Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"Ostrovy nie sú až tak veľké a svoriek tu je málo. Dalo by sa povedať, že viem asi o všetkých, ak nevznikli nejaké nové, či nezanikli tie staré," povedala som a zamyslela sa. Bol mladý a potreboval skúmať. Povedala som mu všetko, čo som o ostrovoch a svorkách vedela. Aj o obchodníkovi, svätyni, mágiách a iných srandách. Sám si musel utvoriť svoje názory a taktiež prísť na to, čo bude pre neho to najlepšie. Nedržala som ho tu. Musel sám skúmať a spoznávať. "Si mladý, mal by si sa vydať do sveta. Preskúmať sám všetko a určite ti to i viac otvorí myseľ. Tu je tvoj domov, kam sa vždy môžeš vrátiť, ale ak by si našiel miesto, kde by ti bolo lepšie... nebudem sa na teba hnevať. Hlavne po cestách stretneš mnoho vlkov a naučíš sa tak v budúcne lepšie druhých odhadovať. Do tej doby ťa mnoho z nich sklame," riekla som a usmiala sa na neho. Prešla som mu ňufákom po líci. "Tvoja sestra sa do sveta už očividne vybrala a to je dobre. Ste mladí. Musíte sa učiť a skúmať. Do zimy je ešte ďaleko, nejaké zaujímavé dobrodružstvá by si ešte stihol, kým padne prvý sneh," riiekla som a sama som ostala na moment smutná. Aj ja by som sa rada prešla po ostrovoch ako za starých čias, ale teraz som mala iné povinnosti. Ucítila som známo neznámy pach. "Je na tebe ako sa rozhodneš, mám ťa veľmi rada a som na teba hrdá. Ale teraz ma ospravedlň, niekto ma očividne hľadá," povedala som a rozlúčila som sa s ním. "Objala som ho" a postavila sa na rovné laby.
Vyšla som z výklenku a zoskákala dole, kde stála mladá vlčica. Jej pach som poznala, ale nikdy som sa s ňou nestretla osobne. Ani s jedným z jej súrodencov. "Vitaj, Solari, stratila si sa alebo hľadáš rodičov?" opýtala som sa jej na rovinu. Mohlo ju zaskočiť, že poznám jej meno, ale to bolo dobre. Prehrabala som sa jej v hlave, vzhľadom na to, aby som mala nejaký prehľad. Jej rodičia neboli úplne podarení, len čo bola pravda. Verila som, že aspoň splodili a vychovali niečo normálne.

Tebeth sa pomaly preberal k životu. Nie, že by bol mŕtvy, ale rozhodne nebol pri vedomí, keď som sem prišla. "Čas je relatívny," odvetila som smerom k synovi, keď sa ma opýtal, či som tu dlho. Nebolo to podstatné. Hlavne, že si oddýchol a mohla som sa uistiť, že je v poriadku. Ako som hľadela von na ten armagedon, ktorý sa tam odohrával... položil mi otázku, nad ktorou som sa musela pousmiať. "Zatiaľ nie. Uvidíme, či sa tu nakoniec ukáže," povedala som smerom k nemu a otočila sa na neho. Vyzeral, že je v poriadku. Aspoň niečo pozitívne. Trochu som mala obavy, že Niyari som nejaký ten čas nevidela. Rovnako ako Vina. Možno boli spolu? Pravdepodobne. Potriasla som hlavou. "Myslíš, že je to práca niektorého z bohov? Alebo len výboj mágie, ktorá tvorí túto zem?" zopakovala som po ňom a hľadela na nebesia. Aspoň tam, kam som dovidela z tohto uhla. "Pravdepodobne, ale nemám chuť to zisťovať. Myslím, že som si už odžila dosť magických záležitostí na jeden vlčí život. Možno aj priveľa," riekla som a potichu sa zasmiala. Bola som uvoľnená, čo u mňa nebolo príliš časté. Nič mi tu však nehrozilo a bola som spokojná. No rozhodne som nemala v pláne trepať sa zisťovať, čo sa to vo svete deje. Tebethovi som však nebránila... bol mladý, musel si toho veľa vyskúšať a zažiť.

//les

Prišla som až k úkrytu. Hneď som vkĺzla do šera jaskyne a pokračovala do hlavného sálu. Pozrela som sa na strom i vodu a usmiala sa. Bola som tu rada. Dokonca tu bolo i príjemne chladnejšie, než vonku. Tam bolo skutočné peklo. Povzdychla som si a pozrela sa na kardinála,a ktorý mi pristál na chrbte. Pomaly som nasala pachy a zamierila po stopách svojho syna, ktorý sa vypravil očividne si oddýchnuť hore do našej jaskyne. Vyšla som teda po kamenných schodoch za ním a pozrela sa, aký je schúlený do klbka. Usmiala som sa a sadla som si na rímsu, kde som cez dieru v stene mohla pozorovať okolie lesa. Aspoň som si trochu oddýchla od toho horka, ktoré vládlo von. Povzdyhcla som si. Kardinál zaletel na svoj výklenok a i on oddychoval. Bola som zvedavá, kedy sa zobudí, už bol z neho fakt kus veľkého vlka.

Na brehu jazera bolo tak príjemne, že som zaspala. Spokojne som drichmala celé hodiny, až kým som sa konečne neprebrala. Zamrkala som a zdvihla hlavu. Zdĺhavo som si zívla a potriasla ňom. Pohľadom som prešla po okolí jazera. Bola som tu sama, ale vietor mi privial do ňufáku známy pach, rovnako ako i jeho myšlienky. Zamrkala som a zdvihla sa ospalo na labky. Ponaťahovala som si kĺby i šľachy a otriasla sa. Podišla som k vode, kde som sklonila hlavu a napila sa do sýtosti. Potom som ju zdvihla a znova prečesala les. Vydala som sa na krátku pochôdzku po území a jeho hraniciach, no nikde som nevidela žiadne nebezpečenstvo. To bolo len dobre. Nkoniec som sa vybrala späť k úkrytu, kde som chcela skontrolovať aspoň jedno svoje vĺča, ktoré sa ráčilo na území tráviť viac času, než to druhé. Aspoň niekto bol viac ako ja!

//úkryt

//Sokolí zrak

Pomalým a pohodovým tempom som kráčala smerom do lesa. Stromy ma čoskoro pohltili do svojho tieňa. Nadýchla som sa miestnych pachov a spokojne vydýchla. Pohľadom som prešla po okolí a spokojne sa usmiala. Bola som doma. Potrebovala som trochu času len pre seba a oddýchnuť si od všetkého. Mohla som sa po území len túlať ako taký prízrak. Zašvihala som chvostom a pozrela sa na červienku, ktorý si poletoval po okolí. I jemu sa tu páčilo, i keď určite by mu boli lepšie na pristátie listnaté stromy. No čo už. Pokračovala som až k jazeru, ktoré tvorilo srdce nášho územia. Musela som kráčať opatrne, keďže povrch tu bol tak chaotický, no našťastie som si naň už zvykla. Zívla som si. Bola som dosť unavená. Určite by sa mi zišlo i pospať si. Pokračovala som teda ďalej, po vychodených cestičkách až k jazeru. Potriasla som hlavou a ľahla si na breh jazera. Zvalila som sa tam a s úsmevom sledovala hladinu jazera. Bola tak pokojná. Privrela som oči a oddychovala som.

Pozrela som sa na Tebetha, ktorý bol takou mojou menšou kópiou. Aspoň čo sa správania týkalo. Avšak vzhľadovo bol úplne mimo mňa a skôr sa podobal na svojho otca. Sledovala som ho, ako sa vrhol k stádu. Všetko šlo podľa plánu. I Claude sa zapojila, i keď sa dosť hanbila. Očividne. A po slovách Tebetha určite nemohla byť len tak v pohode. Nevadilo mi to. Videla som, čo som potrebovala. Keď sme dolovili, Tebeth ukončil zvierací život. Prikývla som. "Dosť si zosilnel, dúfam, že i tvoja sestra," riekla som a pohľadom prešla po okolí. Zastrihala som ušami a premýšľala, či sa nevydám zas skontrolovať svorku. "Claude, si šikovná, ak budeš mať záujem, môžeš sa k nám pridať. Ja idem teraz do svorky, skontrolovať, či je všetko v poriadku. Najedzte sa a zvyšok prosím odtiahnite. Ak sa rozhodneš ostať, len zaví," riekla som smerom k nej a usmiala sa. Potom som sa otočila a vydala sa späť k lesu. Strávili sme na love príliš dlhý čas. Mala som i iné povinnosti, ktoré som musela vyriešiť.

//svorka

Claude s mojim návrhom súhlasila. Nič viac som nepotrebovala počuť. Bolo divné chodiť na lov po určitý druh zvieraťa. Zbytočná námaha. Povzdychla som si a pozrela sa na Tebetha, ktorému som položila jasnú otázku. Odpovedal mi obšírne, ale prikývla som. Učil sa sám od seba, to sa veľmi nevidelo v týchto končinách plných idiotov. Claude taktiež lovila najviac srnu. Preto bude pre nich naša najbližšia korisť asi výzvou. Zastavila som sa v chôdzi a pozrela sa na menšie stádo, ktoré bolo pred nami. Boli to daniele. Od sŕn neboli zas až tak väčší, skôr ako mohutnejší. "Daniele sú zase premnožené, nebude na škodu, keď z nich nejakú danielku strhneme," riekla som a pohľadom prechádzala po jedincoch. Hľadala som nejakú, ktorá kríva alebo je inak chorá, aby sme stádo o ňu ochudzili. "Voľba je na vás," dodala som napokon a kývla im, aby si stádo obzreli a vybrali. Pokojne mohli i k nemu zamieriť. Pokiaľ budú dostatočne pokojní a len dvaja... stádo nemá prečo utekať preč. Mohli ich jednoducho rozdupať. Tak by si aspoň prehliadli jedincov z blízka. Bolo však dôležité ostať uvoľnení a nedať na sebe poznať to, že sa chystá k lovu. Zvieratá boli veľmi tolerantné a dokázali žiť v harmónii s nami.

//svorka

Pokračovala som naprieč lesom a po očku sa dívala na Claude, či si niekde nenatlčie papuľu, vzhľadom na nerovnosť povrchu a množstvo prírodných nástrah, ktoré si les pre nás pripravoval. Rovnako som sa dívala i na syna a sledovala ho, ako dospel. Zaujímalo ma, kde má sestru, ale očividne to nevedel. Nevadí. "Hm, tak hádam sa niekde objaví. Posledne som ju videla s Vinom," dodala som a zašvihala chvostom. Zastavila som sa až na pláni, keď sme vyšli spomedzi stromov. Pohľadom som prechádzala po okolí a premýšľala, po čo sa teda vydáme. Boli sme traja. Síce Claude nebola z tých najsilnejších lovcov, ale ja som bola. Rovnako ako i môj syn. Síce mu stále chýbala prax a nejaké tie svaly, určite si poradíme. Minimálne s čarovaním určite áno. Uškrnula som sa. Takéto podvádzanie prírodných zákonov. Ale čo už. "Čo prvé nájdeme, po tom pôjdeme. Môže byť?" otázala som sa ich oboch a kývla smerom na pláň, aby sme sa rozišli ďalej, nech nájdeme prvé stádo, ktoré nám poskytne svoju obetu. "Už si lovil niečo väčšie?" opýtala som sa syna, vzhľadom na to, že posledne som ich učila loviť diviaka. Ktovie, kde sa všade táral a či už mal za sebou i lov s niekým iným, než som bola ja, či on sám. Verila som, že je schopný si uloviť aspoň zajaca na vlastnú päsť. Bol predsa len viac po mne než po otcovi. Minimálne mozgom určite.

Pozrela som sa mierne pobavene na Tebetha. "Niekto v tejto svorke musí držať úroveň pracovnej morálky," riekla som a pozrela sa na vlčicu. Stále som netušila, čo je zač, no minimálne sa ukáže, či dokáže loviť a potom sa rozhodnem, či jej teda ponúknem skúšobnú dobu medzi nami. "Aká bola tvoja najväčšia korisť, ktorú si ao svojou bývalou svorkou ulovila?" opýtala som sa jej čisto zo zvedavosti. Bolo mi jasné, že nie každý hneď za život strhol takého losa... Ale chcela aom vedieť, akú zver mám na plání hľadať. Či nižšiu zver alebo vysokú. "Mimo to, nevidel si svoju sestru?" otázala som sa syna a premýšľala, kedy som ju videla na posledy. Bude to už však nejaká chvíľka. Nebola posledne s Vinom? To bolo pravdepodobné. Takže sa niekde museli určite flákať. To im bolo tak podobné. Povzdychla som si. Mohli by sa už vrátiť na územie, nech zistím, čo všetko ešte to vĺča nevie. Predsa len už boli veľkí no k plnej dospelosti mali ďaleko. No i tak mali lepšie základy než všetky ostatné vlcata v tomto kraji dokopy. Na tom som si trvala.

//Sokolí zrak cez les

Moja ponuka Claude mierne znervóznila, ako som mohla usúdiť z reči jej tela i myšlienok, ktoré jej behali po rozume či chcela alebo nie. V konečnom dôsledku však s mojou ponukou súhlasila a ja prikývla. "Máš pravdu, územie svorky je náročné na voľný pohyb bez zranení, pokiaľ si tu nová, ale zvykneš si. Len si dávaj pozor, aby si skutočne neprišla k úrazu a keď už, poznám rastliny, ktoré by ti s tým mohli pomôcť," riekla som a premýšľala som, že by som sa mohla nejaké vydať nazbierať. Prišla už predsa opäť jar, a tak som si mohla narobiť ďalšie zásoby. Spomedzi stromov sa k nám však dostavil ešte jeden mladý vlk. Otočila som sa na svojho syna, ktorý už výrazne podrástol a bol na nerozoznanie od dospelého jedinca. Pri iných by som povedala, že fyzicky dospeli a museli teraz už len psychicky... avšak u svojho syna som si bola istá, že to mal v hlave v poriadku už i v tak mladom veku. "Claude, toto je môj syn Tebeth, Tebeth, toto je Claude, nová krv pre posilnenie našej rodiny," riekla som i keď nebolo isté, či tu medzi nami zostane. Dala som jej však šancu, rovnako ako i iným vlkom predtým. Pokiaľ svorku nesklame... bude tu do svojej smrti vítaná a chránená. "Ak ste obaja pripravení, môžeme vyraziť na pláň a po ceste sa zastaviť u nášho jazera napojiť sa, nech máme dostatok síl pri hnaní koristi i jej doprave k úkrytu," povedala som napokon a pozrela sa na nich oboch. Zaujímalo ma, kde sa doteraz Tebeth potuloval, ale väčšmi som si túto otázku kládla ohľadom jeho sestry. Ju som i s Vinom nevidela pekne dlhý čas. Bohvie, kde im bol koniec.

Sledovala som vlčicu, ktorá si zjavne myslela, že jej predispozície sa hodia na všetko. Dovolila som si jej oponovať, i keď len v mysli. Jej skutočný potenciál však nezistím tým, že tu budeme sedieť. Musela som ju vidieť, otestovať si ju. Nevyzerala, že by sa radila k tým najsilnejším vlkom pod slnkom, i keby mala za sebou dobrý tréning a starostlivosť. Pravdou bolo, že to i mnoho iných, ktorí obývali túto svorku ešte z čias, kedy som tu ja nebola. Preto som sa rozhodla, že jej dám šancu. "Pokiaľ si taký všeznalec, môžeme sa dohodnúť, že uvidíme, ako sa ti tu bude dariť. Ako sa budeš socializovať s ostatnými členami a zapájať do aktivít, ktoré sú prospešné pre svorku. Obchádzanie hraníc, kontrola územia, lov, pomoc členom, získavanie nových informácií a podobne... z mojej skúsenosti sa vlčie potenciály prikláňajú zväčša k jednému zameraniu, v ktorom vynikajú. Tvoje budeme musieť nájsť, aby som ti mohla prideliť jednoznačnú funkciu," povedala som jej napokon a premýšľala, čo teraz. Mohla som jej dať úlohu, po ktorej by som ju prijala. Aspoň dočasne a na skúšku. Uvidíme o niekoľko dní, či týždňov, ako si medzi nami vedie. "Avšak, predtým, než ťa aspoň na skúšobnú dobu prijmem, potrebujem si skutočne preveriť tvoje schopnosti. Hm, napríklad lovom, keď si o sebe myslíš, že si dobrý lovec. Spoločne sa môžeme vydať na pláň severne od lesa. Pohybuje sa tam množstvo vysokej," riekla som a i keď by sme šli vo dvojici, vysoká bola pre vlkov skutočný oriešok. Mne však nešlo o to, aby svojimi svalmi prekonala napríklad losa. Išlo o vynaliezavosť a či sa podobnej výzvy nezľakne a hlavne... či bude dôverovať môjmu úsudku. Bola som dostatočne zbehlá v živote i mágiách, preto som vedela, že sa nič nemôže pokaziť. Ale ona to nevedela. Prešla som si jazykom po tesákoch a vyčkávala na jej reakciu na moju ponuku.

Vlčica hľadala útočisko v Azraelovej maličkosti. Avšak ten sa po chvíli od nás odpojil a vydal sa niekam do útrob lesa. Vyprovodila som ho pohľadom, zatiaľ čo sa snažila vlčica rozhovoriť. Keď slová konečne našla, svoju pozornosť som otočila späť na ňu. Nechala som ju rozprávať až dokým sa neozvalo dlhé, ťaživé ticho. Jej slová boli úsmevné, no zároveň sa mi pár chlpov na šiji podráždene naježilo. Slabých jedincov sme v našich radách mali viac než dosť. Počínajúc vĺčatami, končiac neschopnými prežitkami starej skupiny. "Svorka sa chráni vzájomne. Pokiaľ jeden nevyniká v rýchlosti, nahrádza ho druhý, no svoju neschopnosť musí vykompenzovať napríklad rozumom, či silou," začala som a prezerala si ju. Prišla mi ako zatúlané šteňa, ktoré sem bohovia vtiahli nedávno. Pochybovala som, že má nejaké skúsenosti alebo znalosti miestneho systému, či magických schopností. O fyzickej stránke som sa ani rozprávať nechcela. "Čo vieš ty ponúknuť mojim vlkom?" položila som jej nakoniec otázku, pretože členstvo vo svorke nikdy nebolo zadarmo. Titul člena si musel vlk zaslúžiť a obhájiť do konca jeho života. Musel sa podieľať na aktivitách a svorke pomáhať v rozkvete. Nepoznala som ju, preto jediné na čo som sa mohla spoliehať v tento moment, boli jej slová a rozprávky, ktoré jej sladká papuľka určite vypustí. A možno bude hrať na strunu pravdy? To bolo otázne. Ako som povedala, nepoznala som ju. Členovi svorky som musela dôverovať, rovnako ako oni verili mne, že ich ochránim a poskytnem bezpečný domov. Nemohla som medzi nás prijať kohokoľvek, hlavne, keď som o ňom nič nevedela.

Pohľadom som si premerala vlčicu, ktorej sfarbenie ma nijak neohurovalo, práve naopak. Pri pohľade na jej svetlý fľak na hlave a rozdielne sfarbené oči, som mierne nakrčila ňufák. To bude zase nejaký kríženec. Avšak vo svojej podstate som sa zamyslela nad tým, ako by sa farebnostne hodila k Sarovi. Z jej postoja a správania som však už dokázala odhadnúť, že farebnosť by to bolo jediné, v čom by sa zhodli. Drzosť. To bolo to jediné, čo mi pri jej pozdrave napadlo. Čakala som, že pozbiera nejaké slová, ktorými obháji svoju prítomnosť, ale Azrael musel hovoriť za ňu. Dnešná generácia je neschopná, pomyslela som si a zrak z vlčice strhla a uprela ho na Azraela. Aspoň niekto z tej dvojice mal nejaké mozgové bunky. Po dlhom tichu som napokon prehovorila, hovoriac k Azraelovi. "Ja žiadnu, ktorá by o prijatie stála, nevidím," odvetila som chladne a ani jej nevenovala pohľad. Vlk, ktorý na cudzom území očakáva, že mu všetko prejde a bude môcť mlčať, bol na omyle. Ja som sa nemusela pýtať nič. Mohla som ju bez slov vyhodiť, zo svojej pôdy, na ktorej stála. Pokiaľ tak veľmi chcela patriť do našej svorky, musela sa veľmi rýchlo naučiť rozprávať sama za seba. "Myslela som si, že si lovec a bojovník, nie niekoho hovorca," dodala som vzápätí a nespokojne mľaskla jazykom. Poznala som ho v iných kvalitách. Očividne sa zmenil. Mala by som s ním stráviť nejaký čas, nech viem, ako veľmi bol iný. Predpokladala som však, že vlčicu si otestoval už predtým a tak skutočne o toto členstvo stála. Neboli sme žiaden les s otvorenými dvermi a cítila som sa dosť nekomfortne, keby si to teraz rozmyslí a odkráča preč. Zjavne by sa to nezaobišlo bez úpravy spomienok, nech sme naďalej skrytý pred znalosťou Chaosu o novej polohe svorky.

//Poprosím labku do Vody. Mrzí ma, že som sa viac zúčastniť nemohla, ale nejako to časovo nevychádzalo. Ďakujem za odmeny i tak štedré!

Po konverzácii s Frekim som z neho cítila, že by sa najradšej niekam stiahol, len aby nemusel čeliť mojej prítomnosti. Nadvihla som spýtavo obočie, ale nechala som to tak. Niekam odišiel a ja som sa ocitla na moment sama. Premýšľala som nad tým, kde je asi tak Vino a vĺčatá. Najradšej by som s nimi strávila nejaký čas, ale zjavne mi nebolo dopriané. Pretože som zachytila Azraela s niekým cudzím. Koho sem asi tak viedol? Zdvihla som hlavu a pozrela sa smerom, odkiaľ prichádzali. Od hraníc. Preto som sa vydala ich smerom. Za ten čas som začula i vytie Frekiho. Zjavne hľadal nejakú lepšiu spoločnosť, než som bola ja. Preto som zdvihla hlavu k nebu a zdĺhavo zavyla, aby som sa Frekimu ozvala, prípadne i druhým. Bola som tu prítomná, keby ma niekto potreboval vyhľadať. Ja som však po horskom lesu zamierila k dvojici, ktorá sa tu potulovala, aby som zistila, čo je to zač. Už z diaľky som mohla vidieť, že i spoločníčka Azraela bola hnedka. Zastavila som sa tak, že ak pokračovali v ceste, museli na mňa naraziť. Bola som vysoká, na vlčicu až prehnane. Mala som dlhé laby a pevnú, atletickú stavbu. Výraz v tvári som mala neutrálny, no zároveň tvrdý. Bola som predsa niekto, z koho mal sršať rešpekt a autorita. Mlčala som. Bola som doma. Nepotrebovala som sa nikomu spovedať. Kardinál pristál na jednej z vetví stromov a sledoval cudzinku. Ticho hovorilo samo za seba. Vyzývalo ju k tomu, aby prehovorila, pokiaľ nemala v pláne sa otočiť a po svojich stopách odísť tam odkiaľ prišla.