Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Prikývla som na jej otázku. Ach, keby len tá vedela, čo som všetko videla. Určite by padla na zadok z toho všetkého! “Videla som oboch bohov, ktorý vládnu týmto ostrovom,“ začala som a zamyslela sa nad tým. Musela som zavspomínať. Bolo to pekne dávno. “To, či ich uvidíš alebo nie, je na nich. Netuším, čo sa im ženie v tých božských hlavách, ale myslia si o sebe teda pekne veľa,“ povedala som, keďže som nepatrila k ich uctievačom. Prišli mi len ako povrchné bytosti, ktoré si mysleli, že môžu robiť čo chcú a keď sa im to hodí, zasiahnuť do nášho života. Ale to sa mi nepáčilo. Vôbec. “Nero, šibalský boh, ktorý sa dokáže premeniť ako každý boh na čo chce. Pri mojom stretnutí s ním som ho prv videla ako veveriču, bol vtipný. Neskôr sa premenil do svojej vlčej podoby. Bol to taký hnedý vlk,“ povedala som smerom k nej s úsmevom. “Čo sa týka Iris. Jej podobizeň bola biela vlčica s rôznymi ozdobami. Bola veľká a sprevádzala ju hmla. Pôsobila milo a múdro, i keď stále sú to arogantné a namyslené bytosti,“ dodala som napokon a mykla plecami. ČO viac som k tomu mohla povedať? Ach, už som mala predstavu o tom, čo by som jej mohla dať ako funkciu až podrastie. “Môžeš byť i mocná mágyňa a zároveň dobrodruh. Popravde nám vo svorke chýba vlk, ktorý by zastával funkciu prieskumníka,“ poznamenala som a zadumane nad tým premýšľala. Očakávala som však, že sa ma na to opýta, čo to vlastne je.

Zastrihala som ušami a pozrela sa niekam do diaľky. “Pretože som v ťažkých časoch vstala a postavila sa alfe bývalej svorky. Jej rozhodnutia neboli správne a kvôli nim prišlo k zraneniam členov i jednej smrti. Po konflikte sa zjavila bohyňa Iris, ktorá ma presvedčila, aby som sa vlkov, ktorí zo svorky zostali, ujala ja a priviedla ich na bezpečné miesto. Čo som i urobila,“ povedala som smerom k nej a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Každý vlk si musel nájsť svoj vlastný dôvod, prečo nasledoval práve mňa. Mohli sa mi i postaviť, ale bola som silná a väčšina verila môjmu úsudku. Takže som s tým problém nemala. Každopádne bolo by zábavné vidieť prvého hlupáka, ktorý sa bude o to pokúšať. Aspoň mu poriadne nakopem zadok, hehe. “A chcela by si byť lovcom? Sú i iné funkcie. Musíš prv nájsť to, čo ťa bude baviť najviac. Môžeš sa všetkému priučiť a vyskúšať si to, aby si potom vedela, čo ťa bude zaujímať!“ povedala som s úsmevom a pokývala hlavou. Bude to určite skvelá voľba. Oblizla som si ňufák a pozrela sa niekam do preč. Keď som sa dívala na ňu... ako hovorí o vtákoch. Dobre. “Hm, to by chcelo nájsť vtáčika, ktorý by dokázal i rozprávať. Mala by si tak dobrého kamaráta,“ skonštatovala som, ale netušila som, či nejaké také zviera existuje. Ale kde inde, než na tomto mieste by to bolo možné? Pravda.

Bolo náročné vĺčatam vysvetliť ako vlastne funguje vedenie. Nebola som diktátor, ale zároveň ma museli vlci vo svorke rešpektovať. "Ako vodca svorky sa vlk upíše k tomu, že bude ostatných členov chrániť. Či už pred cudzími a okolným svetom... Tak pred nimi samimi. Koľko ráz musím riešiť len vnútorné spory," začala som vysvetľovať obkľukou, aby tomu pochopili dobre a nemali ďalšie pochybnosti, že ako to vlastne s vodcom funguje. "Alfa i plánuje a riadi chod svorky. Rozdeľuje úlohy a myslí na budúcnosť. Ostatní členovia ho rešpektujú a súhlasia s ním. Pretože ak sa im niečo veľmi nepáči no zvyšku to vyhovuje... Prečo sa drží vo svorke, kde preňho alfova filozofia nedáva zmysel? Môže každý pokojne odísť a nájsť takú svorku, kde bude spokojný," pokračovala som a pokývala u toho hlavou. Samozrejme, že som nemala chuť ani energiu niekoho presviedčať. I tak to. Nemalo zmysel. "Vo svorke ako ste počuli fungujú i iné postavenia kam sa dostávajú vlci ktorým verím, aby niektoré veci organizovali i za mňa. Napríklad ten lov a lovci. Avšak to všetko znamená, že áno. Na love alebo i pri boji či pri normálnom delení úloh, ma vlci počúvajú. Samozrejme, ak sa mýlim môžu namietať, ale moje rozhodnutia sú premyslené a správne," riekla som a zašvihala chvostom. Ja sa zatiaľ nezmylili ani raz. Aj v tom podivnom svete som mala pravdu, no nikto ma nepočúval. Keď som sa opýtala ohľadom zvieratka, nadvihla som spýtavo obočie. "Taký, čo ťa bude učiť? A čo by ťa mal učiť? Som ešte takého ani nestretla," povedala som zamyslene. Musela mi to vysvetliť.

Pozrela som sa na vĺčatá a pousmiala sa. “Áno, v prítomnosti alfy vedie lov alfa, ak neurčí inak. Vo svorke máme ale zatiaľ len jedného lovca, ktorý by mal na lovy chodiť častejšie a tým velí on a to teda váš otec. Avšak premýšľam, že ešte minimálne dvom vlkom dám tú istú funkciu a z Vina urobím hlavného vlka, ale to je ešte vo hviezdach, najskôr sa musím stretnúť s nimi,“ rozhovorila som sa zase viac, než bolo potrebné, keďže vĺčatá zjavne všetkému tak úplne nerozumeli. To bolo očividné. Pousmiala som sa i tak a rozhodla sa, že im to vysvetlím. “Pri lovení väčšej koristi než sme my, je potrebné viacero vlkov. Vzhľadom na ot, že sa naša lovná korisť nachádza vo väčších skupinách. Je preto pri love potrebné spolupracovať aby sa korisť podarilo oddeliť od stáda a následne ju uštvať a potom spoluprácou skoliť. Je to už o niečo náročnejší proces, kde si vlci musia veriť,“ povedala som. Nebola to však žiadna veda ako by sa zdalo na prvý pohľad. Práve naopak. Bola to zábava a relax. Kým nešlo do tuhého a o život, pravda. “A vieš akého vtáčika by si chcela? Určite si ich tu videla poletovať hneď niekoľko,“ opýtala som sa jej, aby som vedela, akého by chcela. Podľa farby veľkosti či druhu... bohvie či niečo také Wu by mal vôbec.

Zastrihala som ušami a pozrela sa na Niyari. Naozaj ju na tom celom nadchol sever? Prečo by tam vôbec niekto chodil? Veď tam nič poriadne nebolo. Pousmiala som sa. “Dobre, tak ja vás niekedy vezmem na sever, dobre? Ale najskôr podrastiete lebo je to pekne ďaleko,“ povedala som im a pokračovala vo svojej ceste pozdĺž hraníc. Bola som rada, že sme mali len severnú a pak bočné hranice a nemusela som chodiť celú tú dĺžku i na juhu. Vzhľadom na to, že tam bolo more. Takže som netipovala, že sa odtiaľ niekto zjaví. “Je možné, že pôjdeme s niektorými vlkmi na lov až bude kus sychravejšie počasie. Mali by ste sa pridať. Je to iné ako loviť zajaca oasamote,“ riekla som a pokývala hlavou. Pravda pravdúca. Určite to nebolo nijak jednoduché, hlavne museli vedieť spolupracovať. Ale to som im už prízvukovala. “Myslím, že vám srnčie mäso bude chutiť viac, než zajačie. Nie ste hladní?“ opýtala som sa vzápätí, aby som myslela kus i na ich apetít. Ja som nejedla takmer vôbec. Preto som bola ako taká vyžla. “Chceli by ste i vy niekedy spoločníka? Akého? Videla som už i lasičku a podivnú myš, nie len vtáčiky,“ povedala som k nim a opýtala sa ich, nech sa zapájaju do konverzácií! Bolo by to super, hehe. Keby sme celá rodinka mali nejaké zvieratko.

“Ako som povedala, v severských krajinách voda zamŕza a to sa stáva počas zimy i tu. Jazero, ktoré máme na území lesa zakaždým zmrzne pekne hrubou vrstvou ľadu na ktorom sa dá šmýkať! Je to veľká zábava, ale treba dávať bacha inak si nabijete ňufáky alebo dolámete labky,“ povedala som im pobavene. Určite zima skrývala i ďalšie super akcie na hry, ale... nechcela som im skaziť prekvapenie. Mali sa každopádne na čo tešiť. A ja tiež. Počas zimy som bola vždy ako malé vĺča. Možno preto som prišla i k vĺčatám. Určite za to mohla zima a moja roztopašnosť. Keď sme došli k debate ohľadom počtu svoriek, samozrejme, že Niyari to pekne prestrelila, zatiaľ čo Tebethov tip bol o niečo normálnejší. “Svorka potrebuje veľa priestoru a tiež byť vzdialená od nejakej inej. Ostrovy sú velikánske, ale zase nie nekonečné. Momentálne sa vrátane našej nachádza na ostrove ďalšie tri svorky. Pokiaľ ma údaje nepletú. Zlatá svorka, svorka v púšti Namarey a Alatey v pohorí, o tých dvoch veľa neviem, pretože sú mladé, ale mám v pláne tam ísť niekedy na návštevu,“ povedala som a usmiala sa. O Chaose som sa momentálne nezmienila. Nechcela som im popliesť hlavy. “Chceli by ste i vy vidieť iné svorky? Alebo... určite vás láka skúmanie krajiny, nemýlim sa?“ opýtala som sa ich a spýtavo nadvihla obočie, ako som čakala na ich odpovede. Zaujímalo ma, aké majú sny a vízie do budúcnosti a či ich to láka cestovať a objavovať, alebo sa im jednoducho páči doma.

Pokrútila som hlavou. "Zima je krásna, ale mrazivá. Najlepšie, keby sa vlk mohol zavrieť v teple jaskyne a obdivovať ju len z diaľky," riekla som a pousmiala sa. "Ale nebojte, ukážem vám i zábavnú časť zimy, máte sa na čo tešiť," dodala som a pokývala hlavou. Napokon, bolo na čase sa pohnúť ďalej. Nemohli sme tu vysedávať celý deň. Samo sa to neurobí. "Tak... poďme ďalej," riekla som smerom k obom a vydala sa ďalej na sever, kde sme po chvíli i došli. "Pachová stopa svorky je veľmi cítiť. Keby si to porovnáte s tým, čo cítite vo zvyšku lesa, udrie vám to do nosa. Ak i budete chcieť skúmať iné svorky, vždy počkajte na hraniciach, aby ste rešpektovali priestor, ktorý obýva niekto iný," vysvetlila som im. V opačnom prípade by dostali pekne cez ňufák, len čo bola pravda. Aspoň by sa naučili, že nemajú sa promenádovať niekomu po obývačke. "Viete si tipnúť, koľko svoriek obýva tieto ostrovy na ktorých žijeme?" opýtala som sa ich, aby som sa dozvedela ich odhady. Zaujímalo ma, k čomu prídu. A premýšľala, či niekto z nich tipne naozaj nereálne čislo! To by bolo len vtipné. Usmiala som sa u toho a pohľadom prechádzala z Niyari na Tebetha.

Pokývala som hlavou. Samozrejme, zimu ešte nezažili! Preto si nevedeli predstaviť sneh. Pousmiala som sa. "Áno, počas zimy sa krajina ponorí do spánku, kedy ju prikryje biely sneh,“ povedala som a vytvorila okolo nás ilúzie sneženia, kedy snehové vločky pomaly napadali na zem a na okolité stromy a vytvorili tak príjemnú zimnú krajinu, ktorá len nestudila. “Avšak reálny sneh studí. Omŕzajú nám labky a zamotáva sa nám do srsti. Preto na zimu naše kožuchy zhustnú, aby nás telo lepšie hrialo,“ povedala som spokojne a nechala ilúziu zase zmiznúť. Na ukážku to veru, že stačilo! Povzdychla som si. “Hm, pravdepodobne. Dokonca som v snežných krajinách videla i sovy, ktoré boli biele a nie hnedé, či pieskové ako tie, ktoré nájdeš normálne v lesoch,“ vysvetlila som a pousmiala sa. Bolo fajn, že nad tým premýšľala! Zasmiala som sa však nad tým, k čomu ju jej logika doviedla. “Nie, nie. Vodu majú klasicky priesvitnú ako ju máme i my tu. Avšak... pitná voda na zimu zamŕza. Vytvára tak na nej vrstvu ľadu! Dokonca i rieky v tých najchladnejších oblastiach zamrznú tiež,“ povedala som a už sa tešila, ako ich počas zimy vezmem na jazero sa šmýkať. Bola by to zábava. A hádam si u toho nenatlčieme ňufáky, haha.

Pousmiala som sa nad jej poznámkou ohľadne Frekiho. Mala pravda, ten bol iný než ostatní. Pravda. “Freki je veľký a chlpatý, pretože veľmi rád papá. Bohvie, či nám nevyjedol zásoby, ktoré sme nedávno so Sarom doplnili ach. Chcelo by to väčší lov, len čo je pravda. Zima sa blíži,“ povedala som a premýšľala u toho nahlas. Skutočne by sa nám zišiel lov, aby sme aspoň jednu dve lane skolili a nechali v úkryte, nech v zime neumrieme hladom, ak sa nebude dať loviť. Od tohto počasia sa nedalo nič moc očakávať. Veru. “Avšak predpokladám, že jeho korene pramenia až zo severských krajín, kde je celoročne chladno. Inak si jeho hustý kožuch vysvetliť neviem. Má i také bledšie sfarbenie, ktoré je typické práve pre tieto zvieratá z chladných oblastí. Aby lepšie splynuli s prostredím,“ vysvetlila som im a pokývala u toho hlavou. Bola to pravda. Farba kožuchu toho veľa dokázala urobiť. Áno. Potriasla som hlavou a zamyslela sa ešte nad tým lovom. Na čo by sme šli? Srnky ma už unudili. Chcelo by to nejakú poriadnu výzvu! Napríklad... nejakého losa. Hej, tých som už dlho nelovila a vlastne som ich tu ani nevidela. Hm, bohvie či tu vôbec žili, ale mokrade na severe by mohli byť ich domovom.

Nezdalo sa, že by sme sa mali hrnúť ďalej. Niyari sa posadila. No dobre, na moment to predsa len môžeme odložiť. Aspoň o pár minút. I ja som po nej zopakovala to, že som sa posadila na zadok do mokrej trávy. "Vedela si, že existujú i rôzne druhy medveďa?" pokračovala som. Čím viac budem o nich rozprávať, tým lepšie ich znesie. Aspoň tak som to brala ja. "Niektoré sú menšie, iné väčšie. Majú i rôzne farby! Čierny, biely, hnedý..." povedala som a pokývala nad tým hlavou. Potom som spoznala vo svojom živote i také, ktoré boli fakt prďúsi. "I vlci sú rôzni. Každý pochádza z iného rodu, ktorých predkovia žili v inom podnebí. Preto i bohovia na týchto ostrovov pripravili prostredia, v ktorých môžu žiť rozličné druhy vlkov a iných zvierat," povedala som, pretože mi to prišlo ako celkom zaujímavý fakt, ktorý by ich oboch mohol zaujímať. Hlavne Niyari, ktorá mala na mňa vždy veľmi veľa otázok. Čo som rozhodne vítala. Aspoň bude vzdelaná, že. Pousmiala som sa a pohodila chvostom čakajúc na ich reakciu na moje slová. Mala som radšej, keď sa ma pýtali. Nie, keď som im všetko na rovinu povedala. Tak museli i kus nad mojimi slovami premýšľať, aby vyprodukovali nejakú aktivitu v mozgu a zložili otázku, že.

Zastrihala som ušami a pozrela sa na udivené vĺčatá. Pobavene som sa nad tým uškrnula. "Rovnako ako s ktoroukoľvek inou mágiou. Proste na to pomyslím a stane sa tak," riekla som vĺčaťu a pozrela sa na malú srnku, ktorá sa po chvíli rozpadla a zmizla. Na teraz ho už potrebovať nebudeme. A tak som vrátila svoju pozornosť na Niyari. "Až raz narazíme na Wua, môžeš si u neho skúsiť za lesklé kamienky vypýtať tiež túto mágiu," navrhla som, ak by o ňu mal niekto záujem, pretože bola naozaj úžasná. Hodnotila som ju ako jednu z tých najlepších, pravda. Na moment som sa zamyslela a dumala, kde by som asi tak musela Wua hľadať. Bolo to komplikované, pravda. Povzdychla som si a švihla chvostom. Prekvapila ma však otázka Niyari, ktorú mi vzápätí položila. Strach... z čoho som mala strach? Na moment som sa zamyslela. "Môj najväčší strach pramení z obavy, že nebudem dostatočne dobrá a jedného dňa ma moja slabota pripraví o niekoho, na kom mi bude záležať, pretože mu nebudem vedieť pomôcť. V tento moment, ste tými dôležitými vy dvaja," vysvetlila som jej a usmiala sa. "Samozrejme, že mám strach i z obyčajných vecí, ale ako hovorím. Je potreba ho kontrolovať. Nedovolím svojmu telu, aby ma rozhodilo len za to, že stojím proti nejakému desivému stvoreniu," povedala som napokon a usmiala sa. Bolo na čase sa pohnúť a konečne sa vydať na našu obhliadku, ak sme to chceli stihnúť do priameho svitania.

Zastrihala som ušami a pozrela sa na vĺčatá, ktorým sa medveď príliš nepáčil. Až teraz mi došlo, že neboli v kontakte s ilúziou ešte. Ach, povzdychla som si nad svojou hlúposťou. "Tento konkrétny medveď vám neublíži," začala som a prešla som smerom k chlpáčovi. Drgla som do neho labou a dokonca mu mohla špárať i do papule. "Robí to, čo chcem ja, pretože je to ďalší prejav mágie, konkrétne ilúzií," povedala som a medveď prešiel o pár krokov ďalej. Síce moje ilúzie boli realistické... bola som prekvapená, že až tak dôverne! "Urobíme z toho niečo milšie, dobre?" začala som a medveď a transformoval do malého sŕňaťa, ktoré ledva stálo na svojich tenkých nohách. Prešlo k dvojici vĺčat a mäkkým, teplým ňufákom do nich šprtalo. Vrtiac bielym pidi chvostíkom. "Okrem objektov dokáže tá mágia simulovať i situácie, prostredie a podobne. Je to skutočne silná mágia, ktorá sa zíde každému vlkovi," pokračovala som a zadívala sa niekam do lesa. "Magických schopností existuje ešte veľká fúra. Elementárne mágie sú len zlomok z ich počtu. A musím povedať, že sú i také, o ktorých takmer nič neviem, pretože sa prejavujú len u jednotlivcov špecificky," dodala som napokon a mykla ramenami. Vyčkávala som, ako zareagujú tentoraz a či ich premena pred ich vlastnými zrakmi preberie a zaujme natoľko, že zabudnú na počiatok strachu. I tak som však na záver musela povedať: "Strach je neodlúčiteľnou súčasťou nášho bytia. Ale musíme sa ho naučiť ovládať. Pretože i ja mám veľa ráz strach, no ak by som ho nechala ma ovládnuť, nemohla by som pomôcť mojim priateľom, ktorí boli v tej chvíli v nebezpečí. Pretože čistá panika blokuje naše myslenie a to nechceme. I v tej najzložitejšej situácii je treba sa ovládať a ponechať si jasnú myseľ a racionalné uvažovanie." Pokývala som hlavou nad svojimi slovami. Bola to pravda. Inak ich to privedie ešte do záhuby, ak budú vždy panikáriť.

Sledovala som Niyari, ktorá mala vcelku dobré inštiktívne zmýšlanie. "Áno, to je jedna z možností. Obtieranie sa o stromy, chodenie po zemi, či dokonca... na čo sú lepší vlci, obcikovanie stromov, kríkov, skál..." vysvetlila som jej a pokývala hlavou. Potriasla som ňou a pokračovala vpred. Už sme takmer boli na hraniciach, bolo by fajn im i vysvetliť, ako to ucítia? Očividne. Aby nevbehli v budúcne na územie cudzej svorky. Náhodou. "Medveď je veľmi veľké zviera, ktoré dokáže silou svojej laby zabiť i dospelého vlka. Ak niekedy na ne narazíte a prejavia o vás záujem, utekajte," riekla som smerom k nim. Určite som ich nechcela kriesiť z mŕrtvych. Napokon som kývla hlavou a pred nami urobila ilúziu medveďa. Otriasol sa, pozrel na nás, v tom sa však postavil na zadné a hlučne zareval. "Takto nejak," povedala som a zazubila sa. mala som rada schopnosť ilúzií. Bola to zábava. Hlavne ak som s tým mohla niekoho poučiť alebo... vydesiť! Oh áno, to bola tá oveľa lepšia varianta, než je toto. Kukla som sa však na vĺčatá, či sa ho nezľakli. "Vidíte tie zuby? Má ich poriadne veľké rovnako ako laby, celý medveď je mohutný a veľmi silný. Nepodceňujte ani ich rýchlosť, vedia byť pekní rýchlici," pokračovala som, zatiaľ čo som si prezerala svoju ilúziu. Mohli si ho preskúmať, keďže išlo o pevnú repliku, ktorej sa mohli dotýkať. A bolo to bezpečné!

Zazubila som sa nad tým. "To je správne. Povinnosti sú dôležité," a nudné, dodala som v duchu a pozrela sa na obe vĺčatá. "Tak poďme," riekla som a nechala ich oboch, aby ma nasledovali. Nevedela som presne, čo všetko im poviem, ale... niečo už po ceste vymyslíme! "Každá svorka má určitú časť lesa, hôr, údolia, podľa toho kde žije. Aby vlci okolo vedeli, že tá zem niekomu patrí a nevkročili na ňu, musíme ako členovia tejto veľkej rodiny, chodiť raz za čas na pochôdzku po hraniciach, aby sme obnovili pachovú stopu a prípadne vyhodili nezvaných hostí preč," začala som vysvetľovať Tebethovi i Niyari, ako to tu vlastne funguje. O svorke toho veľa nevedeli, okrem základov, ktoré im povedal Vino. Bolo na čase, aby jej fungovaniu začali chápať trošku viac a už sa podieľali i na rôznych aktivitách. "Ochrancovia, ale i iní členovia by mali odháňať predátorov, ktorí by mohli ublížiť iným členom alebo vĺčatám ako ste vy. Nedávno sme s jedným obráncom - Sarom, odháňali medveďa v blízkosti úkrytu. To bolo veľmi nebezpečné, ale podarilo sa nám ho zahnať na pekne dlhý čas späť do hôr," povedala som a dúfaa, že sa rovno vydal na zimný spánok. Nemala som náladu sa s ním naťahovať znova. Pomaly som kráčala ďalej na sever, aby sme už niekde začali.

Povzdychla som si. Bola tvrdohlavá. Po kom to asi tak zdedila? Táto otázka však bola ironická, vzhľadom na to, že ja si tiež vždy presadila svoje. Bola som zvedavá, čo z nej napokon vyrastie, ale verila som, že sa nám vĺčatá podarí dať na tú správnu cestu, aby boli reprezentatívnými členmi svorky. Pravda. Keď sa kvapka pohla, uvažovala som, či to urobila ona alebo len prišlo gravitácii ľúto jej snaženia a samovoľne sa rozhodla pohnúť o niečo nižšie. Tak či onak... "To je skvelé," povedala som smerom k nej s úsmevom a premýšľala, či ma cielene ignorovala alebo prepočula! "Určite ťa pochváli," skonštatovala som a napadlo ma, čo by sme mohli spoločne ešte urobiť predtým, než sa s Vinom vydám na menšiu pochôdzku po okolí ostrova, aby som zistila, či sa niekde nezakempili tí idioti z CHaosu. "Už si veľká vlčica pomaly, čoskoro i na teba s bratom padnú určité povinnosti, keďže žijete vo svorke. Mala som v pláne ísť na pochôdzku a skontrolovať hranice, prípadne zahnať predátorov alebo cudzincov. Myslíš, že by si túto nebezpečnúu misiu zvládla so mnou?" navrhla som a nadvihla obočie. Chcela som v nej prebudiť ego, ktoré by si samozrejme myslelo, že zvládne všetko. Veď pohla kvapkou! Tým by rozhodne rozhodila chaosákov, veru. Pobavene som zašvihala chvostom.