Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pokývala som hlavou a privrela oči. Na jej otázku som jej odpovedala jednoducho: "Otec plní niečo veľmi podstatné pre svorku. Do jari by sa mal vrátiť. Tebetha som taktiež poslala do sveta, aby trochu okúsil život a spoznal ostrovy. Svoje povinnosti a lojálnosť voči svorke si plnil až príliš dobre. Nechcela som, aby tu strávil celý život a zarástol machom, keď je ešte mladý." Švihla som chvostom a premerala si ju pohľadom. Vyrástla. Ale stále jej chýbala disciplína, akou ovplýval Tebeth. Pravda. Bola väčším vĺčaťom, než kedy on bol. Bude jej trvať dlhšie, kým z toho vyrastie. Snažila sa. To sa jej nedalo uprieť. "Hm, vážne?" riekla som skôr rečnícku otázku a zamyslela sa. Pokiaľ tam Vino príde a nikoho tam nenájde... jeho cesta bude mierne zbytočná. Azda len Niyari s Meduňkou nepočkali dostatočne dlho na to, aby k nim vôbec niekto prišiel. Hory sú rozsiahle. Isto cesta naprieč nimi nie je lusknutím prstov. "V poriadku. Jej súrodenci prišli už pred ňou. Otca má v jaskyni tiež. Teraz je tu na jeho zodpovednosť. Isto jej aj pomôže, nemusíš sa o ňu strachovať," riekla som, aby som Niyu upokojila, že jej zranenie nebude určite smrteľné a čoskoro sa jej pomoci dostane. Radšej som počúvala jej ďalšie slová. Aby mi popísala, čo vlastne ešte zažila. Prikývla som. "Portál. Zaujímavosť tohto sveta. Je možné prostredníctvom nich prechádzať nie len do iných častí ostrovov, ale i iných svetov. Sama som bola toho svedkom niekoľko ráz. Obchodník občas ponúka i predmety, ktoré dávajú možnosť i vlkovi takéto portály na inú časť ostrovu, vytvárať," vysvetlila som jej a odkašľala si. Z môjho posledného prenosu vlkov a jeleňa do jaskyne som sa poriadne unavila. Portály skutočne neboli sranda.

Driemala som. Bola som unavená a cítila som slabosť, ktorá sužovala moje telo. Potrebovala som viac oddychu, než som svojmu telu dopriala po toľkom využití magických schopností. Zastrihala som ušami a pootvorila zelené oči, aby som pohliadla na vchod do jaskyne. Niyari sa konečne dovalila domov a podľa pachu som usúdila, že nebola sama. Avšak z nejakého dôvodu som cítila podobnosť v pachu s ostatnými vĺčatmi, ktoré sa tu ukázali. Koľko ich ešte preboha tam vonka mal? Ktoré nedoviedol sem? Povzdychla som si a zavrela zas oči. "Niyari," zabručala som a ešte na chvíľu si užívala trocha pokoja. Než som otvorila oči zas a zdvihla hlavu, aby som si trochu dôstojnejšie ľahla. Teplo z Vinovho kožuchu už bolo dávno fuč. Vydal sa na svoju púť skôr, nech to stihne kým sa mladé narodia? Ktovie. Aspoň druhý vrh by sa patrilo, aby sa mu venoval už od mala. Zastrihala som ušami a pozrela sa na Niyu, ktorej som kývla, aby vošla dnu. "Nie si po ceste unavená, hladná? Dole je uložená mršina jeleňa. Čoskoro zvyšok členov dotiahne aj jelenicu," riekla som a prešla si jazykom po tesákoch. Ja som vlastne z neho tiež nejedla. Ach. Aký som to bola len anorektik. "Aké boli cesty?" dodala som a nadvihla spýtavo obočie, aby mi niečo povedala o tom, čo tam vonku zažila. Predsa len som ju od jari nevidela poriadne.

Bla, bla, bla. Vino mal stále nejaké argumenty, aby hľadal vinníka svojich neskorých návratov. "Bolo by však milé, keby si to stihol, než napadne prvý sneh. Na zimu by si sa tu zišiel, ale zvládnem to tu i bez teba, ak ti to bude trvať až do jari," riekla som a uškrnula sa. Rada som ho provokovala, pretože sa dal vytočiť pomerne jednoducho. Strihla som uchom a privrela oči, keď sme sa bavili o partneroch našich detí. "Pokiaľ by bol tulák ich hodný, predpokladala by som, že sa k nám eventuálne pridá. Nerada by som len, aby sa zbehli s kade kým. Nebudem menovať príklady, ale určite ťa nejaké napadnú," dodala som a zamračila sa. Aspoň mne vybehli hneď kdejaké mená existencií, ktoré som skutočne nemusela ani cítiť.
V ďalšej časti sme sa dostali bez problémov k prirodzenému aktu, ktorý nebol nijak silený. I keď sa náš vzťah mohol zdať umelý a nasilu. Fungovalo to medzi nami v podivnej harmónií, ktorá sa tentoraz i bez omamných psychadelík podarila spojiť naše gény. Bola som na naše potomstvo v tomto vrhu zvedavá a reálne by som uvítala, aby bolo ešte vydarenejšie než to prvé. Napokon som zaspala a bokom sa u toho natlačila na Vina. Predsa len už bolo chladno a takto sme si spoločne zvyšovali teplotu tela.

Pretočila som očami. Samozrejme. Výhovorky. To bolo tak typické pre túto samčiu rasu. "Mal by si navštíviť Wua a zistiť, či nemá niečo podobné ako môj prsteň. Urýchlilo by ti to aspoň ten návrat domov," riekla som a zamračila sa. Teleport bol skutočným uľahčením života, len čo bola pravda. Povzdychla som si a pozrela sa niekam do úkrytu. Premýšľala som, ako je na tom Nuntis a či jej Zinek pomohol. "Prosím?" otázala som sa a otočila sa na Vina. Akože babička? "Na vzťahy majú ešte čas. Hlavne neviem, či by nebolo najlepšie, keby si našli niekoho v ostatných svorkách. Diplomatické vzťahy sa vždy nájdu. Prípadne i tu... ale tu príliš veľa mladých vlkov nie je. Ani vhodných ich kvalít," riekla som napokon a zamračila sa. Vedela som, že moje vĺčatá na niečo ako city nie sú príliš priľnuté. Chápali tomu, že výber rozumom je vo všetkom najlepší. Preto som sa nebála, že by sa mi tu ukázali náhodne s nejakým "kamarátom", ale najskôr sa ma opýtali na názor a či im dám vôbec nejaké požehnanie. Na moju vtipnú poznámku reagoval inak, než sa dalo čakať. Nadvihla som spýtavo obočie. "Chceš mať viac otrokov, áno? S Frekim ste tak podobní občas," povzdychla som si a pousmiala sa. "Bola by som však rada za kvalitnejšiu spoločnosť. Ako sa hovorí, keď si niečo neurobíš sám, tak to nikdy nie je poriadne," skonštatovala som a povzdychla si. Členov som prevychovať nedokázala, ale svoje potomstvo som vychovať ku kvalitným jedincom mohla. Vydýchla som si a pozrela sa na Vina. Nevadilo by mu to, nevadilo mu nič. Strašné. Ale v tomto sme sa mohli zhodnúť. Rada by som sa k tomu vrhla čo najskôr, nech sa môžem prespať. I on musí čoskoro vyraziť na cesty, aby sa stihol vrátiť aspoň počas zimy! A nemohla som si klamať. Nebolo to len čisto z rozumu, mala som ho rada svojim spôsobom. Bolo to však veľmi náročné, vzhľadom na moje zázemie, výchovu a filozofiu, ktorej som bola učená.

Nadvihla som obočie a pozrela sa na neho. "Nemáš svoje úlohy plniť dve ročné obdobia," opravila som ho a uškrnula sa. Bolo to s ním vždy zdĺhavé. Všetko mu trvalo hrozne dlho a keď už niekam odišiel, vrátil sa pomaly ďalšiu zimu. Ale... nejako som si na to začala zvykať, i keď som mu za to musela furt vyčistiť žalúdok! "Nie," riekla som a následne dodala: "A vĺčatá sú ešte príliš mladé na to, aby chápali určitým povinnostiam a jednali správne." Mykla som ramenami. Potrebovali ešte dospieť. Nabrať skúseností a ich mozog musel zmúdrieť. Verila som však, že budúcu zimu už budú pripravení na to, aby sa zhostili i zodpovednejších kompetencií vo svorke. "Nebolo by na škodu, aby ich bolo viac," zavtipkovala som, no tak nejak som to i myslela vážne. Stále som smútila za Alatheou. Jej smrť ma poriadne vzala. Nejako som stále vo svojom vnútri verila, že by sa mi nejako mohla vrátiť. V ďalšom vrhu...

"Svorka v horách severne od prechodu cez most," riekla som, aby som ho uviedla na tú správnu rovinu. "Pachová stopa je silná, svorka tam isto sídli. Nič viac však o nej neviem. Držia si svoje tajomstvá rovnako ako my," dodala som a pousmiala sa. Nebolo na tom nič zlého. Ale chcela som informácie, aspoň také základné, aby som vedela, že od nich nič nehrozí. Ani pakt s Chaosom. "Na severe. Hľadá odpovede na ten tajomný portál, ktorý vedie na ostrov, zahalený v hmle. Odkiaľ prišiel démon, ktorý mohol za smrť jedného člena za čias alfovania Enzoua," povedala som. Sama som ho tým poverila. Potrebovala som informácie a Delta mi ich nosil dosť. Bolo tu však toho tak veľa, že jeden vlk to robiť nemohol. "Samozrejme," odvetila som jednoducho a pozrela sa na neho. "Máš nejaký problém?" otázala som sa ho a nadvihla obočie. "Naše mláďatá čoskoro dosiahnu veku, kedy budú hodné i vyšších pozícií a pomôžu nám s týmto chodom svorky. Do tej doby je to na tebe," povedala som a privrela oči. Na nikoho iného som sa spoľahnúť nemohla. Druhou vecou bolo... že sme si mohli spraviť viacej potomkov, aby sme mali spoľahlivých členov!

Mal obavy, ale ja by som to tak hrozne nevidela. Bola som schopná ešte k niečomu. Vedela som sa hecnúť, nepatrila som medzi slabochov. Aj keby som padla... bolo by to odo mňa príliš sebecké? Neviem. Nezodpovedné nanajvýš. No i tak som verila vo svoje schopnosti. Potrebovala som len trochu oddychu. Ten prišiel skôr, než sa zdalo. Zvalili sme sa k zemi a tvrdo dopadli na skalnatý povrch. "Bruh," zabručala som, keď som sa pozrela na Vina. "Máš tvrdé kosti," posťažovala som sa a zvalila sa vedľa, aby som ho nedusila a nedrtila mu hrudník. Aj keď som až tak ťažká nebola jako! Ako však predtým hovoril o nebezpečí svorky... furt som o tom premýšľala. "Bolo by najlepšie, aby sme udržiavali s druhými svorkami dobré vzťahy. O minimálne jednej stále nič nevieme," riekla som a narážala na tú v horách. Zívla som si a zaprela sa bokom o Vina, aby sa mi lepšie ležalo. "Prejsť ich všetky je asi márnou utópiou, ale..." pokračovala som. "Najradšej by som to urobila sama, ale nemám zatiaľ zástupcu, ktorý by za ten čas postrážil les," dodala som a pozrela sa na neho. Mohol týmto dokázať, že by bol toho hodný? Možno. I napriek mojej dôvere, potrebovala som väčšiu istotu. Nebolo to tak jednoduché, ako sa zdalo. "Azda po ceste stretneš i Tebetha s Niyari. Jedného niet dostať z ciest späť domov, druhého som ledva vyhnala za hranice lesa, aby trochu videl svet. Ktovie, či ešte žijú," riekla som a azda to bolo až príliš neutrálne povedané než by malo. Ale ja som bola jednoducho svojská.

Pokývala som hlavou a prešla pohľadom les. Aspoň to, čo som videla. Zvyšok som skenovala vďaka náušnici, aby som sa uistila, že tu nemáme žiadnych cudzincov, okrem tých malých. "Ja?" otázala som sa, keď sa opýtal, ako som na tom. "Žijem. Kašeľ prejde," povedala som a opäť sa pozrela na neho. "Je jedno ako veľmi sí skúsený v mágií. Príroda si len berie svoju daň. Použila som jej viac, než som mala," riekla som smerom k nemu a privrela oči. Necítila som sa dobre, ale neumierala som. Bola som len vyšťavená akoby ma niečo kleplo po hlave. Postavila som sa, aby som prešla ku kožušine, kde som sa chcela prespať, no jak som spravila krok, mierne sa mi zatočila hlava a drgla som do Vina. Ktorý ak neudržal moju náhlu váhu, tak sme obaja padli na zem jak také hrušky.

Strihla som uchom, keď som začula klepot pazúrov o skalnatý povrch. Nemusela som sa ani otáčať, aby som vedela, kto to je. Nič som nehovorila a nechala ho tak. Vedel si nájsť svoje miesto. V tento moment som bola slabá a niet divu, že ma to oslabilo i psychicky na daný moment. Potrebovala som sa vyspať, aby som si oddýchla a dala sa dokopy. Nevadilo mi, že ma tak videl on. Horšie by bolo, keby sa tu zjavil iný člen svorky, ktorý by niečo chcel. "Ako je na tok Nuntis?" opýtala som sa ho, zatiaľ čo som pohľad stále upierala dole cez trhlinu na les. Zas som zakašľala. Drásal mi pľúca ťaživý pocit. Netušila sok prečo sa práve takto prejavuje to, kvôli čomu mi vôbec bolp zle. Každopádne nechavala som to tak. Musela som sa len vyspať, no v prvom momente ma zaujímala zelenáčka, ktorú som medzi nás prijala aspoň na istý čas. Uvidíme, či sa na jar zdrží dlhšie. Zívla som si a ponaťahovala si na zemi trošku labky jak taká mačka. Ovládanie mágie v takom merítku ako som ju používala ja...si bralo svoju adekvátnu daň.

//Sokolí zrak cez portál

Prešli sme do útrob jaskyne a pozrela sa na Zinka. "Jeleňa nechajte pokojne tam," riekla som a kývla k diere do špizírny. Napokon, keď ho tam strčili, prešla som pohľadom na Nuntis. Bola na tom horšie než ja alebo aj nie? Odkašľala som si. Bolo mi divne. Využila som príliš svojej moci k tomu, aby sme dostali aspoň jeden úlovok sem bez väčšej námahy. Rovnováha prírody a tohto sveta si len brala adekvátny poplatok za moje uľahčovanie života. Zamrkala som a vydýchla si. "Zinek ti pomôže, ak to bude nutné ešte, ďakujem vám za naplnenie našich zásob, pôjdem si oddýchnuť," riekla som smerom k trojici a vydala som sa ku schodom do svojho výklenku. Nechcela som, aby videli, že mi nie je dobre, i keď to ani veľmi skryť nešlo. Bola som vyčerpaná a potrebovala som hlavne... spánok. Pomaly som kládla jedu labu pred druhú a dostávala sa ku svojej diere, kde som mohla pokojne zmiznúť a zvaliť sa u výhľadu na les k zemi. Cítila som sa, akoby som práve prešla celé ostrovy bez prestávky.

V prvom rade ďakujem za účasť na miniakcii drabble Niyari, Zinkovi, Nuntis a Cithrianovi! Získavajú 20 kšm každý s tým, že Zinkov sa mi páčil najviac a dostane tak +1 rubín. (Pripočítam to k výplatam, aby sa to ľahšie zapisovalo :DD)

K zapísaniu je boldom a podtrhnuté:
Nuntis - 12 kšm + 1 % do lovu + akcia = 32 kšm + 1 % schopnosť lovu
Zinek - 15 kšm + akcia = 35 kšm + 1 rubín
Vino - 10 kšm + 15 kšm a 2% do sily (povýšenie I forgot) = 25 kšm + 2% sila
Niyari - 8 kšm + akcia = 28 kšm (a poc domov už)
Cithrian - len akcia = 20 kšm

Zapsáno.

Cyra, Solf, Tekkii

Jelenica už nevládala. Bola len otázka času, kedy sa zrúti k zemi. Sledovala som ju zelenými zrakmi. Snažila sa bojovať až do konca. Mykala sebou, snažila sa zmeniť smer jej dráhy, vykopávala kde tu nohou... ale nič z toho jej nepomohlo. Napokon zakopla a ja som využila príležitosť, kedy sme ju strhli k zemi. Spoliehala som sa na Solfataru, ktorá mi s ňou pomohla, aby sme ju stiahli poriadne na zem a zamedzili jej k tomu, aby sa zase zdvihla. Štekla som po Cyre, aby sa dostala k nám dopredu a ukončila jej život. Tekki u toho mohla aspoň pomáhať, aby sme jelenicu udržali tam, kde bola. Potom, keď jelenica vydýchla naposledy, oblizla som si zakrvavený ňufák. "Gratulujem, nažerieme sa až korisť presunieme. Nadvihnem jej telo vzduchom. Uchopte jej časti tela a potiahnime ju smerom k druhej skupine," riekla som smerom k nim a tak som i spravila. Zdvihla som jelenicu do vzduchu a nechala vlčice, aby ju potiahli za ostatnými. Bolo to tak jednoduchšie a ja sa u toho sústredila na mágiu.

Liss + Vino skupina
Dotiahli sme jelenicu k druhej skupine, kde som ju švacla k zemi. Pozrela som sa na nich. Nuntis z nich vyzerala najhoršie. Bolo zbytočné pýtať sa, čo sa stalo a či je v poriadku. Očividne nebola. Dôležitejšie bolo, aby sa dala dokopy a oddýchla si. "Vytvorím portál k úkrytu svorky, aby sme jednoduchšie dostali aspoň jeleňa do lesa. Dokážu ním prejsť len štyria. Preto prosím Vino, Zinek... nadvihnem vám ho vzduchom a vy ho stiahnite so sebou. Nuntis, bude lepšie, keď pôjdeš touto rýchlejšou cestou s nami. Ostatní, ďakujem vám za lov a najedzte sa z jelenice. Stačí, ak ju dotiahnete do lesa, poslúži ako naše momentálne žrádlo," informovala som ostatných a pozrela sa na Sara, ktorému som to dala tak nejak na starosť. Zavyla som i, aby som upozornila Nica a Frekiho, že môžu prísť s jelenicou pomôcť. Následne som sa dotkla svojho prívesku na krku a vytvorila tak portál. Zdvihla som jeleňa pomocou vzduchu kus nad zem, aby sa Zinkovi a Vinovi ľahšie ťahal. Pomaly som šla za nimi vedľa Nuntis, ktorej som bola schopná robiť i oporu, keby potrebovala. Následne sme všetci štyria a jeleň zmizli v portálu. Veril som, že sa o ňu patrične strieborný vlk postará, než pôjde za svojimi deťmi, ktoré na území snáď stále čakali. Uvedomovala som si, že ma tento výkon vyčerpá. Viac, než keď som sama seba cestovala po ostrovoch, či som nosila vĺčatám zajace. Pretože hneď ako sme prešli k jaskyni, udrela ma do hlavy i hrudi tupá bolesť, ktorá mi priam vyrazila dych. Potrebovala som si oddýchnuť... nečudovala by som sa, keby po tomto mojom výkone začnem kašľať krv. Určite som sa nemala takto presilovať. Nebola som najmladšia.

//úkryt skrz portál (+vino, zinek, nuntis, ded jelen)

Cyra, Solfatara, Tekii

Náš postupný nátlak na skupinu jeleníc sa daril. Čoskoro sa nám ju podarilo rozbiť a hnali sme len dvojicu jeleníc. Držali sa u seba, a tak som musela zakročiť a spravila výpad, ktorým som ich rozoštvala a spolu s vlčicami stočila našu vyvolenú opačným smerom. Hnali sme ju ďalej a ďalej od zvyšku stáda. Po očku som mohla vidieť, že i mladého jeleňa sa podarilo odohnať druhej skupine. Začala som sa však plne sústrediť na tú našu, ktorá krívala na jednu zo svojich nôh. Predpokladala som, že ju má dokonca aj zlomenú. Zastrihala som ušami. To mohla byť pre nás veľká výhoda. Musela už byť unavená, pretože som spozorovala, že kde-tu zakopla. Stále sa však držala na nohách. Už to bude. Štekla som po vlčiciach, aby začali poriadne dobiedzať. Čoskoro padne. Podlomí sa jej noha alebo zakopne od únavy a zvalí sa k zemi. Stačilo tak málo, a tak som sa ju snažila strhnúť. Hrýzla som ju do krku a ramena. Do nohy. Len aby som ju svojou otravnosťou unavila. Bolesť sa nedala znášať večne. Raz poľaví a padne. Prijme svoj osud. Musela. Zakaždým som po výpade uskočila, aby ma náhodou niekde nekopla. Dˇufala som, že i vlčice vzadu si na to dávajú bacha. Nechcela som žiadne zbytočné zranenia.

Cyra, Solfatara, Tekii

Pozrela som sa na vlčice, či rozumejú tomu, čo som im povedala. Vyzerali, že pochopili jednoduché pokyny, ktoré som im dala. Pozrela som sa teda na druhú skupinu, či sú pripravení vyraziť. Neušla mi Sarova poznámka, nad ktorou mi cukol pravý kútik papule. "Tak za chvíľu začneme, až dá Vinova skupina signál. Až prepukne choas, musíme čo najskôr nájsť korisť a začať ju oddeľovať od skupiny," riekla som a pozrela sa na vlčice. Potom som len čakala na signál, ktorý prišiel čoskoro. Nuntis sa ako prvá vrhla vpred, aby stádo rozoštvala. Nasledovala som jej pohyb. Kývla som i trojici, aby sa vydali vpred a vbehla som medzi jelenice. Začala som ich rozoštvávať, cvakať pri nich zubami, vrčať a dávala ich tak do pohybu. Čoskoro sa stádo roztrhalo a ja som štekla po vlčiciach, aby ma nasledovali. Naháňali sme skupinu jeleníc, kde som v ich strede vnímala jednu, ktorá krívala. "Musíme ich skupinu rozbiť a oddeliť tú krívajúcu," riekla som nahlas, zatiaľ čo som popri skupine asi piatich jeleníc bežala. Pokúšala som sa ich nejak rozoštvať, aby sme sa k tej krívajúcej dostali. Eventuálne jej i tak dojdú sily a nechajú ju na chvoste a potom ju oddelíme úplne najjednoduchšie! Aspoň to som si myslela... a plánovala. I tak som ich skúšala rozbiť skôr tým, že som robila na nich výpady a stáčala ich rôznymi smermi. Pomaličky sa mi to i darilo... s pomocou ostatných troch vlčíc.

Tekki, Cyra, Solf

Pozrela som sa na Vina, ktorý sa zhostil rozdeľovania a pokynov pre dve skupiny. Bolo to rozumné riešenie. Bolo nás tu dosť, aby sme strhli dva kusy, čo pre svorku o tomto počte bolo len bonusom. Keď dohovoril, pozrela som sa pohľadom na hnedú a čierne vlčice. Kývla som hlavou, aby sme sa vydali pomaly k stádu. Počkala som, kým bola pripravená i druhá skupina, než som započala prvotné kroky plíženia sa. Nech stádo nevyplašíme hneď. Pozrela som sa na svoj ženský tím. "Hľadajte v stáde jedinca, ktorý kríva, inak divné chodí, viditeľne má bolesti, či je na chránený v strede stáda. Až ich rozoštveme, budú ich chrániť i s mladými, tí nevládnejší však skončia na ich chvoste," riekla som a pozrela sa na stádo, ktoré som si začala prezerať. Ostávala som prikrčená v tráve. Boli sme v dostatočnej vzdialenosti na to, aby si nás stádo nevšimlo alebo i keď áno, nereagovali. Zatiaľ sme pre nich neboli hrozbou. Pozorne som sledovala kusy kopytníkov a vyhliadala toho správneho, ktorého by sme mohli pri rozoštvaní skúsiť dostať od stáda a skoliť ho. Stačilo jediné zakrívanie a vedela by som, že to je náš jedinec! Azda si vlčice všimnú niečoho, čo mne unikalo. Alebo sa to ukáže až v momente, čo rozoštveme stádo. "Solfatara a ja sa budeme držať u prednej časti zvieraťa, aby sme ho prípadne strhli. Cyra a Tekki budete dobiedzať v zadnej časti, útočiť na nohy, slabiny... prvotne však musíme po rozoštvaní stáda jedinca oddeliť a potom ho môžeme uštvať a následne skoliť. Verím, že to prebehne hladko. Zbytočne neriskujte," riekla som ešte, kým sme mali čas sa rozprávať. Až sa vrhneme do priamej akcie, na takéto veci nebude príliš veľa času