Příspěvky uživatele

< návrat zpět

V Ý P L A T Y ~ O K T Ó B E R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Krištof
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.10. - 31.10. 2021
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte podľa nových pravidiel do polnoci 10. 11. 2021

Pohľadom som sa pozrela na Echa. Jeho poznámka ma pobavila. "Podľa mňa každý bude mať viac rozumu než Khan, ale nechcem to zakríknuť," riekla som s úškrnom a zeleným zrakom skenovala po okolí, že spoza ktorej skaly sa k nám prihrnie nejaký hrdina. Nedúfala som, že k nám zavíta samotná alfa. Na to som tu cítila príliš veľa pachov a v hlave mala prehnane veľký bordel myšlienok. Predpokladala som teda, že prvotne sa k nám dostane nejaký poverený člen. Na tom nezáležalo. Prišla som si len pre informácie. Bolo fuk, kto mi ich predá. Strihla som uchom, keď som pocítila silnejšie myšlienky a i pach vlčice, ktorý mi privial vietor. Pozrela som jej smerom, keď k nám prichádzala. Vďaka jej splývajúcemu pachu s územím som predpokladala, že ide o člena. Nemala však prehnane silný zápach, preto muselo ísť o nižšie postaveného člena. Postavila som sa na rovné labky a z výšky na ňu pohliadla. Nie preto, že by som sa povyšovala, ale bola som rozhodne vyššia než väčšina vlčíc. V niektorých prípadoch i než poniektorí vlci. Mierne som kývla a sklonila hlavu na pozdrav. Vlčica už na prvý pohľad pôsobila vychovanejšie a rozumnejšie než Ryšavec z pieskoviska. "Vietor ku mne dovial chýry o silnej pachovej stope, ktorá sa z ničoho nič zjavila v severo-východnej časti pohoria na hlavnom ostrove, zvestujúc nové zoskupenie vlkov," začala som a pohľadom prešla po okolí, či sa k nám nepripojí i niekto ďalší. Následne som ich opäť zaostrila na vlčicu. "Moje meno je Lissandra a moja zvedavosť ma dohnala k tomu, aby som túto informáciu preverila, vzhľadom na to, že zhodou náhodou tuto môj spoločník," odmlčala som sa a pozrela sa na Echa, než som pokračovala: "hľadá domov, kde by našiel rodinu, ktorú nikdy poriadne nemal. Je mladý a neskúsený, ale na našich cestách som sa presvedčila o jeho chtíči sa učiť novým veciam a musím skonštatovať, že sa každým dňom rýchlo zlepšuje." Prihovorila som sa za neho, pretože mi ho prišlo ľúto. Každý potreboval miesto, kam patriť. I ten najväčší samotár nechcel byť sám. Pre tento moment som sa odmlčala a nechala vlka, aby prehovoril i on.

//Hraničné pohorie

Opatrne som našľapovala na horskom povrchu a keď som pocítila silný závan pachov, ktoré ma až štípali v ňufáku, zastavila som sa. "Našli sme označenú oblasť, pravdepodobne ide o hranice svorky, ale to zistíme len až sa tu niekto ukáže," povedala som a presunula svoju pozornosť na pohorie. Rozhodne som nemala v pláne sa po ňom premanádovať. To robili len hlupáci a ignoranti. Zdvihla som hlavu k nebesiam a zdĺhavo zavyla, aby som dala najavo, že sme tu. S trochou šťastia sa tu za niekoľko minút niekto zjaví. Ak bol môj úsudok správny. Verila som faktu, že domáci vlci budú svoj terén poznať lepšie než my. "Tak, kým sa tu niekto ukáže, ak vôbec... Už máš pripravenú svoju úvodnú reč? Pamätáš si, že si máš najskôr zistiť základné informácie o svorke, aby si vedel do čoho ideš?" riekla som a nadvihla spýtavo obočie. "K záujemcovi, ktorý to myslí vážne, budú určite zhovievaví ak sú normálni a nie ako ten blázniví Ryšavec," dodala som a povzbudivo sa na Echa usmiala. Musela som sa vrátiť domov, počasie sa zhoršovalo... avšak keď som už došla tak ďaleko, chcela som zistiť i niečo viac o tejto svorke. Pravda.

(sme dohodnuté, že príde za nimi Astrid)

//kvitnuca lúka

Načúvala som echovi, ktorého som sa snažila pochopiť. Ale jeho myšlienkové pochody nedávali veľa ráz zmysel. Povzdychla som si. Stále som mu dávala nádej, že sa uvedomí a dospeje. Bol predsa len mladý. Potriasla som hlavou a zadívala sa na hory ku ktorým sme sa blížili. "Hm, dobre. Ale pokiaľ sa chceš niekam pridať, mal by si ukázať, že o to stojíš nech už pre to musíš urobiť čokoľvek. Sebavedomie je veľmi dôležité. Pokiaľ zmýšľaš týmto smerom, že ak sa nepodarí tak budeš tulák je... Nevhodné. Minimálne to nehovor nahlas, keď sa budeme baviť s niekým z ich svorky," poradila som mu, pretože pohľad na takého záujemca by u mňa nebol príliš pozitívny. "Ale najprv ich musíme nájsť," povedala som a začala putovať v horách krížom krážom. Prešli sme dosť veľkú časť hôr. Zastavila som sa u jedného plesa, aby sme sa mohli napiť vody. "Územie v horách môže byť nebezpečné, ale je to dobrá skrýša pred Chaosom pravda," riekla som a povzdychla si. Potom som vykročila ďalej. Čoskoro som však ucítila silnejúci pach. Nastrazila som uši a pozrela sa vpred. Žeby to bolo ono? Nakrčila som ňufák. Určite je. Zastavila som sa a pozrela sa na Echa. Usmiala som sa.

//Alatey

//začarovaný les

Echo niekedy svoj mozog absolútne nepoužíval a zjavne ho mal len ako módny doplnok. Povzdychla som si. "Áno z toho vychádza podstata všetkého, čo som doteraz hovorila. Alfa má najviac starostí a rovnako tak o všetkom rozhoduje," riekla som a presunula sa k jeho ďalšej otázke. Musela som sa zamračiť. "Nepočúvaš, Echo. Čím vyššie postavenie, tým viac povinností voči svorke. Môžeš celý život ostať na Sigme alebo Kappe a robiť si čo chceš, keď sa aspoň raz za čas ukážeš na území pretože poijta domova je tá, že sa tam z ciest vracias a tráviš čas i s inými členmi. Existuje však i funkcia prieskumníka. Vlci s touto funkciou v podstate trávia najmenej času vo svorke pretože ich náplňou je cestovať a zisťovať nové užitočné informácie ktoré potom predávajú vyššie postaveným. Zisťujú jednoducho nové drby v krajine," riekla som a mykla plecami. Ale i o tom som mu už rozprávala. Niekedy ma fungovanie hlúpych mozgov udivovala. Avšak čo sa dalo robiť. Nie všetci boli od narodenia obdarovaní vyšším potenciálom. "Prečo si sa vôbec rozhodol hľadať svorku, keď mám z teba pocit, akoby ti na tom ani nezáležalo a radšej by si žil ďalej tuláckym životom?" opýtala som sa ho na rovinu, pretože toto som z toho celého cítila. Pridanie do svorky nebolo ako vybavenie si club karty v Tescu. Svorka bola rodina a domov, nie žiadne víkendové centrum keď bude zrazu niečo potrebovať.

//Hraničné pohorie

Pozorovala som Echa a čakala, či mu po jeho otázke nedojde i odpoveď. Nestalo sa tak, preto som musela pokračovať v odpovedi ja: "Ako som vysvetľovala tebe i Scallii ns hraniciach mojej svorky... Vlci sa vo svorkach riadia hierarchiou. Po alfach prichádzajú bety, ktoré su ich zástupcami a pti obrane stoja v prvej línii. Preto by mali byť vlci na tejto pozícii silnejší." Vysvetlila som mu to jednoducho. Na svorku musel neustále niekto dozerať. "Úlohou alfy je však zabezpečiť, aby územie bolo pre jeho členov bezpečné a mohli ho považovať za domov. Taktiež musí dbať na fungovanie svorky a vzťahy medzi jednotlivými členmi. V podstate čím vyššie postavený jedinec vo svorke je, tým viac povinností má a o to menej by sa mal túlať po okolí a svoj voľný čas skôr tráviť väčšinou vo svorke. Ani ja by som neodišla z územia, keby tam nemám vlkov, na ktorých sa môžem spoľahnúť," dodala som a usmiala sa. Najviac som verila Delte a Sarovi. Takže som dúfala, že sú všetci stále na území."Tak uvidíš aké to bude v tejto druhej ak nejaká skutočne je a teraz pod sem ukážem ti tie huby," začala som a ukázala labkou na zhluk hlucin. "Volajú sa hluciny snotvarne. Stačí i oliznutie a môžu ti priviesť halucinácie. Keď to s nimi preženieš, tak až smrť. Preto sa ich dotýkať nejdem," riekla som a miesto toho som ich pomocou mágie vetru a zeme odlomila a uzavrela v sieťke z popletenych stebiel trávy. Usmiala som sa a kývla, aby sme vyrazili. Vzala som tú sieťku a pomocou ďalšej liany si ju upevnila na boku a vydala sa k horám.

//Kvitnuca

//Tichá zátoka

Zastrihala som ušami a pozrela sa na Echa pobavene. “Tie správne alfy majú veľa starostí a problémov, ktoré musia riešiť. Niekedy potrebujú pauzu a nechať svoju myseľ odpočinúť,“ riekla som, čím som sa snažila obhájiť svoj výber huby, ktorú som im chcela ukázať. “Zatiaľ som žiaden lepší spôsob nenašla, než je toto, ale teba do toho nútiť nebudem. Neviem, akú reakciu by mohli mať na mladší organizmus hm,“ zadumane som nad tým premýšľala. Kardinál sa medzičasom rozletel medzi stromy a pomáhal mi hľadať huby, ktoré som si chcela zobrať so sebou. “Nevešaj hneď hlavu. Ale ani túlavé labky nie sú úplne tak zlé. Najlepšie je si však nájsť nejakých parťákov, aby vlk nebol sám,“ dodala som a zamyslela sa nad tým. Bola to pravda. Keby som nestretla Shay, asi by som bola tulákom do smrti i ja. Ale nezažila by som to všetko, čo som mohla zažiť... zastrihala som ušami a pozrela sa na kardinála, ktorý sa k nám vrátil. Zjavne niečo našiel. Preto som sa rozišla jeho smerom, kam nás viedol. Predpokladala som, že nás odvedie k hlucinám, ale stále ma zaujímalo, čo mi povie k mojim slovám predtým Echo. Príliš skoro odhadzoval svoju šancu na svorkový život. Prinajhoršom som ho mohla vziať i do Zlatej, prípadne by som sa nad ním zľutovala i ja. Moje vlastné vĺčatá ma oslabili na psychike.

//púšť
Strihla som uchom a pozrela sa na Echa. Na tvári sa mi objavil letmý úsmev, keď som odpovedala ja jeho otázku: "Nie je to také náročné. Húb síce existuje veľké množstvo, ale tieto ktoré mám ns mysli, nie je tak náročné nájsť. Keď vieš ako vyzerajú a kde rastú. To ti hneď poviem, že ide o lesy, kfe sa vyskytujú." Zasmiala som sa pobavene nad touto očividnou informáciou a zamávala chvostom. Možno to bolo trúfalé odo mňa si mssliet, že by som mohla v Khanovi prebudiť kus normálnosti a rozumu, keby som mu podstrčila niekoľko húb z mojich zásob. Ale rozhodne som tomu chcela dať ešte jednu šancu. A prečo vlastne nie? Prv si ma pozval on sám a teraz sa pozvem sama. Aké úžasné! "Nemusíš sa obávať. Ak budeš chcieť skúsiť ich efrkt, ukážem ti menšiu dávku, aby si nemal tak intenzívne halucinácie sko ja alebo i druhá alfs ak nejakú svorku v horách teda skutočne nájdeme,":dodala sok a v tento moment mi bolo jedno či niekoho nájdeme alebo nie. Aj tak či onak si na hubách určite pochutím! Uškrnula som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bol to skvelý plán celý tento výlet. Pomaly som sa teda vydala medzi stromy.

//Začarovaný les

Uškrnula som sa. "Jemu možno nie, ale my by sme sa na tom zabavili aj keby on nie. Dobre, tak teda nejaké nájdeme a možno mu po ceste späť domov nejaké hodím na prah," povedala som a zazubila sa. Bolo by to zábavné sledovať jeho hysterické záchvaty zúrivosti, keby ho opantávala mágia húb. Úžasné. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a pozrela sa na les v diaľke. Bol mierne opačným smerom, ale mali sme ešte dosť času na to, aby sme huby pozbierali a našli i svorku. Ak teda nejaká existovala. Celá jej existencia stála a padala na informáciach Zinka a Vina. Nie, že by som im neverila, ale... nechápala som o čom trepali, že ma Khan chce vidieť, keď sa správal jak rozdrapené decko. Zastrihala som ušami. "O svorku sa postaráme neskôr. Nejako ju už nájdeme. Budeme musieť veriť v naše šťastie," odpovedala som jednoducho a mykla plecami. Nezamýšľala som sa nad neúspechom, či inými podobnými obavami. Na to som nemala čas. Ak ju nenájdeme, tak ju nenájdeme. Ale rozhodne kvôli tomu nebudem stresovať, či byť smutná. "Poďme ale prv pozbierať tie huby. Uvidíš, že je to zábava," riekla som smerom k Echovi a mrkla na neho. Následne som sa pomaly rozišla k lesu v diaľke, ktorý niesol fialovú farbu v korunách stromov. Prv sme sa k nemu ale museli dostať, že. Takže som zamierila pekne najskôr k moru.

//Tichá zátoka

Pousmiala som sa. Na môj vkus ma iritovala i Tania, ale záblesky zdravého rozumu mala častejšie než Ryšavec len čo bola pravda. Pokývala som hlavou a premýšľala, ako dlho mu to jeho pieskovisko vydrží, keďže teraz tam nemal nikoho. Maximálne tak Taniu, ktorá sa tam chcela usadiť len preto, že jej púšť bola blízka a nemala náladu sa s ním o ňu naťahovať. Ako som postrehla z jej myšlienok, ktoré jej behali po rozume, keď sme tam boli. "Hm, pred návštevou svorky by sme sa mohli pozrieť po menšom dare, ktorý by sa zišiel i Khanovi, aby uvoľnil svoje nervy, keďže na vlčici si asi neuľaví s týmto správaním..." začala som a pobavene som sa nad tou poznámkou uškrnula. Echovi to pravdepodobne príliš nepovie, pretože bol príliš mladý a neskúsený čo sa týkalo pokročilého ľúbostného života dvoch cicavcov. "Existujú také huby, ktoré ti privodia veľmi príjemné stavy," začala som a pomlčala o vedľajších účinkoch, či "bad tripoch", ktoré boli veľmi časté. Ale to už vedieť nemusel! "Možno by to ocenili, ak tú svorku vôbec nájdeme, pretože hory sú rozľahlé," skonštatovala som a zamyslene sa dívala pred. Potom som sa však kukla na Echa, čo si o tom myslí. Asi som len hľadala ďalšiu zámienku ako sa poriadne zmastiť.

//namarey

Kráčala som ďalej po rozohriatom piesku. Nasledujúci sled udalostí som predpokladala. Strihla som uchom a otočila sa k Echovi, ktorý sa za mnou vydal. Pousmiala som sa na neho. "Tak aké sú tvoje dojmy z Khana, samozvaného vládcu rozľahlých pieskových dún?" zatiahla som a nadvihla spýtavo obočie. Teraz sme sa mohli o tom porozprávať otvorene bez nejakých blbých slov dvoch hlupákov, ktorých sme nechali za sebou v oáze. Keď im to tam tak krásne vyhovovalo... Mohli si to privlastniť celé. Veď kto by chcel mŕtvu zem? Stále mi to prišlo absurdné. Normálne by som sa necudovala, keby ich ani Chaos nechcel. "Budú to mať ťažké. Toto nie je svorka ani alfa ako som si myslela. Len nejaké prerastené vĺča, čo si myslí, ako zožral celú múdrosť sveta. Ach, no nič, v horách hádam budeme mať viac vrúcnejšie privítanie a ochotu novému potenciálnemu členovi niečo vysvetliť," povedala som a povzdychla si. Chcelo by to ale niečo, čo by možno ocenil i Khan. Nie ten to potreboval i keď jemu by som rozhodne namiešala silnejší vývar. Aby ho preplo na správny smer než bol teraz. A tak som zastavila na jednej z dún a premýšľala, že tento nápad, ktorý mi vzkrsol v hlave práve v tento moment.

Celá táto situácia na mňa pôsobila, akoby som sa ocitla na pieskovisku s troma ďalšími deťmi, ktoré sa bili o právo vlastnenia lopatky a vedierka. Privrela som zraky a pozrela sa na Khana, ktorého slová boli priam neprekvapujúce. Pobavilo ma, že si myslel, že Echo neostal v mojej svorke z vlastného uváženia. Čoraz väčšmi som nadobúdala faktu, že by som sa nad ním i zľutovala a ak by sa mu nezapáčilo ani v pohorí, tak by som sa s ním vrátila späť do lesa. Predsa len sa zdalo, že sa rýchlo učí, k čomu mi pomohla táto cesta s ním. Ak by som ho spoznala ešte lepšie, možno by ma obmäkčil ešte väčšmi. Tak či onak... "Nech sa rozhodneš akokoľvek, následky svojho rozhodnutia si ponesieš ty sám," riekla som tichšie k Echovi. Prístup Khana bol odpudzujúci, hlavne pre tých, ktorí mali svoju hrdosť a neboli z nich úplní podpantofláci. Pochybovala som, že by s ním dokázal Echo nájsť spoločnú reč. Alfa, ktorá si nevážila svojich členov nebola skutočným vodcom, maximálne tak krutovládcom a diktátorom. "Za informácie ďakujem, ale pokiaľ chceš aby svorka rástla, mal by si prehodnotiť svoje správanie, skutočne. I Tania to vidí," skonštatovala som smerom k Ryšavcovi a napokon im kývla hlavou. Echovi som venovala zdĺhavý pohľad a pomaly sa rozišla do púšte, aby som zamierila k pohoriu. Kráčala som pomaly, aby ma vedel mladý keď tak dobehnúť a sprevádzať ma na ďalšiu návštevu.

//púšť

Strihla som uchom a zadívala sa na Khana, ktorého išlo od jedu roztrhnúť. Tvoril ukážkový príklad niekoho, kto mi nemohol siahať ani po členky. Privrela som oči. Nechala som ho hovoriť a vypočula som si i Taniinu poznámku, či odpoveď Echa na moju otázku. Potom som sa pozrela na Khana a mierne sa pootočila na odchod, no stále som viac menej stála čelom k nemu. "Nebudem ti vyvracať tvoj názor, ale mal by si sa aspoň zamyslieť nad mojimi slovami a zhodnotiť situáciu v ktorej si sa ocitol, aby si mohol dôjsť ku konštruktívnej kritike vlastného správania," začala som a premerala si ho pohľadom. "Alfa, ktorá musí mať vždy pravdu, ostatných osočuje za vlastné chyby, ignoruje pocity a potreby svojich členov, či si myslí, že je lepšia než ktokoľvek iný... nie je veľmi dobrým vodcom, ktorého by každý s aspoň kúskom rozumu a vedomím svojej hodnoty, nasledoval," pokračovala som a pozrela sa na Echa. Nechcela som mu vnucovať názor, mohol sám na základ toho čo videl a počul vydedukovať čo je podľa neho vhodné a čo nie. Sám si vyskúšal, ako som sa k nim stavala na hraniciach svorky ja a ako sa k nám staval Khan. Mohol rozpoznať diametrálnu odlišnosť. Bola som tvrdá voči cudzincom, ale pokiaľ sa Echo rozprával so mnou s rešpektom, i napriek vážnosti som mu podala potrebné informácie a vysvetlila to, čo nevedel. Khan nás všetkých len osočoval a prskal po nás ako besný pes. Nesnažil sa nikomu pomôcť, nič nechcel vysvetliť a ani nezaujal žiadne iné stanovisko, než bola podráždenosť. Neunikli mi ani jeho slová, ktorými o všetkom rozprával ako o jeho a nie ako o majetku svorky. Sebeckosť. Nemohla som však odolať... "Menej inteligentní jedinci v prípade, keď majú pocit, že nad situáciou nemajú kontrolu takú, akú by chceli, majú tendenciu používať svoj hnev a agresívne správanie," zatiahla som smerom k nemu a následne prešla pohľadom na Echa. "Tak ako si sa rozhodol?" opýtala som sa Echa, pretože bola možnosť, že sa ten malý rozdrapenec uvedomí, čomu som však nedávala väčšiu nádej. Odmietal počuť pravdu alebo čokoľvek, čo by poukazovalo na jeho chyby. Bol ukážkovým príkladom hlupáka a pokiaľ si to v hlave neutriedi, pravdepodobne tieto piesky budú len a len jeho kráľovstvom - samého. I keď sa mi to vnútorne priečilo, keby ma požiadal o rady alebo pomoc, s najväčšou pravdepodobnosťou by som mu možno i na tieto lekcie správania prikývla... avšak teraz v mojich očiach len upadol a pochopila som, že Namarey je pre mňa len rozprávkou. Skôr som sa vo svojich myšlienkach už premiestnila do hôr a uvažovala, čo tam môžem nájsť a či vôbec niečo.

//myšlienkový//

Predstava takejto skúšky každého jedného sa mi veľmi páčila. Aspoň si urobím prehľad v tom, kto je skutočne schopný a kto nie. Tiež si preverím, kto sa zlepšil a kto nie. Spokojne som sa usmiala. Tento plán bol dobrý plán. Už to len zaviesť do praxe. Verila som, že nájsť všetkých členov bude obtiažne. Ale pokiaľ by sa mi nejaký dlho vyhýbal, azda by som i mohla o ňom uvažovať ako o niekom, kto k nám nepatrí, no nie? Potriasla som hlavou. V myšlienkach som zablúdila i smerom k Enzovi a tomu vĺčaťu, ktoré so sebou do svorky pri svojom opätovnom príchode dotiahol. Niekedy ma udivovala hlúposť vlkov, ktorí si neuvedomovali aký čas skutočne uplynul, než sa oni rozhýbali. Aspoň v mojich očiach bola väčšina veľmi pomalá. Až mi to niekedy liezlo na nervy. Nemohla som s tým však nič robiť. Najväčšmi ma však mrzelo zmiznutie Socoro, ktorá sa mi veľmi povahovo i vizuálne páčila. Očividne sa jej niečo stalo alebo jednoducho odišla bez slova. Ktovie. Tak či onak už som ani ju nemohla považovať za člena svorky. Bohužiaľ. Ďalšími otáznymi adeptami bola Dorya, Kayseri, či dokonca hrdličky a spomínaný Enzou. Dlho som nikoho z nich nevidela a stále som tamtym zazlievala, že sa neunúvali ma o ich vrhu informovať. Mala som na to právo. Keby som mrcha vyhodila by som ich takto zo svorky lebo ma absolútne nerešpektujú. Ale ja mala dostatok trpezlivosti len čo bola pravda.

//myšlienkový//

Zatiaľ čo som čakala na akúkoľvek reakciu, dumala som nad tým, čo sa asi tak deje doma v lese. Bolo na houby, že som nemala žiadnu mágiu, ktorou by som dokázala na diaľku určiť, čo sa doma deje. Síce som ovládala plno užitočných mágii, ale toto jedna z nich absolútne nebola. Pohodlia som u myšlienok jemne chvostom a uvažovala, či sa Azrael s Vinom už vrátili a či si svoje vzťahy medzi sebou napravili. Mierne som o z m pochybovala, ale tak veriť som stále mohla, že. Bola by som najradšej, leby všetci členovia mali medzi sebou vzťahy dobre, ale bolo náročné ich prinútiť byť v jeden čas na jednom mieste súčastne. Azda to bol i nadľudský výkon, ktorý sa mi nikdy nepodarí. Pohľadom som zablúdila i späť k prítomným vlkom. Ani jedného z nich by som vo svojej scorke nechcela. Chýbali im mozgové bunky a schopnosti, ktorými by mi mohli byť užitoční. A ja som skutočne nechcela nikoho slabého. Na to tu boli iné svorky, ktoré takýchto slabochov vítali s otvorenou náručou. Ja som potrebovala ale vlkov, ktorí by v čase útoku nezutekali, ale postavili sa na ochranu územia a slabších členov bez toho, aby umreli. Museli byť pripravení a ja sa hodlala s každým členom si vyhradiť chvíľku, kedy by som si ich schopnosti preverila.