Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Južné hory

Niekedy som mala pocit, akoby sa jeho mozog zastavil v skoršom vývoji. Avšak... nesúdila som ho, ja sa o neho starať po tomto výlete nebudem musieť. "Keď dosiahneš svojho limitu a Wu už pre teba nič nemá, to neznamená, že tam nemá dostatok vecí pre ostatných," vysvetlila som mu, akoby to nebolo očividné. Následne som vyskočila na jednu zo skál, ktoré zavalili horskú cestu. Museli sme po nich prejsť a následne som zoskočila zase na normálne vychodenú cestičku zverou. "Kedysi bolo trochu iné usporiadanie ostrovov, avšak potom sa jedného dňa z ničoho nič prihnal tento záhadný, hmlou pokrytý a niektoré časti krajiny sa kus zmenili. Dokonca sa severne od začarovaného lesa teraz nachádza i taký menší. Nič na ňom také špeciálne nie je a moc prechod naň za nič nestojí," povedala som a mykla ramenami. Jedine, že by chcel niekam zobrať nejakú vlčicu na rande. Ktovie či si nejakú už nenašiel a len sa nepriznal! Ale asi skôr nie. Nerozumela som však týmto láskam, prišlo mi to viac než zbytočné. "Niekoľko áno... a ako vlk, ktorý bol vychovávaný vzdelancami, ktorí používali len racionálny um... to zo začiatku bolo pre mňa veľmi náročné pochopiť, že niekedy je lepšie zabudnúť na logiku, pretože to proste zmysel nedáva," povedala som a musela sa u toho i zasmiať, pretože to bolo samo o sebe absurdné. Ale čo by ste povedali na to, keby ste sa proste stali drakom, ružovým poníkom alebo sa preniesli do alternatívneho sveta? No rozhodne by vás každý normálny vysmial.

//Hmlistá džungľa

//Irisin raj

"Ideálne by som chcela všetko, ale bohovia limitujú našu moc - to čo sme schopní ovládnuť. Napríklad keby som chcela nejakú magickú moc navyše, už žiadnu nemôžem získať, pretože ich viem toľko, čo je pre nich už hraničné," vysvetlila som to Echovi a odfrkla si. Bolo to strašné, ale čo sa s tým dalo robiť. Veď ja na to ešte prídem. Oblizla som si ňufák a pokračovala v ceste do hôr. Medzi časom som sa otáčala na Echa, aby som skontrolovala, či žije. Výstup do hôr nebol nikdy úplne tak jednoduchý ako by sa mohol zdať. Prezrela som si jeho svaly, u lovu ani tu som sa nemohla o tom presvedčiť, lebo v porovnaní so mnou bol slabý tak či onak. Avšak ak si myslel a cítil, že jeho sila je jeho prednosťou, akceptovala som ho. Veď uvidíme, ak trochu zosilnie. Pousmiala som sa a švihla chvostom. "Niekedy premýšľam, či sa neobjaví ešte nejaký ďalší priľahlí ostrov, ako sa tu zjavil i ten pokrytý hmlou," riekla som a povzdychla si. Bolo by to zaujímavé, ale i desivé. Strihla som uchom a pozrela sa na Echa. Ktovie, či tu bol ešte i predtým, než sa tu zjavil ten ostrov. "Alebo kedy prepukne nejaká ďalšia iracionálna záhada," pokračovala som a pokrútila u toho hlavou. Už som dlho nič také magické a sprosté nezažila. Chcelo by to skutočne niečo... nové - ďalšie. "Ty si tu už nejakú šialenosť zažil?" nadhodila som ďalšiu tému konverzácie, i keď bola pravda, že sa mi komunikovalo ťažko, pretože šlo skoro stále o jednostrannú konverzáciu. Vymýšľanie tém nebolo úplne najvýhodnejšou ponukou, pravda. Zjavne jeho rečové schopnosti boli obmedzené, vzhľadom na absenciu rodičov, či iných blízkych príslušníkov rodinného kruhu.

//Ovocný lesík

Mykla som plecami. "Nemala som nikdy potrebu. Nachádzam tie kamene pomerne často a mám ich peknú zásobu... už sú mi i celkom na nič, jedine, že by ma zaujal ešte nejaký predmet," odpovedala som na Echovú otázku. Pravda, majster i wu ma poslali kadeľahšie, že mi už nemajú čo dať. Bolo hlúpe, že ma takto obmedzovali. Určite by som prežila i väčšiu moc. Keď som sa Echa opýtala, či nechce jeho obchod aspoň okuknúť... sledovala som ho, ako sa tam vydal. I ja sama som sa za ním vydala a nazrela do jeho vozíku, ale ani mňa nič nezaujalo, keď som si predmety prezeral. "Máš pravdu, tento raz je asi najslabší čo sa ponuky týka, ako si pamätám," skonštatovala som a kývla som hlavou Wuovi, keď som sa od neho po piesku vydala preč. Mali by sme sa pomaly presunúť ďalej. Nech nie sme pol roka na cestách. "Poďme ďalej, za horami bude i za chvíľu ten les, v ktorom žije Majster, len aby si vedel, kde je, keď nájdeš dosť mincí," povedala som smerom k nemu s úsmevom a kývla smerom k pohoriu, kde som zamierila svoje kroky. "Aké sú podľa teba tvoje prednosti? Myslím, čo sa týka telesnej stavby," nadhodila som tematickú tému, keď sme sa blížili k horám a mierili na miesto , kde sa dali práve tieto fyzické vlastnosti trénovať.

//Južné hory

Zamyslela som sa nad jeho otázkou. Nikdy som to príliš neriešila, pretože som vždy mala viac kameňov než bolo u iných bežné. Mala som na ne jednoducho šťastie. "Podľa mňa s ním vieš i zjednať cenu a furt ti niečo iné povie. Úprimne mi vždy bolo jedno, čo za danú vec, ktorú som chcela, požadoval," odpovedala som mu jednoducho no musela som o malý moment ku svojím slovám ešte dodať: "Avšak určite k nim choď až tých kameňov budeš mať viac. Čím viac tým lepšie." Pokývala som u toho hlavou a venovala mu úsmev. Ideálne aby mal viac než je veľa. Ovládal svetlo rovnako ako Sar alebo Azrael. Musela to byť fakt populárna mágia. "To nikto presne nevie. Všade možne," avšak než som to dopovedala, v diaľke som začula veľmi povedomé cenganie. "Spomen čerta a on sa zjaví. Chceš si u neho i t niečo kúpiť teraz alebo máš toho ešte málo niekde v úkryte?" opýtala som sa ho a nadvihla obočie, či skočí k obchodníkovi ako i Gwyn... Gwyn? V diaľke. Zastrihala som ušami a bola prekvapená že ho tu vidím. Zjavne sa šiel prejsť. Zvláštne. Tak či onak som sa otočila späť k Echovi a vyčkávala či pôjde tiež za Wuom alebo sa vydáme ďalej.

Pomaly som prikývla hlavou. Pokiaľ budem naďalej vhodne voliť slová, tak dokážem v ňom vyprovokovať aspoň náznak myslenia. Skvelé. Spokojne som sa usmiala, začínal používať všetky kolieska vo svojej hlave. "Áno. U obchodníka sa dajú používať všetky tri platidlá na výmenu. Na čom im sú sa ma nepýtaj, to netuším. Každopádne preferuje skôr mesačné kamene a rubíny," riekla som a pohliadla na more. Chcela som chvíľu na pláži ostať, keďže to bol zjavne posledný letný deň, ktorého sa pred zimou dočkáme. "Majster v ruinách chce však výhradne takzvané mince," dodala som a pozrela sa na delfínov v diaľke, ktoré si užívali pokojnú morskú hladinu. Bola to príjemná zmena po tej silnej búrke, ktorá prešla celou krajinou. "U obchodníka môžeš nájsť všetko, čo je spojené aspoň malinko s mágiou. Okrem klasickej magickej moci ti vie vymeniť za platidlá i všemožné predmety ako je napríklad toto svetlo," riekla som a ukázala na lahvičku so svetielkom. "Keď ho aktivujem, slúži ako svietidlo v jaskyni, v noci a podobne, keď potrebuješ vidieť ako za dňa," vysvetlila som jednoducho a mykla plecami. "Každopádne podobných sránd tam má viac. Okrem predmetov ponúka i zvieracích spoločníkov, ale tí k tebe musia ísť samé, netuším na akom princípe to funguje, no rozhodne sa za ne neplatí," dodala som napokon, čo sa týkalo možnosti nakupovania u obchodníka. Teraz som sa na Echa pozrelaa a čakala, či bude mať nejaké detailnejšie otázky. "Možnosť voľby sa javí ako slobodná, ale náš osud je vpísaný do hviezd už dávno predtým, než začneme náš život poriadne vnímať. Realita je krutá, ale čo sa má stať, stane a zvrátiť cieľ našej cesty nejde, môžeme si vybrať len cestu, ktorou sa k nemu dostaneme," objasnila som mu. Znelo to prehnane dramaticky, ale i tak tu bolo dostatok možností. Nerobila som si ilúzie o svojej slobodnej vôli. Vlk tú pravdu musel len prijať a skúsiť zapracovať na danej ceste a využiť všetky príležitosti ako sa naučiť a zažiť toho čo najviac, čomu možnosti dovoľujú predtým, než padne.

//severné hory

"Moji predkovia... Rodina si vždy zakladala na hodnote vedomostí - múdrosti. Pretože i keby mal vlk neopísateľnu moc, bez správnych znalosti by nedokázal využiť jej plný potenciál," povedala som a spomenula si u svojich slov na Zeirana. Bol silný, nahlas by som to nepriznala, ale pravdepodobne bol silnejší než ja. Avšak, chýbal mu mentor, ktorý by ho naučil s jeho mocou pracovať. Bol mladý, zranený a prhký. Strihla som uchom a otočila sa na Echa. Pousmiala som sa a pohľadom našla kardinála, ktorý zletel k mojej šatke a ponoril hlavu do jej zahybu. Vytiahol z neho jednu mincu na ukážku. "Obchodník ich nazýva ako mince. Netuším odkiaľ sa vzali, ale prírodné nie sú. Občas sa len tak zjavia alebo na ne kde tu narazis avšak sú vzácnejšie než obyčajné mesačne kamene alebo rubíny," vysvetlila som jej a keď si Echo pozrel mincu, kardinál ju opäť skryl k tým pár kusom, čo som so sebou ťahala len tak pre prípad núdze. "Ako som povedala, sú tp ruiny. Uvidíš čo tým myslím až tam budeme," odpovedala som jednoducho bo keď sa s tým nikdy nestretol, zbytočne by som mu to viac vysvetľovala. "V podstate im náš život patrí. Využívame ich magickú silu, chodíme po ich ostrovoch, živíme sa na ich zvery... Podľa starých legiend a mýtov sú prastarí bohovia zodpovední i za celú existenciu každej živej i nezivej veci na celom svete. Z mojich skúseností však existuje viac rozdielnych svetov s odlišnými bohmi... Ťažko povedať, či existuje nejaký hm hlavný, ktorý dozerá na všetky naraz," skonštatovala som a zamyslela sa nad touto teóriou. Dávalo by to predsa logiku no nie?

//Sokolí zrak

Nemusela som sa ani zamýšľať nad odpoveďou na otázku, ktorú mi Echo položil. Automaticky som prikývla na znak súhlasu. "Som tu už dlhší čas, Echo. Vzhľadom na fakt, že som o bežnom svete vedela takmer všetko, musela som svoje vedomosti obohatiť tými, ktoré sú špecifické pre tento svet. Stále na tom pracujem, pretože ich tu je nehorázne kvantum, ale tie základné už dávno viem," odpovedala som i slovne a zamyslela sa nad tým, ako lepšie mu to vysvetliť. Nebola som tu celé veky, ale naučila som sa, ako sa dá prísť k informáciám jednoducho a rýchlo. Preto som s tým nemala toľko problémov ako iní, ktorí tu blúdili celé roky a nevedeli pomaly ani nič o mágii. "Cena za zlepšenie fyzických vlastností je tá, že budeš cítiť šialenú únavu akoby si umieral. Bude ťa bolieť každý sval v tele až kým si poriadne neodpočinieš niekoľko dní. Avšak potom pocítiš zmenu, ktorá sa ti páčiť už bude. Okrem toho si za svoje služby pýta podivné okruhlé tvary s dierou vo vnútri. Taktiež mi neprídu prírodné a možno to ma i spoločné s tým, že žije v ruinách miest, v akých prebývajú dvojnožci," pokračovala som a zamračila sa. nanešťastie som ich hnusný zápach nikde v okolí nezachytila a to som tu už nejaký ten piatok bola. "Väčšinu času nezasahujú, i keď ktovie aké čary využívajú. Niekedy však zasiahnú natoľko, akoby mali plné právo na manipulovanie s našimi životmi len pre ich nudu," zareagovala som na jeho rozhorčenie. "Sú slabí. Ovládajú len prastarú celestiálnu moc, ale inak sú to úbohí arogantní nesmrteľní tvorovia. Nič pred čím by sa mal obyčajný smrteľník klaniať. Nezáleží im na nás, len na ich sebeckých potrebách," pokračovala som a sťažka si povzdychla. Pravdu niektorí vidieť nechceli, ale bola tu pred očami nás všetkých.

//Irisin raj

Pokývala som hlavou a pohliadla do diaľky. "Áno, pôjdeme cez to miesto a ukážem ti, kde sa nachádza," povedala som smerom k nemu a na moment sa odmlčala, než som pokračovala v rozprávaní: "Sú to staroveké ruiny, pravdepodobne na ostrovoch kedysi žili dvojnožci - ľudia. V týchto časoch ich obýva starý vlk, ktorého vek sa nemienim ani vymýšľať. Je nemý, ale vyžaruje z neho rešpekt pod ktorým pokorne skloní hlavu i ten najväčší egoista. Nehovorí alebo som ho len nikdy nepočula vydať ani hlásku. Jeho schopnosti zdokonaliť tvoju fyzičku sú ale mocné a pravdivé, no všetko má svoju cenu." Znova som sa odmlčala a pokračovala v ceste naprieč touto rozsiahlou pláňou. Nemala som potrebu sa nejako extra ponáhľať, púšť nebol až tak ďaleko a aspoň si užijem nejakú tú prechádzku predtým, než skončím pripútaná k územiu svorky na celú zimu. "Samozrejme, na otvorenom priestranstve je tá schopnosť takmer k ničomu, pretože sa zvuk nemá od čoho odraziť. V lesoch, horách a iných hustejšie formovaných miestach je orientácia podľa zvuku jednoduchšia," odpovedala som mu na otázku. Sám sa volal ako ozvena, mohol pochopiť, ako to asi funguje. Neboli sme síce netopiere, no i tak sme boli schopní pozorovať odkiaľ zvuk pramení a kde dochádza k takzvanému echu. "Áno. Hranice sú len výmyslom bohov a tých silnejších, aby sa ich priemer a slabší nikdy nemohli rovnať. Opak je však pravdou. Netreba veriť všetkému, čo sa nám snažia predostrieť. Bohovia sú len arogantní hlupáci, čo si myslia, že môžu všetko a my sme len obyčajní šváby, ktorých život je pre nich len mrknutie oka," pokračovala som a moja zášť voči božstvám bola silne cítiť z mojich slov. Hlavne, keď som už mala tú česť proti nim stáť. "Pokračujme k tomu miestu, ktoré som ti spomenula," odpovedala som jednoducho a zamierila skrz priesmyk smerom k horskej ceste, aby sme prešli ďalej.

//Severné hory

//les álf

Pohľadom som si premerala vlka. Mierne som o jeho presvedčení pochybovala. Vzhľadom na to, že bol tulákom a príliš síl teda nemal moc kde nazhromaždiť. Pokiaľ nebol v ruinách. A hlavne k tomu som sa chcela touto otázkou dopracovať. "Počul si už o mieste, kde ti vie vlk dopomôcť k väčšej sile? Vždy je čo zdokonaľovať," riekla som a vykročila som z lesu von. Potriasla som hlavou a oblizla si ňufák. Bol náročné viesť debatu akoby mu chýbali zručnosti komunikácie. "I napriek tomu, že sa všetci snažia tvrdiť, ako sú naše zručnosti limitované našimi génmi, nemyslím si, že je to tak úplne pravda. Každý sa vie zlepšiť, keď má dosť silné presvedčenie vo svojom vnútri. Túžbu, ktorá ho ženie vpred," povedala som a pozrela sa na kardinála, ktorý vzlietol a prelietal nad nami, akoby mapoval územie. Dobre vedel, že som otvorené priestranstvá veľmi nevyhľadávala. "Dokonca sa domnievam, že i slepí vlk by sa mohol naučiť pohybovať len podľa sluchu. Tak ako to učili mňa a súrodencov," riekla som a uškrnula sa. Pravda. Naša rodina nebola úplne normálna. Museli sme zvládnuť a vedieť všetko, čo bolo možné. Nič nenechali na náhode.

Sledovala som Echa. Nebol príliš výrečný. Očakávala som nejaké otázky, vzhľadom na to, že sa tuláci málokedy vedeli podvoliť takýmto prísnym pravidlám. Dnešní vlci by najradšej robili samé protesty za rovnoprávnosť, ale bohužiaľ bez nejakého poriadku by tu vládol chaos. Doslova. Uškrnula som sa nad tou myšlienkou a zívla si. Nebola som unavená, len som sa nudila. Tento lov bol pre mňa príliš jednoduchý. Chcela som sa už z tohto lesa pohnúť niekam ďalej, pravda. Oblizla som si ňufák a pozrela sa smerom k hraniciam. Našťastie sme od nich neboli ďaleko. I jeho otázka ma na jednu stranu prekvapila. Ani by sa neunúval mi pomôcť? Aké tímové správanie niekoho, kto chcel patriť do svorky. "Bolo by to vhodné. Vo svorke by si mali vlci pomáhať i bez opýtania," poučila som ho a pomocou mágie nadvihla mŕtvolu pol metra nad zem. Nadvihla som obočie a kývla hlavou, aby ju chytil za nohu a začal ťahať, ja sa musela sústrediť na používanie mágie. Postupne, ak to teda pochopil, sme sa dostali až na hranice. Tam som vietor odvolala a mŕtvola padla na zem. Hneď som zdvihla hlavu a zavyla, aby to členovia počuli a prišli sa nažrať tí, ktorí boli hladní. Takže určite Freki. "Dobre, tu sme skončili, takže sa môžeme vydať pomaly k púšti ako sme hovorili," riekla som smerom k Echovi a venovala mu pohľad typu 'či je pripravený' a potom som sa vydala na sever. "Ako si na tom s kondičkou, Echo?" nadhodila som otázku, aby reč nestála. nechcela som ho úplne zmoriť, ešte by som ho musela ako kus mäsa potiahnuť. I keď tá predstava bola úsmevná.

//Sokolí zrak

Pridržiavala som zviera pri zemi. Vzpieralo sa. Bojovalo o svoj holý život. Bez emócií som však hľadela na jej krk, keď sa jej chytil Echo. Strihla som uchom a počkala, kým sa zviera prestalo mechriť. Napokon som z nej zoskočila dole a otriasla sa. "Tuláci i keď nepatria do žiadnej svorky, majú medzi sebou vždy tiež určitú nepísanú hierarchiu. Keby si však členom svorky, ktorej sa stať chceš... prvé vždy jedia alfy a až keď oni prestanú, presúva sa rada na bety, potom stredne postavených a vĺčatá žerú nakoniec so sigmami," vysvetlila som mu na začiatok a zašvihala chvostom. Tentoraz som sa však pokojne usadila. Nebola som hladná. Chcela som zvyšok, ktorý nezožerie, odniesť na hranice, aby sme sa mohli konečne vydať na cestu. "Vyššie postavení jedinci siahajú okrem mäsa i na orgány. Ako je pečeň, srdce... pretože práve vďaka orgánom získavajú silný odér, ktorý štípe v ňufáku i tuláka a tak budeš môcť vedieť, že je niekto vysoko postaveným jedincom nejakej svorky," pokračovala som a pozrela sa niekam do lesa, aby som preskúmala okolie, či nás niekto neodpočúva. Najväčšmi ma znervózňovalo, že som stále registrovala Scalliu, i keď bola pravda, že pokiaľ jej rodičia boli tí, čo si u Zinka pýtali požehnanie pokoja... asi by som to mala prediskutovať. "Pokojne zjedz koľko chceš, aby ti nebolo zle. Potom to odtiahneme na hranice a niekto po ňu príde. Už nám bude zbytočná, keď strávime niekoľko dní na druhej strane ostrovov," dodala som a kývla hlavou k mršine, aby sa vydal žrať. Nemali sme na to celý deň.

Zastrihala som ušami a neregovala na jeho slová, ktoré vo mne vyvolali otázky. Dôležitejšie bolo, že s mojím plánom súhlasil. Pousmiala som sa. "Mám mnoho znalosti ako liečiť i bez mágie," riekla som smerom k Echovi a pokývala hlavou. Smerovala som ďalej do lesa. Bola som rada, že srna nebola ďaleko od hraníc. Aspoň sme potom nemuseli telo ťahať bohvie ako ďaleko. Echo sa nakoniec chopil nejakého plánu. Útok zo zálohy aký bol typický pre mačkovité šelmy. Zastrihala som ušami no nekomentovala som jeho rozhodnutie. Nechala som ho teda konať. Nebola som proti, v podstate som zvládla každú jednu voľbu. "Uhm," zamumlala som si popod ňufák a sledovala Echa ako začal hnať vybranú korisť smerom ku mne. Počkala som, kým srna nebola blízko. Vykročila som z krovia a srna sa zľakla. Potkla sa a bez môjho väčšieho pričinenia sa zrútila k zemi. Nadvihla som obočie a pozrela sa na Echa. Priskočila som na jrj telo, aby som ju pridržala u zemi... Zatiaľ čo na Echovi ostalo to ostatné. Stačilo srnu len doraziť. Bola slabá. Zranená možno i chorá. Preto išla tak jednoducho školiť. O prácu menej. Pravda. Strihla som uchom a kukla na Echa, či sa k tomu bude mať.

//územie svorky

Kráčala som po lese. I napriek tomu, že severná časť svorke nepatrila, i tak som ňou chodila tak často, že som poznala takmer každý hrboľ. "Ideálne niečo väčšie, srnec? To by sme s tebou mohli zvládnuť," začala som a nasala u toho okolité pachy. Pomocou vetru som k nám priviala i tie vzdialenejšie. Cítila som množstvo zvierat a po chvíli som našla i pachovú stopu, ktorú som hľadala. Podarilo sa mi teda lokalizovať našu korisť. "Máš nejaké námietky voči tomuto lesu? Aspoň si zdokonalíš svoju obratnosť a možno si natlčieš papuľu či vyvrtneš labu ale... s tým tiež viem potom niečo urobiť," riekla som pobavene a zašvihala chvostom. Napokon som sa pomaly vydala oným smerom, odkiaľ som cítila pach srny. Po očku som sledovala Echa, čo k tomu povie a ako sa začne správať. Čo ho vlastne naučili ohľadom lovu? Hm, skôr či neskôr na to prídem a potom uvidím, ako moc na houby to je, pomyslela som si. Väčšina vlkov mala úplne zlú techniku takmer vo všetkom, čo robili. Povzdychla som si.

Mal vysoké ciele, veru. Strihla som uchom a pozrela sa na neho. Vzhľadom na jeho telesnú stavbu som nepredpokladala, že bude patriť medzi tých najlepších, ale obstojným lovcom sa dokázala stať väčšina vlkov. S tým by sa mohlo niečo dať robiť. Mňa lov priveľmi nebavil, možno preto som to hodila na krk iným členom. "Najlepších lovcov tvorí intelekt a schopnosť pracovať so stratégiou, ktorú flexibilne menia na lovnom poli podľa situácie," skonštatovala som a pozrela sa na neho. Netušila som, čo môžem pri pojme intelekt u neho očakávať. Nepoznala som ho dostatočne dlho. "Hovoril si, že ťa pred časom naučili loviť vyššiu zver. Mohol by si mi ukázať, čo si sa naučil," a ja ti poviem ako na hovno to je, pomyslela som si už v duchu než som pokračovala zase nahlas: "Aspoň vyrovnáš dlh i za svoju priateľku ohľadom toho neslušného výstupu na našom území. Čo nezjeme, nechám odtiahnuť do úkrytu pre zvyšok svorky, nech je z toho čo najväčší profit." Pokývla som hlavou. Bol to výhodný obchod. On sa zlepší v technike, potrénuje si i svoje svaly na horskom povrchu, naje sa a ja budem mať aspoň ďalšiu korisť do zásob, keďže som nepredpokladala, že by toho nejako veľa zjedol. A tak nech už bola odpoveď akákoľvek, vydala som sa severnejšie do lesa.

//les Álf

Echo mi konečne zreferoval všetko, čo sa jeho minulosti týkalo, aby som získala nejaké podkladové informácie k tomu, nech viem ako ďalej s ním pracovať. Na moju otázku ohľadom preskúmania ostrovov však výrazne neodpovedal, preto som predpokladala, že o nich vie trt makový. Aspoň sa nebudeme na tej dlhej ceste nudiť, pomyslela som si a pozrela sa do diaľky. "Tak to aby sme vyrazili. Chcem ostrovy obísť skôr, než sa zastavíme v púšti, prípadne i v horách, aby sme zistili niečo viac o daných svorkách, pretože o týchto dvoch nemám moc znalostí ani ja," zopakovala som a strihla uchom. Kardinál zletel z neďalekej skaly a pristál mi na chrbte. Bolo na čase vyraziť, veru. Kým nám počasie praje, pomyslela som si a pozdvihla hlavu k oblohe. "Aspoň ti ukážem ostrovy," riekla som. I keď podstatnejšiu hodnotu bude mať tento výlet pre mňa. Každé ročné obdobie som sa podrobne prešla po ostrovoch ak mi to okolnosti dovolili a skúmala som, čo sa zmenilo. "Máš nejakú vlastnú vnútornú túžbu? Myslím, smer, ktorým by si sa chcel uberať. Niekoho láka lov, iný rád objavuje, ďalší miluje rozmanité rastliny... poniektorí vyhľadávajú adrenalín, túžia po krvi v boji alebo našli zmysel života v mágií," povedala som a spýtavo nadvihla obočie, aby som sa dozvedela, čo by on rád v živote najradšej robil. Nech viem, čomu sa venovať. Viacmenej to bola posledná otázka, ktorú som mu položila predtým, než som mala v pláne vyraziť.