Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Lycanovi popravde ani nezáležalo či sa mu skutočne podarí zajaca uloviť alebo nie, pravda bola taká, že sa mu páčilo mať súrodencov za chvostom a tentoraz byť prvý kto niečo objaví. Nanešťastie však objavil len tŕnité kríky, ktoré mu ťahali srsť presne opačným smerom, ktorým chcel ísť. Nespokojne protestoval, až do okamihu kedy ich malú loveckú bandu dobehla matka aj s ich sestrou. Mladý vlk bol rád, že mohol svoj neúspech ukončiť, no na druhú stranu - matka rozprávala možno až príliš dlho. Všetko to znelo veľmi dôležito, to bola rozhodne pravda, avšak na druhú stranu, príliš veľa informácií na jednom mieste v jeden čas rozhodne nebolo niečo čo by sa podarilo nalepiť na všetkých. Na Joselin možno! Na Lycana zase až tak veľmi nie, aj keď sa snažil pevne počúvať čo im mala matka čo povedať. A potom sa k tomu pridal aj otec a on chudák zostal s hotovou gulášovou polievkou a ešte možno aj nejakou prílohou k tomu. Jemne naklonil hlavu na stranu až mu jedno z uší pristálo na čele. Ešte úplne pevne na jeho hlave nedržali. Kútikom oka prebehol na Jo, ak niekto vedel čo majú presne teraz robiť, mala by to byť ona. ,,To znie celkom ťažko.." zamumlal si popod nos a poobzeral sa, akoby očakával. že mu nejaký zajac v tomto momente hneď vyskočí na oči. To by bola ale náhoda! ,,Ale spolu to zvládneme! Že?!" nadšene nadskočil a pohliadol na súrodencov. Možno keď sa im podarí uloviť toho zajaca, tak by ich mohli nechať ísť preskúmavať bez toho aby im stáli za zadkom a neustále ich niečo učili? Lycan sa sklonil a tichým hlasom sa prihovoril súrodencom, akoby očakával, že ich rodia nebudú môcť počuť. ,,Aký je plán?"

Pravda bola taká, že Lycan by najradšej pokračoval vo svojom love otcových nôh - aj keď sa mu po prvý raz podarilo vyhnúť nechcenému kopu len za pomoci všetkých Bohov, ktorý obývali ostrovy Moisu. Vlci však vo veľkosti podobnej tej jeho sa mu páčilo o niečo viac. Aspoň na nich nemusel hľadieť zdola a dožadovať sa akejkoľvek pozornosti ohľadne ktorej bol Lycan pomerne pekne vokálny. Akonáhle sa k nemu doťapala Elvean, Priskočil k nej a snažil sa jej prehodiť zopár slov. Nakoniec presne na to mal Lycan tlamu a nebál sa ju použiť. ,,Nájdem prvý!" stihol sa pochváliť na otcovu výzvu, aj keď význam niektorých slov mu ešte poriadne utekal. Aj napriek tomu, že sa snažil porozumieť skoro všetkému čo najskôr. Hlavou šťuchol do sestry, ktorá pri ňom stála najbližšie, aby mu nestála v ceste a on s ňou mohol pretekať k najbližšiemu kríku. Alebo k zajacovi. Nemal tušenia čo to zatiaľ je, ale dobre vedel, že on tam bude prvý!

Otec nevyzrel byť príliš nadšený s Lycanovým snažením pomôcť mu. Teda, samozrejme, ak by sa vôbec pokúšal mu pomôcť. Jednalo sa skôr o pokus o atentát - v určitom zmysle slova a jedinou záchranou pred šteňacími zubami na Achilovej šľache boli rýchle pohyby, ktoré prevádzal labami. Lycan síce stále nebol najobratnejším vlkom pod slnkom, no už sa na labkách cítil dostatočne stabilne, aby sa dokázal jednému z otcových 'vykopnutí' bez problémov vyhnúť. Vĺča sa natiahlo taktiež na ľad, tentoraz ale jeho správane nebolo sprevádzané žiadnym kňučaním, žeby sa mu toto páčilo o niečo viac ako sa mu páčil sneh? Tuna sa aspoň na svojich tučnučkých labkách dokázal pohybovať bez toho aby sa zasekával vo vzduchu bez trakcie. ,,Ta-ky," zopakoval po otcovi ako sa obaja naskladávali na laby. Akonáhle ho šiel Vino šťuchnuť tým správnym smerom, Lycan sa mu zahryzol priamo do natiahnutej laby. ,,HAM!"

Nebolo sa čomu čudovať, že vĺča sa zo snehu tak jednoducho dostáť nedokázalo. nemal šťastie na polohu v ktorej sa do snehu dostal, zatiaľ čo sa jeho hlava zaryla hlboko, zadok a zadné labky zostali kdesi visieť. Zo začiatku bolo pre nie plne vyvinutého vlka ťažké určiť aj kde je vrchol a kde je zem - samozrejme až do okamihu kedy ho niečo, kardinál, neštipol do chvosta. Razom sa zo snehu dostávalo omnoho jednoduchšie, akoby mu rýchla ostrá bolesť pripomenula, že skutočne žije a nie je len akousi ľadovou kockou mimo teplej nory. Vták ho vytiahol von, poriadne sa ani nestihol rozkukať okolo seba, po niekoľkých krokoch, ktorých počet by sa dal počítať na prstoch jednej z jeho predných láb, sa zase ocitol na chrbte svojej matky. Hah! Aspoň zase ležal na niečom teplom, omnoho príjemnejšom ako ten... čo to bolo? ,,Sne-eech," zavrčal si popod nos, len aby sa o niekoľko minút zosunul neďaleko na ľad. Toto ho už zaujalo omnoho viac! Páčilo sa mu ako sa to všetko naokolo lesklo a takmer aj zabudol, že mu bola zima na vankúšiky na packách. Sledoval ako okolo neho prechádzajú vlci, ku ktorým sa napokon pridal.
Keď sa Vinovi podarilo natiahnuť na ľad, najskôr vystrašene nadskočil. Také rýchle, nečakané pohyby neboli niečo čo by bolo normálne! Však predsa len mohol vidieť nejaké nebezpečenstvo! - ak by to teda vĺčaťu v jeho veku v tomto momente nebolo jedno. Lycan sa vrhol na vlkove zadné laby, ako správny syn chcel pomôcť otcovi. Keď si už chcel ľahnúť, tak aspoň poriadne! Takto sa to otecko nerobí!

Úkryt >
Lycan sa hompáľal z úst svojej matky a ak by mohol, rozhodne by hlasno protestoval. Jej stisk na koži jeho krku mu ale nedovoľoval sa príliš hýbať ani kňučať. Jeho tichý hlas bolo možné počuť, aj keď bol prehlušený už aj jednoduchým škrípaním snehu pod labami matky. Zatiaľ, aj keď výlet príliš pohodlný pre neho nebol, sa mu páčil. Až do okamihu kedy ho mama nepoložila na tak chladnú zem, až bol prinútený vyšteknúť. Urobil jeden nemotorný krok za druhým. Prečo ta divná biela pokrývka tak hrýzla keď nemala ústa? Lycan rýchlo presunul pohľad k matke, tá ale miesto toho aby ho zachránila, do snehu ešte aj kopla a snažila sa im niečo vysvetliť. Mladý vlk sa pokúsil položiť svoje labky na tie mamine aby sa mu o niečo oteplili, hneď predtým ako bol yeetnutí do vzduchu a ako handrová bábika skončil zarytý v snehu. Dokonca mu trvalo niekoľko sekúnd kým sa dokázal zorientovať čo sa presne stalo a nakoniec ani nevydal nijaký hlas. Po dlhom čase bol príliš prekvapený na to aby vydal čo i len hlásku. Začal sa ale metať aby sa mu hlava dostala vyššie ako mal riť.

Lycan mal snáď šťastie, že sa neďaleko nich objavil jeden z jeho ďalších súrodencov. Pozornosť Joseline sa totižto presunula k nemu a on sa nemusel báť, že b y tentoraz prišiel o ucho či dokonca chvost. Ticho ich pozoroval, no pozornosť mu ťahal miestnosť nad nimi. Bola ooobrovská! Z miesta medzi kožušinami sa nemohlo až tak dobre rozhliadnuť, predsa len ani príliš nechcel. Tam bolo až príliš pohodne na to aby sa mu chcelo pohnúť niekam inam a tak skončiť zo svojim vlastným pohodlím. Teraz ale keď bol z pohodli vyhodený nie úplne vlastný pričinením - jednalo sa už o úplne inú povedačku! Lycan urobil zopár krokov dopredu predtým ako sa pred jeho nosom zjavili laby, v šere úkrytu vyzeral byť veľmi tmavé a on by rozhodne nevedel, že sa jedná o jeho staršiu sestru. Skôr ako ale stihol urobiť niečo viac, bol zodvihnutý do vzduchu a jeho pohyb bol zastavený v primitívnej odpovedi na akt matky.
> Daén

Vĺča sa niekoľko krát prekoprclo ponad vlastnú hlavu predtým než sa mu podarilo zastať na chladnej podlahe. Táto nebola vôbec taká mäkká a ani príjemné než na to čo bol zvyknutý. Labky sa mu už ďalej nezarývali hlboko do srsti a keďže predtým nič iné nepoznal, táto nová zem sa mu zdala divná. Skôr ako dokázal ale urobiť niekoľko prvých krokov do nového neznáma, sestra sa na neho zase zviezla a jeho labky nevydržali váhu ich oboch a zviezol sa na zem. Lycan sestru zhodil späť na zem ako sa pokúšal ju zo seba zkopnúť ako nejakú handrovú bábiku. Obaja sa niekoľko sekúnd, či snáď minút ešte doťahovali, no mladého vlka veľmi zaujímala miestnosť, ktorá sa pred nim otvorila. Teraz keď už nebol pri matke, akoby na ňu zabudol a razom sa z neho stal objaviteľ. Nie až tak veľmi statočný však, dostatočne silne na to aby mohol nasledovať sestru kdekoľvek by sa ona rozhodla ísť. Až do okamihu, kedy sa o ich pozornosť prihlásil aj ďalší brat s hlasným zaštekaním. Lycan mu venoval hlas rovnakej intenzity a nespokojné dupnutie labou. Nemože ich takto strašiť! To sa nerobí!

Vlčka sa s jej bratom bila akoby sa jednalo o najdôležitejší boj v jej živote - a možno by to bola aj pravda, keďže ani jeden z nich poriadny boj ešte nezažil. Tak ďaleko ako ich to zaujímalo, momentálne sa nachádzali v najdôležitejšom čase ich života. Súčasnosti. Hnedá vlčica do neho báchala labkami a neklamal by ak by povedal, že sa mu do očí tlačili slzy, keď ho raz trafila priamo do nosa. Lycan zase vyštekol, hlasno ako len mohol, no nikto mu neprichádzal na pomoc. Od narodenia bol snáď najhlasnejším šteňaťom z celého vrhu a rodičia si už na to museli zvyknúť. A nakoniec, ešte nemohli vedieť, že sa jeho povaha tak veľmi zmení, že toto obdobie bude skutočne tým počas ktorého 'rozprával' najviac.
Setra z neho zliezla a jeho packy zostali voľné. Zarazil jej 'smrteľnú' ranu a spokojne mohol povedať, že sa viac ako len trafil! Predsa len zapríčinil aby z neho zliezla a jemu zostali labky voľné. Nastala chvíľka pokoja, ticho pred búrkou zatiaľ čo sa Lycan snažil postaviť na laby, až do okamihu kedy ucítil ostré zuby na svojom chvoste. ,,NIAAHH," zavrešťal a celou silou kopol sestru do tváre, počas toho šplhania sa na laby. Chvost si skrútil pod telo a skočil na sestru aby na hrbte teraz skončila ona - a aby sa prekoprcli ešte ďalej od nevšímavých dospelákov.

Lycan si ďalej ticho mrnčal so svojimi zelenými očami už viac ako len otvorenými. Viečka sa mu pohybovali hore dolu a dokonca i jeho boli akési dlhšie! A silnejšie! Dostatočne silné a to aby sa mohol nadvihnúť od podložky a pritiahnuť sa bližšie k mame - to bolo všetko po čom mladý vlk túžil, no jeho túžby nemali byť naplnené. Minimálne nie dnes. Pomalými krokmi, ktoré by sa dali skôr prirovnať k šušťaniu, už už sa pohol smerom, ktorým mal, a aj by sa k nemu dostal ak by sa na neho nezvalila jedna zo sestier snažiac sa mu zožrať ucho. Lycan hlasno zaprotestoval svojim kňučaním, ktoré vlastne ani nebolo príliš rozdielne od toho, ktorým svoju spoločnosť obšťastňoval doteraz. Vĺča sa prekrútilo na chrbát, jednoducho strnúc zo sebou aj svoju bledšiu sestru, aby jej úder vrátil priamo do malej tučnej laby-

Šteňa nemohlo mať jediného tušenia, že vlci naokolo neho sa rozprávajú práve o ňom. Všade naokolo seba počul slová, veľa slov, ktorých význam mu príliš veľa nehovoril. Ale zneli tak milo - tak príjemne aj keď najviac sa mu páčili tie, ktoré vychádzali z úst vlčice najbližšie ku nemu. Mohla by snáď snáď rozprávať i on nohách ropuchy potrúsenými vredmi a on by ich aj tak vybral za najkrajšie! Tichým kňučaním sa snažil napodobniť čo sa dialo naokolo neho, no ako to už malo byť, príliš to Lycanovi nevychádzalo. Slová príliš zložité, príliš dlhé a príliš hlboké. Piskľavý hlas vĺčaťa, ktorý sa ešte ani nedal nazývať poriadne hlasom jednoducho nebol pripravený aby sa podobal ktorémukoľvek návštevníkovi ich úkrytu. Nech to už bol ktokoľvek, Lycanovmu vyštekávaniu sa skutočne neubráni!

Najskôr bolo všetko tmavé. Tmavé a nepríjemné, potom sa to však zmenilo avšak všetko naokolo neho zostalo stále nepríjemne tmavé. Lycan, hnedý vĺčik, čo sa narodil ešte len pred pár dňami bol jeden z posledných, ktorým sa oči skutočne otvorili. Malé tučné labky ešte stále poriadne neudržali jeho váhu a pred očami sa mu stále povievali viečka, ktoré nie a nie poslúchať to čo im vravel! Zatiaľ čo jeho súrodenci sa ako malé valčeky kotúľali po jaskyni - aspoň toľko koľko Lycan zo svojho okolia pochopil. Malý hnedý vĺčik ešte stále patril k nespoľahlivým rozprávačom a nebolo treba si to ani uvedomovať. Ticho zakníkal aby sa aj on uchádzal o pozornosť matky, ktorú cítil neďaleko seba a v hlasnej snahe sa pokúšal dostať bližšie k jej srsti, aby sa v nej mohol skryť. Srsť matky patrila k jeho najobľúbenejším miestam, predsa len voňala tak príjemne! Ako miesto, ktoré znamenalo v bezpečie, pokoj, ticho a ... a jedlo!