadné fľaštičky, krabičky a ďalšie veci pod nohy. Narozprával mu o tom, ako sa stane silnejším, ako niečo vypije, dostane nové mágie a dokonca si mohol ofarbiť kožuch, nad čím Dallius len odfrkol.To kto by už len chcel vyzerať ako dúha?
Sľuby o tom, ako sa stane silnejším v mágii, dostane užitočné veci a vraj dokáže niečo ďalšie...To mu však obchodník nechcel prezradiť. Mal niečo vypiť a potom sa dozvie. Dallius plný nedočkavosti teda neváhal ani chvíľu a vypil tú farebnú tekutinu a zjedol tú chili, či ako to nazval, po ktorom ho pálilo v ústach, no po oboch pocítil zvláštny nával energie. To bude bomba, zaškeril sa.
Zatiaľ čo si vlk zobral kamienky, Dallius sa bez pozdravu vyparil a nechal kupca samého.
//Južné hory
Stav účtu: 166 kšm, 7 rubínov a 6 mincí
Prevod: 6 mincí na kšm -> 240 kšm, po prevode má  406 kšm 0 mincí
Kupujem: magic box.....50 kšm
Chilli.....50 kšm
2.level do ohňa.....50 kšm
mágia ilúzie.....220 kšm 5 rubínov
Spolu: 370 kšm 5 rubínov
Ostane mu: 36 kšm, 2 rubíny, 0 mincíkoniec nákupu

Mystery box - 12 - 2 mince
Chilli - 3 - 10 % rychlost
Schváleno

4 mince= 32%
Vytrvalosť, schopnosť lovu, rýchlosť, obratnosť - všetko po 8%

//Džungľa

Prečo sem vôbec išiel? Labky sa mu na šmýkajú všade kam stúpi, zamotáva sa do porastu a všade sa tu premávajú čudá, od chrobákov ku hadom. Na druhú stranu, spoznáva svet a naučí sa niečo nové, veď bude obratnejší v takýchto prostrediach, čo sa mu mnohokrát zíde a čo sa naučí teraz, mu môže neskôr zachrániť život. Takže od neustáleho frflania, kde sa to zase zamotal, sa potešil, že bude o niečo zručnejší. Napokon, každú prekážku hravo zvládol. Až na zopár výnimiek, kedy mal pocit, že tam uviazne navždy. Postupne sa osmeľoval čoraz viac a síce to nebolo také beznádejné ako na začiatku, stále to nebolo med lízať.
Všímal si, že terén sa stával rovnejším a v ceste toho toľko nezavadzalo. Koniec? Nie. Spomedzi všemožných druhov stromov dohľadel na tmavú modrú oblohu, ktorá ssa na obzore prelievala do oranžovej. Slnko už dávno zapadlo, mal by si švihnúť, ak tu nechce trčať cez noc. Tu by sa asi nevyspal dobre.
Pohľad mu padol na záhadnú zrúcaninu. Dallius vôbec netušil, o čo ide, keďže nikdy nič podobné nevidel. O to záhadnejšie to bolo! No keď podišiel bližšie, vyzeralo to ako nejaký príbytok pre vlka. Obrovský príbytok. To kto niečo také mohol vytvoriť? Nevyzeralo to, že by to stvorila sama príroda, ale ani len vlk. Vyzeralo to na nejakú veľkú mágiu, ale kto a ako...?
Odvážne vkročil dnu, srdce mu tak silno búchalo, že to bol jediný zvuk, ktorý počul, inak bolo v chráme hrobové ticho a zdalo sa, že tam nikto nie je, no možno sa mýli.
Očami blúdil z jedného artefaktu na druhú 'zaujímavú blýskavú vecičku', ako to nazval. Napravo bol vstup zrejme do bojovej arény, čo bolo pre Dalliusa to najúchvatnejšie. Ale to si nechá na koniec. Prešiel do inej, menšej sály, kde trochu poskočil od ľaku - v strede sedel sivý, veľmi starý vlk. Keby to bol obyčajný vlk, vychrlil by množstvo slov, ako je to tu úžasné chce si to všetko vyskúšať, ale z tohto starca cítil niečo iné. Dokázal byť len ticho a sklopiť zrak, no potom sa trochu odvážnejšie pozrel na vlka. Vedel, že musí byť čo najviac slušný, keď ho chce požiadať o precvičenie svojich schopností. Nemusel však nič hovoriť, starec akoby mu vyčítal myšlienky.
Nasledoval ho do džungle, kde ho mal dobehnúť a vytrénovať si svojú rýchlosť. Ále, to bude hračka! Beh miluje, ale naozaj si myslí, že ho dobehne? Už po prvej minúte sa mu ho nohy odmietali poslúchať a s dychom už tiež nestačil. Počas pomalého behu sledoval, ako vlk mizne v húštinách, zatiaľ čo ani raz nespomalil a šikovne sa vyhýbal všetkým prekážkam, no Dalliusovi robili ešte väčší problém než samotný beh. Ani náhodou sa však nevzdával, pozbieral svoje sily a vystrelil ako šíp, ignorujúc, že ho pálili nohy.
Samozrejme, že ho ten starec predbehol. Ale ako, ako ho mohol predbehnúť nejaký starý vlk? Jeho hlavička to jednoducho nedokázala prijať. Nahnevaný na neho aj seba sa zvalil na zem.
Náhle sa ocitol v lese, kde bolo cítiť množstvo lákavých pachov, pre neho však zostali len myšy a lasice. Frustrovaný z minulého behu nahnevane vyrazil za prvou lasicou. Tejto ani náhodou nedovolí len tak utiecť, nesklame sa zase ako v minulej súťaži. Možno aj vďaka tomu to vyzeralo, že jeho lov dopadne úspešne, no tá potvorka sa mu v poslednej sekunde vyhla, čo ho nahnevalo ešte viac. Ten starec si asi robí srandu! Veď uvidí!
Lov sa zdal byť ešte dlhší a ťažší ako beh. Naštastie, Dallius neodišiel bez hanby a podarilo sa mu uloviť dve lasice, no ako náhradu za tretiu korisť si našiel niekoľko zlatých, lesknúcich sa kamienkov. Zvyčajne go takéto veci nezaujímali, ale tieto vyzerali fakt dobre! Tie si zoberie.
Na začiatok dobré, či? Hm, nie, vôbec. Mohlo byť aj lepšie, ale to by sa tu naháňal ďalšie hodiny. Radšej to skúsi tam vonku. Tu mu to prišlo ako začarované. Ako by ho naschvál skúšal, ako dlho vydrží!
Nuž, skutočná skúška vytrvalosti však začínala až teraz. Objavila sa pred ním hora, na ktorú mal vystúpiť až na vrchol. Vyzeralo to jednoducho, ale hnedému rýchlo doplo, že to je len zdanie. Viackrát si tak namýšľal a skončil sklamaný. Tak sa teda odhodlane pustil do výstupu. Už v prvej sekunde sa neustále šmýkal a kamene mu rezali labky. Sem - tam zo skaly vytŕčala vetvička a konár. Akoby vo vnútri rástol obrovský strom. A on sa do nich vždy zamotal, no skôr mal pocit, že sa za ním akoby naťahovali a oblapili ho.
Na ceste ho stretlo viac prekážok, ako malá lavína alebo nepríjemné, otravujúce vtáky. Okrem sily bola teda skúšaná aj jeho trpezlivosť. Častokrát mal sto chutí zliezť dole, no po prvé sa mu to už neoplatilo a aj tak by to ani za svet neurobil. To by bol aký prejav slabosti! Samozrejme to stálo za to. Usmiaty od ucha k uchu dokráčal k tomu záhadnému vlkovi, ktorý ho po celý čas sprevádzal a zatiaľ nepovedal ani jedno slovo. Nech vidí, že v tomto namiesto behu nezlyhal! Ani si nestihol odpočinúť a znova sa ocitli v džungli. Vyzerala ešte hustejšie a všade, kam jeho oči pozreli, boli všelijaké prekážky. Od obyčajných spadnutých stromov, cez ktoré musel jednoducho podliezť, až po prekážky vo výške, z ktorých nabehovala husia koža. Táto disciplína sa zdala najťažšia, napriek tomu neváhal a pustil sa do prvej prekážky - podliezanie a preskakovanie stromov, do ktorých toho pribúdalo čoraz viac - nezvyčajne veľké chrobáky, hady a ostré, vytŕčajúce kamene, ktoré sa mu plietli do cesty. Ten vlk mu dával poriadne zabrať, ale nesťažoval sa. Čím ťažšie, tým horšie...no, lepšie.
Prešiel cez niekoľko húštin, v ktorých sa skrývali jamy čoraz hlbšie a hrozivejšie. Dokonca viackrát spadol, ale našťastie do tých menších, ktoré boli na začiatku. Dostal sa ku zrejme najväčšiemu stromu v džungli. Mal po ňom vyliezť pomocou schodíkov a dostať sa kamsi hore. Dallius nazbieral posledné zvyšky sily a odvahy a začal opatrnejšie stúpať po zakrútenej ceste. Výšky sa síce až tak nebál, ale rozhodol sa sústrediť len na cestu a nerozptyľovať sa pohľadom na zem.
Kráčal po hrubých konároch a pomaly preskakoval z jedného na druhý. Z prostredného, najhrubšieho viedla cestička, ktorá sa ku koncu zužovala a viedla na nižšie stromy, tak sa mal dostať dole. Sústredene ako nikdy predtým po nej vykračoval. Na konci sa mu zdalo, že spadne a bude po ňom, no v poslednej chvíli preskočil na nižší strom, po ktorom už len preskakoval na ešte nižšie, na ktorých sa cítil omnoho bezpečnejšie. Stále bol však ešte v miernom šoku a počul svoje uplašené srdce. Zoskočil z posledného stromu a už si len vydýchol, keď sa ocitol na začiatku - v tom obrovskom úkryte plnom zaujímavých vecičiek, ktoré by najradšej potajomky ukradol, ale niečo vo vnútri ho od toho odradilo. Usmial sa tým svojim typickým úsmevom, ktorý vyzeral ako keby robil grimasy, no nebolo to myslené zle, skôr to bol jeho prejav vďačnosti. Aj keď si veľmi nechcel priznávať, že predsa ten vlk mu urobil dobrú službu.
Unaveným krokom vyšiel z budovy, keď si všimol, že kamienky mu zmizli. Ten vlk si ich asi zobral ako daň za to, že mu ponúkol vylepšiť jeho schopnosti spolu s urazením jeho pýchy. Ále, veď nech si ich berie. Nabudúce ho pootravuje zas a dokáže mu, že to dokáže lepšie než on! A s týmito myšlienkami sa pobral naspäť.

// Ovocný lesík cez džungľu

Schváleno

//Lúka cez les u mosta

Ten biely prach bol všade! Na tráve, na holých konároch stromov... Najprv bol z toho Dallius nadšený, no potom si všimol niečo ďalšie, z čoho už taký nadšený nebol. Krajina stíchla, ako keby tam ani nikto nežil, takže zvieratá sa utiahli do svojich úkrytov. A to nebola dobrá správa pre žiadbneho vlka, nieto ešte osamelého cestovateľa, ktorý nemal veľa skúseností s lovom, akým bol Dallius. Poriadne loviť nevedel ani vtedy, keď zajaca stretnete takmer pri každom kroku, a nie teraz, keď sa musí usilovať, aby vôbec niečo našiel. Dallius hrdo túto myšlienku zahnal za hlavu. Už je predsa veľký, poradí si. Toto je len maličkosť! Veď sa mu podarilo uloviť jedného veľkého zajaca a dokonca si ho aj ochránil pred sestrou. Síce s ťažkosťami, ale hlavné je, že sa mu to podarilo. Tak prečo by sa mu to nepodarilo teraz? S takýmto optimistickým pohľadom si hrdo kráčal ďalej, pričom neustále hľadal pach svojej budúcej obete. Po niekoľkých zbytočných minút hľadania ho to prestávalo baviť.
Okrem toho sa mu podarilo zablúdiť do nepríjemneho miesta. Všade len klzký mach, hustý porast, vytrčajúce korene stromov a nemohol sa odtiaľto dostať naspäť. Síce ho to štvalo, no nechcel sa dať tak ľahko rozhádzať. Akoby on mohol mať problém s niečim takým, ako je prejsť obyčajný les?

//svätyňa

Plný škodoraosti nad tým, že zvíťazil nad sestrou behal po lúke ako o život. Samozrejme, s úlovkom v papuli. Zatáčal rôznymi smermi, až sa mu tak zatočila hlava, že sa prepadol do húštia na konci lúky. Zvalil sa na zem a očkal, kým bolesť v hlave dozneje, inak by zjesť zajaca nemalo zmysel.
Keď mu bolo ako tak dobre, s ťažkosťami si sadol a konečne sa celý hladný pustil do jedenia. Chutilo to presne tak dobre, ako čakal, možno aj lepšie. Naneštastie si to nemohol vychutnávať dlho. Za sekundu zo zajaca zostali iba kosti. Dalliusa však akosi bralo na spanie, aj z behu, aj so zajacom v žalúdku. Spánok bolo asi to posledné, na čo mal náladu, ale svojmu telu nerozkázal.
Tma, ticho. Otvoril oči a vyĺakane vyskočil na nohy. Kde to je? Panika ho však rýchlo opustila, keď si spomenul na to, že tu po naháňačke so sestrou utiekol zjesť svoju korisť. Zdalo sa mu to, alebo to bolo tak dávno? Akoby prespal celé dni... A takáto predstava sa mu nepáčila. To by bola škoda, toľko času premárniť! Vykukol z húšťia a pozrel sa na krajinu. Malý kúsok mesiaca svietil vysoko na oblohe, krajina pokojná, ale predsa tu bolo čosi iné, tak si ten divný biely prášok na zemi rozhodol poobzerať...

//džungľa cez les u mostu

Chváliť sa svojim úlovkom zrejme nebol dobrý nápad, pretože reakcia sestry bola iná, než čakal. Namiesto toho, aby mu závidela, že ulovil králika, vypytovala sa naň a potom zubami chytila zadnú nohu Dalliusovej koristi, aby mu úlovok zobrala. Dalliusa to najprv zaskočilo, neváhal však a zareagoval rovnako rýchlo. Chytil zubami králika za predné laby a pokúšal sa svoju korisť pritiahnuť na svoju stranu, pričom hádzal hlavu do strán spolu s králikom a zúrivo vrčal. Toto ho nahnevalo aj viac ako samotná korisť, ktorá mu neustále utiekla spod láb. Nikto mu nebude brať jeho prvý úlovok! ,,Nechaj ho, je môj! Ulov si svojho sama!" zavrčal, hoci pochyboval, že tieto slová pomôžu. Z celej sily sa snažil získať králika naspäť, no vyzeralo to, že sestre sa darilo viac a Dallius začínal povoľovať, no nechcel sa vzdať svojej koristi tak ľahko. Takto ho asi nepustí, tak na to pôjde inak! Váhavo pustil labky koristi a bleskovo sa prešmykol za sestrin chvost, aby ho doň poriadne hryzol. Dúfal tak, že ju to zaskočí a namiesto králika sa bude sústrediť na svoju bolesť, pričom si Dallius získa svoj úlovok naspäť. A pre istotu sa s ním skryje, aby si ho mohol v pokoji zjesť. Bez toho, aby mu ho niekto bral.

//Krištáľové jazero

Tvrdohlavo sa predieral hustými krovinami, nevšímajúc si sestru, ktorá neustále chňapala po jeho chvoste. Snažil sa sústrediť len na pach neznámeho zvieraťa, no sestra mu to tým otravovaním sťažovala, preto pridal do kroku a uhýbal sa jej. Keď sa vynoril z krovia, rozprestierala sa pred ním veľká trávnatá pláň bez jediného stromu. No s hlavou tesne pri zemi si okolie veľmi nevšímal. Cítil, že pri svojom cieli je blízko a už sa nemohol dočkať, čo to bude.
Neďaleko pred ním čosi zašuchotalo v tráve. Pomedzi jej vysoké trsy Dallius uvidel šedý kožúšok. Nevyzeralo to byť veľké, preto to Dalliusa trochu sklamalo, ale neodradilo ho to. Jeho vôňa ho lákala a ku tomu bol Dallius hladný. Takisto vedel, že loviť nevie, ale nebude čakať na to, kým ho to otec naučí. Naučí sa to sám. S radosťou. Preto už nemal na čo čakať, jednoducho sa na zviera vrhol. Vyplašený králik vybehol z úkrytu a on za ním. Králik mal však náskok, čo Dallia štvalo.
Behal najrýchlejšie ako mohol, no zdalo sa, že tento králik sa jeho raňajkami nestane.
Následne sa mu králik stratil. Jeho pach sa miešal spolu s rôznymi pachmi iných zvierat, a, fuj, hnusnými vôňami kvetov, z ktorých si niekoľkokrát kýchol. Namiesto oho, aby ho hľadal, si sadol a popadal dych. Nečakal, že chytiť jedného králika bude také ťažké. Mal úplne inú predstavu!
Keď mu pľúca už tak nehoreli a nabral trochu energie, zavetril a pobehoval sem a tam, aby našiel svoju stratenú korisť. Nahnevane labkami udupával kvety a čím viac času uplynulo, tým viac bol nervóznejší z neúspechu.
Po niekoľkých minútach sa mu ho úspešne podarilo nájsť. Opäť bol schovaný medzi vysokou trávou. Tak sa začal jeho druhý pokus.
Napokon sa mu to podarilo, ale chudák sa ešte nabehal dosť. No stálo to za to. Keď bol dostatočne blízko, natiahol labku, potom druhú, králika chytil a usmrtil ho. Zobral svoju obeť do úst a natešene s ňou poskakoval po tráve. Vedel, že sestra tu už niekde bude, ak ho nasledovala, preto sa teda musel pochváliť!

Nejako sa pomocou konára vyškriabal na breh tesne predtým, než sa zlomil a čľupol do vody. Dallius nevydal ani jediné slovko. Keď bol dostatočne ďaleko od jazera na to, aby sa mu doň nepodarilo znova spadnúť, otrepal zo seba vodu, až kvapky vody mohli prskať na sestru. Robil to zámerne, aj keď vedel, že ju tým viac naštve. Bolo mu to jedno. Bol nahnevaný. Na všetko. Hoci si za to mohol sám.
Zagánil na vodu a potom na sestru, ktorá zostala bezpečne na brehu. Ale aspoň mu to vyšlo, veď sa zľakla, či nie? No nestálo mu to za to, lebo keby sa nechytil konára, potopil by sa a pochyboval, že by mu sestra pomohla. Ale úprimne, keby to bolo naopak, tiež by ju len pobavene sledoval.
Dostal ďalšiu lekciu od vody, ktorá mu pripomenula, aby sa od nej držal ďalej, no Dallius nechcel pred ňou mať strach. Nejako sa musí naučiť pohybovať vo vode, určite to vie veľa vlkov. Nebol tu však nikto, kto by mu s tým pomohol, no sám sa do toho púšťať nechcel. Zostal mu jedine otec.
Energia a chuť do hry ho však neopustila. Práve naopak, hnev mu dodal energiu a Dallius si ho potreboval niekde vybiť. Nebude odchádzať do úkrytu so stiahnutými ušami a stiahnutým chvostom. To robia len slabé, vystrašené vĺčatá, ktoré sa po lekcii radšej stiahnu.
Zrazu zachytil pach neznámeho zvieraťa. Spozornel a očami prebehol okolie, no okrem sestry, brata a nejakej ďalšej vlčice tu nikto nebol. Ale pach stále cítil. Vstal a pomalým krokom sa vydal za pachom, do kríkov, no nie tam, kde bol schovaný. Vošiel do húštia a vzdiaľoval sa od jazera, až po ňom zostali odtlačky mokrých láb na piesku.

//Lúka

Stál v kroví a trpezlivo vyčkával. Vedel, že ho sestra mohla ľahko nájsť podľa pachu, ale cítil, že nebola pri kroví, kde sa schovával. Potešil sa, že jeho plán zatiaľ vychádzal. Už sa nemohol dočkať, ako ju vystraší! Zastala a začala čosi hovoriť, no Dallius sa nad jej slovách len uškrnul. V duchu si už odpočítaval od piatich. Keď bol na jednotke, prikrčil sa a ako šíp vyrazil z krovia ku sestre. ,,Bá!"vydal zo seba s čudným zvukom, niečo medzi vrčaním a zakašľaním. Malo ju to vystrašiť, ale skôr by sa na tom mohla zasmiať.
Zastavil sa však na kameňoch blízko pri jazere, ktoré, keďže boli mokré, šmýkali sa a ku tomu sa zvažovali strmo dole do jazero, takže Dallius začínal strácať rovnováhu a v okamihu sa zošmykol do jazera. Aby však našiel oporu, zubami sa pevne prichytil sestrinho chvosta a keď sa silno nedržala, skončila vo vode aj ona.
Keďže Dallius nevedel plávať, začal sa potápať, hoci labkami zbesilo mával, aby sa udržal, no to ho ešte viac dostávalo ku dnu. Za pár sekúnd bol pod vodou celý. Začal panikáriť. Toto sa mu už stalo. Pri zátoke, kde ho však zachránila mama. Teraz sa však musel zachrániť sám.
Labou zachytil čosi pevné- konár. Položil naň druhú labu, pridržal sa o a akosi sa vyškrabal von. Vykašľal vodu a lapal po dychu, až kým sa neupokojil. Ale čo sestra?

//úkryt

Sestra na seba nenechala dlho čakať. Pustila sa za ním a zubami mu cvakala po chvoste, čo sa Dalliusovi až tak nepáčilo, no motivovalo ho to, aby pridal do kroku. Keď mal dostatočný náskok, zastavil sa, a rozmýšľal, kam sa skryje. Nebolo to veľmi priestranné miesto, jazero lemovali husté kríky a stromy. Ideálne na schovávačku. Dallius si však musel pohnúť, lebo za každú sekundu mohla byť setra pri ňom. Preto ďalej nečakal a vyštartoval sa skryť do najbližšieho kra. Snažil sa vydávať čo najmenej zvukov a dávať pozor na to, aby krík nešušťal a on sa neprezradil. Dral sa pomedzi pichľavé konáriky a lístie. čím ďalej išiel, tým menej dovidel a priechodnosť sa taktiež zhoršovala, ale jemu to bolo jedno, ďalej už nepôjde. Je v bezpečí pred nájdením, a bol si úplne istý, že ho sestra nenájde. Ľahol si a uškľabil sa. A čakal.
Vtom mu napadla myšlienka, či to nebolo od neho zbabelé. Skryť sa ako vystrašená korisť... nie je to prejav zbabelosti? Už vstal a chystal vyliezť, ale na um mu prišiel ďalší plán. Pokiaľ mu to vyjde a sestra ho nebude môcť nájsť, vyskočí z kríka a vystraší ju! áno, to bude super. Ticho sa doplazil bližšie, aby sa viac dopočul, no stále zostal bezpečne skrytý. A potom len s úsmevom vyčkával.

Sledoval vlčicu s chvostom na krku, ktorá im ukazovala akýsi červený kvet, ktorý však Dalliusa absolútne nezaujímal, len sa dopočul, že rastie na nejakej červenej lúke a vie vyliečiť zranenia. Aj keď ho to až tak nezaujímalo, musel uznať, že to bola użitočná informácia - keby sa veľmi zranil, mohol by si zachrániť život. Aj keď toto bol jediný druh kvetov, ktorý ho zaujímal. Farebné rastliny, ktoré len voňajú by mu boli nanič.
Keď vlčica dorozprávala o kvete, pozrel sa ešte na chvost, ktorý patril kto vie komu.To niekomu utrhla chvost alebo čo?pomyslel si v duchu, ale viac jej pozornosť nevenoval.
Potom opäť prehovoril Scar o nejakom dobrodruhovi, ale Dalliusovi to bolo jedno, pretože nemal potuchy kto to je. Ani nasledujúce informácie preňho neboli zaujímavé, a na sklamanie Dalliusa bojovú arénu už nespomenul.
Stretnutie sa oficiálne skončilo a vlci sa začínali rozchádzať. Dallius vstal, ponaťahoval si svaly a zrakom vyhľadal otca. Vtom sa mu v zornom poli objavila sestra a ani nevedel ako, ale strhla ho na zem a uštedrila mu zopár nepríjemných kúsancov, ktoré aj po uhryznutí mierne štípali. Rýchlo sa spamätal a chňapol jej po nohe, aby ho pustila. (Ak povolila) bleskovo sa vyšmykol z jej zovretia a hravo na ňu zaštekal. ,,Najprv si ma chyť!" A vystrelil z úkrytu. Ďaleko však nedošiel. Akosi sa mu poplietli nohy a on narazil do tvrdej steny. Zdvihol sa a uháňal von, už rozmýšľajúc, kam sa skryje.

//Krištáľové jazero

//Krištáľové jazero

Dallius pomalým krokom medzi tými poslednými vošiel do úkrytu. Ocitli sa v 'hlavnej' miestnosti. Vyzeralo to, že to bude nejaká sieť chodieb a miestností. Z diaľky počul tichý šum vody, ale okoliu sa viac nevenoval. Zrakom si prezeral vlkov z Chaosu. Napokon ich nebolo až tak veľa, ako si myslel. Dokonca i čakal viac vlkov. Bol tu len otec, súrodenci, Scar, ten vlk s modrými odznakmi, potom ešte aj nejaký sivý a jedna vlčica. Pri jazere ich bolo viac... Vtom ucítil ďalší pach, niekto vstupoval do úkrytu, zrejme nejaký oneskorenec. Pootočil hlavou a sledoval sestru s tým Zeiranom, či ako sa volal. Zachytil len posledné slová. Že vraj ich ochráni... Kdeže, Dallius žiadnu ochranu nepotreboval. Až tak mu nedôveroval.
Obrátil hlavu ku otcovi, keď prehovoril. Tušil, o čom bude nasledovať reč a presne to aj prišlo. Pozorne počúval, aj keď to preňho nebolo nič nové.
Pri slove Usmievavá sa mu v hlave zjavil mamin úsmev a on túto myšlienku vytlačil z hlavy. Nie je ufňukanec, nebude tu nič ľutovať. On ako vĺča s tým neurobí nič, a už vôbec nie smútením za ňou.
Slova sa ujal Scar. Dallius už by bol radšej, keby prešli k inej téme, a na toto nemusel dlho čakať. Rozprávalo sa o tom, ako funguje ich svorka a on počúval s nastraženými ušami. Ďalej vymenoval potencionálnych vodcov svorky, keby sa mu niečo prihodilo, a pri zmienke Dalliusovho mena prekvapene pozdvihol hlavu. On ako alfa? Na sekundu sa mu na tvári mihol úškľabok. Hoci on a súrodenci neboli jediní, ale šancu tu mal. Nevedel si predstaviť, že by alfou raz naozaj mohol byť.
Potom však prišlo na rad ešte čosi lepšie - bitevné pole. Dallius mal na to hneď jasný názor. ,,Určite by sa tu mohlo niečo takéto zaviesť,"smelo sa ozval. Nadchýnala ho predstava, že by si mohol zdokonaľovať svoje bojové schopnosti. Vlastne, on nevedel nič, a presne preto chcel začať čo najskôr.
Zrazu sa miestnosť zatriasla a na Dalliusa padlo zopár malých kamienkov. Uhol sa a prezeral si prítomných v miestnosti, akoby od niekoho čakal vysvetlenie.