Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Už som úplne stratila prehľad o tom, čo to tam tí dvaja vlastne stvárali, ale jedno mi bolo jasné - bol to poriadny hurhaj. A tak pri mne zostal už len Eren, takže som sa obrátila na neho. Aj som od neho trochu očakávala, že povie nejaký svoj návrh, že čo by sme my mohli robiť. Zazubila som sa naňho a súhlasne prikyvovala. Moje slová! ,,Presne tak. Lebo my budeme počúvať rodičov. Tí už vedia, ako na to a od nich sa rýchlo naučíme správne veci. Ale oni nie!"zamáchala som chvostom. Chcela som pochvalu v zmysle - takto sa to správne robí! A pomocou osvedčeného spôsobu by sa nám to isto podarilo. Takže...vstala som, ale nič sa neudialo. Nejako som nedomyslela, čo presne by sme mali robiť. Uvedomila som si, aké bolo hlúpe, keď som chcela, aby nám niekto pomohol. To mi potvrdila aj mama, ktorá sa nás spýtala, ako sa nám darí. Zatiaľ nijako...Zatiaľ. ,,Ešte nemáme, ale hneď, hneď. Už ideme,"prešľapovala som z miesta na miesto. Teraz, keď som mala úplnú predstavu o tom zajacovi, tak by to mala byť malina. Ale to už nás viedla inde a ja som ju nasledovala. A nechala nás napospas našim vlastným nápadom. Museli sme si poradiť sami. Ale nie, že by mi to nejako vadilo. ,,Ty ich vyplašíš,"hlasno som rozmýšľala a obrátila sa na Erena. ,,Ale ak máš lepší nápad...,"

Do naháňania sa za bratom som sa pustila s takou vervou, že mi vôbec nenapadlo sa seba pýtať, čo to vlastne ideme loviť a ako to nájsť. Vlastne, ani mi o to tak nešlo, hlavne, aby som nedopustila, že Lycan nájde onoho tvora prvý! Akoby mi dohnať Lycana nestačilo, pridal sa k nám Eren. Len Joseline akosi zostala pozadu. Ona nechce chytiť zajaca? Prebehlo mi vtedy hlavou a vtedy mi doplo, že toto je hlúposť. Veď Lycan aj tak nič nenájde, keď ani nevie, čo má hľadať! Akonáhle mi v hlávke svitlo, zarazila som sa a zostala stáť. Už aj za nami šla sestra s mamou, ktorá nám hneď začala vysvetľovať, čo a ako to máme uloviť a mnoho ďalších vecí k tomu. Samozrejme, nemala som sa do toho tak bezhlavo vrhať. Veď výsledok by bol jasný. Sadla som si ako na pokyn a snažila sa uchovávať to množstvo informácií v hlave, ale...hrozne sa to plietlo a zabúdala som. No predsa mi tie dôležité veci uchytili a myslela som si, že som to aj dobre pochopila. Už som chápala rozdiel medzi korisťou a predátorom. My lovíme korisť a sme predátori. Jednoduché. A dokonca sa predo mnou zjavil onen zajac - a tajomstvo bolo odhalené. Ale vedela som, že nie je skutočný, lebo ilúzia zanedlho zmizla. Rovnako ma zaujal nebezpečný medveď. Už mi aj bolo jasné, že vlci majú silu v jednote a len tak skolia také jelene. Všetky tvory boli naozaj odlišné. A napokon som si aj zobrala ponaučenie, teda nechoď do neznámeho, zvlášť ak netušíš, čo máš robiť. Horlivo som kývala hlavou. Lycan mal však iné myšlienky. ,,Plán?"zvedavo som sa naňho zahľadela. Prečo? Veď my sa dozvieme, ako tie zajace uloviť. Ani som sa do toho plánu nijako nestihla zapojiť, preto ma z neho vynechali. Zamračila som sa. Bola som zmätená, pretože som vôbec nechápala, o čo im šlo. ,,Čo to tam stvárajú?"obrátila som sa na Erena.

Lycan nestihol vydať ani slovka a už sa ku nám priplietol Eren so svojím ponaučením. S tým, že by sme mali ísť všetci, som súhlasila. A ak by Lycan nechcel, dotiahla by som ho tam. To bol môj záložný plán, pre prípad, že by odmietal. Lenže odrazu mi hlavou preblesla zvedavá otázka - čo to vlastne ideme uloviť? Naozaj sa nad tým nikto nezamýšľal? Nuž, Eren asi veľmi nie. Tak vraj je to jedno! ,,Ale nie je to jedno,"krútila som hlavou. Áno, ulovíme aj bez toho, ale predsa sme museli mať nejakú predstavu, aby sme ulovili to, čo sme chceli. Na moju otázku sa rozhodol odpovedať otec, ale...pomohlo mi to asi tak, ako keby som sa nič nedozvedela. Dlhé uši? Dlhé zadné nohy? Že sú to nejaké časi tela, mi bolo jasné, ale tápala som v tom, aké konkrétne. Nie, ani trochu som si to nevedela predstaviť. ,,A je to veľké?"napriek tomu som položila ďalšiu otázkou, ani netušiac, či som to posledné slovo použila správne. Stále som sa chcela dopracovať ku nejakému záveru. A zdalo sa, že sa o to snažila aj Joseline, ktorá sa taktiež vypytovala. Bola by som zostala s ňou, lenže to už do mňa strčil Lycan a kamsi vybehol. Zarazilo ma, ako náhle zaktívnel. Veď lov svetlušiek ho nezaujímal! Ale zajac už áno? Potom ten zajac musí byť ozaj zaujímavý. Znova sa vo mne rozhorela súťaživosť. ,,Héj!"zakričala som za ním. Že sa opovážil, ísť bez nás! Tak či tak, ja budem prvá. Nech už to slovíčko znamená čokoľvek.

Pozorovala som Joseline, ktorú asi viac zaujímala veľká červená sestra než lov svetlušiek. Preto som aj ja od svetlušiek upustila a započúvala sa do ich rozhovoru. Volá sa Niyari? Aké ťažké slovo! Radšej som sa ho ani nepokúsila vysloviť. V rozhovore padlo záhadné meno Tebeth. Z tejto konverzácie som sa však ani trochu nedopátrala k tomu, kto by to už mohol byť. Sneh, ľad - tomu som už dobre rozumela. Všetko sa mi to spájalo s chladivým pocitom. Sneh bol biely a ľad to, na čom som kráčala po jazere. Pootočila som hlavou doprava nad Joseline. Zdalo sa, že si to taktiež plietla. A tým plietla aj mňa. Tá hovorila toto, ona zas toto a pre mňa to bol skutočný hlavolam. Pokrútila som hlavou. Prečo si s tým lámať hlavu? Veď tu mám lepšiu zábavu - svetlušky! ,,Svet - lú -šky,"pokúsila som sa o správne vyslovenie tohto slova, hoc to bez zasekávania sa nešlo. Keďže nad ľadom zostalo poletovať pár posledných, rozhodla som sa ich chytro pochytať. Len pre seba! Neviem prečo, ale tento "lov" som brala ako súťaž - kto chytí najviac svetlušiek, vyhraje! Našťastie, súťaživejších súperov ako ja som nemala. Odrazu som sa obrátila za červenou sestrou, od ktorej som opäť započula lov. Ale lov čoho? Už sa tu nespomínali svetlušky. To znamená, že sa loví aj niečo iné? Lov zajacov. Čo by to už len mohlo byť? Tak či onak, na tom vôbec nezáležalo. ,,Lov zaja? Aj ja, aj ja!"hlasno som sa ozvala, aby som upozornila na seba. Pre istotu, aby sa na mňa nezabudlo! Možno to bolo niečo zaujímavejšie, preto by bola škoda, keby sme z toho niekoho vynechali. A brat Lycan bol jediný z nás, ktorého nezaujímali ani svetlušky! Toto som ozaj nechápala. Pokladala som za dôležité, aby s nami šiel aj on. Prikráčala som ku bratovi(Lycan), ktorý sa držal na otcových nohách a zazubila sa. ,,Ty?lov?"vyzvala som ho. Ale počkať - na lovenie čoho že ho volám? ,,A...čo je zaja?"vyslovila som svoju otázku a očami prebehávala po všetkých.

Opatrne som sa odklonila od sestry a pokúsila sa na tom šmykľavom, čosi,ktoré sa asi nazývalo ľad, postaviť sa na nohy a zároveň udržať rovnováhu. Ozaj som s týmto strácala trpezlivosť, keď po tom mama s otcom chodili s ľahkosťou. Ale nám sa zamotávali labky, padali sme a hundrali, no postupne sme začínali chápať, že po tom treba chodiť...trochu inakšou, menej svižnejšou chôdzou než na zemi. Nebolo to až tak ťažké, ako to pri prvom páde vyzeralo! Onedlho pre mňa ľad nepredstavoval až taký problém a ani z bolestivejších pádov som si ťažkú hlavu nerobila, pretože občas ušmykla labka každému. Ešte som sa tu len rozkukávala, ale čo to? Zdalo sa mi, alebo sa na ľade slabo odrážali nejaké malé modré svetielka? Svetlušky, započula som, keď môj zrak spočinul na oných svetielkach. Nevedela som, čo presne mama vysvetľovala, ale jedno mi bolo isté: uloviť! Poletujúce svetielka ma tak okúzlili, že som sa po nich vrhla a zabudla, na čom stojím. Cvakla som zubami na prázdno než mi svetluška ušla o chlp. Nasledoval skutočne tvrdý pád, ale zostala som bez slovka. Môj nový cieľ bol jednoduchý a priamy - chytiť ich viac ako brat, ktorého som tak trochu brala za súpera. Pochytala som tri bez toho, aby som opäť neskončila na ňufáku. ,,Ha! Ulofiť. Uloviť!"vydala som zo seba prvé slovo, ktoré malo nejaký význam.

Zo strany mamy šlo stále mnoho a mnoho slov. Len zopár pre mňa postupným opakovaním nadobúdali význam, ale v pokuse ich vysloviť opäť zo mňa vyšlo nerozoznateľné, a trochu smiešne pišťanie. Sklopila som oči pred tou trochou zahanbenia. Veď aj tak si nikto nič nevšimol. Máme čas, nie? Radšej som sa sústredila na chutné, šťavnaté bobuľky a užila si tú pochvalu. Uistenie pre malé vĺča, že niečo robí správne narozdiel od súrodenca, je značné zvýšenie sebavedomia. Alebo, aspoň pre mňa. Zdalo sa však, že Joseline to až tak nie je jedno, keď sa na moje prekvapenie tak po nás zahnala. Podarilo sa mi jej vyhnúť, ale schytal to brat Eren, ktorému sa uráčilo vyliezť zo snehu a pozrieť sa, čo sa deje. Najprv ma sestrin útok nemilo prekvapil, ale na druhú stranu, Joseline bola poväčšinou tá...hašterivá. Takže som sa, konieckoncov, nemala čomu čudovať. Ustúpila som a pozorovala ich, až dokým nezasiahla mama.
Situácia sa znova dala do pohybu a opäť sa niekam šlo. Dokonca aj otec sa konečne vyhrabal z úkrytu a šiel s nami. To sa mi páčilo, zas bude niečo nové! Od radosti som trochu poskakovala a dívala sa na zamrznutú ľadovú plochu pred nami. Ku ľadu som sa hrnula sama, nikto ma nemusel povzbudzovať. Bola to moja prirodzená zvedavosť, ktorá ma prinútila tento nový povrch vyskúšať. No nemohla som ešte vedieť, že chodiť po tom nie je med lízať, preto som pri prudkých krokoch okamžite spadla...a rovno na úbohú Joseline, ktorá mala o bolesť naviac.

Hádzala som jednu strelu snehu za druhou ako odplatu. Akosi som sa tak stala neposedným klbkom, ktoré sa jednostajne mihalo. Netušila som, odkiaľ som zobrala toľké zásoby energie, ale hru som si skutočne užívala. Avšak...Po chvíli som nevidela ani nepočula nikoho iného sa do akcie hrnúť tak energicky ako ja. Jediný hluk som vydávala len ja a možno aj sestra, ktorá sa predsa viac zapojila. Mama sa stala mŕtvym chrobákom a ostatní? Rozhliadla som sa po súrodencoch, ktorí ostali ešte zalezení v snehu. Zamračila som sa. Robím niečo zle? Nepochopila som hru? Alebo sú len všetci lenivci? Ale! Zdalo sa, že Joseline bola so mnou a hru si rovnako užívala. Keďže nás dvaja bratia ignorovali, aj ja som sa im obrátila chrbtom a pozrela sa na sestru. Tak aspoň niekto. Veď sme do toho dali všetko.
Nuž hrabanie sa skončilo, a nám to, pochopiteľne, vôbec nestačilo. Mama však o čomsi bľabotala so staršou sestrou, a zneli naozaj vážne, možno aj ustarostene. Takéto pocity sme my vôbec nepoznali, preto som pootočila hlavu. Ešte som nechápala, ako nemôže byť niekto veselý pri hre. Nad týmito dospeláckymi vecami som sa nemusela dlho trápiť, keď sa pred nami, z ničoho nič objavil ostružinový krík. Možno keby sa predo mnou zjavil v neznámom prostredí, nepribližovala som sa. Ale tu som bola neustále v bezpečí. Pomaly som nakračovala za Joseline, ktorá sa túto novú vec odvážila spoznať ako prvá. Neodpustila som si zachichotanie nad tým, ako si vybrala zlý cieľ. Mňa naopak lákali jasnoružové bobule. Po odtrhnutí som okamžite odtiahla hlavu. Len pre istotu, veď zásah listom vyzeral nepríjemne.

//úkryt

Nové informácie mi úplne zahltili myseľ. Od úkrytu sme ďaleko nedošli, takže som si ľahko mohla zmyslieť, čo - nie kto - ten sneh bol. A aký? Biely. Z videnia som ho viac popísať nemohla. Plne som ho spoznala vtedy, keď sme sa zavinením mamy ocitli vo vzduchu, ktorý nás náhodne zahodil do závejov. Na začiatku bol príjemne mäkký, potom aj celkom príjemne chladivý, ale keď som na ňom ležala dlhšie - už nepríjemne mrazivý. Aká škoda, inak by sa na ňom príjemne ležalo. Prišla som však na to, že asi bol pre iné účely. A zdalo sa, že si mama myslela to isté. Tak dobre teda! Napriek tomu, že slovám som celkom nerozumela, nemusela som priveľmi rozmýšľať, čo mám robiť. Táto...ligotavá vec bola priam stvorená na zasypávanie a hranie sa. Schovala som sa za závejom a vyčkala na vhodnú chvíľu, keď sa mama nedívala. Keď som vedela, že nastala moja chvíľa, vyštartovala som a s varovným vyšteknutím vyhodila prvú várku snehu, ktorá mala prekvapiť. Kiežby to vyšlo! Lepší efekt by som mala, keby som už len vybehla ako prvá.

Prevaľovala som sa v úkryte, pričom očami neustále odbehávala od vyvádzajúcich súrodencov až po všetkých, na ktorých som len dovidela a zachytávala všetko, čoho som sa dopočula. Netušila som, že pri mene Elvean otec myslel mňa. Za menom som sa otočila - keď sa naše pohľady stretli, v hlave mi to asi docvaklo. Asi...asi som to ja! Zatiaľ som si to nemohla nijako overiť, keďže akýkoľvek pokus o rozprávanie mohol byť len kňučaním alebo skrátka nezrozumiteľný zvuk.
Na rozdiel od zvyšku mojich súrodencov ma bitka  a hašterenie zatiaľ nelákalo, lebo mi nikto nevadil. Mohla som tak byť nerušená a ponechaná vo vlastných vlčacích myšlienkach. Samozrejme, keby sa mi ho niekto opovážil narušiť, bola som odhodlaná brániť plnou silou, hoc možno nie až tak pomstychtivo.
Prekvapilo ma však niečo nevídané. Zrazu som sa so súrodencami asi na pár sekúnd ocitla vo vzduchu bez možnosti protestu a už som sa ocitla na maminom chrbte. Vraj sneh... Čo tým myslela? Ideme sa s niekým spoznať? Keďže som doteraz žila len v tomto úkryte, moja myseľ mala len skutočne veľmi obmedzenú predstavivosť. Akonáhle som zažila denné svetlo v plnej kráse, zistila som, že svet je oveľa väčší. A isto bude ešte viac!

//Daén

Hovenie si v teplom lone matky vystriedal náhly chlad a žuchnutie o zem - teda úplná zmena prostredia a nepohodlie, no v mojich silách bolo reagovanie len zapištaním. Vedela som, že sa niečo významné dialo, no nič som nevidela a počula len veľmi slabo, a ako teraz narodená som si z toho len ťažko mohla robiť úsudky. A tak sa začal môj život, celkom obyčajne ale pokojne - v teplom úkryte medzi rodinou. Jediné, čo som chápala a nemusela nad tým zložito premýšľať, bolo to, že patrím tu a tieto drobné telíčka sú moji najbližší. Matka, tá nám dávala najväčšie bezpečie a upokojenie toho, čo ma v tieto dni snáď najviac trápilo - hladu.
Ubehli dva týždne a myseľ s mojimi zmyslami sa začínali vyjasňovať. Už som jasne počula rozhovory vlkov okolo nás, hoci som to nechápala. To ma však vôbec netrápilo, veď som svet ešte len spoznávala. V porovnaní s tým, čo som videla, keď som po prvýkrát otvorila oči, to však nebolo nič. Už som mohla zažiť niečo ako farby, tvary a pokračovať v oboznamovaní sa so svetom.