Příspěvky uživatele

< návrat zpět

V Ý P L A T Y ~ S E P T E M B E R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Alžbeta
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.9. - 30.9. 2022
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte podľa nových pravidiel do polnoci 10. 10. 2022

//uzemie

S kľudom angličana som kráčala ďalej a pozorovala členov, ktorí sa vydali rovnakou cestou. Väčšina zo Zinkových vĺčat ostávala v lese. Zamračila som sa, no nedalo sa s tým nič robiť. Preto som dúfala, že lov prebehne rýchlo a ja sa sem vrátim čo najskôr. Strihla som uchom a pozrela sa na Zinka, ktorý ma dobehol. "Predpokladáš teda, že keby vezme niektoré z nich moje vĺčatá a Nica na územie svorky v horách, že to bude v poriadku a nikomu nevadiť? Pretože čo ak by tam len tak chceli ostať? V takom prípade je ich alfa rovnaký mäkkýš ako tie v Zlatej," riekla som a zamračila sa. Teraz na tom nezáležalo. Bolo na čase loviť. Čo sa stalo, stalo sa. Avšak Zinek bude prvý na rane, pokiaľ sem zavíta Chaos. Vzhľadom na veľkú percentuálnu šancu, že za to budú môcť jeho mláďatá. I keby nechceli, sú mladé a ich hlavy nedostali dostatok výchovy. Strihla som uchom a pozrela sa smerom na Vina, keď sme sa dostali až na planinu. Bolo na čase, aby to rozdelil, nech sa niekam pohneme.

Strihla som uchom a nechala Vina debatovať hlavne so Zinkom. Už som i stratila prehľad o tom, koľko sa tu zjavilo vĺčat. Teda, presne som vedela, koľko ich je, no snažila som sa na to nemyslieť. Tak či onak rozhodnutie, čo s nimi momentálne, bolo na ňom. Ja mu moje podmienky preniesla a stále to bol domov, kde som prisahala chrániť ďalších členov pred nebezpečím. A tie jeho nevyspelé a nevzdelané vĺčatá presne boli. Mohli vynášať do sveta množstvo informácií, ktoré som sa snažila tak chrániť. Zinek mi to pekne sťažil. Zamračila som sa. Teraz som však potrebovala riešiť niečo iné, a tak som dala veci trochu do pohybu.
Freki a Nico
Otočila som sa na dvojicu vlkov. Freki vyzeral byť nadšený svojou novou povinnosťou. Určite to bolo pre neho lepšie, než naháňať sa za korisťou. "Všetko mu z diaľky vysvetlíš, budeš sa mu venovať, nie ohovárať druhých. Sústredíme sa na lov. Potom nám pomôžete s odťahom koristi do úkrytu, aby sme si vytvorili zásobu na zimu. Určite Nicovi rád ukážeš, kde uskladňujeme potravu," povedala som mu a mrkla na neho. Následne som prešla pohľadom na Nica. "Šedivých tu je dosť, ale Frekiho neprehliadneš, zoznámte sa," riekla som smerom k vlkovi a strčila bokom do ramena Frekiho, aby sa vydal za Nicom a vytvorili tak dvojicu, ktorá spolu bude tráviť väčšinu času. Minimálne na teraz.
Cyra, Nuntis, Tekki, Enzou, Solfatara, Sar...
Pozrela som sa na väčšinu osadenstva, ktoré stálo o niečo ďalej od našej trojici. Až na Sara, ktorý sa ku mne natlačil, akoby som s ním mala snáď interagovať osamote. Bolo na čase urobiť poriadky a všetkých predstaviť. Pozrela som sa u toho i na Zinka a Vina, či vĺčatá, ktoré podľa mňa ani neboli schopné spracúvať to, čo som hovorila. No niektoré z nich sa zdali, že majú viac slušného správania, než iné. Tie mi tak nevadili. "Rada by som medzi nami privítala nových členov, ktorí zablúdili do našeho lesa. Čierna vlčica Cyra, ktorá nám prepožičia svoje pestré znalosti, no primárnou funkciou bude aktívna obrana územia a jej členov pred ohrozením. Nuntis a Tekki k nám zavítali so svojim loveckým talentom, ktorý môžu o chvíľu predviesť. Nico, mladý vlk, ktorý sa musí veľa učiť, bude potrebovať pomoc od každého z vás, aby sa z neho stal vzdelaný a dobre vychovaný vlk. Pre nováčikov... hnedo zlatý vlk nesie meno Enzou a taktiež zastáva funkciu lovca, je z vás najvyššie postavený na pozícií gammy, ako hrdý, starý člen tohto osadenstva. Preto má mnoho znalostí i skúseností. Zaslúži si váš rešpekt. Na pozícii dielt, môžete rátať so Sarom - hnedý vlk s práveskom, ktorý je našim aktívnym ochranárom, ktorý chodí pravidelne na obchôdzky územia, za čo som mu vďačná. Čierno-zlatá vlčica Solfatara, ktorá je taktiež medzi nami dlhšie, než hádam i ja sama, ktorej veľké srdce patrí starostlivosti o vĺčatá - ktorá by sa teraz naozaj zišla," riekla som a pozrela sa na vĺčatá, ktorých tu bolo mraky. Paradoxne tie jej som ešte stále nevidela. "Čierny vlk s pruhami sa volá Vino, môj partner, ktorý je taktiež hlavným lovcom a bude viesť lov. Rozdelí si vás až na pláni, kam o chvíľu vyrazíme. Nuž a Freki, obránca, ktorý chráni primárne úkryt a jeho okolie a má na starosti informovanie lovcov, keď je... no prázdny. Nižšie, na pozícii kappy tu máme Zinka, nášho liečiteľa," dodala som a pozrela sa na všetkých. "Poprosím ešte moment, hneď sa vydáme na cestu," povedala som a ešte sa otočila na svoj najbližší kruh.
Zinek, vĺčatá, Vino
Pozrela som sa na vĺčatá. "Vitajte na území našej svorky. Váš otec je síce členom, no vy patríte k svorke cudzej. Chápte moje obavy, že pre mňa ste cudzinci. Isto i vám by sa nepáčilo, keby sa cudzí vlci premávali po území vašej svorky, nemám-li pravdu? Nie je to bezpečné pre členov, narúšanie súkromia... pokiaľ chcete ostať v lese, nevzďaľujte sa preto od tohto jazera. Verím, že tu máte dosť podnetov, ktoré môžete skúmať. Červienka dá na vás pozor, aby ste nerobili to, čo nemáte," riekla som a kývla na kardinála, ktorý zašvitoril súhlasné ódy a zletel na jednu skalu, z ktorej pozoroval vĺčatá. Určite sa nebál ich mierne napomenúť ostrým zobákom, keby sa túlali tam, kde nemali. "Vino, máš čas rozmyslieť si, ako budeme loviť. Myslím si, že v tomto počte by sme strhli i dve vysoké, ale uživil by nás i jeden jeleň. Aspoň tu máme i liečiteľa, keby sa niečo stalo," riekla som a pozrela sa na Zinka, či s nami pôjde alebo tu počká s deckami. Následne som sa otočila k všetkým.
Šeci!
Zastrihala som ušami a pozrela sa na všetkých. Bolo čas vyraziť. Mohli sa ešte napiť vody z jazera, či si odbehnúť do kríčkov. No nič z toho nám veľmi nebránilo, vydať sa konečne na sever. Kardinála som teda nechala tu s vĺčatami, ktoré sa nechceli priúčať skupinovému lovu. "Je na čase vyraziť, stretneme sa zase na pláni, severne od lesa a Vino nás rozdelí a prednesie stratégiu lovu," informovala som ich a kývla hlavou, aby sme sa vydali do lesa. Vykročila som ako prvá a ležérnym krokom kráčala smerom k pláni na severe. No k tomu som musela prejsť celý les. Aké otravné. Otvoriť portál by bolo najjednoduchšie, ale šetrila som si ho na to, aby sme jednoduchšie odvliekli korisť, haha. Potriasla som hlavou a zmizla medzi stromami.

//Sokolí zrak

-> O Z N A M
Časti sú zvýraznené, kde na koho primárne hovorí, ale i tak to prebehnite, hlavne priamu reč šeci :< poprosím popresúvať sa na Sokolí zrak najneskôr do štvrtku 29.9., potom oficiálne už začneme a nabehneme na ten štýl 24h/kolo.

Všetci. Mostly Zinek, Nico, Freki, Vino...

"Podobnú úlohu som dala Azraelovi i Sarovi. Jeden zmizol a druhý to hádam robí. Teraz ide i tak zima, tak na čom nezáleží, ale na jar to bude opäť aktuálne téma," riekla som na jeho slová, no bola som rada, že zmýšľa tým správnym spôsobom. Pomaly sme sa dostali späť k jazeru, kde som videla už niekoľkých členov, teda primárne tých nových, ktorí sa spolu i vybavovali. Pohľadom som na moment spočinula i na Solfatare, ktorá zjavne ešte bola medzi živými. Nemala som však momentálne príležitosť na riešenie ďalších vecí, vzhľadom na naše plány. Moje vytie však vyvolalo viacero mŕtvych duší, než som predpokladala. Strihla som uchom a pozrela sa smerom k Zinkovi a jeho zástupu, očividne vĺčat. Mala som otázky, ale vlastne som ani nemala. Zinek rozprával. Začal s niečím cenným, čím sa snažil vykryť fakt, že priniesol niekoľko potkanov do môjho lesa. Lumina. Predsa len mala svoj názov, ako som si myslela. Mlčky som sa pozrela na vĺča, ktoré sa okolo mňa obšmiechtalo. Zdvihla som labu, opatrne, aby mi na ňu neskočila, keď sa mi okolo nej motala. Z jej slov som nebola dva krát nadšená. Až vĺča odišlo, povzdychla som si. Pokiaľ niektoré z tvojich vĺčat zapáli čo i len trs trávy, budeš si ho hľadať na dne jazera, pomyslela som si, ktorých niekoľko slov mohol zachytiť len Vino. Nebolo vhodné mať takéto poznámky nahlas, hlavne v spoločnosti ďalších členov. Potrebovala som sa s ním porozprávať. Osobne. No nebol na to čas. Po nejakom čase, som skutočne prehovorila: "Pripravujeme sa na lov. Za chvíľu vyrážame, kto chce, môže sa presunúť na pláň, severne od lesu. Ďalšie inštrukcie vám povie Vino, ktorému prenechávam velenie." Začala som jednoducho, priamo, tak ako bolo pre mňa typické. Následne som však ešte dodala: "Tvoje potomstvo tu neostane bez dozoru. Sú cudzí, aj keď nosia tvoju krv. Sami sa potulovať po lese nebudú, ak sa chceš pripojiť k lovu, nájdi si niekoho, kto ich bude strážiť, či sa pôjdu prizerať lovu bez toho, aby ho narúšali alebo tu počkaj s nimi. Chcela by som sa s tebou porozprávať. Rovnako ako so s ďalšími jedincami." Pri mojich slovách som prešla na Solfataru i Enza. Rovnako tak som sa dívala do lesa, kam sa samovoľne vybralo vĺča. Nepáčilo sa mi to. "Freki," povedala som dosť nahlas, aby to ten parchant počul. Cítila som ho neďaleko a tak som predpokladala, že sa k nám pripojí. "Nico, ak sa k nám pripojí šedivý vlk, bude ťa mať na starosti počas lovu. Máš sa čo učiť, začneme tým, že sa budeš prizerať, ako sme sa dohodli," riekla som smerom k bledému vlkovi a pozrela sa na Vina i ďalších, či môžeme vyraziť alebo budú mať ďalšie otázky.

Cenila som si jeho vedomosti, ktoré o miestnych bylinách mal. Očividne som mala veľké medzery, keď som nechodila po ostrovoch. Veľa mi toho unikalo, až sa mi to nepáčilo. "Hm, až budeš betou, konečne budem môcť chodiť mimo územia i na dlhšie, aby mi toho toľko neunikalo ako teraz. Je to hrozne obmedzujúce, keď som na jednom mieste, kde sa nič nedeje a nič nové sa nedozviem," riekla som a povzdychla si. Ale čo sa dalo robiť. Súhlasila som s touto dohodou. Ani mi to nevadilo, no občas som potrebovala vypadnúť. Zastrihala som ušami a pozrela sa na neho, i ja som mu mala čo povedať. "Mám i niečo užitočnejšie, keď už tu pobehujú noví členovia. Je dobré, aby si svoje znalosti šíril i s nimi. Napríklad Paloučnatka je veľmi nebezpečná. Ak by si ju Freki alebo Nico pomýlili s obyčajnou kvetinou, veštilo by to len problémy," riekla som a vyčarovala som mu ilúziu dvoch takmer identických rastlín, ale u paloučnatky mohol badať mierne rozdiely. "jaj neboj sa, hádam nemám. Ale i táto vec je jedovatá, prudko. Asi by som jej dala prioritu, vzhľadom na to, že sme tak blízko hôr," riekla som a povzdychla si. Nerada by som, aby okolo úkrytu, ktorý bol pri pohorí, na ňu niekto narazil. Na území sa už zbiehalo dosť pachov. Kývla som Vinovi aby sme zašli do úkrytu odniesť, čo sme našli a následne sme sa vydali pomaly späť k jazeru.

"Niekedy i to málo, môže sa niekedy hodiť," riekla som na jeho slová o tom, že netuší, či budú dosť dobré. Na tom veľmi nezáležalo. I informácia o tom, že je niečo zbytočné, mala nejakú svoju cenu. Strihla som uchom a pokračovala na lučinu, aby som sa po nej porozhliadla. Bola však už jeseň, a tak väčšina rastlín i tak pomaly odkvitala. Niektoré bylinky som predsa len našla. Také, čo rástli ešte takto neskoro. Patrili však medzi tie bežné, ktoré mohol každý poznať i z ich rodných svetov. Ak nepatrili k nejakým extrémne podivným, podivnejším než bol sám Mois. "Netuším, ktoré vlastne poznáš a ktoré nie. Ale čo ma tak napadá, možno predsa len..." začala som a hrabala sa v pamäti, aby som vytiahla informáciu o nejakej kvetine. "Keď sú vedľa nás hory, môžem ti povedať niečo o Siobe... jej účinky sú i jedovaté i liečivé zároveň. Je to zaujímavá rastlina," začala som a následne som mu povedala všetko, čo som o kvetine vedela i kde som ju prvý raz našla v hraničnom pohorí i o príbehu zblúdilej vlčice, ktorá chcela otráviť družku svojho syna. Bol to vcelku zamotaný príbeh nad ktorým som sa zasmiala. Aspoň som mala dobrý poznatok o tejto dvojakej kvetine. "Čo na to hovoríš?" opýtala som sa ho a uškrnula sa, keď som vyčarovala i jej iluzionistickú podobu. Možno i on mňa niekedy bude chcieť otráviť, až mu pôjdem na nervy. Alebo ja jeho? Ktovie.

Zastrihala som ušami a pozrela sa na Vina. Netušila som, čo na tom nechápe. Nehovorila som to dostatočne jasne? "Bohužiaľ, neviem... možno i niekde otrčil kopytá. Nebol predsa najmladší," riekla som a švihla chvostom. Bolo by to smutné, ale očividne nevyhnutné k tomu, aby som dokázala ospravedlniť jeho absenciu. Dúfala som, že ak sa zjaví na prahu môjho lesa, bude mať adekvátnu výhovorku aspoň ako Vino a prinesie mi i niečo užitočné, čo obohatí moje vedomosti. Inak skončí ako krmivo pre rybičky on. "Samozrejme a aj ja ti viem poradiť. Nikdy som sa nehrnula týmto smerom, ale ide o základnú vedomosť, ktorú by mal mať každý jeden vyspelí jedinec," riekla som svoj názor a nevedela sa dočkať, až sa tu zase zjavia moje vĺčatá, aby som ich naučila i niečo ďalšie, čo som ich neučila predtým, pretože mi to prišlo zbytočné. Museli dospieť a mať trochu rozumu, aby tomu chápali predsa. Nastražila som uši a pohliadla na lučinu, ku ktorej sme sa blížili. "Okrem tej kvetiny si objavil i niečo lepšie? Myslím, že i ja som natrafila na nejaké, ktoré si ešte nenašiel," skonštatovala som, len som netušila, či je to pravda. Takáto výmena informácií bola dobrá, len by sme to mohli šíriť aj medzi ďalšími členmi, nech sme spoločne viac vzdelanejší!

Na moment som sa zahľadela na Vina pohľadom, či sa ma to vážne opýtal. Povzdychla som si a pokrútila nad tým hlavou. Bola to škoda, ale čo sa dalo čakať. Zmizol i predtým a až sa objaví, zmizne znova. V tomto si bol s Vinom viac než podobný, len čo bola pravda. Pozrela som sa na Enza, ktorí tu bol medzi prvými, i na ďalších, ktorí sa pomaly zbiehali. "Budeš aspoň záskok so svojimi znalosťami, to zvládneš. Ako vyššie postavení musíš robiť všetko, nie len jednu vec," riekla som a zašvihala chvostom. JA som bola všetko možné. A z vina tiež vyzeralo, že bude taká k*rva na všetko. Uškrnula som sa nad tou predstavou. Bol to údel toho, keď mal niekto väčšiu zodpovednosť. A najlepšie bolo si všetko urobiť sám, pretože spoliehať sa na druhých bolo unavujúce a väčšinou to viedlo i ku sklamaniam. "Enzou, buď tu prosím ťa, aby sa tu zbehli i ostatní členovia. My sa hneď vrátime," riekla som smerom k nemu, keďže bol z nich asi najpoverenejší. Potom som kývla hlavou na Vina a rozišla sa do lesa. "Azuma, naša bylinkárka, ich pokladá do menšieho výklenku, kde je sucho a teplo, potom ti ho ukážem," odpovedala som Vinovi a pomaly kráčala k miestu, kde som ju videla občas chodiť trhať byliny. Bolo ich oveľa viac, než tých, ktoré sme nachádzali tu. Poznala som mnoho ďalších, ktoré boli rovnako užitočné ako i nejaké magické.

Nastražila som uši, keď Vino začal rozprávať. Vyzvala som ho predsa k tomu, aby mi niečo povedal o tom, čo vlastne zistil, aby mi dokázal, že si len nevymýšľa nejaké tie jeho výhovorky, ktoré by ho zachránili od toho, aby sa neokúpal v jazere s rybičkami. "Hm, zaujímavé," skonštatovala som. Išlo o ďalšiu rastlinu, ktorá mala podobné účinky ako i iné predtým. Určite sa dali zameniť i s bežnými bylinami, ktoré som dokázala počas roka nájsť na lučinách, či lesoch a tak ďalej. "Aspoň budeš môcť robiť po love liečiteľa, keďže nám jeden tak trochu chýba," skonštatovala som napokon a uškrnula sa. Bola to pravda. Zinek bol bohvie kde, rovnako ako aj ostatní, starší členovia. Dalo by sa povedať, že sa tu ukazovali hlavne tí novší a... no... Sar. Ale ten chodil za mnou snáď všade ako taký chvost. Mala som teda dva. "Myslíš si, že to skončí ako ten lov pred rokmi?" premýšľala som, keď som si spomenula na Socoro, ktorú jeleň takmer rozpáral. Bolo to vtipné s odstupom času, ale tak čo som sa mala mračiť? "Tie liečivé rastliny sa budú skutočne hodiť, mohli by sme ísť skúsiť nejaké pohľadať i na lesné lúky, či hranicu s pláňou, kde by sa mohli krčiť v tieni stromov... zatiaľ," navrhla som. Členovia sa tu stále len pomaly zbierali. Mali sme čas, kým ich tu bude viacej. Aspoň by sme sa prešli a možno niekde našli i Frekiho zakopaného pod machom.

Nadvihla som mierne obočie, keď mi spomenul, že jeho znalosti miestnej flóry sa rozširuje. Samozrejme, že by ma potešilo niečo, čo som ešte nepoznala. Z územia som sa nepohla až prehnane dlhú chvíľu. Aj som strácala prehľad o okolitom svete. "Vážne? Aké zaujímavé exempláre si našiel?" opýtala som sa ho a zašvihala chvostom. Bola som zvedavá, či mi povie niečo, čo ešte neviem. Dúfala som, že sa poteším a zapíšem si do pamäte nejakú novú informáciu. No čo ak som už o nej vedela? Nie. Určite nie. Inak by mi to nespomenul. "Predpokladám, že sa zídu na love, tak to bude jednoduchšie," riekla som a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Premýšľala som, ktorých vlkov som zo svorky ešte nevidela od minulej zimy. Okrem nemenovanej rodiny... tu bolo ešte pár vlkov. Až do momentu, kedy som zachytila jeho pach. Zastrihala som ušami a pozrela sa na Enza, ktorý sa približoval z druhej strany jazera. Kukla som na Vina, mali sme ešte chvíľu čas na súkromie. "Nikdy nevieš, kto ťa kde vidí. I stromy majú uši," odpovedala som a privrela oči. Ja sama sa naučila skrývať za formálnou stránkou, všade... a s kýmkoľvek. Dovolila som si poľaviť len keď som sa ocitla v jaskyni osamote. Potlačila som myšlienky, ktoré vychádzali na povrch v mojej mysli. Neboli príjemné a na moment sa moja aura rozhodila. Do niekoľkých sekúnd som však svoju psychiku skrotila, tak ako vždy. Nebola som z ľadu, nebola som bezcitná, len som sa vedela... kontrolovať. A možno som sa držala na uzde a potláčala to všetko až príliš dlho. Všetko malo svoju cenu i mieru, ktorú čoskoro prekročím. "Keď si bol na pláni severne od lesu, akú zver si tam našiel?" otázala som sa ho, aby sme sa pomaly dohodli na tom, ako bude prebiehať lov. Vlci sa zliezali.

Pozrela som sa na Vina. "Hej, to by si mohol. Čo vlastne ešte vieš okrem toho, čo si už vedel?" opýtala som sa ho, či náhodou neprišiel k niečomu novému a zaujímavejšiemu. I keď aom predpokladala, že pravdepodobne nie. Švihla som chvostom a pozrela sa niekam k jazeru. Očakávala som, že sa tu zjavia určití vlci. Hlavne Sar, ktorého som stratila niekde na hraniciach privobhliadke. "Rovnako i Gwyj a Phonix sa tu neukázali dlho. Dlhšie než ty. Predpokladám, že odišli alebo sa im niečo stalo. Každopádne nepovažuj ich ďalej ako členov svorky," riekla som smerom k neku jednoducho a začala riešiť to, čo som s ním potrebovala prebrať už nejaký cas, len furt niekde lietal. Pohodila som chvostom a pozrela sa na neho. "V prvom rade prestaň byť roztrasený ako malé vlca za búrky. Máš ísť príkladom. Pokiaľ je slabý alebo nervózny vodca, budú takí i jeho nasledovatelia. Na to pamätaj. Musíš byť pre nich ideálom a odrazom sily. Istoty a sebavedomia," začala som ho poúčať. Jeho emócie ho neustále ťahali dole. Musel sa naučiť ich ovládať. Stať sa niečím, čo v ostatných vzbudí rešpekt. Verila som však, že v ňom to je. "Naše partnerstvo oznámime na konci lovu. Verím, že si si vedomí dôležitosti tohto statusu," riekla som. Azda som bola voči tomu chladná. No poznal ma. Na verejnosti som pôsobila rázne a autorativne. Nemohla som si dovoliť aby ma niekto videl slabú. Pravdou bolo, že i keď išiel o múdri a politický manéver... Nemohla som si klamať, že som voči vinovi nič necítila celú tu dobu. Bol osinou v zadku, ktorej však všetko prechádzalo... Tak ako tak. V spojení so mnou nemohlo byť nič klasické.

Vino súhlasil so svojou priradenou úlohou. Nemal veľmi na výber, len čo bola pravda. "Sú slabé, ale majú potenciál. Na jar uvidíme, či s nami ostanú a potom by sme ich mohli nasmerovať i do obchodu, či k Svätyni, nech zosilnia. Musíme opäť dbať na silu jedincov, keď Azrael zmizol," povedala som. Síce nás tu stále bolo dosť, ktorí sme ovládali všemožné mágie a boli i fyzicky zdatní, no stále bol Azrael veľkou ranou na celkovej schopnosti svorky. "Horšie to bude so štvrtým, nad ktorým som sa zľutovala. Predpokladám, že je vĺčaťom našich susedov, ktorí taktiež žijú v tomto lese. Vlčicu, jeho matku, poznám, mierne. Potrebuje niekde prečkať zimu a dostať poriadne vzdelanie, výchovu a nabrať nie len svaly, ale i rozum. Povedala by som však skôr, že je vĺčaťom Frekiho," dodala som a na tvári sa mi objavil letmý úsmev. Bol ako cez kopirák, keď som ich v duchu porovnávala. Pri reči o našich vĺčat som prikývla. "To ma privádza k ďalšej veci, ktorú som už chcela riešiť pred nejakou dobou, len nie si k zastihnutiu," začala som a pozrela sa na neho. Moja tvár i postoj tela bol typický, neutrálny. Slová, ktoré som však vyslovila, nech zneli akokoľvek absurdne, som myslela vážne a seriózne ako všetko, čo som hovorila. Teda občas. "Nemyslím si, že nepartnerské vĺčatá vrhajú dobré svetlo, nie len na morálku našich členov, ale i reči, ktoré by sa mohli šíriť svetom. Myslím si preto, že by bolo vhodné náš vzťah povýšiť oficiálne a uzavrieť partnerstvo. Taktiež si nemyslím, že s tvojou funkciou hlavného lovcu a môjho pobočníka, je vhodné zdržiavať sa na postavení, na akom si. Prijateľné by bolo, keby si sa stal betou, avšak táto rola by vyžadovala väčší rešpekt a vernosť svorke i svojim povinnostiam. Žiadne dlhé prechádzky, ani nič podobné. Na to mám Deltu, ktorý sa môže plne venovať svojim výpravám a jednaniam, zatiaľ čo ty budeš tu a v okolí. Je tu mnoho členov, ktorý potrebujú pomocnú labu a tréning," riekla som akoby to bola uzavretá a samozrejmá vec. Nemohla som ho menovať za betu, ešte nie. Avšak prvý bod bol príliš jednoduchý. Z politického hľadiska to bola logická vec, rovnako... ako keby sa jedno či obe z našich vĺčat dali dohromady s vĺčatmi iných álf? Spojenectvá boli tým, čo vyhrávalo vojny a pomáhalo v ťažkých časoch. Zapremýšľala som sa nad tým, či by sa Azrael, až ho nájdem, nechcel preorientovať späť na vlčice a ponúkla by som mu Niyari. Ak by sa teda vrátil tam, odkiaľ pochádzal a to do Zlatej. Toľko možností...

Nespokojne som zamľaskala. Nenechal sa len tak rozhodiť. Jeho slovám som príliš neverila, vzhľadom na to, že bol zahnaný do kúta. "Takže sa ujmeš tohtoročného spoločného lovu? Musíš mať pohyby stád na severnej pláni skutočne dobre zbehané," podryla som ho a spýtavo nadvihla obočie, keď som ho pozorovala, ako mi odpovie. "Mimochodom, pridali sa do svorky ďalší štyria vlci. Dve z nich sú lovkyne, i ďalšia je vyslúžili lovec, no má i ďalšie schopnosti, ktoré sú pre mňa dôležitejšie," riekla som a pozrela sa na jazero. Očakávala som, že sa tu čoskoro budú stretávať vlci, ktorí nás však nechajú na pokoji. Veď preto som i stála opodiaľ brehu. "Hm, áno, jej povaha je viac po tebe, pravda," skonštatovala som. "Tebeth je ukážkovým svorkovým členom. Učí sa rýchlo, svoje povinností plní verne. Vykopla som ho však nasilu, aby šiel skúmať tento svet. Je mladý, no očakávam, že sa čoskoro vráti. Budem rada ak zašiel aspoň po portál," informovala som ho i o druhom vĺčati. Tebeth bol domased a záležalo mu hlavne na svorke a rodine. Bol úplným opakom svojej sestry. Rovnako akými protipólmi som bola ja a Vino. I tak sme však dokázali nejako... koexistovať, i keď sme si určite liezli na nervy. Minimálne on ma vedel pekne naštvať. Hlavne, keď zmizne na tie jeho výlety mimo územia.

Odpoveď bola stručná, no je zrýchlený dych a splašené údery srdca som počula i na tú diaľku. Pôsobil ako lovná zver, ktorú loví predátor. A azda to tak skutočne bolo. "Hm, kde si bol?" položila som mu ďalšiu otázku. Chcela som vedieť, aké boli jeho kroky, ktoré podnikal mimo svorkového územia. Predsa len nebol najnižšie postavený a mal ísť ostatným príkladom, nie ich ťahať dole. Fakt, že som ho tu dlho nevidela bol však pravdivý. Verila som, že príde s niečím šarmantným ako Freki a vykĺzne z tohto maléru fakt super príbehom o tom, ako robil niečo dôležité a prospešné. "Keď sme u toho... odchádzal si s Niyari, no vraciaš sa bez nej," dodala som, tentoraz sa na neho i otočila a pozrela sa mu do očí, keď sa vyškriabal spomedzi krovín. Nemalo zmysel ho trestať, kričať naňho, či vôbec sa zaoberať tým, že tu dlho nebol. Nerobila som si z toho veľkú hlavu, ale mohol veriť v to, že pokiaľ bude jeho nedisciplinované konanie pokračovať, poletí hneď za tými, ktorých som tiež nevidela pekne dlho. A to som na území bola stále. Doslova.

Obaja súhlasili s mojim návrhom. Prikývla som. "Moje meno je Lissandra. Územie tohto lesu je hornaté, miestami husto zarastené, no nájdete tu i rieku, lesné jazero, či lučiny, kde rastú počas roka všemožné kvetiny a bylinky," riekla som a konečne som sa im dvoch predstavila. Bolo by fajn, keby poznali meno svojej alfy. "Ako alfa tejto svorky," zdôraznila som svoje postavenie, hlavne pre Nica, na ktorého som sa u toho dívala, než som pokračovala: "Vás týmto oboch vítam vo svorke. Cyra, tvoje povinnosti sú ti snáď jasné. Nico, hádam si vezmeš niečo k srdcu a za zimu sa priučíš mnohým veciam. Úkryt svorky môžete nájsť neďaleko miesta, kde sa nad lesom týčia západné hory. V jaskyne je mnoho miesta, kde nájdete pokojný spánok a možno stále i nejaké jedlo." Zastrihala som ušami a pozrela sa do lesa. Svorka mala mnoho členov, ale bolo zbytočné určovať ich počet. U niektorých som si stále nebola istá. "Môžete preskúmať tento les, zájsť k jazeru... kde sa i stretneme večer, aby sme započali náš lov. Nico, pre teba mám špeciálnu rolu na našom love i vlka, ktorý ťa bude mať na starosti. Verím, že sa priučíš niečomu novému," povedala som a kývla im hlavou. Bolo to všetko. Ďalšie otázky neskôr, teraz som mala iné veci na práci. "Teraz ma ospravedlňte, mám ešte nejaké povinnosti," riekla som, kývla im hlavou a odišla do lesa. Veď oni si poradia. Na území im nič nehrozilo. Okrem terénu. Uškrnula som sa.
----------
Zamierila som smerom k jazeru, kde som zdvihla hlavu k nebu a zdĺhavo zavyla, aby ma počuli i na priľahlé územia. Bol čas, aby sa členovia zišli a mohli sme tak započať náš spoločný lov. Čakala som ich u jazera. Následne som zastrihala ušami a pohliadla medzi stromy, spoza ktorých ma pozoroval... veľmi nebadane Vino. "Uráčil si sa prísť konečne domov?" riekla som do vetru aj bez toho, aby som k nemu prišla, či sa na neho pozrela.