Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Začarovaný les >>>

Odchádzala som od tej veľmi milej vlčice, ktorú som mohla zniesť len v moment, kedy mi v obehu kolovala kyselina lysergová. S priblblým úsmevom som teda pokračovala k pohoriu v diaľke. Hory akoby tancovali. "Juu, ale počkať, oni tu nemajú byť hory," pomyslela som si a ani si neuvedomila, že to nehovorím nahlas. Natočila som hlavu na stranu a keď som sa zadívala vpred ešte raz, uvedomila som si, že skutočne nevidím hory, ale len hmlu. Hihi. "Ach, veď ma prosím," riekla som tentoraz skutočne nahlas a pozrela sa na kardinála, ktorý za túto hodinu viac ráz použil facepalm, než ja za celý život. Zjavne bolo komické, že taký vták musel mať na starosti kdejakú alfu. Zazubila som sa a pokojne si vykračovala ďalej vpred, avšak čím dlhšie som hmlou putovala, tým väčší dojem som naberala z toho, že kráčam po vode. Pretože pôda podo mnou bola tak vláčna. Od kedy je tu more? pomyslela som si a na druhú stranu sa potešila, že dokážem chodiť po vode. Bola som ako Ježiš! Keby som len vedela, kto to vlastne bol. Zazubila som sa a tak som sa vlnila spolu s morskou hladinou po ktorej som kráčala. Navonok bolo všetko sivé a premočené vďaka výdatnému dažďu, ale z môjho pohľadu to bolo... krásne, farebné, vibrantné a hlavne vllllnité. Spokojne som teda nasledovala toho pterodaktyla alias kardinála, ktorý ma v hmle viedol smerom k portálu do hôr. Ach, aká super príšerka z neho bola. Taká bludička.

>>> Snežné tesáky

Vlčica mala svojský pohľad na svet a podľa jej vystupovania a slov som mohla usúdiť, že išlo o ďalšieho manipulátora. Povzdychla som si. Čo s tým všetci mali? Šíriť polopravdy a hrať na dve strany, snažiac sa dosiahnuť oblbovanim svoj cieľ. Nie to určite nebola moja parketa. Pripečene som sklonila zrak a pozrela sa na moment na ňu. Jej srsť až priam žiarila, vzhľadom na to že bola tak svetlá a červené pramene akoby tancovaly ako oheň na jej tele. Fascinujúce. Takmet som ju ani nevnímala. Napokon som predsa len k nej svoju pozornosť obrátila. Musela som sa uškrnut. "Moc si musí vlk tvrdým úsilím vydobiť a uznanir zaslúžiť. Spriadanim sietí do ktorých sa ti budú chytať obete, nie je tou správnou cestou," riekla som a odfrkla si. Falošná vernosť nebude nikdy tak silná ako tá úprimná a pravá. Mohol si každý tvrdiť čo chcel. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Odkiaľ si, že sa snažíš o tak veľké veci?" opýtala som sa jej napokon vzhľadom na to že väčšina tak veľké ciele nemala. Chceli proste len žiť. Avšak Aphrodite mala hlavu v oblakoch no bolo mi už na začiatok jasné že pravdepodobne sa jej snx i tak nikdy nesplnia. Mala vcelku zlý 'marketing' okolo toho. Tak či onak, pokrútila som nad tým hlavou. "Ah verím, že sa ti tvoje sny podaria. Avšak budem musieť ísť, nezabudni tomu tvojmu šteňaťu tiež dopriať troška srandy," zatiahla som so smiechom a drgla do nej ramenom. Provokačne som na ňu mrkla. "Tak sa maj, prístrešok ber ako dar," dodala som napokon a rozišla sa pomaly preč. Halucinácie boli v plnom prúde a v tomto lese to žilo o to viac. Všetko sa krásne vlnilo, pulzovalo, hýrilo farbami a ja si kráčala s priblblým úsmevom na tvári.

//Hmlisté

"Nemyslím si. Keď budeš chodiť po krajine a stretávať vlkov, azda si všimneš, že väčšina je slabá a neschopná. Naozaj sa nebojím výprasku kožuchu," zasmiala som sa. Áno, veľa vlkov bolo slabých a to by ani problém nebol, keby sa neodmietali učiť. Nemala som problém im pomôcť, práve naopak, rada som si honilaego na tom, že ma niekto počúva a môžem mu predať nové informácie. Avšak... ako som povedala, boli hlúpi. Každopádne! Jej slová by som i akceptovala, keby som medzi tie zbytočnosti neradila i mená. Absolútne som v nich nevidela žiaden význam. Ani len zvieratá v prírode sme nijako nepomenovali. To som potom mohla i kameňu hovoriť Bob, pretože čím sa líši od vlkov? Bol tiež určitou formou, ktorú príroda aleb oskôr bohovia vytvorili. Pozrela som sa dole na Aphoditu, ktorý sa rozvaľovala a zjavne obdivovala môj úžasný ksicht zo spodu. "Vďaka," odvetila som jej na poznámku a okrem priblblého úsmevu som sa stále kolísala zo strany na stranu. "A po čom prahneš, Aphrodite?" opýtala som sa jej a sledovala jej pohľad na strop, ktorý som vytvorila. Zdalo sa mi to, alebo tie listy menili farbu? Takmer sa mi až hlava zakrútila z toho. Fascinovane som na to hľadela ďalej. Mala som zjavný problém rozprávať, možno za to som posledne u tejto seansy skončila s dvoma vĺčatmi na krku. Avšak s Rhodie by nič také hroziť nemalo, pokiaľ niekde neskrývala tajný pipík.

Venovala som jej pohľad ublíženého šteniatka. "A prečo nie? V čom sú mladí iní než my? Dáš im len menšiu dávku. Ale pravda... zdrogovať nejaké zviera som sa ešte nepokúsila," riekla som a pohľadom som zablúdila ku kardinálovi, ktorý keď zachytil môj pohľad, splašene odletel preč niekam do korún stromov. "Zbabelec," mľaskla som jazykom a švihla chvostom. Takže môj experiment sa nekonal. Aj by mi hádam z toho slzička odvkapla, keby som nebola tak chladná beštia. "Ďalší vlk s rodom... dúfam, že nemáš ďalších milión titulov a nepochádzaš z údajnej kráľovskej rodiny ako mnoho vlkov tu. Je to až absurdné," riekla som, pretože som nikdy menám neprikladala veľký dôraz. To, ako sa niekto volal, z akého rodu pochádzal a koľko mal vyznamenaní, mi o ňom nikdy nič nepovedalo. A ako sa zdalo, vždy keď som sa druhých pýtala na to, kým sú... povedali mi v prvom rade svoje meno. Bolo to poriadne zvláštne. "Preferujem veľká zlá bohyňa, alfy sú rádoby obyčajní vlci, ja som od väčšiny miestnych múdrejšia, silnejšia i skúsenejšia, aj keď paradoxne mladšia," riekla som a zdĺhavo si zívla. Bol to fakt, i keď som alfu tej bájnej svorky v horách nepoznala a ani nikto z mojej svorky... stejnak som si myslela, že bude rovnaký budižkničemu ako ostatní. Pobavene som sa and tým však uškŕňala, ako mu dám pekne po papuli, ak bude sprostý. "Inak si ma volaj ako chceš. Očividne moje meno, ktorým ma oslovovali rodičia od narodenia je ale Lissandra," pokračovala som a napokon sa vrátila späť k mojej otázke: "A teraz vážne, pýtala som sa 'kto si' a nie čo mám pokrikovať miesto 'hej ty'." Zašvihala som chvostom a posadila sa do trávy, ktorá ma príjemne šteklila a mala som pocit, akoby tancovala. Vlnila som sa s ňou v nejakou podivnom rytme ktorý som počula očividne len ja. Efekt húb mi vždy pomohol výrazne dobre zresetovať myseľ.

Zazubila som sa na vlčicu. "Samozrejme, keď budeš chcieť, môžeš ju zobrať i svojmu kamarátovi, čo asi zaspal. Možno by ste si potom i užili," preniesla som s pobaveným smiechom. Áno, bola som ako vymenená. Moja závislosť bola neskutočná a ja sa tešila, že som našla novú obeť s ktorou sa poriadne zmastiť. Preto som si na jej vyzvanie teda kus z huby dala. Nie veľa. Mnohým stačilo si ju len olízať. Bola silná a vo väčšej dávke jedovatá. "Tak ak uvidíš alebo budeš cítiť niečo divné, je to úplne normálne. Má halucinogénne účinky. Treba ju však užívať s mierou ak nechceš skoro zatrepať kopytami," informovala som ju ešte kým sme boli v rámci normálnosti. Nechcela som, aby to ako freki všetko zožrala a potom by som ju tu muselakriesiť. Aby sa nepovedalo, vetvy nad nami som preplietla konármi a nechala na nich vyrašiť z vrchu hustú vrstvu listov. Preto k nám neprúdila takmer žiadna voda z dažďa. I tú okolo nás som z pôdy dala het a tak sme sa mohli usadiť na suchej tráve. I vetrom som nám vyfúkala srsť, nech sme suché. Kardinál precitol a vyletel z mojej šatky, aby sa pozrel na to, čo som zase vyviedla. Keď uvidel huby, bolo to jasné. "No.. nesúď ma," zatiahla som milo k nemu a pozrela sa na vlčicu. "Ten vták nie je na jedenie. Kto si inak zač?" opýtala som sa jej a spýtavo nadvihla obočie, aby som zistila od nej nejaké informácie. Už ma nebavilo tu sa len naťahovať. Chcela som i niečo zistiť. Skúmala som na vlkoch aspoň ich svety z ktorých pochádzali. Bolo to všetko tak famózne.

Jednou z nevýhod myšlienok bolo, že som nemohla ich slová brať v potaz či na ne akokoľvek reagovať. Pretože potom b prišli na to, že ich čítam. To bol dôvod prečo som jej drzí komentár prešla a venovala sa radšej svojej otázke na ktorú mi mala odpovedať. Bolo ťažké s ňou komunikovať a normálne som sa zamýšľala, či má nejakých kamarátov vôbec. Alebo len vyplakava niekde v kúte jaskyne sama ako ju nemá nikto rád. Však ani jej spoločník teraz za ňou neprišiel, či je v poriadku. Zjavne na nej nikomu nezáleží. Bo-hoo. "Uhm ale predtým spoznávaním a objavovaním máš oči vcelku zaslepené," začala som a posmešne sa uškrnula. Jej mozog bol tak obmedzený. Vedela som vsak, prečo to hovorím. Medzi rôznymi hubami ktoré tu rástli, sa s ochladením vytvorili i huby, ktoré som dobre poznala z nášho lesu. "Nechceš žiť v stereotype?" začala som a prešla k nim. Pomocou vzduchu som jednu hlucinu vytrhla a odhodila k vlčici labkam. "Domáci ju prezývajú Hlucina snotvárna. Stačí si z nej dať len kúsok a zistíš prečo. Tak čo, stereotyp alebo ochutnaš s úplným cudzincom neznámu hubu?" zatiahla som záhadné a ak sa na to dala nahovoriť i ja si dala kus z tejto halucinogennej huby (popis je v herbari v napovede).

Musela som sa úprimne zasmiať mad jej reakciou, keď som jej povedala veľmi milo, že má špinavý kožuch. "Ah nie som tak hlúpa, aby som vo svojom živote dávala priestor vlkom, dráha," riekla som jej a pokrútila hlavou. Absurdné. Vlci mi boli ukradnutí a hlavne som ich i dosť hejtila. Mysleli si akí sú úžasní pritom vo väčšine prípadov neboli nič. Jej hlúposť nepoznala hraníc. Ani len počúvať nedokázala nie to byť zvedavá. Jej demencia by ma i rozčuľovala keby mi v skutočnosti jej degenerácia nebola úprimne ukradnutá. Nepredpokladala som, že by som ju ešte niekedy stretla. "Viac neschopných vlkov ako si ty táto krajina naozaj nepotrebuje. Pri najbližšom útoku to už ustáť nemusí, hlavnr keď budú všetci hlúpi a sebecki ako ty," povedala som na priamo a privrela oči. Čoraz častejšie som nachádzala indivíduá ktorým by som priala aby ich niekto z chaosu rozsekal. Pretože v konečnom dôsledku boli zbytočný. "Užívať. Čo si predstavuješ pod tým pojmom?" opýtala som sa jej na rovinu a nadvihla obočie. Pokiaľ to bolo valanie v bahne s náhodným okoloidúcim, bola skutočnou spodinou našej spoločnosti o ktorú by som ani kameň neoprela. Určite len choroby šírila kade prešla. Hádam som od nej nechytila nič ja. Šmárja.

Neodpustila som si ďalší komentár na jej hlúpu poznámku, ktorú mala ako vysvetlenie toho, prečo si nenašli žiadnu jaskyňu. "Neďaleko na východ i západ sú rozsiahle pohoria, kde tých jaskýň je neúrekom i v nižších nadmorských výškach, ba či len u úpätia," poučila som ju ako správna maminka svoje vĺča, keď ho učí očividným veciam. Ani som sa nemusela pýtať, koľko času tu už strávila. Zjavne okolný terén nepoznala. Búrka o sebe dala vedieť už ráno, že k ostrovom k večeru príde. Bohvie čo robila celý deň. Asi len sedela na zadku a myslela si aká je peknučká. Pričom vyzerala ohavne a viac než neprirodzene. Odsudzovala som to, keď niekto nevyzeral ako vlk, pff. "Byť celý od blata a hliny je vskutku romantické. Určite na tú špinu v srsti zbalíš plno vlkov i vlčic," zareagovala som na jej argument pretože mi prišiel pekne hlúpy. Hlavne nory boli malé, stiesnene... Neviem či mi prišli romantické. Zjavne mala dosť nízke hodnoty. "Cestujem. Dívam sa na krajinu okolo seba a zbieram informácie. Mágia, zvesti nových apokalyps, netvorov, znalosti nových magických rastlín, aktuálna politika stvoriek a tulakov... Keď nehľadis len na seba a každý pekný kožuch vlka, zistíš toho fakt veľa," povedala som a povzdychla si. To tu naozaj všade pobehovali samí nevzdelanci? To ich akože bavilo byť blbi?

Sledovala som jej výstup. Snažila sa hrať divadlo a možno by jej to publikum i uverilo. "Silní vlci nepochádzajú len zo svoriek," reagovala som na jej slová a uškrnula sa. Bola to pravda. V normálnom svete by všetci tuláci boli slabí, podvýživení a bez pomoci svorky by máloktorý samotár prežil zimu. Avšak v tejto zemi panovala mágia a bolo tu množstvo možností ako sa zdokonaliť a zosilnieť a pritom sa v žiadnej svorke ani nemihnúť. "Zdá sa, že ty o tomto kraji priveľa nevieš," pokračovala som smerom k nej a nadvihla spýtavo obočie. Bola to viacmenej rečnícka otázka. Bolo mi jasné, že o tomto svete mnoho nevie, respektíve nie je tak zručná, ako by sa zdalo. V skutočnosti ma zaujímalo, či vie i niečo viac, než vypúšťať z papule ustipačné komentáre. Musela byť skvelou spoločníčkou, veru že hej. "Čo tu vlastne pohľadávaš-te?" riekla som dosť kombinovane, vzhľadom na prítomnosť neznámeho vlka. "V tomto nečase by som si myslela, že vlci budu hľadať inú skrýš, než je nora, vzhľadom na absorbciu vody pôdou, čo znamená, že sucho tam určite byť nemôže," skonštatovala som. V tomto bolo najvýhodnejšie nájsť jaskyňu alebo si nejakú kamennú skrýš vytvoriť. No to asi... nedokázala. Jej oči mi tiež prezrádzali, že ovláda oheň. Na môj vkus najzbytočnejší element.

Prešla som si jazykom po tesákoch. Prečo vždy, keď narazím v tomto lese na nejakého vlka, je totálne použiteľný? pomyslela som si, pretože od vlčici som nemohla nič užitočné vydolovať. Pochybovala som, že i keby sa jej začnem hrabať v mysli, tak niečo užitočné nájdem. Možno ma však trochu aspoň zabaví alebo zistím, že nie je až taký veľký potrat, aký som z nej v mojom úsudku robila ja. Minimálne by ma mohla aspoň pobaviť, keď už nič. Hlupákov je na ostrovoch mnoho, ale máloktorý je i vtipný, premýšľala som ďalej, čakajúc na jej veľkolepé slová, ktoré vzápätí predsa len prišli. Až som ani nedúfala. "Luminiscentné lesy som tu bohužiaľ nevidela," povedala som jednoducho na jej slová. Vyzerala podráždene. Nechala som ju sa hrať na veľkú zlú vlčicu, keď ma začala obchádzať. Ak jej to robilo dobre, mohla si prezrieť i každý môj chlp či mi skúsiť skočiť po krku. "Ach, to ranilo moje city. Snáď by tvoj spoločník stál za milsie slová," riekla som stále dúfajúc že sa i on vynorí z úkrytu. No nezdalo sa, že by bol zvedavý rovnako ako vlčica. Nič som o ňom nezistila, a nezdalo sa, že by chcela o ňom viac hovoriť preto som ho vypustila z konverzácie úplne. "Ani nevieš aká. By si sa brucha chytala labkami ako by ťa od smiechu bolelo," riekla som a mrkla na ňu po očku. Mohla sa durdit kolko chcela. Avšak asi som našla v nej potenciál v mojej zábave ktorú som tak hľadala. "Záleží od uhlu pohľadu. Ty v tom mojom pôsobia ako... slabý tulák zatiahla som smerom k nej a arogantne sa uškrnula. Bola slabá a pochxbovala som že o okolitých ostrovoch niečo vôbec vie.

Pomaly som kráčala preč, ignorujúc existenciu tých dvoch, ktorí sa zjavne báli trochu vody a tak sa krčili v neďalekej nore. Avšak ako som bola v pohybe, ostala som s labou vo vzduchu, keď sa ozval neznámy hlas. Išlo o vlčicu, ktorú som obchádzala. Vlk sa zdal, že ostal zalezený v nore. Strihla som uchom a pomaly sa otočila jej smerom. Dažďová voda mi stekala po tvári rovnako ako jej, i keď stromy lesu výrazne pomáhali tomu, aby na nás nešla priama spŕška, tú oslabovali. Prebehla som si ju pohľadom a potom sa zastavila na jej očiach. "Každý les je v noci tmavý," začala som a porozhliadla som sa okolo seba, po chvíli dodajúc: "A nie som sama. Momentálne tu stojíš ty." Uprene som na ňu hľadela a premýšľala, čo vlastne chce. Prečo opustila noru a šla sa pozrieť, kto tu obchenduje? Oh áno, očividne mala pud sebazáchovy a šla skontrolovať, či to nie je ďalší besný medveď. Logické. "Narušila som vaše rande? Cítim prítomnosť tvojho spoločníka neďaleko, v takom prípade sa hlboko ospravedlňujem," zatiahla som smerom k nej. Bol počuť sarkazmus v mojom hlase, pretože ma absolútne netrápilo, čo robia a čo si myslí.

Kvitnúca lúka >>>

Zašvihala som chvostom a vkročila medzi prvé neprirodzené stromy. Pohľadom po nich prešla a premýšľala, čo je na nich tak zvláštneho. Niečo sa mi na nich skutočne nezdalo. Avšak, musela by som nájsť toho blázna Atreasa, aby som sa ho na niečo také povypytovala. No nič. Hm, jeho znalosti musia byť bohatšie. Ako povedal Vino, naučil ich predsa dosť veľa, premýšľala som, zatiaľ čo som len tak kráčala po lese. Ostrovy som poznala ako svoje labky. Už ma na nich nič nemohlo prekvapiť, pretože všetko divné, bolo normálne. Skôr by mi prišlo čudné, keby tie šialenosti z tadeto zmiznú a bude z toho obyčajná krajina bez mágie. Avšak, i keď pršalo a bolo mokro, keď som prechádzala okolo jednej aleje stromov, začula som niečie myšlienky. Boli blízko. Strihla som uchom a vetrom si pomedzi vodu nechala priviať ich pach. Spravila som ďalších pár krokov a na rozmočenej pôde bolo jasne počuť, že sa okolo nich niekto pohybuje a špliecha pekne vodou ako kráča. Nepoznala som ani jedného, neunúvala som sa byť ani nenápadná. Hľadala som niečo, čo by ma zaujalo, ale nezdalo sa, že by mali pre mňa nejaké lepšie informácie. A tak som pomaly začala kráčať preč, pokiaľ ma nezastavil možno niečí hlas...

//som tu na skok, menšia možnosť fretky pre rhody a v pondelok zdrhám do preč *mucq*

Temný les cez Hraničné >>>

Začala som stúpať do výšin. Nenávidela som úprimne pohoria. Musela som sa zbytočne v tom teréne premáhať. Les v ktorom sídlila moja svorka som už mala zmapovaný a nebol až tak zlý. Ale toto stúpanie do hôr, ktoré bolo tak príšerne strmé... som nenávidela. Keby som človek, turista v Tatrách by zo mňa určite nebol. Mala by som niekedy i tieto hory preskúmať a skúsiť nájsť tú pachovú stopu o ktorej mi povedali Zinek a Vino, pomyslela som si a zastrihala ušami. Teraz v tomto odpornom daždi sa mi to rozhodne nechcelo riešiť. Zívla som si. I kardinálovi sa nechcelo lietať, pretože celú dobu sa mi skrýval v šály na vrchu krku. Zbabelec. I keď mal na to právo. S mokrým perím sa im predsa nelietalo najlepšie. Povzdychla som si a pokračovala tentoraz už dolu z hôr. Konečne som došla ku klesaniu a po cestičke si to pekne krásne zamierila na lúku, ktorá sa tiahla cez dobre, že nie polovicu tohto ostrova. O púšti som ani nehovorila. Sakra, i tam by som sa mala zastaviť, ale teraz na to rozhodne nebol čas. Možno sem však zbehnem ešte pred zimou. Vedela som predsa kde sídlia, i keď by bolo rozumnejšie sa stretnúť niekde na neutrálnom území. Tak či onak... vykračovala som si vpred a smerovala k lesu v diaľke. Niečo mi hovorilo, že tam zase sa niečo stane tak ako vždy. Mala som na to už sakra šťastie.

>>> Začarovaný les

Dračí priesmyk (ob tri územia - cesta medzi ostrovmi) >>>

Kráčala som na sever, pretože som si chcela pozrieť okolie. Nemali sme vo svorke prieskumníka, ale i keby sme nejakého mali, asi by som mu neverila a chodila si prezerať územia sama. Vlastne, mohla som sa mu jednoducho prehrabať v mysli a vidieť to, čo skutočne videl, ale to bolo tak nejak zbytočné mrhanie síl, že. Potriasla som hlavou a kráčala za nosom. Dúfam, že sa tí dvaja nepozabíjajú. Azrael vyzerá, že to myslí úprimne. Mal by sa však stretnúť i s hentým. Nemyslím si, že by ho zabil. Možno mu ublíži, ale pochybujem, že mu siahne na život, pomyslela som si. I keď v tak pokrútenej mysli som netušila, či mu môžem v tomto dôverovať. Mohlo sa v nej stať čokoľvek. Akýkoľvek skrat. Potriasla som hlavou a povzdychla si, bolo to náročné s týmito mladými. Nikdy som nemohla tušiť, čo mám od nich čakať. A tak som prešla lesom a vydala sa cez most do ďalšieho, ktorý absolútne v sebe neskrýval žiaden život. Prešla som zrakmi po mŕtvych stromoch, ktoré sa snažili pôsobiť na okolie desivo, ale veľmi im to nešlo. zašvihala som chvostom a pokračovala ďalej k horám. Zatiaľ som v okolí nevidela nič, čo by zaujalo moju pozornosť.

>>> Kvitnúca lúka cez hraničné

Azrael ďalej vyzvedal, čo sa mi vcelku páčilo. Už som mu verila o niečo viac, vzhľadom na jeho postoj i myšlienky u onej správy s nabonzovaním. Preto mi prišlo vhodné, aby o tej kvetine vedelo viacero vlkov zo svorky. A keďže ju vykecal Vino i Zeiranovi... Čo som nekomentovala pretože to bola hlúposť i keď sa zdalo,. že zeiran mal tiež plno znalosti ktoré by rád Vinovi povedal. Z tohto hľadiska som usúdila, že to bude výhodný obchod eventuálne a preto som do toho vtedy ani nezasiahla. "Pokiaľ chceš jej účinky použiť na vnútorné škody, je potrebné urobiť vývar v horúcej vode. Ty ako vlk a mágiou vody s tým nebudeš mať problém. Len je treba si nájsť niečo v čom tu vodu budeš mať. Potom sa to len vypije ako i odvary čo varí Wu. Ak ide o vonkajšie použitie, robia sa z tej rastliny masti. Podľa mňa s ňou môžeš zmiešať i iné. Liečivé byliny ako liečivé byliny. No a normálne to vlkovi potrieš po rane. Masť vieš i uskladniť do budúcna ak ju zmraziš," povedala som mu napokon a dodala i ďalšie detaily, ktoré som od atreasa postrehla, keď sa bavil i s inými. Respektíve to čo povedal ešte aj nám. Napokon som si oblizla ňufák a pozrela sa na nich dvoch. "No nič Vino je otrasený po tom so Zeiranom. Mali si tiež blízko. Asi by ste sa mali spolu i viac zoznámiť. Neverí ti, Azrael z Chaosu," zatiahla som pobavene a švihla chvostom. "Cestou do svorky sa môžete skamarátit a spolu skontrolovať rovno hranice keď už si hraničiar. Prospeje vám to obom. Ako svorka si musíme dôverovať. Ja prídem za par hodín chcem sa este prejsť po ostrovoch. Dlho som na hlavnom nebola ak nepočítam výlet so Sarom na mini ostrov," dodala som a kývla im na rozlúčku. Kardinál nechal rumnenky na skale a letel za mnou. Po ceste som drgla do Vina a vyplazala naň jazyk. "Veľa šťastia a zábavy panovia," zvolala som provokačne a zmizla v diaľke.

//Temný les (ceste ob tri cez viac ostrovov, smer Začarovaný)