Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Tá vecička bola skutočne praktická. Musela som uznať, že Wu občas vyčaroval niečo užitočné. Koreňmi, ktoré sa vydriasali zo zeme som jej objala laby a pekne ju poškriabali. Nevedela som, čo s ňou. Mohla sa brániť, no zároveň som mala výhodu, aby som jej niečo spôsobila. Dokonca ju zabila. Potom by som si ako trofej mohla zobrať i viac, než jej líšku z krku. Tak či onak... strihla som uchom a na moment sa zahľadela smerom, kde bola Allavanté s tým okrídlencom. Zavyla. Mali sme sa stiahnuť. Prečo? Kam? K čomu to bolo dobré? Mohli sme ich tu rozsekať, ale radšej sme sa mali stiahnúť ako takí zbabelci? To ma nahnevalo. Skôr, než som vôbec sa pohla preč odtiaľto, som sa rozhodla kus pohrať so svojou hračkou. Korene sa jej začali ovíjať okolo krku, čo mohlo v nej prebudiť pud sebazáchovy a nejak sa brániť. Takto to bolo nudné. Až príliš jednoduché. Moje úmysly boli jasné. Zaškerila som sa a pripravovala sa odísť, keď s ňou skončím. No netušila som, čo sa v nej skrývalo...

s t i n a

Prvá časť nášho súboja bola prostá. Sledovala som, čoho je schopná a aké sú jej predispozície. Bola silná a húževnatá, ovládala minimálne dve mágie. Avšak dokázala som pochopiť, že nebola tak mrská a rýchla ako ja. Pokiaľ jej nedovolím ma privaliť, budem mať nad ňou stále výhodu. No i tak som pobavene sledovala vlčicu, ktorá mi zvierala v papuli labu. Bolesť bola pre mňa irelevantná, pokiaľ som mala pred očami jej rozcupovanú podobizeň, ktorá sa stane v dohľadnej dobe realitou. Aspoň som v to verila. "Ka boom," zasmiala som sa, keď som použila predmet, ktorý som kúpila od Wua. Šok zo zbavenia emócií a ponorenie do apatie, mi dovolil sa vymaniť z jej zovretia. Šikovne som sa vyškriabala na labky opodiaľ a znechutene na ňu hľadela. A teraz čo? prebehlo mi hlavou. Vzhľadom na slabý pud sebazáchovy v apatii, ktorý mohla mať, som s ňou mohla robiť čo som chcela. Uškrnula som sa. Švihla som ju bičom z vetru niekoľko ráz, čím som minimálne na jemnejšej koži akou je tvár, či labky, spôsobila vlčici menšie rezné rany. Pokúsila som sa zamerať hlavne na jej kĺby, aby som jej podlomila laby a dostala ju presne tam, kam som plánovala celú dobu. Na zem...

s t i n a

Smiech ma prešiel, keď som pocítila, ako mi vracia môj manévere s šlahounami. Aké nudné, pomyslela som si, keď ma vlastne len kopírovala. Chcela, aby som udávala trend? Mohla som viesť tempo pri tomto súboji, ale ktovie, či by mi stíhala. Nebránila som sa však jej čarovaniu. Azda by sa zdalo, že som sa nechala dobrovoľne spútať jej mágiou. Neprišla mi ako najrýchlejší vlk na svete, ale rozhodne neotáľala. Premýšľala som, že práve to bude jej slabina. Rýchle rozhodnutia. Hrala na jednotlivé ťahy. Jej srdce bilo pre okamih. V poriadku. Potiahla som šlahouny, ktoré vyvolala, aby sa mi ovinuli okrem láb aj okolo krku a boku, tak aby sa zdalo, že je to jej cieľ, ktorým ma chcela spútať k zemi. Bola to mikrosekundová záležitosť, keď zo šlahounou vyrašili ostnaté tŕne, ako na mňa skočila, Tŕne okrem škrabancov na tele / pysku Čiernej spôsobili rany i mne. Avšak ja si krvácanie užívala. Hlavne, keď som mohla spôsobiť bolesť jej. Veď porezané líce alebo krk nebolo nič príjemné. Nebolo na čo čakať a keď inštinktívne uskočila po zranení, pokiaľ nie tak musela byť na tom citovo horšie než ja, vetrom som jej u toho sa pokúsila podraziť laby. Napokon som vzápätí spálila šlahouny a otriasla sa. Neponáhľala som sa. Nemala som kam. Šetrila som si energiu pred bezhlavými výpadmi. Mnohých by moja ľahostajnosť a sebavedomie dokázali vyviezť z miery, naštvať. Zaujímalo ma, čo urobí ona. Krv na niektorých miestach mi zmáčala chumáče srsti a ja sa len od slasti celá striasla. Aké úžasné! Ak sa opäť po mne rozbehla, nebránila som sa. Bol to zas klam ilúzie? Kdeže. Na tvári sa mi skrivil úsmev, akoby som chcela, aby ma strhla svojou váhou tela k zemi. V očiach sa mi zablyslo hneď ak tak urobila.

S T I N A

Labky sa mi zabárali do primrznutého snehu. Noc bola neskutočne chladná. Akurát, aby zachovala ich padlé telá, až tu skončíme. Vykrivil sa mi úsmev pri tej predstave. Keď som vydýchla, obláčik pary sa dvíhal k nočnej oblohe, ktorej kraľoval jasný mesiac. Perfektné. Okolie stíchlo, počula som len svoj tlkot srdca, ktorý bol tak pokojný, akoby sa nič nedialo. Azda by si niekto myslel, že umieram. Ale nie, srdce bolo vytrénované a šetrilo sa predtým, než započne súboj, aby stačilo podporovať výkon môjho tela. Verila som, že sa vlčica chytí do pasce. Aké úbohé od nich. Napadnúť nebohú skupinu vlkov, ktorí sú v neutrálnej oblasti? Takáto povesť sa bude ťažko meniť, až ju roznesieme po svete, pomyslela som si a v očiach sa mi zablyslo. Príbeh o tom, ako sa z ničoho nič na mňa vrhla, jej charakteru nepomôže. No krása. Šialená defka s líškou okolo krku! Tak poď, vyzvala som ju v hlave. Vyštartovala po mne. Z jej postoju tela a osvalenia som usúdila, že jej boj nie je cudzí. "Meh," zamrmlala som si popod fúzy a vytvorila jednoduchý vzdušný štít, aby som ju vyblokovala. Sama som uskočila stranou medzitým a zo zeme vyrašili korene, ktoré sa jej začali drápať okolo predných láb, snažila som sa ju povaliť na zem. Vymáchať jej pysk v snehu. Čary mi neboli cudzie. Mágiou som dýchala od kedy som sa tu zjavila. Bola som vytrénovaná v používaní magickej moci rovnako ako ona v tej fyzickej. Náš boj mohol byť nekonečný, ak niekto z nás nevytiahne eso z rukávu. Bola som zvedavá, kam náš tanec povedie a kto z nás zafarbí krvou sneh viac. Ach. Teraz bolo na čase uzavrieť stávky! Nečakala som však na nič a pokojne sa posadila do snehu. Bola som to však ja? Keď sa vymanila z koreňov a vrhla sa po mne, preletela vzduchom. Ilúzia sa rozplynula a ja sa so smiechom zjavila na opačnej strane. V tento moment ma mohla zaskočiť, začínala som ju podceňovať. Čo mohla zo svojej zálohy tak vyhrabať? Okrem svalov som v ňu moc neverila. Robila som chybu?

Uran padol. Ucítila som tú nádhernú vôňu krvi a mala som potrebu sa k nehybnému telu priblížiť, aby som sa sklonila a prešla jazykom po jeho zakrvavenom líci. Spi sladko, princezná, pomyslela som si k nemu a zaškerila sa. Zamľaskala som a vychutnala si jeho krv na jazyku. Obyčajná. Mierne trpká. Krv zradcu. Odfrkla som si a rohatú hlavu natočila smerom k praskaniu snehu. Približovala sa k nám alfa. Tá, ktorú som výdavala len veľmi málo, keď som to porovnala so Scarom. Nemala som k nej taký rešpekt ako k nemu, pretože pre mňa tu takmer vôbec nebola. Jej otázka bola zjavná. Pozrela som sa na nováčkov, či jej to ochotne zrefetujú ako vycvičené poníky.
Napokon sa však niečo stalo. Allavanté strhol pernatý ryšavý vlk. Ani mnou nehlo len som skúmavo zdvihla a natiahla krk, aby som pohliadla na to, čo sa stalo. Začali sa spolu rvát. Ďalšie okrídlené kura? Odfrkla som si. Aspoň som našla pokusného králika na ktorom som sa mohla vyriadiť, keď na Havrana ako člena spoločenstva som sahať nemohla. Netušila som o koho ide. Hm, aspoň uvidím, čoho je tá naša duchaneprítomná alfa schopná, prebehlo mi hlavou a ani ma nenapadlo jej pomôcť. Červené zraky sa mi zamerali skôr na skupinu vlkov, ktorá po chvíli prišla k nám tiež. Ach, chápem. Očividne šlo o nejakú svorku. Mali sme s nimi problém? To ma neprekvapovalo. Zo všetkých tých blbcov ma zaujala až čierna vlčica.

S T I N A
Ohnivé zraky sa mi zabodli do bieleho kožuchu, ktorý sa jej obmotával okolo krku. Čím viac som pozorovala biele chuchvalce chlpov, tým väčšmi som v nich rozoznávala ňufák a oči, malé uši. Líška. Aké zvrátené. Nakrčila som ňufák. Prečo ja nemám takú trofej? Ah, aká škoda by to bola, keby o ňu prišla, pomyslela som si a v očiach sa mi zablyslo. Narovnala som sa od mŕtvého Urana a jazykom si prešla po zakrvavenej papuli. Vlci okolo sa začali klbčiť. Prešla som pomedzi nich a sledovala pohľadom tú líščiu černotu. Pokiaľ sa niektorý z vlkov pri boji ako som prechádzala ku mne priblížil, vetrom som ho odpálkovala, aby sa ma ani nedotkol. Nemala som v pláne sa tu patlať s niekým za tlapky. Už som s nimi spolupracovala dostatok, nech sa ukážu sami za seba. Pri chôdzi kosti a retiazky vyhrávali zvláštnu melódiu. Bolo očividné, že moje zraky sa upriamujú len na jeden cieľ, jednu korisť. Na tvári sa mi rozlieval podivný, krivý úsmev.

Vietor ho zaskočil. V tom preletela okolo i pavučina, ktorá ho strhla k zemi. Na tvári sa mi skrivil úsmev. Paráda. Konečne som na jeho tvári azda zahliadla strach? Kdeže. Len si uvedomil, že to možno naozaj nezvládne. Pošetilé zaváhanie. Rozbehla som sa s ostatnými za ním. Novší sa vrhli po ňom fyzicky, však ako inak. Nešla som sa k nim miesiť do ich kopy a povedľa nich vyrašili zo zeme korene, ktoré sa mu začali ovíjať okolo láb, trupu a krku. Pomaly sa sťahovali a prituhovali. Nemal moc šancí ako s tým bojovať. Uľahčila som tak i ostatným, aby mu spôsobili fatálne zranenia, ktorými by ho dorazili. Užívala som si to a na koreňoch, ktoré som vyčarovala, som nechala vyrašiť ostne, ktoré sa začali zarývať do jeho kože a spôsobovali mu tržné rany. O to väčšie, keď sa väčšmi hýbal. Azda sa o ne oškreli i členovia v tom zápale, ale to bola ich nepozornosť. Potriasla som rohatou hlavou a sadla si vedľa jeho hlavy, dívajúc sa na Taniu a zvyšok, ako sápali jeho telo, propletené ostnatými liánami.

//temný les

Bežali sme na prázdno. Zdalo by sa, že sme šli niekam úplnou náhodou, ale nechala som vetrom priviať pachy z okolia, aby sme našli tú správnu stopu. Kývla som smerom na Taniu a vydala sa smerom akým ma navigoval vietor. Rozklusala som sa tým smerom a keď som šla dostatočne dlhú dobu, mohla som uvidieť prvé náznaky krvi, na ktoré museli upozorniť i ďalší. Odfrkla som si a pokračovala po zakrvavenej stope, až som nedokázala vidieť siluetu na horizonte. Nemohol to byť nikto iný, len majiteľ onej krvi. Zaškerila som sa. Ach, milovala som toto stopovanie polomŕtvej zveri. Zastrihala som šami a pokračovala celá natešená ďalej. Už som chcela k nemu priskočiť a celého ho povesiť dole hlavou, aby som ho zbavila krvi a mohla si ho tak nechať zachovaného doma. Vo svojom úkryte. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Nedokáže sa dívať na všetky smery. Tania ho predtým dosť zaskočila, musíme to zopakovať a potom bude konečne po ňom, prebehlo mi hlavou ao som pokračovala ďalej na pozrela sa na ostatných. Pri niektorých som sa čudovala, že nie sú vôbec unavení. Akoby nepoznali svoj limit. Akoby snáď boli božskými bytosťami? Patetické. Pridala som do kroku a po snehu vybehla na menší kopček. Mala som v zálohe ešte nejaké triky, ktorými som ho vedela poriadne poškádliť. Zaškerila som sa a zaostrila svoje ohnivé zraky na jeho telo. Privolala som vietor, ako sme sa k nemu blížili, aby som mu podrazila laby, ak sa mi to podarilo, bolo na čase ho doraziť.

Vystopuj Urana na nizinu

Bol silný, nebolo o tom pochýb. Avšak nebol neporaziteľný. Museli sme ho len vyčerpať. Nedokázal sa brániť večne. Jeho tlaková vlna mnou otriasla, ale väčšinu polapili hradby. Zastrihala som ušami a cúvla za skalu, aby som sa vyhla ďalšiemu nárazu. Potriasla som hlavou a zo zadu sledovala ostatných, ako sa po ňom vrhli. Nemala som v pláne sa tam klbčiť s nimi. Mala som radšej útok zo zálohy. Predsa len som vyčarovala korene, ktorými som ho chcela zraziť k zemi. Avšak aj keď sme ho spacifikovali, smial sa. Boli sme očividne hlúpi. Niečo nám unikalo. Zamračila som sa a nakrčila ňufák, keď som ucítila spálené mäso. No nič. Museli sme pokračovať. Otriasla som sa a nasala pachy a vydala sa spolu s ostatnými smerom na sever. Mieril k rozľahlej nížine. Snažil sa utiecť, ale niečo mi hovorilo, že padne ako porazená vysoká. Nemohol mal nekonečnú zásobu energie. To nemal nikto z nás. Azda len bohovia. Pridala som do kroku a pokračovala v stopovani. Vetrom som si k sebe naviala pachy, aby som lepšie cítila jeho pach.nemohol sa predsa teleportovat cez polovicu ostrova. Čoskoro ho dostaneme. Vedela som to. A tešila som sa na to!

//'izina

Bariéra sa pomaly začala trieštiť. Kývla som hlavou k Tanii a vydali sme sa spoločne cez hlavný vchod do jaskyne. Mala som oči na stopkách a už z diaľky sme mohli počuť tlmené hlasy vlkov. Snáď medzi nimi bol i ten Uranov. Počula som však príliš veľa slov. Pokiaľ sa s ním bili, muselo to pripomínať nejaké béčkové anime, kde stihnú rozobrať svoje biedne životy retrospektívne. Zastrihala som ušami a pokračovala chodbou, než som začula vrčanie a buchot, šramot. Blížili sme sa k nemu od chrbta. Určite však nebude tak hlúpy, že by si nekryl i túto stranu. Tania sa však k nemu rozbehla, aby ho napadla zo zálohy, ale niečo mi hovorilo, že to bude čakať. Miesto toho, aby som sa k nemu hlúpo rozbehla, vytvorila som okolo neho ohnivý kruh, ktorý očividne obšľahol i kožuchy vlkov, ktorí boli bližšie pri ňom, ale tak civilné straty... a začala plamene zužovať, aby sa dostali k jeho telu a pripálili mu kus srsť. Chcela som na diaľku zistiť, aké mágie ovláda, aby som s tým vedela pracovať. Ak by zahájil nejaké protiútok alebo plošný útok, mala som pripravenú mágiu bariéry, aby som ich vykryla a tak sa mi nič nestalo. Minimálne nič vážnejšie. Udržovala som si však odstup a nemala v pláne s ním zápasiť fyzicky. Na to som bola príliš rozmaznaná magickou mocou.

- Napadni Urana a vyžeň ho ze skrýše

x Prolom bariéru

Sústredila som sa na bariéru, ktorú som po celej ploche pomaly pretláčala koreňmi. Praskala. Videla som to. Ale v tom som uvidela záblesk cudzích očí v tme. A hneď za tým ohnivé gule. Zavrčala som a horko ťažko sa prvej z nich vrhla. Pred ďalšími som vyčarovala baréru, ktorá ďalšie dve vyblokovala, než sa sa rozpadla. To som sa však stačila vschopiť a uhnúť sa. Po chvíli jeho náhli útok prešiel. Zaujímavé, že z druhej strany bariéry útoky fungovali, ale z našej nie. Muselo to ísť pretlačiť. Ostatní hľadali cestu inde, ale zdalo sa, že si to všimol. Pretože pár ohnivých ran išlo i inam. Do húštia. Nemala som však čas si to všímať a keď Uran zmizol. Pritlačila som plošne mágiou zeme na bariéru. "Tanio pomôž mi," štekla som smerom k nej, aby sme bariéru celú zbortili a mohli sa tak vrhnúť za ním do jaskyne. Keď bariéra padla, vybehla som vpred a hneď si vyčarovala pár plôch bariéry, ktoré okolo mňa kolovali, ak by sa z tmy vrhol nejaký ďalší nečakaný útok, aby som neprišla okamžite k zraneniu. Než sa k nemu dostanem.

- Najdi úkryt Urana
- Najdi kreativní cestu jak zkusit prolomit bariéru

Boli skeptickí. Aké chytré. Ofrkla som si. Nebola som naivná. Očakávala som paste a zakrývanie stôp, ale ak tu budem nad všetkým polemizovať ako hentí, v živote by som ho nedobehla, aby som sa mohla aspoň pokúsiť ho vyzliecť z kožuchu. Uškrnula som sa. Nebála som sa nástrah. Mohol byť silní, či nadaní magicky, ale to som bola i ja. Verila som, že i Tania a to sme už boli dve. Viac než chudák Blecha. Nejak by sme ho už spacifikovali. A keď nie... oheň bol vďačný kamarát, ak ho neovládal on alebo vodu... to by bol menší zádrhel. Zastrihala som ušami a pozrela sa pred seba. Postupne sa mi horiaca krovina rozchádzala predo mnou až oheň narazil na bariéru. Hm. Očakávala som niečo podobné. Po očku som sa pozrela na Strakáča. Očividne oheň bariéra blokovala, ale i tak skúšal menšie plamienky. Naivné. Robil aspoň niečo, niekto by povedal. Ale snaha sa necení, iba úspešné činy predsa. Bolo však chybné si myslieť, že Taniu budú počúvať. Rozdeľovala nás, ja som si však robila čo som chcela ja. Zatiaľ to vychádzalo. Nebola betou, aspoň som o tom zatiaľ nevedela. Strihla som uchom a podišla k bariére. Prezerala som si ju. Pri dotyku som mohla pohliadnuť na vchod do jaskyne Urana, pravdepodobne. Zavrčala som. Najradšej by som to tu rozbila nejaký šutrom. Ledaže... Manipulovala som s okolitými konármi a koreňmi stromov, ktoré začali oblizovať stenu bariéry po celom jej povrchu. Pomaly na ňu vyvíjali čoraz väčší tlak a tak povediac som sa ju snažila z každej strany stlačiť. Nemohla byť nezlomná. Muselo tu byť niečo, čím by šla zrušiť. Tí, čo nevedeli používať mágie sa mohli aspoň pozrieť po okolí, po druhom vchode... urobiť niečo... užitočné. Zatiaľ čo tí, čo vedia používať mágie, by to skúsili napriamo. Možností bolo mnoho, ale tiež mohli len tak ostať stáť a zízať... zavadzať... bez pohnutia labou zožať zásluhy. No tak to isto.

- Naplánuj akci
·Najdi kreativní cestu jak zkusit prolomit bariéru (??? ak to není to ešte tak mážu)

//Les u Mostu

Mysleli si o sebe viac, než by boli reálne schopní. Pri slovách Ryšavca som pochopila, ako moc mimo je. To, že tu bol krátko presne znamenalo, že je slabý. Každý, kto dorazil na ostrovy bol slabý. Pochybovala som, že tu niekomu vykradol majetok a odišiel za Wuom, aby ho nabombili. Jeho výmenu názorov so Strakáčom som prešla. Byť ním, tak po ňom skočím. Presne tak by získal od toho zelenáča rešpekt. Boli sme v Chaose, neteplili sme sa niekde v Zlatej. Silnejší tu vždy boli viac než tí noví a slabí.
Odfrkla som si a sledovala stopu, ktorá viedla do lesa k húštine. Moc sa mi do nej nechcelo. Komu by sa chcelo? Ani som to vlastne nemala v pláne. Zo slov okolo som usúdila, že myslíme rovnako. Paráda. Aspoň v niečom. Ani som nečakala a jednoducho krovie zapálila. Po očku som sa pozrela na Taniu, či sa ku grilovaniu pridá. Slová tu boli zbytočné. Kým nezistíme, čo v tom je. Klamal nás? Bol to nejaký blaf? Obrana? Nevedeli sme. Ryšavec mal pravdu, že tu môže byť viacej vchodov, ale rýchlejšie bolo nasledovať stopu, než to obchádzať. Minimálne nie ako skupina. Potrebovali sme sa rozdeliť. "Bolo by rozumné, keby sme sa rozdelili a obišlo sa to, či nevybehne inou stranou ak to má viac vstupov, než je táto húština," riekla som a pozrela sa na ostatných. Ja som ovládala mágie, mala som väčšie šance tu ako inde. Keď krovie horelo, mágiou zeme som začala jednotlivé vetve rozmotávať od seba a nechávať ich rozostupovať, aby sa nám vytvoril priechod. Nechápala som, ako niekto dokázal žiť bez mágie. Ich životy museli byť plné mizérie.

x prozkoumej houští

- Odtáhni Yefreie do úkrytu poblíž
- Naplánuj akci

Zacvakala som tesákmi a pohliadla na Blechu. "Pravidlo života, nikdy nikomu never a svojim najbližším dvojnásobne," zatiahla som a pokrstila hlavou. Bolo vtipné sa na niekoho spoliehať, že vás nikdy nepodrazí. "Takže nič extra," skonštatovala som, keď mi povedal, čo vlastne ovláda za mágie. Boli sme na tom dosť podobne. Aspoň bude zábava. Nebála som sa toho. "Poďme," zabručala som napokon. Už ma to tu nebavilo. Strakáč mu ešte liečil rany, ktoré Tania predtým vyčistila mojím odvarom. Pokývala som hlavou a keď Strakáč chytil labu... Vzduchom som Blechu nadniesla, aby ho neťahali úplne po zemi. "Aký som to charakter," zamrmlala som so popod ňufák, no takto to bude rýchlejšie. "Ťahajte," štekla som po Ryšavcoch a Šedivákovi. Predsa len som sa musela sústrediť na mágiu! Zamierili sme k jaskyni Hlidača. "Tanio, až nájdeme úkryt Urana, počítam s tebou. Mohli by sme si vymýšľať plán ako ho dostať, ale navrhujem ho proste zaskočiť v plnej paráde. Bude nás čakať, ale to nevadí. A v konečnom dôsledku tu máme nových členov. Azda o nich ani nevie. Môžu byť návnadou a potom prídeme my!" riekla som a oči mi sršali iskrami. "Už mi chýbalo trhanie vlkov," dodala som zasnene a keď sme boli pri jaskyni, zhodila som Blechu na zem. "ah pardon," zasmiala som sa u toho a kývla hlavou. "Hlavne nepošľapte stopy," poučila som ich. Vážne som tu brala len Taniu. Ostatných som nepoznala. Čo znamenalo, že pre Chaos neboli dôležití. Začala som stopovať a rýchlo smerovala k Mostu aby sme prešli.

//Temný les

Prežúval som kusisko mäsa, keď mi vietor priniesol do uší zdĺhavé vytie. Jeho hlas som poznala. Prehltla som ten kus mäsa, ktorý som žuvala a následne sa otriasla. Narovnala sa a vydala sa zvukom, ktorý sa stále rinul krajinou. Cítila som bolesť a ako som sa približovala k onému miestu, do ňufáku mi zablúdil i pach krvi. Nakrčila som ňufák a natiahla krk, aby som uvidela situáciu, ku ktorej som sa priblížila. Pohľad mi padol na vlka, ktorého som výdavala na zrazoch. Žil. Zatiaľ. Jeho zranenia však boli vážnejšie. Privrela som zraky a prskla si. A vraj bety boli silné, to vôbec. Ten výber je fakt na dve veci, prebehlo mi hlavou, no bolo mi to v konečnom dôsledku jedno. Zastrihala som ušami a ohnivými zrakmi prešla na vlkov, ktorí sa tu začali zliezať. Chaosania? pomyslela som si, lenže z tých vlkov som poznala len Taniu, ktorá sem doliezla. Vyzerala však inak, než som si ju pamätala. Wu sa musel činiť. Pravda. Aspoň nevyzerala tak komicky ako predtým. Blecha sa rozhovoril. Mlčky som ostávala v tieňoch, i keď pri každom mojom pohybe kosti a striebro na mojom tele cengalo. Vyhrávalo mrazivú melódiu, ktorej by sa v noci vĺčatá báli. Avšak... tu nebolo koho zastrašovať. Počúvala som jeho chrabré slová. Skutočne som nemala v pláne pomáhať takému slabochovi. Bola to jeho chyba, že je tak slabý. Už som sa chcela vydať po stopách toho zradcu, aby som sa konečne trocha zabavila. Dostať ho skôr než všetci ostatní. Predsa len ak takto zriadil Blechu, nikto z nich proti nemu nemal šancu. Zbytočne by došli k úhone. Lenže oni? Chceli byť samaritáni? Panebože, koho sme to v poslednej dobe priberali do Spoločenstva? Musela som nájsť potom Scara a ideálne mu hodiť hlavu zradcu pred laby. Ach, aké by to bolo poetické. Povzdychla som si. Ani ja sama ho neskolím, potrebovala som obetné baránky a títo hlupáci boli dostatočnou náhradou.
"Stopa vychladne ak tu budete kvákať dlho," sekla som po Ryšavcovi a rozišla sa smerom k Bleche. Burinu, ktorú spomínal on som nepoznala. Bolo mi to však jedno. "Poznám efektívnejšiu dezinfekciu na otvorené rany," zatiahla som sladko a ohňom mu spálila otvorené rany, ktoré krvácali. Tak sa krvácanie zastavilo, ovšem... určite to nebolo najpríjemnejšie. Zaškerila som sa. "Na to, že si beta, vyzeráš akoby si sa pobil s celou svorkou," dodala som, keď som si prezerala jeho zranenia. Deformovala som kus skaly neďaleko, aby som privolala vodu, ktorou som ju naplnila. Vyčarovala som pár kvetou trychtýrku a nechala vodu prevrieť. "Keď mu s tou vodou omyjete rany a vypije ju, minimálne sa zabráni otrave krvi, na viac nemáme čas," riekla som a kukla na druhých, či sa toho chopia. Napokon som sa zamračila. "Popri tom ako ťa odtiahneme... čo ovláda?" začala som a pozrela sa mu uprene do očí. Neznášala som zbytočné naťahovanie času a bola som pripravená na to, aby sme ho odtiahli do jaskyne, aby sme mohli ísť po stopách, ktoré nám za chvíľu budú úplne k ničomu.

- Najdi Yefreie a poskytni mu první pomoc (ošetření zranění)
- Najdi byliny, které pomohou s léčením (nebo je vyvolej, pomoz rozkousat, etc.)

//Temný les cez Most

Došla som až k mostu. Pozrela som sa na laty, ktoré utrpeli ďalšie škody. Pre nejakých nešikov ten most určite nebude najprechodnejší a po tejto spúšti už dupľom. Aspoň sa tu populácia zmenší a ja budem mať väčší pokoj. Zaškerila som sa a vykročila vpred. Nikdy som sa ničoho nebála, veď načo? Všetci sa báli mňa. A ak nie, určite sa eventuálne začali. Zastrihala som ušami a potriasla rohatou hlavou. Dosušila som si svoju srsť. Už tak ľahko nenamokne. Hádam len nezačne zase snežiť! To by bolo absurdné a naozaj by som si šla prehovoriť s bohmi. Parchanti. Nastražila som ušká a keď som prešla na druhú stranu, zamierila som hlbšie do lesa. Ako som ním putovala, nachádzala som i tu plno bordelu a spúšte po povodni. Voda bola fakt na houby. Zanechávala za sebou bordel. Oheň? Ten by to všetko po sebe pekne poriadil a už by to stačilo len vyfúkať! Napokon som narazila na mŕtvolu srny. Chudák. Očividne nevedela plávať alebo nemala dostatok mozgových buniek, aby odišla do hôr. Hlúpe zviera. Preto som sklonila hlavu a začala z jej mršiny žrať. Nech je aspoň k niečomu užitočná.