Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zelenými zrakmi som zakotvila na Echovi. Vĺča som už nechala vĺčaťom. Predsa len sa hádam už zašilo do nejakej diery a vyplakávalo svojej lasici do kožucha, aká je hlúpa. I keď pochybujem, že s jej temperamentom sa niekedy nad sebou čo i len zamyslí, pomyslela som si a zastrihala ušami. Najväčšmi ma zaujímala jej spojitosť so Zeiranom na ktorého sme nedávno s Vinom narazili. Mohla sa vydať teraz za ním? Ktovie. Aspoň by ho niekto utešil, pretože mi prišlo, akoby mal čoskoro zbúrať polovicu ostrova. Tak či onak som sa otočila na Echa. "Celý ten čas si žil niekde v katakombách alebo na opustenom ostrovčeku?" otázala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie. Na môj vkus sa ostrovy hemžili množstvom neznámych vlkov, ktorí sa tu objavili len nedávno o dosť viac, než napríklad minulý rok a to bol fakt. Možno som na nich mala len šťastie? Ktovie. Stray, zopakovala som oné meno a mierne som spozornela. I on mal prepojenie na Chaos? Privrela som zraky. Nezdalo sa však, že by mal s nimi viac spoločné a bol skôr ako Scallia. Poznal ich, no nepatril k nim. Očividne. Ale to som nemohla s určitosťou povedať. Avšak ako som nakrčila ňufák, mal pravdu. Nikoho z Chaosu koho som poznala, som z jeho kožuchu necítila. Opustila ho teda veľmi dávno. Aj som mala k tomu poznámku, no zahryzla som si do jazyka. Stray ho mohla naučiť základy, ale zjavne to neurobila pretože mala iné starosti. Ach, aké hnusné poznámky ma to napadali! "Zaujímavé," skonštatovala som napokon, aby som našla iné slová, ktoré by snáď nikoho neurazili, pretože tu to inak nešlo... to boli naozaj všetci v tejto krajine tak pekelne neschopní? Aspoň, že väčšina skončila v tej sebranke Chaosu. "Domnievam sa, že ani o ostrovoch toho veľa nevieš a nevidel si z nich veľa, nemýlim sa?" pokračovala som v otázkach. Mala som ešte nejaký čas, na území bolo dosť vlkov ktorým som verila... a tak som si mohla urobiť ešte pár denné voľno, kedy Echovi dám rýchlokurz do života a navštívim s ním minimálne Namarey. A ak čas dá, azda sa pristavím i na prieskum svorky v horách, ktovie... Zima už klopala na dvere, ale stále som mala čas.

Mierne sa mi skrútil kútik papule v úškrne, keď ju napomenul i Echo ohľadom jej správania. Aj by som špekulovala nad jej osudom, keby ma vôbec trápila. Jej osobnosť v mojich očiach upadla a v budúcne by som ju ani nevyhľadávala. Avšak niečo mi hovorilo, že na ňu ešte na ostrovoch narazím. Po mojej poznámke si niečo zašomral i Echo. Vzhľadom na to, koľko vecí zjavne nevedel... stratený výchova bola zjavnou príčinou jeho neschopnosti a slabosti. Rovnako ako u vĺčaťa zase drzého správania. Bola som rada, že moje vĺčatá na tom takto nikdy nebudú, inak by som ich skutočne vlastnoručne utopila. Oblizla som si ňufák a pozrela sa na vlka. "Nemyslím si, že by ťa to vĺča dokázalo priučiť niečomu tak náročnému ako je manipulácia s magickou mocou," poznamenala som a vyprevádzala som ju pohľadom, keď sa pobrala späť do severnej časti lesa. "To sú otázky, ktoré by si mal pokladať starším," dodala som a pomaly sa pozviechala na laby. Už ma nevoľno prešlo ako som sa rozčarovala nad správaním vlčice. Otriasla som sa a pozrela sa na Echa, či bude pripravený vyraziť. Mala som však v pláne vziať to trochu inou cestou, predsa len som mala v pláne zmapovať si aktuálnu situáciu i na opačnej strane. "Ako si doteraz prežil?" opýtala som sa ho na rovno, pretože pokiaľ od mladého veku nemal nikoho po svojom boku, síce sa musel naučiť veci sám, no stále mi prišlo, že nevie vlastne nič. Zaujímalo ma, či by dokázal vôbec uloviť niečo väčšie než je myš.

Venovala som dlhší pohľad vĺčaťu. Pri jej otázke som sa spočiatku zdráhala odpovede, no napokon som len poznamenala: "V tom prípade tu nie si vítaná a pochybujem, že 'ich' niekto niekde privíta s otvorenou náručou." Napokon som vĺča začala pomerne ignorovať. Ďalej na územie by som ju určite nepustila. Neosvedčila sa mi a bola pri tom i drzá. Radšej som sa pozrela na druhého mladého vlka, ktorý narozdiel od nej mal už nezvládnuteľnú pubertu za sebou. "Ich alfa sa na pomery svojho 'kráľovstva' nesťažovala, i keď mne to príde ako nelogické rozhodnutie. Azda len keby mali rozsiahle podzemné katakomby, kde by trávili väčšinu času... v tom prípade by som to vedela chápať," odpovedala som na Echovu otázku a zamyslela sa. Po očku som sledovala i vĺča, či sa konečne spakuje dobrovoľne alebo ho budem musieť odprevadiť sama. Pokiaľ i nepatrila k Chaosu no poznala niektorých jeho členov, mohla pre nich tak či onak pracovať. Kto by predsa podozrieval vĺča? Napokon som pohliadla na Echa. "Na základe informácií, ktoré mám... nemyslím si, že by sa vo svorke nudili. Vĺčatá treba i vychovávať, aby potom neboli... rozdrapené," riekla som a uškrnula sa na Echa, čím som narážala na vĺča,ktorého sfarbenie mi furt niekoho pripomínalo, ale nemohla som si spomenúť. Po dojemných slovách Echa k Scall, som strihla uchom. Vzťahy boli zvláštna vec, ktorým som nerozumela. Nechávať sa ovládať vlastnými emóciami a citmi... patetické.

Meno vlka: Zeiran
Povolanie: vzhľadom na povahu bojovník (prípadne by sa hodil i na zlodeja nak kus zevilnie ehe; tiež ovláda dobre mágie - čarodejník)
Dĺžka na MG: cez 2 roky (Zeiran 1,8 roka)
Počet postov: ja veľa; zeiran má cez 700
Prečo práve ja?
Zeiranovi by sa mohol konečne na tejto akcii zlomiť charakter a pomôcť tak k tomu čo od neho chcem aby bol. Zatiaľ to je furt taký vojačik mladý čo kolíše medzi dobrou a zlou stránkou. Je teda mladý a naivný takže ak si získa dôveru daneho velitela tak bude poslusny (neni dickhead ako lissandra lol). Tiež si myslím ze ako hráč mám skúsenosti s rp, neporušujem žiadne pravidlá a hrám dovolím si tvrdiť logicky. Taktiež i aktívne prípadne sa viem ozvať že sa mi nedá a možu ma tak ostatní skočiť.

Ďakujem za zváženie a gl všetkým :3

Musela som sa zazubiť nad otázkou Echa. "Netuším, preto by som sa ich to rada opýtala a zistila ako to tam funguje. Viem zatiaľ o nich len polohu ich územia, alfu a názov danej svorky," reagovala som na jeho otázku a zastrihala ušami. "Cez zimu tam musí byť ale príjemne, keď všade naokolo riadi sneh a mráz. Pochybujem, že v srdci púšti nejaký napadne," dodala som a zamyslela sa nad tým, prečo by niekto vyhľadával také miesto. Áno, mohli tam tráviť viac času vlci, ktorí pochádzali z teplejších oblastí. Ich územie okrem púštnych dún z veľkej časti oáza a časť lúky, ako mi povedali Vino a Zinek. No nič, budem musieť od nich všetko vyzistiť. Strihla som uchom a pohliadla na vĺča, ktorému by mal dať niekto v blízkej dobe cez papuľu, pretože na svoj vek bolo prehnane drzé a nevychované. Asi by som to urobila i ja sama, avšak... verila som, že to urobí niekto za mňa. "Ako som hovorila. Po ostrovoch sa potulujú vlci, s ktorými nechce mať nikto nič spoločné. A ty mi ich svojim nevychovaným správaním a mladíckou naivitou veľmi pripomínaš," odpovedala som jej na otázku a venovala jej dosť ostrý a ľadový pohľad. Echo mi momentálne neprekážal, vedel sa správať a bol slušný. Len málo informovaný, k nemu som začala byť milá a i sa na neho usmiala. Avšak toto vĺča mi pilo krv. Ak by bolo niektoré z mojich rovnaká rozdrapená huba ako toto... asi by som ich vlastnoručne utopila. "Niekto starší s kým by si sa mala rozprávať s rešpektom, hlavne v prípade, že si hosťom v jeho domove," pokračovala som v odpovedi na jej ďalšiu otázku. Narozdiel od Echa, ktorý prejavil záujem o začlenenie sa do chodu niektorej zo svoriek... ona bola... divoká a nevychovaná. Preto som neverila, že by našla takú, ktorá by jej vyhovovala. A takto sa rodia členovia Chaosu, pomyslela som si a pomaly prešla pohľadom na Echa. "Máš radšej chladnejšie alebo teplejšie oblasti? Ako som povedala mám informácie hlavne o svorke, ktorej územie tvorí časť kvetnatej lúky, púšte a väčšina oázy. Dostala som i správu o hraniciach neznámej svorky v severnej časti hraničného pohoria, ktoré ústí i k tajge a večne zasneženým pláňam. Z pôvodných svoriek, ktoré si od svojho príchodu pamätám, je tu už len zlatá svorka, avšak podľa mojich informácií tam majú množstvo mladých vlkov tiež v túto dobu, k tomu i minuloročný už druhý vrh álf ako sa mi podarilo zistiť. Majú zjavne plné packy práce," skonštatovala som. Echa som brala ako vstupenku k tomu vypadnúť z územia svorky na dlhší čas a zároveň sa pozrieť i po tých nových svorkách. Urobím v jeho očiach pre neho dobrý skutok a ja získam potrebné informácie. Bol to skvelý plán.

Vĺča celú dobu mlčalo, no počula som ako jej po rozume behajú myšlienky. Strihla som uchom a jednou časťou vedomia som ju vnímala, aby som v nich zachytila niečo, čo by mohlo byť pre mňa užitočné. Avšak zatiaľ sa nezdalo, že by mala znalosti, ktoré by stáli o moju pozornosť. Odfrkla som si. Ako som si myslela, rodičia v týchto časoch sú totálne na dve veci. Buď sa o vĺčatá nestarajú alebo rovno zmiznú, či sú natoľko hlúpy, že aj keby chceli, nič ich nenaučia. Povzdychla som si. Táto doba bola náročná, každý sa len hnal smerom k degenerácii. Nastražila som uši a pozrela sa na Echa, ktorý sa mi snažil podať informácie ohľadom toho, ako by mohol byť užitočný. Avšak ako som predpokladala, nič čo by ma ohúrilo. Nič, čo by som momentálne do svorky potrebovala. "Tvoja snaha o to, aby si sa niečomu novému priučil je chválihodná, mnohí by si z teba mohli brať príklad," riekla som a druhú polovicu vety priam až zdôraznila a pozrela sa na vĺča, ktoré sa tu zjavne nudilo. "Avšak momentálne máme vo svorke nadmieru mladých vlkov, ktorým sa je potrebné venovať. Rovnako tak máme minimálne troch ďalších lovcov, čo nám výsostne dostačuje. To, čo svorke momentálne chýba najviac, nám zjavne dať nedokážeš," začala som mierne a pozrela sa na neho. "Avšak... ak ma informátori neklamú, v krajine vznikli dve nové svorky, ktoré budú zjavne do začiatku potrebovať rôzne typy vlkov. Mohla by som ťa do niektorej z nej zaviesť. S alfou púštnej svorky už mám dohodnuté i rande nejakú dobu," skonštatovala som a uškrnula sa. Zašvihala som chvostom, avšak v tom ma kopla v mysli myšlienka vĺčaťa. Pozrela som sa na ňu. "Vidím, že sa slečna nudí," preniesla som a privrela oči. "Odkiaľ sa vlastne poznáte?" pokračovala som ďalej nenútenú konverzáciu, aby som zistila, aké sú medzi nimi dvoma spojitosti. Pomáhať chaosáckej krvi som odmietala a každému, kto mal s nimi niečo spoločné. Azrael bol výnimkou, pretože pochopil, akí sú to hlupáci s nízkymi hodnotami.

Zastrihala som ušami a pozrela sa na vĺča, ktorého povaha bude problém v puberte. Nezávidela som tým, ktorí sa o ňu budú musieť starať. Hlavne, keď si dovoľovala bodavé poznámky na cudzom pozemku a ku staršiemu jedincovi než bola ona. Drzé mláďa. Vlka mi v konečnom dôsledku predstavila ako Echo. Už som zažila i horšie mená, avšak s mojim zvykom menám neprikladať nejakú väčšiu váhu, nechala som to tak. Pozrela som sa však u toho na neho. Na niekoho, kto stál o miesto vo svorke, nepôsobil vôbec rozhodne a sebaisto. Možno na pieskovisku alebo u zlatej by pochodil, ale my sme nepotrebovali ďalší hladný krk, o ktorý sa treba starať na zodpovednosť. Potrebovala som bojovníkov, lovcov, mágov, vzdelancov... A vzhľadom na to, že ani netušil ako to so svorkami chodí, začala som uvažovať, či ho skutočne nezneužijem na prechádzku do inej svorky, kde by našiel domov skôr.
Zelené zraky som vrátila na vĺča. Svorky nie sú žiadna turistická destinácia, či pamiatka, na ktorú sa dá zajednať exkurzia, pomyslela som si sucho, pretože mi intelekt vĺčaťa prišiel viac než vtipný. To i Niyari s jej hlúpymi otázkami prejavovala viac mozgových závitov než toto individuum. Jej prvotný komentár som prešla a pozrela sa prv na vlka, ktorého i vĺča vyzvalo k slovu. "Hierarchický systém štruktúry spoločného zoskupenia rodiny vlkov, inak nazývanej ako svorka, vás mali poučiť vaši rodičia už v rannom veku, kedy si úroveň vášho postavenia tvoríte i vrámci vašej pokrvnej rodiny," začala som a sťažka si povzdychla. Už som ani nedúfala, že na tomto či inom svete existoval nejakí schopní rodič, ktorí by svoje vĺčatá poriadne zaučil do života. Prečo som to musela potom doháňať zakaždým ja? "Zhodou náhod, zjavne nešťastných," zopakovala som slová vĺčaťa a venovala jej krátky, ostrý pohľad než som pokračovala: "Vaše vzdelanie rodičia zanedbali a tým pádom môžete cítiť určité antipatie, pravda. Musím vás však informovať, že žiadna svorka nebude tolerovať cudzincov na svojom území a nikde sa nestretnete s vrúcným náručím, kým nepôjde o prehnane priateľského vlka." Zastrihala som ušami a premerala si ich oboch opätovne pohľadom, u čoho som vytvorila dlhšiu pauzu, kedy si málokto dovolil prehovoriť, pretože bolo zjavné, že budem pokračovať. "Predstavte si, že by vám niekto cudzí napochodoval do úkrytu, ak nejaký máte. Tiež by vám to nebolo príjemné, hlavne ak by ste v ňom mali slabších jedincov, napríklad vĺčatá," pokračovala som a opäť po menšej pauze na nádych pokračovala: "Členovia svorky svojim pevným putom dôvery tvoria jednu veľkú rodinu. Každému členovi alfa sľubuje, že im poskytne prístrešie, ochranu a pokojný, bezpečný život. Vzhľadom na to sa k cudzincom väčšina svoriek stavia tak ako i ja, hlavne, keď po ostrovoch pobehuje spoločenstvo." Zamračila som sa. Stále existovala pravdepodobnosť, že k nemu patria. Netipovala som, že ich členovia sú o niečo viac inteligentnejší, než títo. "Svorka väčšinou očakáva od člena to, že bude rešpektovať jej pravidlá, hierarchiu, vzhľadom na to, že na vyšších priečkach sú múdrejší a skúsenejší vlci. Mal by byť pre svorku užitočný a vykonávať funkciu, ktorá mu je pridelená, aby svorka vzrastala a nie naopak - upadala," riekla som a pri tom hľadela na vĺča, ktoré sa na fungovanie svorky pýtalo priamo. Netrúfala som si tvrdiť, že niečo také by sa jej páčilo. "Lojálnosť, dôvera, rešpekt, či úprimnosť... všetky tieto vlastnosti a postoje sú vo svorke vyžadované. Nie je to žiadna hra, rozhodne nie na týchto ostrovoch. Vlci sa do svoriek pridávajú, aby ich život bol jednoduchší, ale zároveň sami musia prispievať onomu chodu, ako som už povedala," dodala som a ešte raz zopakovala nejaké očividné faktory. Napokon som však pohliadla na Echa: "Naša svorka vyznáva filozofiu vzdelanosti... múdrosti, užitočnosti. Každá svorka má svoje učenie, pravidlá a stanovy. Nie každá je preto vhodná pre všetky typy vlkov. Echo, čo by si mohol ponúknuť ty tejto svorke?" Moja otázka bola priama. Pokiaľ jeho charakter nepasoval k tomu nášmu, čo zjavne bol fakt... mohla som mu minimálne pomôcť nájsť svorku, ktorá by pre neho vhodná bola.

Sledovala som pohyb vĺčaťa, ktorá akonáhle si všimla, že nie som očividne žiaden strom... začalo cúvať. Spravila som teda ďalšie kroky vpred, kde som uvidela na nich oboch poriadne a zastavila sa. Podobná situácia tu už nejaký čas nebola alebo som o tom ani nevedela. Posledným cudzincom na území bola Shine. Síce som v ňu mala vieru, stále bola sestrou Angela a mala som v pláne si o jej návštevách prehovoriť so Zinkom. Vzhľadom na to, že sa k sebe mali. I keď tu bola prvý raz, nepáčila sa mi predstava, že by sem chodil nejaký cudzinec. Hlavne nie takto priamo napojený na bývalého zakladateľa spoločenstva. Slova sa ujalo vĺča, čo ma nemilo prekvapilo. Ďalší neschopní vlk, za ktorého musí hovoriť vlčica? Pravda, vlčice boli o dosť schopnejšie. Môj feminizmus sa nedal zaprieť. Prieskum? prebehlo mi mysľou. Nepáčila sa mi situácia náhody. Len pred pár hodinami sme Zeiranovi povedali o zrade Azraela a už sme tu mali nasáčkovaných dvoch tulákov? Čo ak patrili k Chaosu? Poslať to najslabšie, najmladšie a najhlúpejšie by bol dosť ich štýl. Privrela som zraky a zachmúrila sa. "Prieskum?" zopakovala som jej slovo i nahlas a následne dodala: "Kto vás vyslal na prieskum?" Nadvihla som spýtavo obočie a opäť sa pozrela na oboch a každému venovala dlhý, ťažký pohľad, ktorý hovoril sám za seba. Chcela som poznať odpoveď. Následne som sa opäť vrátila k vĺčaťu, ktorého hlúpa otázka bola... chcela by som spoznať jej rodičov. Naozaj. "Lesná pôda, na ktorej stoja vaše laby prináleží do súkromného vlastníctva členov miestnej svorky, vrátane všetkého, čo sa na nej, nad ňou i pod ňou nachádza. 'Toto' je teda územím svorky, avšak svorku ako takú tvoria jej náležitý členovia, vĺča," poučila som ju, pretože zjavne nebol nikto schopný, kto by jej vysvetlil očividný rozdiel. Jej predstava o tom, že svorka je nejaký kus zeme, bola úbohá. Svorka nepotrebovala ani tak územie, ako pevné puto, ktoré spájalo jednotlivých členov. Pravidlá, povinnosti, dôveru. K jej slovám dodal ich zámery i vlk. Tak predsa len má jazyk, prebehlo mi mysľou a oboch si ich opätovne premerala zrakom, až som sa zastavila na ňom. "Mňa by v prvom rade zaujímalo, aké znalosti ohľadom fungovania systému svoriek máte vy, mladí," zareagovala som na jeho slová, pretože zjavne vĺča bolo hlboko nevzdelané a vlk pravdepodobne tiež. Nebol nijak starý, práve naopak. Vyzeral ako typický adolescent, ktorý sa chcel pokladať za plne dospelého jedinca. I keď k tomu mal zjavne ďaleko. Tí rodičia v dnešnej dobe stoja skutočne za starú bačkoru.

les Álf >>>

Čím bližšie k hraniciam som bola, tým väčšmi som premýšľala nad tým, či sa už Azrael s Vinom vrátili alebo stále pracovali na svojom pevnom pute. Keď bol Vino v prítomnosti Azraela, nebála som sa, že by sa mohol stratiť. Komické, vzhľadom na to, že je Azrael od neho mladší, prebehlo mi hlavou a ja sa nad tým pobavene uškrnula. Pravda, Vino bol jednoducho manták od prírody. Aspoň loviť vedel, to samu muselo nechať. Lenže... tieto myšlienky mi z mysli zmizli v momente, kedy som zachytila niečie iné. Boli blízke, rovnako ako i ich pachy, ktoré mi v hlave rezonovali ako dve malé ihly. Okamžite som zbystrila a vydala sa po hraniciach viac na západ. Pachy vlkov som nepoznala, avšak z ich myšlienok, čo som zachytila, som tipovala, že budú obaja mladí, neskúsení a... hlúpi. Keď som prechádzala pomedzi stromy a obchádzala húštinu, spoza kríka mi do láb a hrude vrazilo už pomerne odrastené vĺča. Sklonila som hlavu na jej svetlú srsť a privrela zraky. "Zablúdilo si, mláďa?" opýtala som sa ho a pomaly prešla pohľadom po jej sfarbení. Akoby som podobné znaky už predtým videla, len som si nedokázala spomenúť... kde. Pokračovala som následne zrakmi na vlka, ktorý stál niekoľko metrov za ňou. Zjavne mal viac rozumu než ona, ktorá sa vydala ďalej. Od svojich vĺčat som rovnakú hlúposť neočakávala, preto som si hneď pomyslela, akí hlupáci musia byť rodičia samice, keď jej absolútne nevysvetlili pravidlá. Zelené zraky sa mi ukotvili na vlkovi. Predpokladala som, že keď je samec a k tomu od nej starší, ujme sa slova ako chlap. Pravdepodobne i on stál za celým týmto nápadom, vraziť niekomu na pozemok. Kardinál sa usadil na neďalekej hromade skál, obrastených machom a pozoroval lasicu, ktorú malo u seba vĺča. Očakávala som vysvetlenie, v tom najlepšom prípade ospravedlnenie a ich neodkladný odchod. Potrebovala som spánok, stále mi bolo zle z dojazdov a ich kričiace pachy a myšlienky v mojej hlave mi len zhoršovali migrénu a pocit 'na chuja'. Z môjho postoja bolo zjavné, že mám dobrú stavbu i držanie. Vyžarovala zo mňa autorita a sebavedomie. Výraz som mala neutrálny až chladný, dalo by sa povedať bez emócií. Hlas bol pevný a rázny.

Sokolí zrak >>>

Keď som vošla medzi stromy, nešlo ani popísať, akú úľavu som pocítila. Už len... kúsok. Povzdychla som si a zahľadela sa medzi stromy. Fajn a teraz,než prídem na územie, musím sa dať do poriadku, pomyslela som si. Vĺčatá ma takto skutočne vidieť nemohli. Ani členovia. Nikto vlastne. Bohovia sa mi však museli pobavene uškŕňať celú dobu. Zmrdi. Zastrihala som ušami a pomaly nasledovala po pamäti trasu k najbližšej rieke. Zastavila som sa u koryta rieky. Rovno celá som sa do nej hodila, aby som zo seba zmizla všetky nečistoty. Napila som sa následne z vody až odplavila tú špinu a vydýchla si. Voda bola ľadová, až mi zuby drkotali, ale... potrebovala som to. Aj mi ľadová voda dosť pomohla. Normálne som sa vschopila. Aspoň niečo, pomyslela som si a po nejakej dobe vyliezla von. Mala som skrehnuté celé telo, ale to bolo dobre. Otriasla som sa a pomocou vetru si vysušila srsť. Následne som sa i plameňom zahriala. Tak... "Čo myslíš? Môže byť?" opýtala som sa kardinála, no i keď už som vyzerala lepšie, stále mi bolo na dve veci. Dúfala som, že jednoducho zaleziem do úkrytu a v pokoji sa vyspím. Otočila som sa teda na juh a pomaly sa rozišla pozdĺž rieky smerom k územiu.

>>> svorka

Roklina >>>

Les som v diaľke videla. Až som si priam priala, aby som sa už v ňom mohla ocitnúť. Podotýkam, že ten posratý prsteň portálu ma absolútne skôr nenapadol. I keď bohvie, či by už fungoval. Panebože, však je to tak, že čím bližšie som, tým je to ďalej? pomyslela som si, keď som sa zastavila v polovici pláne a musela si na chvíľu oddýchnuť. Povzdychla som si a sadla si na zadok. Mala by som si dať dlhší detox. Na tieto dojazdy som už celkom stará, pomyslela som si a sťažka si povzdychla, zase. Poobzerala som sa okolo seba. Cítila som prítomnosť vlkov, ale v mojom okolí som ich nevidela. Museli byť vo vzdialenej časti pláne. To bolo dobre, pretože hádajte čo sa mi práve udialo! Áno, zase mi prišlo zle. Tentoraz som však v žalúdku už fakt nič nemala, takže ma nadrapilo aj z toho, že ma vlastne v prvom rade nadrapilo... Ja tak neznášam, keď mi je sakra zle, prebehlo mi mysľou a znechutene som zavrčala. Samozrejme, že som potrebovala tú vodu. Musela som sa trochu dať dokopy. Takto ma nikto nemohol vidieť, inak by som sa prepadla hádam hanbou pod zem. Zavrčala som a pozviechala sa na labky. Otriasla som sa a s roztrasenými labami a bolesťami v žalúdku sa vydala k lesu na juhu. Bolo mi zle, no už som sa tam nejako dotrepať musela.

>>> les Álf

Najvyššia hora >>>

Myslela som si, že som to vcelku ustála a už budem v poriadku. Že som dosť silná tento detox systému prekonať bez toho, aby som musela vyvrátiť svoj obsah žalúdku. Lenže to bola sladká lož, ktorú som si márne namýšľala. Bože len nech to nikto neuvidí, pomyslela som si, keď ma zase nadrapilo a ja hodila tyčku u prvého vysušeného krovia, okolo ktorého som prechádzala. Až sa mi telo roztriaslo od toho vypätia. Vyzerala som ako skutočná fetka. Bola som celá vychudnutá, vyslabnutá a hlavne totálne neschopná v tento moment. Potrebovala som ideálne vodu, ibalgin a spánok. Vodu pravdepodobne zoženiem, spánok mi možno tí idioti doprajú, ale ibalgin... zatiaľ som nevedela o žiadnej vlčej lekárni, kde by som si to mohla u super milej komunistky objednať a zaplatiť. Avšak pre nejaký liek na tento stav by som si určite dokázala vyčleniť poriadne tučnú čiastku kameňov i mincí. Dokonca by som asi obetovala i jedno zo svojich vĺčat. Nie, to fakt nie, pomyslela som si a povzdychla si. Alebo možno predsa len áno, hlavne keď som si uvedomila, že ma zase nadrapuje. A tak som hodila tyčku i k druhému kroviu, yay. Ešte jeden a budem mať kill strike. Zabručala som a keď som sa zase kus pozviechala, vydala som sa ďalej na pláň.

>>> Sokolí zrak

Červená lúka >>>

Zdĺhavo som si zívla. Všetok ten elán a serotonín z môjho tela vyprchal a teraz som bola len podráždená a celá taká melancholická. Po dlhom čase mi prišlo i zle. Už viem, prečo tie huby tak často nedávam do svojho obehu, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Bolo to strašné, predstaviť si, že sa mám teraz vrátiť do lesa. Asi by som hneď niekoho zvozila alebo bola tri krát tak odporná než normálne. Nemala som vôbec náladu na žiadne vybavovačky. Najradšej by som si len ľahla k vode v jaskyni a odpočívala, než sa moje telo vyrovná s týmto stavom. Dúfam, že ma nikto nebude otravovať s nejakými sprostými otázkami, ktoré si vedia vyriešiť medzi sebou, pomyslela som si, keď som kráčala ďalej. Zastrihala som ušami a pohľad zdvihla k hore. Pamätala som si, aký divný sen som s ňou mala a bolo to viac než divné. Nikdy na tieto hlúposti nezabudnem, prebehlo mi hlavou. Avšak opäť mi prišlo zle. Musela som však šabľu udržať v sebe. Veď by som inak zvracala takmer na každom kroku, čo som v pláne určite nemala. Povzdychla som si a pozrela sa na kardinála, ktorý mi konečne pristál na chrbte. Asi si chcel po tej ceste, čo furt lietal, oddýchnuť. Pokývla som hlavou a pokračovala vo svojej ceste.

>>> Roklina

Snežné tesáky >>>

Preletela som portálom a ten ma kopol do zadku tak silno, až som papuľou zapikovala v rozmočenej pôde. Aspoň som mala mäkkšie pristátie, nebudeme si klamať. Zavrčala som a prevalila sa na bok. Mala som pocit, akoby ma niekto poriadne uderil do hlavy. Panebože, toto zase čo bolo, pomyslela som si, keď som tam ostala ležať nejakú dobu. Možno som si i zdriemla na nejakú hodinu. Avšak kyselina lysergová už z môjho krvného obehu pomaly vyprchávala. Čo bolo i nebolo absolútne dobré. Zamrkala som pohľadom. Lúka okolo mňa už nebola žiarivá a príjemná, práve naopak. Aj keď už nepršalo a vychádzalo slnko, celá rozmočená, bahenná a... ew. Znechutene som zamľaskala a prevrátila sa na brucho. Keď už som mala byť od blata tak poriadne nie? Pozrela som sa na kardinála, ktorému zjavne odľahlo, že som už v poriadku. Ako takom. "Vďaka," riekla som smerom k nemu a povzdychla si. Napokon som sa teda pozviechala na rovné labky a potriasla hlavou. "Tak poďme, ešte je tu kus cesty," povedala som a ani ma nenapadlo, že by som mohla použiť portál. Bola som proste old school boomer, ktorý všetko musel robiť po staru a tak som sa rozišla smerom k hore.

>>> Najvyššia hora

Hmlisté pláne >>>

Hmlu akoby rozfúkal nejaký veľmi silný vlk, čo mal pľúca jak dve vzducholode. Zrazu sa vyjasnilo a mňa oslepilo ranné svitanie. Fúha, to ako dlho som blúdila tými pláňami? Nekonečno času... hihi ako veľa je nekonečno? Nekonečno, premýšľala som nad úplnými hlúposťami, ale v ten moment to bolo pre mňa akoby som objavovala teóriu relativity. Zazubila som sa a ani si nevšimla, že som už pár minút stála na mieste a obdivovala onen východ slnka, na ktorý som i ak nevidela, pretože mi v tom bránili hory. Kardinál musel na mňa urobiť nájazd, aby ma prebral z môjho tranzu. Potriasla som hlavou a pozrela sa na neho. "Hej! Aj ja ťa viem zjesť," riekla som smerom k nemu a vyšľahla po ňom korene zo zeme. Vták sa im uhol a prisahala som, že mi ukázal prostredné pierko na krídle. Toľko lásky, veru. Spokojne som sa zaškerila, že som ho trafila, i keď som ho netrafila. "Tak vidíš, že ťa mám" zatônila som a poťapkala po najbližšej skale, ktorá mi vtáka pripomínala. Ten skutočný zatiaľ len prevracal oči. Napokon som si všimla späť svoju bludičku a ochotne som ju začala zase nasledovať. V tento moment som ani nepociťovala únavu zo štverania sa do hôr. Práve naopak. Užívala som si to a prišlo mi, akoby som vzlietala k nebesiam! Aj by som možno skočila z najbližšieho útesu, aby som si to vyskúšala, či viem lietať, ale to ma už prebral Kardinál, ktorý ma pekne krásne odtiahol za svetielkom v diaľke - portálu. Najskôr som otvorila papuľu, že ho zjem, pretože predsa len to tak chutne preblikovalo rôznymi farbami. No ako som sa po portálu zahnala, tak tá mňamka zožrala mňa!

>>> Červená lúka