Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//les pri Moste

Vyšla som spomedzi stromov a dážď, ktorý kvapkal mi stekal po ňufáku. Sama som sa brodila rozbahnenou lúkou. Privrela som zraky a premýšľala, aká poľadovica by z toho mohla vzniknúť. A odpoveď bola, že pekne veľká. Švihla som chvostom a pokračovala ďalej, pohľadom kĺzajúc k jazeru v diaľke. Tam, kde dopadala voda vodopádu. Bohvie, čo ma tam priťahovalo. Azda slová Azraela, ktorý som ani nevedela, či žije. Pretože sme vyzradili jeho identitu. Zazubila som sa. Potrebovala som trochu vzrušenia do tohto nudného života v ktorom som žila. Aspoň som mohla skúsiť ich terajšiu silu, ktorú mali. Prešla som teda zrakom niekam do preč. Očividne všetko zistím, až sa vrátim domov. Teda- ak sa budem mať kam poriadne vrátiť. Nie, nemohla som takto podceňovať svojich členov. Hádam dokázali fungovať, keď som chvíľu bola preč. A keď nie... hádam sa z toho nepototo, že! Uškrnula som sa. Mala som právo na chvíľu pre seba, keďže som tam trávila toľko času. Verila som, že za mňa to tam moji zástupcovia dokonale zvládli.

//Severné hory

//Most

Fakt, že som mala hneď po ruke možnosť, ako sa dostať domov rýchlo a pohodlne... som chápala, ale nechcela som si prehnane uľahčovať svoj život. Mágia bola fajn, ale stále sme museli ostávať vo svojom vnútri vlkmi. Divými zvieratami, ktorí naozaj nedokážu pomocou mágie otvárať portály a cestovať naprieč ostrovmi. Pekne si to musím odkráčať. Potriasla som hlavou a odfrkla si. Neprekvapilo by ma, keby som sa vrátila domov a nič by sa tam nezmenilo a nikto by tam nebol, pomyslela som si a uškrnula sa. Bola som zvedavá, či tam nájdem i Vina. Posledne bol preč celkom dosť dlhú dobu. Až prehnane dlhú. Neopätovala som mu to teraz náhodou ja? Strihla som uchom a zasmiala sa. Nie, určite to nebude tak. Až tak dlho som preč nebola. On cestoval oveľa dlhšie! Len čo bola pravda. Oblizla som si ňufák a kráčala naprieč lesom. Asi by sa mi hodilo si i niečo uloviť. Ale čo? Hm, možno na lúke budem mať viac šťastia. Zastrihala som ušami a pomaly kráčala skrz poslednú alej stromu.

//Lúka

//Temný les

Pomaly som kráčala pomedzi stromy. Vlaha mi nevadila. I keď sa mi srsť mierne chundrlatela, keďže som ju mala dostatočne hustú. A hlavne počas zimy... povzdychla som si a švihala chvostom zo strany na stranu, akoby som si snáď vykračovala v nejakom rytme."Som zvedavá, či les nevyhorel za ten čas," povedala som smerom ku kardinálovi, ktorý zašvitoril. Mali sme vo svorke i spoľahlivé existencie. I keď tých nespoľahlivých tam bolo viac než dosť. Zaujímalo ma, čo sa stalo s vĺčatami tých dvoch ufňukánkov. Stále mi neboli predstavené, až mi to prišlo absurdné. Ale čo som mohla od nich iného očakávať, keď mi nechceli ani povedať, že ich chystajú? Povzdychla som si, pretože niektoré individuá boli skutočne neskutočné. Ach aké poetické to bolo. Potriasla som hlavou a všetky kvapky pokvapkali do preč. Následne som stupila na mokré drevo a pomaly sa pustila do prekročenia mostu, ktorý mi tvoril jedinú cestu domov. Dobre. Nebol jedinou cestou, ale k portálu sa mi skutočne trepať nechcelo. A zase som samozrejme zabudla na ten svoj prsteň... no nevadí, aspoň si trochu rozhýbem svoje starecké kosti!

//les pri Moste

Strihla som uchom a pohliadla niekam medzi stromy. Vietor mnou nechal prebehnúť dosť nepríjemný pocit. Privrela som oči a odfrkla si. Mala by som sa vrátiť domov. Konečne. Bola som preč už príliš dlho. Povzdychla som si a pozrela sa na vlčicu vedľa mňa. "Rada by som ti toho povedala viac, azda v budúcnosti sa naše cesty ešte stretnú. Mám však svoje povinnosti a už som sa zdržala príliš dlho," povedala som smerom k nej a pohľadom našla kardinála, ktorý sa ukrýval v dutine stromu pred dažďom, ktorý začal už pred časom padať z neba. Švihla som chvostom a postavila sa na rovné labky. Otriasla som sa, i keď to nemalo žiaden efekt. "Bolo mi cťou ťa spoznať a verím, že si na ostrovy veľmi rýchlo zvykneš a i nadobudneš nejakej moci. Uvidíš, že to tu tak zlé nie je, i keď občas sú tu i nepríjemné situácie,L dodala som smerom k nej a venovala jej pomerne priateľský úsmev. Následne som jej kývla hlavou. "Tešilo ma," riekla som a potom som hvízdla a kardinál zletel ku mne a skryl sa mi do šálu. Následne som sa vydala vpred a pokračovala v ceste domov, kam som mala namierené. Zima bola v plnom prúde a to som mala pôvodne v pláne sa domov dostať ešte pred ňou. Aká naivná myšlienka ma to napadla. Pokrútila som hlavou a premýšľala, či svorku nájdem vôbec ešte tam, kde som ju nechala. Tak či onak som pokračovala ďalej na juh smerom k zrázu a mostu, ktorý spájal tieto dva gigantické kusiská zeme.

//Most

Prikývla som nad jej slovami. Mala pravdu. Stretla som sa tu i s odporcami mágie, ktorí by najradšej umreli, než aby mali zakúsiť kus magickej moci. Pousmiala som sa a zadívala sa na kardinála, ktorý pristál na vetve stromu, na ktorej paradoxne kvôli uvoľneniu energie mágie vyklíčil ružový puk. "Stretla som sa tu s vlkmi, ktorí mágiu vo svojej rodnej zemi nepoznali. Dokonca ju ani len nemali vo svojom organizme geneticky podmienenú, ale i tak sa pri príchode na ostrovy v nich objavila. Za čo je možné viniť jedine božstvá, i keď ktovie. Azda si vyberajú jedincov, ktorých sem pretiahnu na základe nejakého génu, vďaka ktorému v daných vlkoch môžu elementárnu mágiu vyvolať," začala som rozprávať a pohľadom prešla po trávnatom koberci, z ktorého kde tu vyrašil kvet. "Samozrejme sú i vlci ako ty, ktorí už vo svojej rodnej zemi okúsili mágiu. Poniektorí podobnú aká vládne tu, iní zase rozličnú odrodu. Mágia v tejto zemi pramení z energie a sily mysle jedinca, ktorý sa s ňou snaží manipulovať," pokračovala som v rozprávaní a premerala som ju. Nehrabala som sa vlkom v hlavách bezdôvodne, ctila som si ich právo na súkromie a preto som nemohla len tak nájsť všetko o jej minulosti. Musela som sa jej na to najskôr opýtať a potom možno i zistím, aký druh mágie sa tradoval v ich kraji. "Ale stretla som i takých, ktorí mágiu neovládli, minimálne nie hneď... je to však výnimočné," dodala som napokon a privrela oči. Mohla som sa pokúsiť v nej vyvolať záchvev mágie. Jej oči boli modré, čo znamenalo, že pokiaľ nemala vrodenú mutáciu, odzrkadľovala sa v nich práve sila mágie.

Cítila som sa, akoby som zakaždým hovorila s vĺčatami a musela im vysvetľovať očividné základy. Sneh okolo nás sa roztopil a zem i stromy sa zazelenali. Nebolo to divné len kvôli ročnému obdobiu, ale i kvôli prostrediu v ktorom sme sa nachádzali. Komické priviesť život do temného lesa, kde smrt a chlad dýchali každému na krk. "Vnímavejší vlci môžu cítiť vibrácie zo zeme a všetkého živého v tejto zemi. Dýcha z nej energia, ktorá sa nedá opísať. Mágiou je nasiaknutý i ten posledný lístok, či zrniečko piesku, ktoré tu môžeš nájsť," riekla som a labou prešla po zelenom trávniku. Posadila som sa na zadok. Toto mi bolo príjemnejšie než sneh a zjavne sa tu na nejakú chvíľu budem nútená zastaviť. "V tvojom domove nepoznali mágiu?" otázala som sa jej napokon, pretože som sa nemohla zbaviť pocitu, že mi niekoho pripomína. Nadvihla som spýtavo obočie a čakala, či mi i ona niečo prezradí, než budem pokračovať v odpovediach na jej otázky.

V Ý P L A T Y ~ N O V E M B E R & D E C E M B E R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Lujza
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.11. - 30.11. 2021 & samostatne pre 1. 12. - 31. 12. 2021
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte podľa nových pravidiel do polnoci 15. 1. 2022

Ospravedlňujem sa, že mi to vypadlo za november a že mi to vypadlo teraz skoro zase. Riešim toho posledné mesiace hrozne veľa :D ale tak, máte možnosť si to kvôli mojej hlúposti dopísať teraz, ale poprosím samostatne vypísať november a samostatne december. Nespočítavajte si to, ďakujem za pochopenie <3

Sledovala som šedivú a u toho sledovala kardinála, ako sa mi napokon schúlil na krku v šatke. Bola mu očividná zima. Strihla som uchom a keď vlčica konečne dohovorila, pozrela som sa na ňu. "Netuším, či sú to 'mogracké ostrovy', ale môžem potvrdiť, že minimálne o rozľahlé súostrovie skutočne ide," odpovedala som jej na otázku, ktorú mi položila a zašvihala som dlhým chvostom zo strany na stranu. "Každopádne tu budeš musieť ostať, pravdepodobne až do smrti, ktorá príde skôr či neskôr," pokračovala som a dodala: "A ak nechceš, aby to bolo príliš skoro, mala by si začať zisťovať informácie o magickej moci a zlepšiť sa i vo fyzickej kondícii. Nikdy nevieš na čo narazíš a ak chceš z niektorých situácii vyviaznuť živá, schopnosti budú potrebné." Prezrela som si ju. Nevyzerala ako padavka, ale nedokázala som odhadnúť, čoho je v skutočnosti schopná. Z jej aktuálnej stavby tela bolo očividné, že je buď dlhodobo tuláčka alebo nedávno ju pretiahli bohovia na ostrovy. Nemala silu ani nič. Nechápala som, prečo nás zbavujúu pri príchode všetkého, ale... bola to ich vec. Keď vlk chcel, mohol si to všetko získať späť. Mohla z mojich slov pochopiť, že z ostrovov sa očividne uniknúť nedá. Nie pokým to nie je vôľa bohov.

Sledovala som kardinála, ktorý si obzeral šedivú vlčicu. Ten tvor ma už toľko ráz dostal do vynúteného kontaktu s inými vlkmi, až to nebolo zdravé. Najradšej by som ho u Wua reklamovala, ale nemohla som poprieť, že mi neprirástol ten operenec k srdcu za ten čas, ktorý sme trávili spoločne. Ale z tohto jeho správania ma jedného dňa porazí, prebehlo mi mysľou a sťažka som si povzdychla, keď sa Šedá vydala smerom ku mne. Ako sa zdalo, nepatrila k tým, ktorý by od spoločnosti utekali. Švihla som huňatým chvostom a počkala, kým sa ona i kardinál dostali späť ku mne. Červený vták mi pristál na hlave medzi ušami a zvedavo sa díval na Šedú a čakal, čo jej na otázku odpoviem. Jedného dňa si ťa skutočne ugrilujem na večeru, pomyslela som si k Červenákovi a napokon svoje zelené oči upriamila do tých jej modrých. "Pekné ráno i tebe, nebohá túlačka," riekla som, vzhľadom na fakt, že prešla k veci bez slušných základov. Pravda. Bola tulákom a zjavne nie všade učili slušnému vychovaniu. Tak či onak... nemala som nič lepšie na práci. "Potrebuješ s niečím pomôcť alebo poradiť?" položila som jej napokon otázku, aby mi upresnila, na čo si mám tých niekoľko minú pomoci vyčleniť. Čí dlhšie som však v jej prítomnosti bola, tým väčšmi som si bola istá, že ide o niekoho, kto na ostrovoch nemohol byť viac než pár dní. Premerala som si ju pohľadom. Voči mne skutočne vyzerala ako zatúlaný pes, čo žil na ulici hodnú dobu. A zjavne sa ti bude hodiť i ak niečo ulovíme, pomyslela som si napokon u toho. Vyzeralo to, že sa dostatočne zabavím a hlad začínal omíňať i mňa.

Rozišla som sa hlbšie do lesa. Moje kroky mierili k južnej časti lesu, ktorá sa napájala na most, vedúci ponad priepasť s búrlivou morskou vodou. Niekedy som premýšľala nad tým, aké by to bolo, keby som sa do nej zrútila a zlámala si všetky kosti v tele pri náraze na morskú hladinu. Ak by som mala šťastie a nestalo sa tak, veľmi rýchlo by som sa udusila potopená v búrlivých vlnách. Zastrihala som ušami a pozrela sa po lese. Začula som niekoho myšlienky a o chvíľu i praskanie snehu pod labkami. Zašvihala som chvostom a pozrela sa do šera lesa, len aby som zahliadla sivú vlčicu. Nemyslela som si, že v takomto pochmúrnom lese môžem natrafiť tak jednoducho na nejakú živú dušu. A možno ani nebola živá. Prešla som si ju pohľadom, ale nebola som si istá, či s ňou bude stáť vôbec hodiť reč. Kardinál preletel na konár stromu, ktorý bol k nej bližšie. Povzdychla som si. Prečo ma vždy muselo potopiť to kura? Vnucovanie do konverzácie s bežnou populáciou bolo tak únavné. Na moment som sa teda zastavila, čakajúc, či sa vlčica vrhne po vtákovi, aby som mu mohla zachráni´t tú červenú riť... alebo ho bude ignorovať a i mňa, aby som mohla pokračovať k mostu. Avšak niekde vo svojom vnútri som dúfala, že si vyberie tretiu možnosť a pustí sa do reči. Inak to veľmi svetlú budúcnosť nemalo.

//Hraničné pohorie

Pomaly som schádzala z hôr do k lesu, ktorý sa rozprestieral pri jeho juhozápadnom úpätí. Zastrihala som ušami a pohľad nasmerovala do tieňa stromov. Celé toto prostredie bolo tak pochmúrne a zima mu vôbec nepomáhala. Švihla som chvostom a zastavila sa medzi prvými stromami. Prešla som si jazykom po tesákoch a premýšľala, či ešte niekam neskočím skôr, než sa vydám domov. Avšak... patrilo by sa tam po takom čase ukázať. No nie? Preto som pokračovala po praskajúcom snehu ďalej na juh. Pohupovala som chvostom v rytme mojej chôdze a premýšľala nad tým, ako sa vlastne moji členovia svorky majú. Prešla som si jazykom po ňufáku. Dúfala som len, že mi nespálili les, lebo to by bolo dosť nemilé a určite by som niektorého z nich povesila na škripec, keby k tomu dojde. Potriasla som hlavou a rozhodla sa nad tým pre tento moment nepremýšľať. Radšej som pokojne pokračovala lesom a ani nepremýšľala nad tým, že by som tu mohla na niekoho naraziť...

//Alatey

Kráčala som ďalej do hôr a nechávala tak územie Alatey za chrbtom. Povzdychla som si. Na ňufák mi spadla prvá snehová vločka. Zastrihala som ušami a pozrela sa na hory, ktoré pomaly už celé zakryl sneh, ktorý sa rozťahoval pomaly i po zvyšku územia. Mala by som sa vrátiť domov. Povzdychla som si a vykročila vpred. Zaujímalo ma, ako sa im asi doma darí bez mojej prítomnosti. Otriasla som sa a vykračovala si po hroskej cestičke, ktorou pred chvíľou muselo prejsť nejaké menšie stádo horských kôz, pretože bola vyšľapaná. Strihla som uchom a pomyslela si, že by som mohla cestou domov aspoň niečo menšie uloviť. Nech si členovia pochutnajú! Oh áno, to znelo skvelo. Ale čo? Veď uvidím, čo mi skočí pod labky. Keď nič, tak aspoň v lese u svorky niečo zakusnem.Aspoň to nebudem musieť ťahať z diaľky. Zívla som si a zoskočila zo skaly na snehovú hromadu, po ktorej som sa zviezla o pár metrov ďalej. Urškrnula som sa. Začala som chytať hravú náladu. Čo bolo pre moje postavenie viac než nevhodné. Ešte, že ma nikto nevidel v takomto stave.

//Temný les

Vyhodnotenie odmien za Vašu aktivitu je za September i Október dokopy:

Gwyn => 20 kšm
Arrow => 7 kšm
Azrael => 15 kšm
Freki => 18 kšm + 1% vytrvalosť
Solari => 28 kšm + 1% do vytrvalosti
Sar => 15 kšm
Lissandra => 30 kšm
Zinek => 17 kšm (2% prevedené na kšm)
Cithrian => 2 kšm
Phoenix => 11 kšm + 1% vytrvalosť
Niyari => 14 kšm

Pozrela som sa na Echa a bola som rada, že uznal ako je toto vystupovanie oveľa lepšie než to, čo nám predviedol za divadlo Khan. Pousmiala som sa. "To som rada, tak hádam ťa nesklamú alebo ty ich," odvetila som a štuchla do neho labkou. Potom som zamávala chvostom a pozrela sa na Astrid. "Áno, Namarey. Alfa sa volá Khan'fani. Ryšavý, mladý, arogantný vlk, ktorý sa sám nazýva kráľom púšte. Nič pre vlkov, ktorí majú aspoň kus hrdosti," odpovedala som jej a napokon prišiel čas, kedy som sa musela odpojiť. Potrebovala som zamieriť domov a skontrolovať, či všetci prežili moju neprítomnosť. Bola som na cestách dlho a už by sa patrilo chvíľu stráviť i doma. "I mňa tešilo. Nabudúce budem mať hádam šťastie i na vašu alfu," povedala som smerom k Astrid a pousmiala sa. Potom som im len kývla hlavou na pozdrav a rozišla som sa smerom na juh. Čakala ma pekná štreka domov, ale... nemala som sa v podstate kam ponáhľať.

//Hraničné pohorie

Pohľad som upierala na Astrid. Niekto by si pomyslel, že s mojou schopnosťou bolo humorné dožadovať sa nejakých odpovedí. Ale skutočne som sa nemala v pláne pripraviť o možnosť, vypočuť si niečo, čo skutočne nečakám. Astrid však od začiatku pôsobila veľmi dôveryhodne a seriózne. Preto som nemala potrebu jej liezť do hlavy viac, než bolo nevyhnutné. Inými slovami, fakt že táto mágia nešla vypnúť bol najhorší trest ktorý s ňou mohol prísť. Strihla som uchom a skúsila myšlienky vlkov z celého územia prehlušiť tými mojimi. Takže predsa len som sa trafila a skutočne tu svorka žila. Privrela som zraky. "Rozhodne smerovanie vašej svorky pôsobí serióznejšie a racionálnejšie než to, s ktorým sme sa stretli v púšti. Nemám pravdu, Echo?" opýtala som sa mladého vlka a povzbudivo sa na neho usmiala. Tento domov bol oveľa lepší a možno dokonca natoľko, že by predčil i moju svorku. Svoje informácie som získala. Vydedukovala som svoje a pochopila, že mi viac určite len tak nepovie. Chápala som. Ani ja som nemala v pláne všetko vykecať o tej mojej. "Myslím si, že by si tomu mal dať šancu. Ak sa tak rozhodneš, Astrid sa ťa určite rada ujme. A ja... Sa budem musieť vrátiť k svojim povinnostiam, ale veľmi som si užila putovania s tebou. Na jar ťa môžem prísť navštíviť a povieš mi, ako sa ti darí, čo na to povieš?" povedala som smerom k Echovi s úsmevom a následne prešla pohľadom na Astrid. "Ďakujem za príjemné a slušne informovanie. Verím, že tento mladý vlk vám bude prínosom a nesklame vás. Avšak... to ukáže len čas. Budem rada ak mu dáte aspoň šancu," preniesla som k nej a pozrela sa na Echa. Skutočne si zaslúžil šancu, kde ukáže svoje skutočné kvality a nájde konečne miesto a vlkov, ktorým môže hovoriť domov a rodina. Priala som mu to.