Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"Ďalšej? To by potom osud tejto svorky bol naozaj spečatený," riekla som na jeho ospravedlnenie, ktoré dával Doryinej neprítomnosti. Avšak, mala som tušenie, že rozhodne to nie je len preto. I alfy predtým zmizli, pretože sa tu nudili. A ako to skončilo. Povzdychla som si. Niektorí sa na túto pozíciu naozaj nehodili. "Hm, hľadať ju nemá zmysel, ostrovy sú veľké," preniesla som ďalej a privrela zraky. Na jeho ďalšiu otázku som len kývla a pomaly sa pozbierala na rovné laby. Ponaťahovala som si koštiale a prešla k vode, z ktorej som sa napila. Otriasla som sa a kývla smerom, odkiaľ viali neznáme pachy. "Je tu cudzinec, i keď je z členom, chcela by som zistiť, kto to je," riekla som a pomaly sa vydala ich smerom. Čoskoro sme zbadali dvoch nižších vlkov. Vlčicu som spoznala hneď z rozprávania Enza. I keď som ju ešte nevidela tvárou v tvár. "Zdravím, Sofatara," pozdravila som sa a pohľadom prešla na vlka vedľa nej. "a taktiež tvojho..." nechala som jej priestor, aby ma doplnila. Nakrčila som ňufák. Jeho pach ma štípal v nose, pretože k nám nepatril. Ostala som stáť, vietor sa mi medzi tým hral s príveskami i šálou, ktorá vyzerala, akoby i mierne levitovala, čo mal za následok menší vetrík, ktorý som ovládala mágiou, aby som si na jej konce nestúpala.

//keďže to tu ešte je, použijem 30 % bonus získaný v Postovanej ↓↓↓

6 mincí = 48 %
30 % bonus z 25% je 7,5 = 25 + 8 = 33 % pridať do vytrvalosti (5 + 33 = 38%)
30 % bonus z 23% je 6,9 = 23 + 7 = 30 % pridať do obratnosti (2 + 30 = 32%)

Hádam som to s bonusmi pochopila správne. Vďaka.

Svoje zraky som mala upriamené na vzdialené siluety, ktorých pach k nám fúkal vietor. Najväčšmi ma znepokojoval cudzinec, ale viacmenej nemal ako svorke ublížiť. Nič sme nemali ulovené, nemali sme vĺčatá a dokonca ani členov, ktorí by sa zdržiavali na území a oddychovali. Teda okrem nás troch, ale tretí člen bol práve s cudzincom. Niečo mi hovorilo, že to nie je len tak obyčajný návštevník, ale hádam i záujemca o svorku? Prečo by ho sem inak brala, ak nebol zranený alebo jej rodinný príslušník. Odfrkla som si. Kde sa flákali vyššie postavení a alfa? To bola skvelá reklama pre ňu v mojich očiach. Tak rýchlo si ten rešpekt naozaj nezíska. "Nuž, nepríde mi v poriadku, keď sa alfa zdržiava mimo územie dlhšie, než niekoľko dní. Je to alfa, raz si svorku vzala na krk, tak by sa o ňu mala starať so všetkým, čo to obnáša," riekla som na začiatok a ku svojim prvotným slovám dodala: "Hlavným bodom je jej skresanie voľného času a slobody. Nemôže si behať kde chce a kedy chce. Ohrozuje tak celé územie a členov." Pokrútila som nad tým hlavou. Bolo to nezodpovedné. Pri tých vĺčatách, ktoré sa k vedeniu dostali som to rozumela. Ale Dorya bola už dosť stará a podľa slov Hranina už svorku viedla. Mala preto tieto veci ovládať a plniť si svoje povinnosti. "Pri jednej situácii som mala česť ju spoznať ako vĺča. Rovnako tak i v dospelej forme. Či z rozprávania druhých. Mala som dosť času si vytvoriť o jej charaktere mienku, ktorú si týmto vĺčacím správaním nezlepšuje," vysvetlila som mu a pohliadla mu do očí. "Vodca potrebuje rozum a silu, nie ego a moc," dodala som nakoniec a švihla chvostom zo strany na stranu. "K tomu všetkému mi prišla vždy ako emočne labilná, to nie je vhodná vlastnosť pre vodcu," riekla som ešte nakoniec a povzdychla si. Ak som tu mala zostať, musela ma presvedčiť. Pridala som sa do svorky kvôli Shay, ktorá si dokázala u mňa urobiť dobrú mienku a dala mi dôvod, prečo by som jej mala veriť, nasledovať a rešpektovať ju. Na jej pamiatku som hodlala to s Doryou aspoň skúsiť, no zatiaľ sa jej to veľmi nedarilo jej neprítomnosťou a totálnou detinskosťou, akou sa stavala k celej situácií. Mala sem prísť, sadnúť si na riť, zvolať svorku a strážiť územie, venovať sa členom a novým záujemcom. Už je dokonca dávno po zime a svorka ešte stále nebola na love doplniť zásoby. Vlastne tu ani neboli členi, prečo vlastne? Na území sa nič nedialo. Nemali dôvod sa sem vracať a tráviť tu čas. Toto sa už nedalo inak okomentovať len zdĺhavým povzdychom a nesúhlasným pokrútením hlavou.

Zdvihla som hlavu, aby sa mi lepšie komunikovalo s Hraninom. Nevyzeral príliš nadšene a už i v jeho myšlienkach som postrehla, že niečo nie je v poriadku. Tak nejak som vytušila, čo mi chce povedať a čo mi nakoniec povedal. Preto som možno ani nevyzerala prekvapená, keď stíchol. "To ma mrzí," odvetila som normálnym hlasom. Túto frázu normálne vlci hovorili, keď niekto umrel, všakže? Shay som mala celkom rada, avšak moje emočné cítenie nebolo na tom až tak dobre. Teda, povedala by som, že bolo na bode mrazu. Najväčšmi ma mrzelo, že sa k hlavnému postu dostala tá nafúkaná vlčica. "Takže hovoríš, že Dorya?" zopakovala som po ňom jeho slová a pozviechala sa do sedu. Zastrihala som ušami a poškrabala sa na boku. "Hm, vyzerá to skôr, akoby sa svorka rozpadla. Nikto tu nebol, keď som odchádzala ani keď som prišla. Pachové stopy sú na tom tak mizerne, že sa nedivím tulákom, keď sem zablúdia," skonštatovala som nakoniec a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Vo vzduchu som cítila dva nové pachy, ktoré sa tu ukázali. Jeden z nich bol ale člen svorky, preto som to neriešila. Očividne si sem niekoho dotiahol. Pozrela som sa smerom k Hraninovi. "Čo si myslíš o Doryi?" opýtala som sa ho. O Shay som sa nechcela rozprávať, nebola som idiot a videla na ňom, že k nej mal blízko. Bola mrtvá. Bodka. Nič sa s tým nedalo robiť. Preto som sa skôr zamerala na prítomnosť a fakt, ktorý mi ovplyvní i moju budúcnosť.

17.
Odpočívala som na brehu jazera. Možno som medzi tým aj upadla trochu do spánku. Avšak nakoniec ma zakaždým niečo prebudilo. Nakoniec mi do ňufáku udrel pach druhého vlka. V prvom rade som si myslela, že ide nebodaj o cudzinca. Avšak po nejakej chvíli mi došlo, že ho poznám. Zdvihla som zraka prešla zrakom po brehu jazera. Ešte som ho nevidela, musel byť len na hraniciach. Ako šiel čas, uvidela som nakoniec jeho čiernu srsť na obzore. Privrela som zraky a vyčkávala, či sa dostane až ku mne. ľahol si opodiaľ. "Dlho som ťa nevidela," riekla som smerom k nemu a položila hlavu späť na laby. Ucho som mala však nasmerované smerom k nemu a pousmiala sa. Bolo fajn vidieť nejakú známu tvár. "Stalo sa za ten čas niečo zaujímavé?" opýtala som sa ho, hlavne smerujúc svoju otázku na svorku, pretože som tu cítila len veľmi staré pachy členov. Dokonca som uvažovala nad tým, že svorka sa medzičasom rozpadla. Nečudovala by som sa tomu úprimne.

16. //Rest

Konečne. Vo vzduchu som ucítila silný pach, ktorý vyžarovala z územia prítomnosť svorky. Konečne som sa sem dostala. Vydýchla som si a spokojne sa zvalila do trávy. Bola som vyčerpaná. Zavetrila som vo vzduchu a hľadala nejaké známe pachy, lenže široko ďaleko som nikoho necítila. A i pachy, ktoré sa držali vo vzduchu boli staré. Zamračila som sa. To zase to tu nechali nestrážené? Ako si to mohli dovoliť! Bolo to tak nezodpovedné. Pokrútila som nad tým hlavou a zamračila sa. Čo sa dalo robiť. Na vedenie svorky ešte boli mladí. Povzdychla som si a postavila sa ešte raz. Došla som až k hladine jazera z ktorého som sa napila. Zahasila som tak obrovský smäd, ktorý sa mi vytvoril v hrdle. Spokojne som si povzdychla a opäť si našla svoje miestečko v mäkkej tráve. Zvalila som sa do nej a spokojne oddychovala. Privrela som oči a len tak driemala. Určite som však nechcela zaspať. Niekto to územie strážiť predsa musel, keď sa na to iní členovia a alfy vydrbali.

15. //Severné hory

Zastavila som sa, až sa mi laby konečne dotkli trávnatého kobercu, ktorý pokrýval celé údolie. Vietor sa mi zaprel do tela a pohrával sa s mojou srsťou. Pousmiala som sa. Nebolo to tu tak zlé. I keď mi prekážalo, že tu nie sú takmer žiadne stromy. Kde-tu niečo rástlo, ale skôr šlo o otvorené priestranstvo. Povzdychla som si. No nevadí. Bola som zvedavá, či tu niekde nájdem Shay, avšak vo vzduchu som ju necítila. Ešte som bola ďaleko od hraníc svorky. Ktovie, kto vôbec na území bude, pomyslela som si a zastrihala ušami. Možno tam bude Sar? Toho som už pekne dlho nevidela. Oblizla som si ňufák a pomaly pokračovala. Miešali sa vo mne dva pocity. Bála som sa, že tam nikto nebude ale na druhú stranu som sa tešila, že koho tam stretnem. Možno k nám zavítali nejaké nové tváre? Bola som predsa len preč dlhú dobu. Privrela som oči. Týmito úvahami nič nezistím, musela som pokračovať ďalej.

//svorka

14. // Irisin ráj
Zastavila som sa pri úpätí hôr. Bola som unavená. Povzdychla som si a zmierila sa s tým, že budem musieť vyliezť do hôr. Moje svaly už boli unavené, ale čo sa dalo robiť. Preto som sa musela premôcť a napnúť ich z posledných síl. Pomaly som sledovala cestičku, ktorú vychodila divá zver. Bola som za ňu vďačná. Nemusela som sa až tak moc snažiť. Oblizla som si ňufák a zastrihala ušami, keď som pomaly pokračovala na hrebeň. Táto časť pohoria nebola až tak vysoká, preto som sa nemusela toľko moc snažiť. Zostupovanie však bolo ešte viac namáhavé, než keď som sa štverala hore. Pokrútila som nad tým hlavou a pomaly zoskakovala po skalách smerom nadol. Už sa neviem dočkať, až sa dostanem domov. Ach, teda, aspoň tak by som to miesto mala nazývať, no nie? Zastrihala som ušami a pohľad uprela na jazero v diaľke údolia. Usmiala som sa. Nevedela som sa dočkať, až sa zvalím niekde do trávy.

//Rest

13. //Dračí priesmyk

Vyšla som na pláži. Zastavila som sa. Labky sa mi zaborili do piesku. Sklonila som hlavu a zahrabla labou. Ňufákom som nasala pachy a pozrela sa na vychodenú cestičku, ktorá viedla po piesku. Oblizla som si ňufák a pobrala sa ďalej. Nemala som rada piesok. Vždy sa mi zachytával do srsti. Vždy mi trvalo tak tri dni, než sa mi ho podarilo z kožuchu dostať von. Oblizla som si ňufák opäť. Už som bola i tak smädná. Povzdychla som si a pokračovala plážou. Palmy na mňa kde-tu vrhli nejaký tieň, ale inak som bola vystavená slnečným lúčom. Zastavila som sa u vody, kde som vyčkala, kým do mňa vrazila vlna a pousmiala sa. Príjemne ma schladila. Aspoň moje labky. Musím sa dostať už k jazeru ach. Umrem smädom, pomyslela som si sarkasticky. Mohla som sa napiť ešte z tej rieky na tej lúke, ale... povzdychla som si a švihla chvostom zo strany na stranu. Už som nemohla byť predsa ďaleko!

//Severné hory

12. // Lúka
Pokračovala som pohodovým krokom ďalej na juh. Hlavu som mala za rovno s chrbtom. Nemala som sa kam ponáhľať. Stretnutie s tým idiotom ma len zdržala. Zbytočne som strávila niekoľko zdĺhavých minút svojho života a nič sa poriadne nedozvedela. Povzdychla som si a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Najlepšie, ak narazím na samotného Azraela, ach, kde sa len nachádza? Ani neviem, kde by som ho mala hľadať, pomyslela som si a zamračila sa. Bolo by to najlepšie, to je pravda. Oblizla som si ňufák a pohliadla na hory, pomedzi ktoré som sa pomaly presúvala ďalej na juh. Bola som už celkom unavená po tej dlhej ceste. Vlastne od toho divného snu som vôbec nespala. Pokrútila som nad tým hlavou. Bolo to podobné ako to, čo sa stalo vtedy u tej vysokej hory. Zastrihala som ušami a pohliadla hore, keď vedľa mňa dopadlo pár kusov skál. Horské kozy sa preháňali po úpätí. Pousmiala som sa nad tým.

//Irisin raj

11.
Privrela som zraky. Nezdalo sa, že s týmto vlkom bude nejaká rozumná reč. Nevyzeral ako inteligentný a už tobôž nie rečník. Nečudovala som sa, že sa pridal práve do Spoločenstva. Povzdychla som si. Verila som, že mi aspoň poskytne nejaké informácie, aby som niečo o tej svorke zistila viac. Vzhľadom na naše vyhrotené vzťahy. Avšak, moja viera v nejaký náznak akéhokoľvek intelektu u mňa zhasla. Povzdychla som si a švihla znechutene chvostom. Darmo som sa snažila, musela som nájsť niekoho iného. Azrael vyzeral ako jeden z mála od nich, kto mal niečo v hlave. Bohvie, kde ho teraz mám hľadať, pomyslela som si, no bola to najlepšia šanca, ako sa k niečomu dopracovať. Pretože takto to ďalej nepôjde. "Bohužiaľ, intelektuálna rovina tu nie je rovnomerná. Vyhľadám si iných členov Spoločenstva. Takých, s ktorými sa dá viesť debata na úrovni," skonštatovala som a privrela oči. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a pomaly sa zdvihla na laby. "Ak stretneš niekoho z álf alebo rovno okrídleného vlka menom Angel, poďakuj mu za vlčicu z ľadovej jaskyne na severe, on bude vedieť," dodala som nakoniec a povzdychla si. Pomaly som sa otočila na odchod. "S bohom," riekla som nakoniec a vydala sa smerom na juh, tam, kam som mala prvotne namierené.

//Dračí priesmyk

10.
Počúvala som ho, keď sa mierne rozhovoril. Očividne sa mi podarilo dotknúť jeho vlčieho ega, ktoré bolo niekde vo vesmíre. Ach, ako mi chýbal Kerber, Sar alebo Freki. S tými sa dalo aspoň normálne porozprávať bez akýchkoľvek debilných komentárov a urazených reakcií. "Hm," zamumlala som, upierajúc na neho zraky. Stále ma nepresvedčil. Patril k väčšine. Pokiaľ by sa stal niekedy v budúcne vodcom, dopadlo by to horšie ako s Daénom. Opäť mi napadlo, že by som sa tam mala vrátiť. Mala som divný pocit, že sa stalo niečo dôležité, niečo, čo zamiešalo všetky karty na totálku. "Ja ta nepodceňujem, len hovorím, čo vidím," dodala som a zdĺhavo si zívla. Naozaj veril tomu, že vo mne pohne čo i len brvou? Ja som tiež bola mladá, ale rozhodne som sa nachádzala v oveľa vyššej úrovni, než sa kedy bude nachádzať on. "No tak ty citlivka, nevieš, kde by som našla veľkého, okrídleného, čierneho vlka, ktorý je jeden z tých, ktorí vedú vaše spoločenstvo? Mám s ním nejaké nevyriešené účty," riekla som smerom k nemu po menšej odmlke, keby sa musel už oduraziť a privrela oči. Nech mi je aspoň na niečo užitočný.

9.
Privrela som oči a sledovala jeho narážku, ktorú ku mne preniesol. Musela som sa mierne sarkasticky pousmiať. "Stačí, že si v prítomnosti niekoho vyššie postaveného chvíľu, nemusíš nikam ani patriť," riekla som a spomenula si na zmiešaný pach Azraela, keď som ho videla po návšteve jeho rodičov. Bola som rada, že moje postavenie nikdy nebolo kdovieako vysoké. Ešte by som páchla na sto honov, o to som naozaj nestála. Rozumela som tomu, prečo špehmi bývajú väčšinou nižšie postavení. Bolo to logickejšie. Oblizla som si ňufák. Nanešťastie pre neho som mala veľmi citlivé vnímanie, preto mi nemohlo uniknúť takmer nič, i keď som nebola úplne dokonalá. Nikto nebol. "Tak či tak budeš sám, až budeš umierať," odvetila som chladne na jeho slová. Bola to pravda. "Vždy sme sami, na všetko. V konečnom dôsledku," pokračovala som, i keď som neverila v jeho hlbšie chápanie filozofických vecí. I keď to boli skôr fakty, ktoré buď vlk prijal alebo poprel. Záležalo na jeho duševnom vyrovnaní sa so smrťou. Švihla som chvostom. "Skôr ma zaráža, že prijali tak slabého vlka, mala som o nich iné predstavy," zamumlala som poznámku na hlas, i keď som si ju asi mala nechať skôr pre seba. Nenarážala som ani tak na jeho schopnosti, pretože o tých som až tak veľa vedieť nemohla. Ale predtým, než sa pridal ku svorke bol tulákom. Bolo jedno, aké má jeho telo predispozície. Tak či tak nebol v jeho najlepšom stave a neverila som tomu, že by bol schopný uloviť niečo väčšie než bol zajac bez toho, aby sa u toho prizabil. Ako potom mohol šíriť zlo, či akú dogmu si určilo ich sekta...

8.

Prešla som pohľadom z jeho znakov k jeho očiam, aby som si vypočula jeho dojemnú odpoveď na moju otázku. Pohodila som chvostom a pomaly si sadla na zadok. Chvost som stočila vedľa seba a vďaka teplému vetru, ktorý okolo mňa chvíľu pofukoval, mi moja srsť veľmi rýchlo vyschla. Zastrihala som ušami. "Nedávno," zopakovala som po ňom a prezrela si ho, pretože som bola skeptická voči jeho farbe na srsti, s ktorou som sa nikde inde nestretla len tu. Dokonca som videla už tie najdivnejšie sfarbenia, ktoré v tejto krajine existovali. "Hm, a už si sa pridal i do svorky, hm," zamumlala som si skôr pre seba, no aby to nepochopil blbo, dodala som ešte: "To tam musia brať každého o koho zakopnú." Sarkasticky som sa uškrnula a nakrčila ňufák, aby som si potvrdila jeho prímes pachu álf, ktorý sa miesil v tom jeho. Avšak v tomto stretnutí som našla jednu výhodu. Konečne som mala možnosť sa s niekým odtiaľ normálne pozhovárať. S niekým iným než boli tí, s ktorými som sa stretla predtým. "Čo ťa k tomu viedlo vôbec," dodala som na záver otázku, i keď tak neznela. Spýtavo som nadvihla obočie a upriamila na neho svoje svetlé oči, vyčkávajúc, čo z neho vypadne.

7

Mentolovým zrakom som sledovala jeho postoj tela a mimiku tváre, keď som mu pripálila koncové chlpy. Zašvihala som chvostom a privrela zraky, keď som si ho prezerala. Odfrkla som si. Páchne zvláštne, pomyslela som si, keď vietor odvial spáleninu a ja mohla ucítiť jeho pravý pach. Prešla som si jazykom po tesákoch. Poznala som ho. Bol ešte slabý. Čerstvý, no i tak tá prímes bola cítiť. Vydýchla som si, keď som si uvedomila, odkiaľ ju poznám. Už som mala s niekoľkými členmi toho zoskupenia idiotov tú česť. Chaos, prebleslo mi hlavou. Zdalo sa, že ide o nového člena, ale rovnako tak chorého, minimálne divného. Oblizla som si bledý ňufák a povzdychla si nad jeho ďalšími slovami. "Lissandra," odvetila som jednoducho a sledovala jeho pohľad. Napovedal toho veľa, za každých okolností. Hlavne som netušila, čo môžem od neho čakať. Avšak jednu vec som sa naučila. Vlci v Chaose sú nepredvídaťelní. A pokiaľ ma pamäť neklamala, mali určitý problém s Daénom, preto sa vlastne presťahoval na juh. Nemala som preto v pláne mu nič viac k tomu hovoriť. "Čo tu robí vlk ako ty, Alduin Gorthaur?" zopakovala som jeho meno a nadvihla obočie. Bola som skeptická. Určite tu len tak neležal. Po očku som hľadala v okolí pach krvi nejakého úbožiaka, ktorého ho zunovalo trýzniť.