Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Laica Mar cez Bad

Pláň ma viedla čoraz väčšmi na juh, až som zbadala les v diaľke, ktorý neveštil nič dobré. Stiahla som uši k hlave, keď som prechádzala popri jazeru, ktoré už z diaľky nevyzeralo veľmi priateľsky. Ak by som sa z neho napila, rozhodne by to nič dobré neprinieslo. Ty si teda vieš vybrať romantickú prechádzku, pomyslela som si smerom k vlkovi a pokračovala po jeho pachovej stopa, ktorá pokračovala do útrob lesu. Našľapovala som potichu, pretože som nechcela na seba upútať pozornosť nejakých strašidelných beštií, či takého niečoho. Aspoň to som si pamätala, z mojej poslednej návštevy tohto lesu. Uprostred neho sa totiž ukrýval vchod do podzemia, kde boli všemožné beštie.
Až ma striaslo z tej predstavy. Našťastie Freki pokračoval viac na východ, čo ma potešilo. Srsť na zátylku som mala i tak mierne naježenú, pretože tento les naháňal hrôzu i mne ako racionálne zmýšľajúcemu tvorovi. Zafunela som a švihla chvostom. Tento les bol príšerne obrovský, preto mi moje putovanie pripadalo ako nekonečná záležitosť. Oblizla som si ňufák a pohľadom prešla po tieňoch stromov. Zdalo sa mi, že som niečo v lese zahliadla? Alebo nie? Môj mozog si už so mnou zahrával, potrebovala som trochu vody. Vyplazila som jazyk a začala pachtiť. Avšak nepotešilo ma, keď som si uvedomila, kam ma tiahne Frekiho stopa. To snáď nemyslel vážne!

//Pichl cez Duny

//Pityas cez Salt

Dobehla som k jazeru, ktoré nevyzeralo úplne normálne. Aspoň tak som sa na neho pozerala ja. Švihla som chvostom a oňuchala vodu, ktorú som však nechcela piť. Sťažka som si povzdychla a opäť našla pach Frekiho, aby som ho mohla sledovať. Bolo to trošku náročné, pretože sa mi miesil s pachmi vlkov, ktorí tadiaľto prešli predtým. Nakoniec som ho však našla a rozbehla sa po ňom ďalej. Prechádzal veľkou pláňou, ktorá zaberala hodnú časť územia. Hneď som dostala nápad, že by som si mohla cestou niečo uloviť. Nechcela som však stratiť jeho stopu a tak som si dala bacha, aby som hľadala len neďaleko. Čoskoro sa mi podarilo vystopovať zajaca. Opatrne som sa prikrádala za ním, až som v tráve uvidela jeho uši.
Prikrčila som sa k zemi a pomaly k nemu začala sa blížiť. Keď som bola od neho niekoľko metrov, rozbehla som sa za ním. Netrvalo dlho a vďaka mojim dlhým nohám som ho dobehla. Skočila som po ňom a zakusla sa mu do šije. Zlomila som mu väzy a začala žrať. Mäso som hltavo ládovala do seba, pretože som sa cítila, akoby som nejedla pár týždňov. Mlsne som si oblizla ňufák a postavila sa na labky. Otriasla som sa a vrátila sa po svojich stopách späť na pachovú cestu, ktorú za sebou zanechal Freki. Rozklusala som sa za ním ďalej, prezerajúc si okolie, kam sa to vlastne vydal. Mierne ma znepokojilo, keď som si uvedomila, kam ma jeho cesta vedie. Prečo preboha mieril práve do týchto častí krajiny?

//Temný les cez Bad

//Congelat

Frekiho stopa ma viedla čoraz viac na juh. Nakrčila som ňufák a sledovala špicaté pohorie, ku ktorému som sa približovala. Žeby ten lenivec predsa len začal trochu športovať? Možno schudne nejaké tie svoje špeky, pomyslela som si a záludne sa uškrnula. Vyskočila som na skalu, ktorá sa ocitla predo mnou a pokračovala ďalej vyššie a vyššie do hôr. Pachová stopa ma viedla hlbšie a hlbšie medzi mohutné štíty hôr. Zadýchane som sa zastavila na jednom výčnelku, aby som sa rozhliadla po krajine, ktorú mi odhalili hory takto z výšky. Videla som krajinu ako som si pamätala, takže sa nič nezmenilo za tú dobu čo som bola mimo. Okrem toho, že sneh sa roztopil a prišla do krajiny jar. To som musela byť pekne dlho mimo.
Vcelku som sa i divila, že som neumrela na hlad. Mala by som si niečo uloviť, ale čo? Hory neboli ideálnym miestom na lov koristi, preto som potrebovala zostúpiť niekde nižšie. Freki mal asi podobný nápad, pretože jeho stopa začínala pomaly zostupovať dolu k jazeru, ktoré sa skrývalo v tieni pohoria. Oblizla som si ňufák, keď som si predstavila, že sa konečne napijem. Až mi teraz stiahlo hrdlo. Mala som pocit, akoby bolo vyschnuté. Zafunela som a čo najrýchlejšie začala zostupovať, aby som sa dostala k vodnému zdroju čo najskôr, než ma začne motať od dehydratácie. To som naozaj nechcela. Zašvihala som chvostom a pokračovala po jeho pachu.

//Laica Mar cez Salt

Škoda, táto téma na akciu ma bavila. Tak hádam nabudúce to vyjde lepšie, ďakujem pekne za kamienky :)

ZAPSÁNO

//Dvojčatá

Prekliaty Freki, zanadávala som v duchu. Prečo si vyberal tú najviac idiotskú trasu, po ktorej sa vydal? Zdĺhavo som si povzdychla. Mala som plnú hlavu nadávok a predstáv, ako mu to pekne všetko spočítam. Predsa len som sa stále nedozvedela niečo, čo som potrebovala. A on si tak hlúpo zdrhol? No nie. Takto to s dlhmi nechodilo. Bola som natoľko zahĺbená do svojich myšlienok, že som si ani nevšimla, ako sa blížim k jazeru neďaleko. Zadumane som kráčala vpred, keď v tom som labkou stupila na snehový poprašok, pod ktorým sa ukrývala zľadovatená hladina jazera. Laba mi samozrejme ušla a nepekne som sa natiahla. Zasyčala som. Bolo to tak rýchle, že som dopadla celým telom na ľadovú plochu a letela niekoľko metrov dopredu, než som sa zastavila konečne.
"Až ťa doženiem, tak ťa napichnem na útesy," posťažovala som si a pomaly sa vyštverala na rovné laby. Pomaly som zamierila k brehu. Labky mi samozrejme kde-tu odlietali od tela. Ale teraz som bola pripravená, takže som si dávala väčší pozor. Nakoniec sa mi podarilo dostať sa na breh. Otriasla som sa a sťažka si povzdychla. Na moment som si sadla, aby som si oddýchla. Ponaťahovala som si ubolenú labku, ktorá ma bolela, ako som si ju natiahla. Načo sa vôbec snažím, pomyslela som si s povzdychom a nakrčila ňufák, aby som nasala jeho pach. Bol starý maximálne pár hodín. Ak si pohnem, mohla by som ho dohnať. Bola som rýchlejšia a aj on sa musel určite niekedy zastaviť, aby si odpočinul. Postavila som sa na labky a rozbehla sa po jeho stope ďalej k horám na juhu.

//Pityas

//Rozbitý sever

Potkla som sa na nejakom kameni, ktorý bol skrytý pod nánosom snehu a ľadu. Hodila som papuľu do snehu a potichu zavrčala, keď som vypľúvala kus snehu von z papule. "Neznášam ten sprostý sneh," zavrčala som hlasnejšie a pozrela sa na hory, z ktorých sa ku mne doniesol akýsi podivný zvuk. Akoby sa mi niekto smial. Vyskočila som na laby a rozhliadla sa, no nikoho som tu nevidela. Čím dlhšie som sa sústredila, tým väčšmi som si uvedomovovala, že to nie je smiech. Bol to vietor, ktorý sa preháňal otvormi v horách a tak vydával všemožné zvuky. Vydýchla som si a otriasla zo seba všetok ten sneh. Bolo to o nervy. Už som sa chcela zbaviť tohto utrpenia a tak som sa vydala ďalej.
Nasledovala som pachovú stopu Frekiho. Viedla ma smerom cez hory. Musela som si dať pekný pozor, aby sa mi niekde labka nepošmykla. Námraza bola v celých horách. Zafunela som a zašvihala chvostom zo strany na stranu, keď som sa dívala z hôr dolu. Následne Freki začal klesať nižšie. A tak som ho nasledovala. Pach som v niektorých miestach strácala kvôli vetru, ktorý tu vial, no ako tak som sa dokázala orientovať v smere, ktorým kráčal. Zdalo sa, že mieril k jazeru, ktoré sa ligotalo už z diaľky. Prešla som si jazykom po ňufáku. Nie je on nejako prehnane rýchly? pomyslela som si naštvane, keď som pridala do kroku, veriac, že ho nejakým spôsobom dobehnem.

//Congelat

//Ľadové pláne

Zastavila som na pobreží. Alebo aspoň tam, kde som si myslela, že sa nachádza koniec pevniny. Pokojne som mohla už i v tomto momente stáť na ľadovej kryhe pokrytej snehom. Avšak to som nemohla tušiť. Ani ma to veľmi nezaujímalo. Skôr moju pozornosť pútal portál v diaľke. Preskočila som na jednu z krýh, tá sa mi však pod labami mierne naklonila. Obratne som preskočila na väčšiu vedľa. Tá aspoň pevne držala. Malá sa medzi časom ponorila. Chápala som, prečo Hranin skončil v tej ľadovej vode. Bol nemotorný. Pobavene som zašvihala chvostom a pokračovala ďalej vpred. Potriasla som hlavou a hľadela do diaľky na portál.
Cesta k nemu by bola náročná a naozaj sa mi nechcelo zisťovať, kam ústí. Preto som sa rozišla po kryhe, hľadajúc pach Frekiho. Trvalo mi niekoľko ďalších preskokov, než som konečne našla jeho smradľavú vôňu, ako si to štrádluje späť na pevninu. I ja som ho nasledovala a keď som dopadla na pevný breh, otriasla som sa. Cítila som sa zvláštne. Tie kryhy boli tak zaujímavé, no nebezpečné. Rozhodne sa mi to však zo všetkých tých miest na tejto krajine páčili najviac. Pomaly som sa však rozišla smerom, kam išiel Freki. V diaľke som videla dve identické hory, ktoré som zbadala prvý raz, keď som narazila na Gwyna.

//Dvojčatá

//Ľadový svet

Sledovala som pach Frekiho, ktorí sa odhodlal skúmať krajinu presne tak, ako sme sa na tom predtým dohadovali. Zdvihla som zrak od snehovej pokrývky, ktorá mi vytvárala chumáče snehu v srsti. Oblizla som si ňufák a dívala sa na more v diaľke. Presne tam viedol jeho pach. Bol slabý, takže tadiaľto musel prejsť pred nejakým časom. Veď ja ťa dobehnem, pomyslela som si. Chcela som mu pekne vynadať za to, že v tom sne umrel. Alebo tak sa to aspoň mne zdalo. Bol hlúpy a naivný, že chcel pomôcť tomu arogantnému, mladému vlkovi. Zašvihala som chvostom a pokračovala ďalej. Borila sa v hromadách snehu a mala čo robiť, aby som sa neotočila a nešla preč.
Zadul silný vietor, ktorý sa mi oprel do kožucha. Zaťala som tesáky, keď mnou prebehol tras z chladu. Musela som si pohnúť a prejsť túto pustatinu ľadovú čo najskôr, aby som sa mohla vydať do prijateľnejších končín krajiny. Avšak, na to som mala pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. S ťažkým povzdychom som pridala do kroku a rozklusala sa. To mi však veľmi nešlo, preto som opäť spomalila do pomalého kroku, kedy som sa borila v snehu a pohľadom hypnotizovala kryhy v diaľke. To bolo to miesto o ktorom hovoril Azrael a Hranin? Zaujímalo ma to.

//Rozbitý sever

//Podsvetie

Trhlo mnou, keď som sa opäť dostala z toho šialeného sna. Pootvorila som oči a ostražito zdvihla hlavu, aby som sa poobzerala okolo seba. Ešte niektorí ležali na zemi bezvládne. No nikde nehrozilo nebezpečie. Vydýchla som si a zvalila ksicht opäť do snehu. Ja sa môžem na to úplne vykašľať, pomyslela som si kyslo. Tieto stresujúce divné výlety sa mi nepáčili. Hlavne, keď sa odpojila len moja myseľ. To bolo o nervy. Znamenalo to, že moje telo mohol ktokoľvek napadnúť, ak by tadiaľto kráčal. Rovnako tak som sa čudovala, že nie som premrznutá do morku kosti. asi si dám na čas pokoj od vlkov, pretože toto je totálne na houby, pokračovala som v sťažovaní a horko ťažko sa začala zbierať na labky.
Ponaťahovala som si poriadne všetky svaly, pohľadom zavadila o miesto v snehu vedľa mňa. Ešte ho nestihol zaviať vietor. Natočila som hlavu na stranu a oňuchala ho. Freki, blyslo mi v hlave, keď som si uvedomila, že toho vlka som stratila z dohľadu už aj v tom sne. Odfrkla som si a potriasla hlavou. Ktovie, kam mal ten idiot namierené. Rovnako tak Kerber. Nie, počkať. Pohľad mi padol na telo Kerbera, ktorý ešte stále ležal v snehu. Furt bol v sne? Zvláštne. Nechcela som ho však budiť. Ešte by som to magické puto pretrhla a mohla mu ublížiť. A vlastne ma ani nezaujímal. Preto som sa rozišla ďalej na sever, za svojim pôvodným účelom, za ktorý som sem vôbec išla, nebyť toho blbého snu.

//Ľadové pláne

Dlho som váhala, či sa o to vôbec pokúšať. Moja aktivita v poslednej dobe je trošku slabšia, ale na moju obranu, celý čas predtým som mala si myslím slušné tempo. Holt prišiel čas, ktorý sa blíži k skúškam, bakalarke, štátniciam... A áno i cez voľno toho máme dosť. Avšak väčšinu zadaní sa mi podarilo už postíhať, takže som si už včera dohadovala konečne hry.
Lissandra mi poslednú dobu neskutočne stála v nudnom Podzemí a priznám sa, že i toto celkom otriaslo mojou chuťou hrať. Avšak teraz, keď už akcia skončila, verím, že opäť chuť narastie. Každopádne mám za ňu za jeden rok skoro 300 príspevkov, ktoré kdekto len tak nemá za taký čas, čo si všímam. Nebyť podzemia, bolo by ich určite viac. Zeiran, pravda, ich má pomálu, ale i v tomto bode musim povedať, že väčšinu času to nebolo mojou vinou, ale tým, že som čakala na spoluhráča. Priznám sa, teraz ako som nemala čas, zdržujem ja. Ale tak raz za čas môžem i ja, keď predtým som furt čakala na iných, že jo. Každopádne čoskoro si ho vezme do parády Azrael, a tak si myslím, že tie posty porastú pekne rýchlo a hádam ho konečne už niekto pomenuje a priučí životu :)
Touto cestou preto prosím o klasický, dospelý charakter a prisľubujem polepšenie aktivity, hlavne hneď ako zoštátnicujem. Myslím si, že som to za ten zvyšok roka i ukázala... Slot by som využila pravdepodobne na nejaký vlastný, charakter s opäť veľmi zapeklite zamotanou povahou, pretože jednoduché charaktery sú mimo mňa :D ešte raz sa ospravedlňujem, že posledné dva týždne aktivita ochabla na nulu, ale mala som veľa vecí do školy a nebola po neustálom čakaní na posty ani chuť. To sa ale zmení so správnymi partnermi na hranie! Sľubujem :)) Ďakujem pekne za zváženie žiadosti o tretí char :)

EDIT: Ďakujem :)

Sledovala som vlka, ktorý sa tu zjavil. Už som ho niekoľko ráz zahliadla alebo sa mi to zdalo? Privrela som oči a počúvala jeho komické reči. "Dobro a zlo je neadekvátna hodnota," reagovala som na jeho slová a zašvihala chvostom. To akoby som povedala, že svet je čierno biely. Zaťala som tesáky, aby som mu niečo ešte neodvrkla. Prišlo mi to úbohé, čo na nás skúšal. Keď zmizol, pozrela som sa na Kerbera. "Prosím ťa, povedz mi, že toto je len nejaký sprostý vtip a celá táto šaráda zmizne," zašomrala som k vlkovi a divoko zašvihala chvostom. Nestotožňovala som sa s týmto divadlom. Prišlo mi veľmi lacné a nedomyslené. Hlavne nudné a zdĺhavé. Zacvakala som tesákmi a oblizla si ňufák, keď som sa rozhliadla okolo. Sadla som si na zadok a odmietala sa pohnúť. Bolo to... zbytočné.

Kráčali sme po ceste. Nie. Kráčali sme v slučke. Obom nám to bolo jasné, rovnako tak i fakt, že sa pach stupňuje. Len preto som vytrvala, aby sme vygradovali okolnosti. "Všetko tu je divné a bez štipky logiky," skonštatovala som na jeho slová a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Už sa neviem dočkať až odídem preč a budem mať svätý pokoj," povzdychla som si a vrazila do neho ramenom, keď zastavil. Zastrihala som ušami a potichu zavrčala. Odstúpila som však a pozrela sa na to, na čo pozeral i on. Naklonila som hlavu na stranu a prešla k mŕtvolám. Štuchla som do nich labou. Bolo mi mierne lúto Frekiho a Azraela, no nič pre mňa neznamenali. Odfrkla som si. "To majú za to, že chceli byť hrdinami," skonštatovala som a poobzerala sa po okolí. "Ty, chytráku, mysli ako sa odtiaľto dostaneme? Už ma to vážne nebaví, nech tú ilúziu tvorí ktokoľvek, vlastnoručne mu prehryznem hrdlo a nechám krvácať na zemi v bolestiach," preniesla som vážnym hlasom. Nerobila som si srandu. Bola som už otrávená. Až príliš.

Kerber ukončil život tej beštie, ak vôbec nejaký život mala. Neriešila som to, necítila som sa nijako. Silnejší v prírode prežije, buď zabiješ alebo budeš zabitý. Tak znel zákon prírody. Prepustila som korene a pozrela sa ďalej, kam sme sa s Kerberom spoločne vydali. Mlčky. Až po chvíli som k nemu preniesla: "Hm, kde si myslíš, že sme." Bola to jednoduchá otázka. Ako bežný vlk som nemohla mať tušenie o niečom ako je peklo. Bolo by to iracionálne. Jednalo sa len o ľudskú vec. Zastrihala som ušami a sledovala okolie, keď sme prechádzali okolo vlka v kapuci. Vyzeral snáď podobne ako ten, ktorý sa predtým teleportoval? Chcela som sa u neho zastaviť a opýtať sa ho niečo, lenže nejaká vyššia sila hrala proti mojej povahe a nútila ma kráčať ďalej. Niekam, kde to tak zaujímavé nemalo. Vyzeralo to, že to bolo miesto, kde je každá akcia zatrhnutá a máme tu umrieť na nudu. Povzdychla som si a zastavila na križovatke. "Tak?" nadhodila som. Lenže obaja sme boli natoľko inteligentní, že sme sa rozhodli spoločne. Bez toho, aby sme sa o tom rozprávali, zamierili sme doľava, akoby nám to určovali naše mozgy. "Hm, nepoznám ťa?" opýtala som sa s nezáujmom, pretože sme si dobre rozumeli. Zdalo sa, že ten vlk má toho za sebou plno a jeho skúsenosti by som mohla využiť. Nadvihla som spýtavo obočie a ďalej znudene kráčala vpred.

Beštia zareagovala na moju poznámku, čo som čakala. Uskočila som bokom, no i tak ma tá chujovina trafila svojou dlhou labou. Prepočítala som sa. Chrbtom som narazila na zem o niekoľko metrov ďalej. Zaťala som tesáky a v momente sa začala stavať na laby, kým svoj čas naťahovala slovami, bola som pripravená sa uhnúť. Beštia sa po mne opäť rozbehla a chcela mi zaryť svoje pazúre do tela, stihla som sa však uhnúť a tak mi zanechala len jemné škrabance. Bola som menšia, rýchlejšia a obratnejšia. Proti jej mohutnému telu som bola vo výhode. Jedinou hrozbou bolo prísť s ňou do príliš osobného kontaktu. Svojou silou by ma rozpučila. Švihla som chvostom a využila Kerberove rozrušenie. Prešmykla som sa popod jej laby a podliezla ju, aby som sa dostala z jej ľavého boku. Prudko som sa otočila a zahryzla sa jej do koži na slabinách. Silno trhla a v momente uskočila bokom, aby ma nestihla zasiahnuť labou ani papuľou. Skočila som po boku Kerbera a rozhliadala sa, ako by sme mohli naše okolie využiť. Nebolo tu však nič. Jedinou možnosťou nám ostávala ju vyčerpať opakovanými výpadmi z rôznych strán. Zahrabla som pazúrmi do zeme. Fungovala tu vôbec mágia? Privrela som zraky a pokúsila sa vyvolať korene zo zeme, ktoré by ju spútali na zemi a nám by to uľahčilo prácu.

//post z mobilu na odpočívadle, aby mi mobil už dneska nepípal jak drbnutý boha

Sledovala som Kerbera, ako sa priblížil k tieňu svojej dávnej rodiny. Po chvíli sa otočil na mňa, aby mi objasnil jeho minulosť. Odfrkla som si. "Akoby ma to zaujímalo," riekla som s nezáujmom. Čakala som, až sa niečo zaujímavé stane, aby sme mohli pokračovať a našli buď toho emáka alebo východ von. Dochádzala mi i tá najmenšia chuť to tu skúmať, pretože to bolo nudnejšie než územie svorky, kde som sa usídlila. Niečo však moju pozornosť predsa vzbudilo. A to fakt, že sa tu zjavil cudzinec, ktorý zmizol s kópiou Sara v portály. Lúku, ktorú som skrzeň videla, som si stihla celkom slušne prehliadnuť. Naopak, rodina Kerbera sa zmenila v monštrum, ktoré sa naň vrhlo a zdalo sa, že proti nemu nemá momentálne žiadnu šancu. Aspoň som tak nedopadla ja. Prv som sa vydala preč, akoby som sa na to vykašľala. Avšak...
Po pár krokoch som sa zastavila a povzdychla si. Kerber sa mi môže zísť neskôr, pokiaľ z neho urobím svojho dlžníka, môžem toho využiť, až to budem potrebovať. Pretočila som očami a pomaly sa otočila. Zdalo sa, že tá beštia dokázala podobné elementy ako boli tieto preludy do seba vsiaknuť, ak by sa tu objavili ďalšie, mohlo narásť enormne vysoko. Zašvihala som chvostom. V tomto prípade rozum bol na nič. Šlo o netvora, ktorého bolo treba minimálne z toho idiota dostať dolu, aby sme sa ho mohli striasť niekde ďalej v podzemí. "Zajtra toho budem ľutovať," zašomrala som si popod ňufák a vydala sa k dvojici späť. "Hej ty, vyzeráš odpornejšie než matka toho čierneho idiota," riekla som a zašvihala chvostom. Cetky na krku mi zacinkali a v očiach sa mi konečne zaiskrila pobavená iskra. Konečne nejaké vzrušenie.