Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Modrák

Natočila som uši smerom ku Gwynovi a prehadzovala si jeho slová v mysli. Možno mal pravdu. Pousmiala som sa. „Veru, to je pekná myšlienka,“ pochválila som ho s úsmevom a kývla hlavou, aby sme sa pomaly pustili ďalej. „No, nemám obľúbenú farbu. Tak nejak na nich nezáleží, ale prírodné farby zemných odtieňov mi boli asi vždy najbližšie,“ odpovedala som mu na otázku a trošku sa nad ňou zamyslela. Kráčala som naprieč zasneženou pláňou, pomaly sa vzďaľujúc od modrého stromu. Niekde v periférnom videní som registrovala Gwyna, no môj záujem bol skôr smerovaný na prírodný úkaz za nami. Zastavila som sa niekoľko stovák metrov ďalej, aby som si ho mohla lepšie prehliadnuť. Naklonila som hlavu na stranu a zamyslene sa mračila, rozmýľajúc, či je to naozaj práca Bohov alebo len naozaj ojedinelý úkaz. Tak či ona to musela byť práca mágie, čo bolo viac než isté. „I stromy vo vašej svorky sa v slnečných lúčoch prekrásne ligocú v odtieňoch zlata. Možno na podobnom princípe lomu svetla funguje i tento strom. Enormná veľkosť môže byť i prírodného rázu. I vlci sú veľkí a malí a niekedy je medzi nimi naozaj veľký, výškový rozdiel,“ zamrmlala som smerom k Gwynovi, i keď tie slová boli skôr moje premýšľanie nahlas. Veľa ráz som potrebovala svoje myšlienky počuť, aby som lepšie zhodnotila, či dávajú logiku alebo sa v niečom mýlim.
Medzitým som sa pozrela smerom na sever, kam sa ťahalo zĺhavé pohorie špicatých vrcholov. Bolo na čase splniť prianie Gwyna, a tak som strom nechala stromom. Nabudúce som sem mohla vziať Sara a pofilozofovať o ňom s ním. Bol predsa len vhodnejším kandidátom, než niekoľko mesačné vĺča, ktoré malo zjavne i spomalené chápanie. „Nuž, aby si videl viac z ostrovov, poďme na hento mierne prevýššenie, z ktorého budeme mať a hlavne ty, lepší rozhľad,“ navrhla som a začala v snehu kráčať do kopca. Pre vĺča to muselo byť naozaj vyčerpávajúce, i keď mal sneh len pol metra. Preto som na neho čakala a dávala mu čas. Nechcela som mu pomáhať, pretože sa musí zoceliť. Ak mu budú druhí prehnane pomáhať, bude slabý a nesamostatný. Len nech sa s tým pekne pobije. Až sme sa dostali na vrch kopca, zadul mierny vietor, ktorý nám rozčechral srsť. Pousmiala som sa a sadla si do snehovej pokrývky.
Svoje zraky som uprela v prvom rade na juh. „Ak sa zapozeráš do diaľky, na horizonte môžeš zbadať mimo beloby snehu i nažĺtle hromady pieskových závejov. Púšť sa rozlieha na vcelku rozľahlej ploche. Je tam celoročne veľmi teplo a malé vĺča ako ty, by tam dlho neprežilo. Uprostred nájdeš i záchranné miesto – oázu, ktoré je jediným zdrojom pitnej vody,“ odmlčala som sa. Z jeho perspektívy na ne nemohol dobre vidieť, ale aspoň informáciu, kde sa asi nachádza púšť a čo to je, si mohol zapamätať. Dúfala som, že sa mojej výstrahy bude držať a neodíde sa tam vydať na prieskum hneď, ako sa naše cesty rozdelia. Sťažka som si povzdychla a pokračovala: „Povedľa púšte zo západnej časti sa rozlieha temný les, ktorému sa nehovorí len tak pre nič za nič. V jednej jeho južnej časti sa dá vypátrať most – jediná cesta, ako prejsť skrz priepasť na druhý ostrov. Je to však veľmi nebezpečné.“ Pozrela som sa na neho dôležitým pohľadom, že tie slová myslím vážne. Pre vĺča ako je on, by bolo veľmi ľahké spadnúť z neho do búrlivého mora a rozplesknúť sa na skaliskách. „Ak by ťa zaujímalo, čo je na druhom ostrove, tak je to tiež plno hôr, lesov a lúk. Rovnako tak jazier a vodoápadov. Nič neobvyklé. Až na starú ruinu, v ktorej sídli starý vlk, ktorý ťa vie vystaviť náročnému tréningu, aby si zosilnel. Účtuje si za to však poplatok, ako inak,“ riekla som a odfrkla si nad tým platením. Akoby moja námaha nestačila na to, aby som dostala potrebné skúsenosti. Nie to si za to ešte platiť nemalé peniaze, ktoré sa ťažko v krajine hľadajú. Možno niekde však existuje i poklad, ktorý ešte nikto neobjavil. Ak by som ho našla, bola by som doslova milionár!
Odkašľala som si a nakoniec prešla k severo západu a samotnému severu. „Pohorie, ktorú vidíš neďaleko sa tiahne až do severnej časti, ktorá je celoročne pod snehom. Je vidno v diaľke, že utrpela nejaké zmeny a vyrástli tam dve hory, ktoré môžeme vidieť na horizonte. Nuž, sama by som to potrebovala prv preskúmať, aby som ti neklamala,“ dopovedala som a pohľadom som zišla na dve siluety, ktoré si to kráčali práve zo spomínaného severu. Naklonila som hlavu na stranu a zvedavo si ich prezerala. Keď sa priblížili, bolo mi jasné, že jedného z nich poznám, druhý bol pre mňa záhadou. „Ak budeš u mňa, tak ti neublížia,“ riekla som a rozišla sa tých pár metrov smerom k vlkom. „Krpec, toto je Hranin... bez ucha a ten druhý je... ehm,“ odmlčala som sa a spýtavo nadvihla obočie, aby som vyzvala hnedého do reči. Avšak, možno ho vĺča poznalo. Pohľadom som tikala medzi nimi dvoma, až som dodala smerom k Čiernemu: „Mohol si ma zahliadnuť pri jazere. Moje meno je Lissandra.“ V tom som privrela oči. „Vyzeráte, akoby ste navštívili jaskyňu rozzúreného medveďa,“ skonštatovala som pri ich zraneniach. Premerala som si ich oboch od špičky chvosta až po koniec ňufáka. Bolo zjavné, že Hnedý je veľmi malý. Povedala by som, že nie oveľa starší než Gwyn, i keď jeho veľkosť bola už o poznanie bližšie k dospelému vlkovi. Jeho stavba však mala v sebe rysy vĺčaťa. Oblizla som si bledý ňufák a vyčkávala, čo z nich vypadne.

Gwyn potvrdil moje slová, ktoré sa týkali jeho súrodencov. Bol jedináčikom. Pre vĺča to nebolo najlepšie a vcelku ma mrzelo, že sa nekamaráti s inými vĺčatmi zo svorky. Pobavila ma však jeho ďalšia otázka, ktorú som nedokázala vyhodnotiť. Zaujimalo ho to alebo len proste bol slušný? Zašvihala som chvostom. Tak či onak, bolo to jedno. "Áno. Brata a sestru, no už strašne dlho som ich nevidela a asi už ani nikdy neuvidím," odpovedala som mu a sama sa nad tým zamyslela. Netušila som, či sa mám po tom cítit smutne alebo proste nijako. Do vztahov som sa moc nevyznala a jednoducho som nevedela, čo k ním vôbec cítim.
Nasledoval jeho záujem o strom. Na jeho očiach bolo zjavné, ako moc ho nadchol tento úkaz. Pousmiala som sa nad tým a nechala ho chvíľu skúmať. Medzi tým som vyslovila svoje vlastné myšlienky a úvahy, na ktoré sa mladý napojil. Spokojne som sa na neho pozrela. "Áno, je to veľmi pravdepodobné. Zaujímalo by ma, či v sebe toto miesto a tento strom niečo skrýva, nejaky druh kúzla," zamumlala som ďalej zamyslend a zašvihala dlhým chvostom. "Možno ich v krajine rastie kde tu viac, ktovie. A možno majú i rôzne farby, aká by sa ti páčila najviac?" nadhodila som mu tému, ktorej da mohol chytiť. I keď sa mi tie slová priečili, potrebovala som nabrať skúsenosti ohľadom tejto... Starostlivosti. Jedného dňa sa mi tieto poznatky naozaj môžu zísť. Nakoniec som sa však rozišla ďalej, aby som si strom obhliadla z väčšej vzdialenosti.

//kvitnúca lúka

//Zauberwald

Vĺča vyzeralo nadšene, keď som sa odhodlala ho previesť krajinou. Uškrnula som sa. I ja som skrývala v sebe rovnaké nadšenie, keď som bola mladá. Bola škoda, že krajinu nepreskúmavalo so svojou matkou. Privrela som oči a len tak do vetru preniesla: "Máš aj nejakých súrodencov, Gwyn?" Málokedy bol vrh len o jednom vĺčati. Avšak, svojich súrodencov nikdy nespomínal. Takže nebolo úplne od veci si myslieť, že žiadnych nemá a je jedináčik. To by z neho robilo aspoň trochu zaujímavého, okrem jeho bezpigmentovej srsti. Oblizla som si ňufák a pohliadla na miesto, ktoré sa nám medzi stromami pomaly odkrývalo. Modrý strom, ktorý som videla na ceste do lesu. Bol obrovský. Viac než to. Priam gigantický. Azda najvyšší strom aký som kedy videla.
Naklonila som hlavu na stranu a zvedavo si ho prezerala. Čo spôsobilo, že takto enormne narástol? "Hm, už viem ako sa cítiť oproti dospelým vlkom," riekla som pobavene, keď som sa dívala do jeho koruny. Oblizla som si ňufák a pohliadla na Gwyna, ktorý bude očividne očarený tým, čo vidí. "Stromy normálne takto nerastú, bude to očividne spôsobené miestnou magickou silou, ktorá je v pôde priam presýtená," skonštatovala som a podišla bližšie ku kmeňu stromu, aby som si ho pozorne prezrela. Bola pevná a zdravá. Zdalo sa, akoby tu strom stál veky, no nikdy predtým som si ho nevšimla. Museli ho vyčarovať Bohovia, keď sa snažili dať ostrovy do poriadku? Ktovie. Odpovede sa asi tak skoro nedozviem.

Zastrihala som ušami a pohľadom pohliadla smerom do korún stromov. Väčšina z nich bola listnatých, a tak sa nad nami rozpínali holé konáre. Povzdychla som si. Nemusela som zimu. Chlad, mráz a sneh boli osinami v zadku. Na druhú stranu ani horúčava letných dní nebola príjemná. Zavrtela som nad tým hlavou. Nemohla som si sťažovať. Zima tohto roku prišla o niečo neskôr, než je zvykom a preto podľa mojich výpočtov bude i o poznanie miernejšia. Aspoň som v to dúfala, ale vzhľadom na zvláštnu miestnu klímu som si nemohla byť ničím istá. Počasie sa mohlo zmeniť lusknutím prstov. Ako mi chýba to naše údolie. Aj keď tam žilo plno idiotov, pomyslela som si pri spomienkach na minulosť a pobavene sa nad tým pousmiala. Stále som si nepamätala, ako som sa tu vôbec ocitla. Plavbu po mori som nemohla prežiť. Takže ďalšia podivná časopriestorová finta? Zamračila som sa.
Vedela som, že svojimi slovami nehovorím na jeho úrovni. Preto ma neprekvapovalo, keď sa v jeho hlave miesil guláš, vytvorený podivnými slovnými spojeniami a informáciami. Musel si však zvykať a verila som, že ak by dostával podobné prednášky častejšie, jeho inteligenčný kvocient by sa určite navýšil. Síce som sa vĺčat dosť obávala, aspoň som po skúsenostiach s týmito na ostrove, mohla usúdiť, akým smerom by moja výchova mala smerovať. Nechcela som, aby dopadli ako oni, všakže. Ale aspoň nie je drzý, pomyslela som si úsmevne. I drobné pozitívum som dokázala na tejto situácií vyčariť. Gwyn mlčal, keď som hovorila a dokonca ostal ticho i po tom, čo bolo na ňom reagovať. Netlačila som na neho, mohli sme ostať v tichu. Nepatrila som k tým vlkom, ktorí by pociťovali extra blbý pocit u takýchto situácií. V mlčaní jestvovala určitá krása, ktorú som obdivovala.
Už som si myslela, že sme sa naozaj naladili na vlnu mlčania. Avšak v tom ticho narušil jeho vĺčací hlas. Zastrihala som ušami a pozrela sa na malého tvora. Tak tu bola pravda zakopaná. Privrela som oči a pobavene sa usmiala. "Dobre teda, môžem ťa teda vziať trochu to tu obhliadnuť ak chceš, ale potom pôjdeš pekne domov, aby sa o teba nebáli, dobre?" povedala som smerom k nemu a pomaly sa vyštverala na laby. Otriasla som zo seba sneh a pozrela sa jeho smerom, či teda ide. Následne som kývla hlavou. "Tak poď. Východnú časť krajiny už si mal ako tak možnosť vidieť, vzhľadom na to, že tam sídli tvoja svorka. Pôjdeme teda na západ," povedala som a vykročila pomaly vpred, aby mi stíhal. Samu ma zaujímali niektoré časti kraju, a tak som to brala vcelku ako win win kombináciu. Stočila som ucho jeho smerom, aby som počula jeho prípadné otázky, zatiaľ, čo sme sa blížili k hranici lesa.

//Modrák

S pokojom som vĺča sledovala. Jeho mozog pracoval o sto šesť, ale i tak ma vcelku iritovalo, ako mu to trvá a nedochádza. Vedela som, že som bola ako vĺča oveľa vyspelejšia a preto som možno bola trošku znechutená, keď takými neboli i druhý. Nuž, čo sa dalo robiť. Nebolo to moje dieťa a tak to nebol môj problém. Oblizla som si ňufák. Nechcela som ho mať však na svedomí, ak by sa mu niečo stalo. Mohlo by mi to utvoriť nepriateľov, o ktorých som naozaj nestála.
Nakoniec sa krpec rozhovoril. Počúvala som jeho príbeh a spýtavo nadvihla obočie. Vzbudzoval vo mne mnoho otázok, na ktoré by som však nedostala uspokojivú odpoveď. Preto som mlčala, až kým nedokončil to, čo začal. Švihla som chvostom a privrela zraky. "Hm, takže ťa matka nechala len tak na lúke samého bez toho, aby sa po tebe obzrela?" neodpustila som si túto poznámku. Niečo mi na tom nesedelo, no nechávala som to tak. Povzdychla som si a pokrútila nad tým hlavou. "A zem sa nehnevala. Do ostrov vrazil nový, neznámy kontinent, ktorý spôsobil posun ich uloženia. Mal si šťastie, že ťa nezasiahol nejaký padajúci strom alebo si nespadol do voľákej trhliny v zemi," riekla som k nemu s mierne káravým tónom. Už bol dosť veľký, aby si uvedomoval svoje činy. Bolo na čase, aby začal brať za ne i zodpovednosť.
"Teší ma Gwyn a poznám les tvojej svorky. Dokonca som nejaký čas cestovala i s ďalším vlcatom od Vás. Volala sa Alyanna. Máte nejako v obľube utekať z domovu," povedala som s povzdychom. Takže som zodpovedná za ďalšie vĺča z tej svorky... Mali by si to tam trošku lepšie zariadiť. Ja nebola platená za to byť ich opatrovateľkou. "Zavediem ťa domov ak si nemal iné plány," dodala som a spýtavo nadvihla obočie. Nemala som problém mu kus ostrovov ukázať. Aspoň by bol v bezpečí a pod dozorom. A aj by som ho naučila nejakým základom samotného putovania, aby neprichádzal do nebezpečných situácii, akými bol stret s neznámymi vlkmi. Povzdychla som si, tentoraz dlhšie. Vážne by som sa chcela stretnúť s rodičmi, ktorí majú v tej Zlatej vĺčatá. Prišlo mi, že sa im vôbec ale vôbec nevenovali a boli im úplne jedno.

2% vytrvalosť, 2% rýchlosť

Chvíľu trvalo, kým sa vĺča pustilo do rozhovoru. Nečudovala som sa mu. Očividne mu moja prítomnosť tiež nebola príjemná, vzhľadom na okolnosti, ktoré ho sem zahnali. Zvráštila som čelo, keď ma v mysli udreli jeho myšlienky. Ešte som si na túto novinku nezvykla, no našťastie to nebolo moc bežné na to, aby som sa tým zaoberala. Vadilo mi to, a tak som bola vcelku nadšená, keď tá schopnosť nefungovala. Ach, čo som si to odtiaľ odniesla, pomyslela som si a zavrtela nad tým hlavou, ktorá ma slušne začínala bolieť. Terajšia situácia však nebola ani tak o mne, ako o tom malom krpcovi. Nakoniec sa uchýlil k jednoduchej odpovedi na moju otázku a ja prikývla. Pokiaľ chcel, aby som si myslela, že je v poriadku, nemala som s tým problém. Zbytočne by som na neho tlačila, i keď bolo zjavné, že minimálne z mentálneho hľadiska v tejto chvíli v poriadku nie je.
Väčšmi ma však zaujímala odpoveď na moju druhú otázku, pretože povedzme si úprimne. Teraz tí jeho prenasledovatelia boli i môj problém a ja sa rozhodne nechcela s nikým mlátiť. Prichytila som sa u myšlienky, že ak by bola situácia bez východisková, asi by som im to vĺča prenechala, len aby som sa s nimi nemusela naťahovať. Aké veľkodušné odo mňa, no nie? Vĺča zo seba vymáčklo presne to, čoho som sa obávala. Boli to dvaja vlci. Nevedela som, či sú silnejší než mňa, ale minimálne početnú prevahu mali. "Chm, aspoň o tom neviem," odpovedala som krátko na jeho otázku, pretože moje myšlienky boli v tejto chvíli u iných veciach. Neustále som sa dívala do lesu za ním a rozmýšľala, kedy sa tu asi objavia. Ak vôbec. Možno si z neho robili len srandu. I to bola jedna z možností.
"A čo vlastne robí tak mladý vlk ako ty uprostred lesu, ďaleko od všetkých území svoriek, ktoré aspoň poznám?" opýtala som sa ho. Naozaj tu nemal bez dozoru čo robiť. Bol ešte mladší než Alyanna, keď som ju stretla. Cudzí vlci boli to najmenej, čoho by sa mal obávať. Predsa len v tomto kraji sídlilo omnoho viac divných stvorení a území, skrývajúc rôzne nástrahy. Mnoho z nich robilo problémy i dospelým vlkom, nie to malým vĺčatám. "Moje meno je Lissandra mimochodom a môžeš mi normálne tykať, nie som oveľa staršia než ty, drobec," riekla som pobavene k vĺčaťu. Najväčší rozdiel medzi nami bola mentalita, skúsnosti a výška. Nebola som najnižšia, to je pravda. Dlhé laby robili svoje. Avšak po večnom túlaní sa moja atletická postava skôr vyzerala ako vychrtlina s prepadnutými bokmi, aké som mala. Hádam mi Daén pomôže sa dať kus dokopy. Povzdychla som si a pohodila chvostom, sledujúc neustále les.

Kráčala som lesom, ňufákom skúmala pachy a sledovala bohatú flóru, ktorá sa v lese nachádzala. Vedela som, že som tu už predtým bola, ale nezdržala som sa dlho. Teraz som mala väčšiu príležitosť si ho prehliadnuť. Preskúmať a možno objaviť i niečo nové. Navodzoval však vo mne akýsi pokoj, bohvie, či to bola len zásterka alebo je naozaj taký upokojujúci. Pomedzi husto zarastené stromy som naprieč lesom moc nevidela. Počula som len jeho zvuky, do ktorých patril i neďaleký šum hlasov. Hlavne jedného výrazného, ktorý ku mne dovial vetrík. Zastrihala som ušami a premýšľala, čo to tam vlastne tí vlci robia, no nechcela som sa im do toho starať. Množstvo, ktoré som cítila, ma vcelku znervózňovalo.
Rozhodla som sa preto venovať len mojej ceste, kadiaľ som kráčala. No ako sa zdalo, nemala som to šťastie na to, aby som sa nestarala do cudzích vecí. Pretože tá starosť si našla mňa. Vkročila som mu omylom do cesty. Prv som si ho ani nevšimla, jeho drobné labky vydávali príliš tichý zvuk. No ucítila som ho až keď som vyšla spoza stromu a bledá guľa chlpov do mňa vpálila. Zaskočene som pozrela do snehu, čo sa to vlastne stalo. Prerazil ma diviak? Nie. Privrela som oči a pozrela sa na vĺča. Povzdychla som si. To som bola na ne naozaj taký veľký magnet? Veď som ani nevedela, ako sa mám k tomu správať! No, tak či onak, vĺča vyzeralo vydesené, panikárilo a očividne pred niečim utekalo. Zdvihla som zrak a zadívala sa medzi stromy. "Si v poriadku?" položila som mu medzitým jednoduchú otázku a začala si ho obzerať. "Vyzeráš ako králik, ktorého líška vydurila z nory," skonštatovala som a ľahla si do snehu, aby som sa znížila na jeho úroveň. Mohol tak nadobudnúť zo mňa bezpečnejší pocit, keď medzi nami nebol taký výškový rozdiel. Zastrihala som ušami a pohľadom sa ukotvila v tých jeho. Čakala som na odpovede, no popri tom som blúdila po tieňoch lesa. Či z nejakého z nich nevylezie ten, predkým sa snažil malý utiecť. Bola to jeho rodina, svorka, priatelia, či narazil na niekoho, kto veľmi priateľský nie je? Bolo ťažké to odhadnúť, pretože vĺčatá vnímajú informácie, ktoré im podávame, vlastným jazykom. Kľudne mohol niečo zle pochopiť i zo slov svojej matky.

//kvitnúca lúka

Predtým, než som sa dostala k prvému stromoradiu, kútikom oka som zachytila niečo podivné. Zastavila som sa a otočila hlavu vzad, aby som si prehliadla modrý, obrovský strom, ktorý sa vynímal na lúke. Ako som si ho nemohla predtým všimnúť? Veď bil priamo do očí. Zašvihala som chvostom a odfrkla si. Mala by som viac dbať na skúmanie terénu. Pretože takto raz prehliadnem niečo veľmi dôležité. Povzdychla som si a vkročila medzi stromy, ktoré boli samozrejme divné. Teda nie že by som mala niečo proti tomuto lesu, ale nepatril medzi mojich favoritov. Oblizla som si papuľu a pozvoľna ním kráčala. Nikam som sa neponáhľala, a tak som si mohla dovoliť si chôdzu naozaj užívať. Ako som však načúvala zvukom lesu, do uší i ňufáku mi doletelo niečo veľmi zvláštne. Nakrčila som ňufák. Cítila som tu plno čerstvých pachov. Nechcela som s vlkmi prísť moc do kontaktu. Neviem, necítila som sa na to. Možno by som i odišla opačným smerom, no medzitými pachmi svietil i ten, ktorý patril mláďaťu. Zaplietla som sa na územie svorky? Ešte raz som zavetrila a prevelila pachy, no dominantu alfy či iného člena som tu necítila. Zvláštne. Tak v čom bol háčik?

//Pityas

Pri premýšľaní na hnedého vlka, som si ani nevšimla, ako rýchlo mi ušla cesta naprieč pohorím. Síce som sa kde tu pošmykla alebo takmer spadla, no podarilo sa mi to vcelku v zdraví. Opäť som zbehla dolu svahom a ocitla sa na otvorenom priestranstve. Povzdychla som si. To sa mám opäť brodiť v snehu? Potriasla som hlavou a vydala sa naprieč lúkou. Ako som sa rozhliadala okolo seba, mohla som vidieť množstvo kľúčových, orientačných bodov. Tie mi napovedali, kde presne ss nachádzam. Ako som sa tak obzerala, všetko mi prišlo takmer rovnaké. Naozaj sa tu niečo zmenilo? Ako som postupovala viac na východ a odkrývala sa mi krajina na severe, ktorá sa mi prv skrývala za pohorím, mohla som v diaľke vidieť ďalšie dve kúsky hôr. Boli však osamelé a boli len dve. Aspoň tak to na mňa pôsobilo z tejto perspektívy. Oblizla som si ňufák. To bolo niečo nové, čo by som sa hodlala preskúmať, ale mala som v pláne si prehliadnuť ostrov ešte i z východnej časti za lesom, ku ktorému som sa pomaličky blížila.

//Zauberwald

//temný les

Les sa opäť začínal otvárať, ako som sa dostávala vyššie a vyššie do kopcov. Terén začínal hornatieť a pomedzi vrcholce stromov na mňa hľadeli končiare hôr. Oblizla som si ňufák a vydala sa po stope vysokej, ktorá mala vychodený chodník naprieč horským priesmykom. Potriasla som hlavou a zahľadela sa pod nohy. Pohorie nebolo v zime najbezpečnejšie na priechod. Ani keby sa jednalo o menšie. Zával snehom či kameňom hrozil v každom z nich. Preto som si dávala extra dobrý pozor, aby som náhodou niečo nevyvolala. Stačil jeden ku uvoľnenej pôdy, ktorý by padol dolu a nabalil na seba obrovské množstvo ďalšieho materiálu. Striasla ma. Nikdy by som nechcela skončiť pod závalom snehu. Hlavne, keď to znamenalo pohreb za živa, vzhľadom na vzduchovú kapsulu, ktorá sa okolo tvora vytvorím. No možno by som bola z tých šťastných, ktorí by dostali ranu kameňom do hlavy a spokojne by odišli do večných lovísk. Nad touto myšlienkou som sa musela uškrnúť. Vážne som už potrebovala odísť do dôchodku? Niekedy mi to tak prišlo, čo bolo vtipné vzhľadom k môjmu veku. Povzdychla som si. Byť inteligentným vlkov vo svete plnom hlupákov je naozaj sakra ťažké. Aspoň raz za čas natrafím na niekoho ako ja, kým je napríklad Sar. Zaujímalo ma, kde sa ten podel...

//Kvitnúca lúka

//Most

Ani si neviete predstaviť, ako sa mi uľavilo, keď moje labky dopadli na pevnú zem. Bol to už priam nezvyk a v predstavàch sa mi zem neutlstàle pod labami hýbala. Musela som sa vydýchať a utriediť si ten bordel v hlave, ktorý vyprodukoval adrenalín. Obzrela som sa cez plece na most s bol rada, že som to prežila. Oblizla som si ñufàk a rozhodla sa pokračovať ďalej. Moje kroky ma viedli do veľmi pochmúrneho lesa. Cítila som sa v ñom stiesnene a nepríjemne. Toto nebol jeden z tých lesov, ktorý by som dobrovoľne vyhľadàvala. Mala som v pláne ho prejsť čo najskôr, než vyskočia beštie z tých hlbín zeme. Rozbehla som sa preto ns východ, dúfajúc, že sa odtiaľto dostanem čo najskôr.

//Pityas

//Les u Mostu

Stromy predo mnou redli. Odhaľovali menšiu planinu, ktorá sa nachádzala u vstupu na most. Zastrihala som ušami a natiahla krk, aby som lepšie videla. A naozaj tam stále stál alebo lepšie povedané visel. Naklonila som hlavu na stranu a podišla trošku bližšie. Oňuchala som ho a opatrne naň stúpila jednou labkou. Nemala som tú česť po ňom ešte prejsť na druhú stranu, i keď som ho už predtým skúmala. Už z diaľky som mohla vidieť, že niektoré dosky chýbajú. Odfrkla som si a sledovala hmlu, ktorá mi tak nejak halila druhý ostrov i rozbúrené more pod mostom. Nuž, ak som chcela zistiť viac o zmene krajiny, musela som sa vydať na druhú sttanu. Nadýchla som sa a vykročila. Most podo mnou vŕzgal a mierne sa hýbal do strán. Bol to nepríjemný pocit, no darilo sa mi dlho bez problémových pokračovať. Až v jednu chvíľu som začula... Spev. Nevenovala som mu spočiatku žiadnu pozornosť no neustále sa zvyšoval. Sklonila som zrak a zahľadela sa do hmly, kde som však nič nevidela. No potom som uvidela niečo čo ma uchvátilo. Takmer som stratila balans no rýchlo som sa prebrala z omámenia a otriasla sa. Čo to dopekla robím? Zamračila som sa a vydala sa čo najrýchlejšie na druhu stranu. Musela som sa vschopiť, príliš ľahko mi mágie opantávali myseľ.

//Temný les

//Luka

Skrz naviate snehové duny som sa prebojovala až k hranici lesu. Po minutí niekoľkých alejí stromov, som mohla pocítiť rozdiel vo výške naviateho snehu. Pretoto som milovala stromy. Pousmiala som sa a nežne sa o jeden z nich obtrela. Plnili plno dôležitých funkcií, na ktoré vlci nemysleli. Možno ich ani nikdy nenapadlo skúmať, čoho sú tak obyčajné prvky schopné. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a pokračovala ďalej. Pokojne a s kľudom som pokračovala lesom. Bol vcelku obyčajný, tak ako som si ho pamätala po návšteve s Alyannou. Kam sa to vĺča vlastne podelo? Umrelo cestou domov alebo sa tam šťastne vrátilo? Ktovie. Oblizla som si ňufák a nasala okolité pachy. Nechala som sa unášať vôňou soli, ktorá ma viedla smerom na sever k Mostu. Napäto som vyčkávala, či ho uvidím alebo i tento ostrov tajná krajina pritlačila na ďalší. Moc zmien som teda zatiaľ nepocítila a ani nenašla. Zmenil ten náraz vôbec ešte niečo?

//Most

//Severné hory

Zoskočila som dolu posledných niekoľko skál a pristála v hromade snehu. Odfrkla som si a spravila pár skokov ďalej, kde sneh nebol tak hlboký. Otriasla som sa a zubami si začala vyhryzávať brmbolce snehu v mojej srsti, ktoré ma kvákali a bolo to dosť nepríjemné. Chvílķu som sa tým zabávala, než som bola ako tak spokojná. Potriasla som hlavou a prešla pohľadom po otvorenom priestranstve. Zaujímalo ma, ktorým smerom sa vydal Enzou a či našiel niečo prekvapivo nové alebo zvláštne. Podľa mojich doterajších výpočtov sa tretí ostrov, na ktorý viedol portál spojil s druhým, kam ústili i Katakomby. Bolo to logické vzhladom na smer nárazu onej záhadnej pevniny. Čo bola vlastne zač? Práve ju sa išla pokúsiť Shay preskúmať? Bolo ti divné, ale každopádne som ju chcela neskôr vyspovedať. Čo všetko zažili a čo objavili. No to ešte chvíľu potrvá, kým sa vrátia. A tak som sa vydala planinou ďalej. Všade samí sneh a nekonečná rovina preod mnou. Cesta mi preto utekala hrozne pomaly, no nakoniec som na obzore zazrela hraničné stromy lesu. Zvesela som sa usmiala a zašvihala chvostom. Blížila som sa k podivnej ľudskej vymoženosti. Každým krôčkom som bola bližšie a zvedavosť, či ešte vôbec existuje, ma poháňala ďalej.

//Les u Mostu