Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Iritoval ma štýl, akým to zatiaľ živé vĺča rozprávalo. Iritovalo ma i jeho vyklepané správanie tela. Pretočila som oči v stĺp, keď mi skazil zábavu. Slovám som nechcela veriť, ale fakt, že som sa nachádzala u miesta, kde sa mali členovia schádzať a vo vzduchu som i ucítila Scarov a Svetluškyn pach... bola som nútená prestať. Znechutene som mľaskla jazykom a oheň razom prestal horieť. "Ty a člen chaosu?" preniesla som nakoniec a musela sa nad tým desivo zasmiať. "Vĺča, ktoré som stretla predtým by bol väčší Chaosan než ty. Nebálo sa ani čeliť smrti," dodala som napokon, keď som si spomenula na Scalliu, ktorú som tak moc zdeptala, až sa radšej rozhodlo spáchať dobre, že nie samovraždu. Fakt, že tu bola i Svetluška ma len usvedčilo v tom, že to bol skutočne tiež člen chaosu. Dúfam, že ju aspoň dorazil, pomyslela som si a pohľad ukotvila na vĺčati. "Takže ty... klameš mi, aby som ušetrila tvoj život? Vyzeráš skôr ako potomok nejakých neschopákov, ktorí ublížia skôr sebe než muche," zatiahla som, keď som okolo neho začala krúžiť a u mojich slov do neho strčila labou. Chcela som vidieť jeho reakciu. Či spadne k zemi ako neschopné vrece zemiakov alebo sa nejako... prejaví. Nemohla som uveriť, aké prehnité boli korene spoločenstva. Presne o tomto som sa nedávno so Scarom bavila. Mali sme medzi sebou samých neschopných debilov. Znechutene som nakrčila ňufák.

//Lúka

Hladina jazera, od ktorej sa odrážali slnečné lúče, mi už bola na dosah labky. Pohľadom som videla u vody niekoľko vlkov. Skupinku hlúpych sliepok, ku ktorým som nemala ani náhodou v pláne ísť, som obišla veľkým oblúkom. Stratila som v tej púšti už dosť mozgových buniek, o ďalšie v pláneprísť nemám, pomyslela som si a bez otáľania vošla do vody. ľahla som si do nej, ignorujúc to odrastené decko neďaleko na brehu. Ponorila som do vody i hlavu a chvíľu pod vodou ostala. Keď ma začali páliť pľúca, počkala som ešte chvíľu. Pud sebazáchovy bol u mňa potlačený viac než dosť. Napokon som sa ale predsa vynorila a nadýchla sa z plných pľúc. Tie ma mierne zaboleli, ale na mojej tvári sa rozlial spokojný úsmev. Bolesť bola mojou drogou a bolo jedno, komu to trápenie patrilo. Radšej som ju však spôsobovala druhým, len čo bola pravda. Zamrkala som a obzrela sa okolo, až môj pohľad spočinul konečne na tom podivnom hnedom odrastencovi, ktorého preliv srsti vo mne evokoval skôr farbu vlčích exkrementov. Žeby jedna z tých troch bola jeho matkou? prebehlo mi hlavou, no boli od seba ďaleko. Pochybovala som. Pobavene som sa však uškrnul. Puff, prebehlo mi mysľou, keď sa zdvihla z ničoho nič veľká vlna a celá vo svojej kráse sa zrútila na vĺča. Riveneth, Riveneth... dezert je na stole, zaspieval vnútorný hlások a pomaly som sa ako príšera z močiarov začala stavať na rovné laby a skrz plytčinu pomaly kráčala k vlkov, ktorý musel lapať po dychu. Okolo jeho tela sa s každým mojim krokom rozhorieval postupne ohnivý kruh. Uškrnula som sa ako Zubatá (smrťka) a zastavila sa meter od adolescenta, do ktorého som zabodla svoj nie tak úplne príčetný pohľad. "Ale, ale, koho že mi to bohovia priviedli," zatiahla som a dosť mrazivo sa nad tým zasmiala. Ohnivý kruh sa pomaly zužoval. Škoda, že sme nemali hostí na túto poobednú grilovačku.

//les pri Moste

Krv mi ešte stekala po papuli. Bolo mi to však ukradnuté, aspoň som mohla všetkých okoloidúcich vydesiť a tak by ma neotravovali svojimi slepačími mozgami ako tamten idiot. Odfrkla som si a vykračovala si po pláni. Ani sa nezdalo, že celý deň a noc pršalo. Pôda bola vysušená z toho tepla, ktoré sálalo od slnka. Táto krajina byť divnejšia ani byť nemôže, prebehlo mi hlavou a pozrela som sa smerom k jazeru, ktoré napúšťali vodopády, ktorých voda sa rynula z výhliadky severne od jazera, kde sa črtal útes. Potriasla som hlavou a pokračovala som ďalej k vode. Koho tam asi nájdem? pomyslela som si a pohľad nasmerovala k vode v diaľke. Podľa slov Scara by sa tam mal nachádzať i úkryt, ktorý by mal patriť vodcom nášho Spoločenstva. A dúfam, že tam bude minimálne niekto, komu budem môcť predať informácie, ktoré som získala. Nemám to v pláne povedať hocikomu nekompetentnému, pomyslela som si a odfrkla som si a pridala do pohodového kroku. Zavrčala som.

//Krištáľové jazero

//Most

Otriasla som si a pohľadom prešla po okolí. V tomto zapadákove by som si mohla konečne aspoň niečo uloviť. Preto som nakrčila ňufák a zavetrila okolité pachy. Cítila som tu niekoľko čerstvých vlčích pachov, ale ani jeden z nich som nepoznala, preto som pokračovala ďalej. Až kým som nezachytila pach jedného zvieraťa, ktoré by som mohla uloviť. Vydala som sa po pachovej stope zajaca. Nastražila som ušká a potichu som našľapovala lesným terénom, až som sa dostala k miestu, kde na mňa vykúkal jeho pár, dlhých uší. Uškrnula som sa a srsť sa mi na šiji zježila od vzrušenia. Tak a teraz sú tvoje orgány, krv a mäso v mojom bezmädznom vlastníctve, pomyslela som si úsmevne a so zavrčaním som sa rozbehla vpred. Ušiak takmer zinfarktoval len čo som sa na neho rozbehla. Rozbehol sa pomedzi stromy a ja ho nasledovala. Spokojná svojimi skills som ho dobehla a primáčka k zemi. Pridržala som si ho labou, zatiaľ čo som mu tesákmi rozryla hrdlo. Spokojne som sa zaškerila a začala ho žrať i keď ešte nebol úplne mŕtvy. Jeho problém. Netrvalo dlho, než som sa nažrala. Predsa len to bol úbohý zajačik, ktorý na sebe nemal príliš veľa mäsa. Keď som skončila, zalizla som sa a pomaly sa vydala smerom preč z lesa na lúku. Jazero bolo už na dosah labky.

//Lúka

//Temný les

Vkročila som labkou na suché, drevené dosky. Koľko ešte potrvá, kým drevo spráchnivie a rozpadne sa na prach úplne? V tom prípade jedinou cestou bude portál, premýšľala som. Ak by som mala ostať niekde uväznená, asi by som si vybrala hlavný ostrov. Bol predsa len väčší a bolo na ňom teda viac zábavy než tuto na tomto maličkom onom. Opatrne som pokračovala doska za doskou. Miestami som musela svoje labky natiahnuť, keď sa medzi doskami ocitla väčšia diera. A čo ak zanikne i portál? Existuje nejaká iná cesta, ktorou by sa dalo ísť? Cez more? Avšak ak je tam nejaký spodný prúd tak to tak jednoduché úplne nebude, pomyslela som si nakoniec. Ani som ešte nevidela nikoho, kto by sa skrz more snažil dostať na hlavný ostrov. Nuž... asi bola príležitosť pre mňa to vyskúšať. Lenže zamyslela som sa natoľko, že mi labka ušla medzi dosky. Vrazila som teda ramenom o dosku, čo ma celkom zabolelo, no pohotovo som si vytvorila spodný vietor, ktorým som sa vykopla naspäť na rovné labky. "Potrebujem nejaký ten teleport," zavrčala som pomedzi tesáky a prešla ten zvyšok mostu, ktorý mi zostával. Potriasla som hlavou a zadívala sa do diaľky. Už to nebude tak ďaleko a tak som pokračovala lesom viac na juh.

//les pri Moste

//Duny

Zívla som si a pridala do poklusu, keď som sa konečne dostala do tieňov stromov. Azda tu panovala i chladnejšia atmosféra? Nie, kdeže. Tvorilo ju to jedine tým, že sa stromy snažili pôsobiť desivo. Oblizla som si ňufák a pomaličky sa dostala k miestam, kde som pred časom našla onoho vlka. Nadvihla som hlavu a zavetrila, či tu niekde náhodou nenájdem nejaké známky ohľadom niekoho známeho. Ak by som našla to podarené vĺča, ktoré bohvie či prežilo, aspoň by som ho mohla doraziť a poslať na onen svet už kompletne. Prerušenie tou Svetluškou skutočne nebolo plánované, ale... azda si na ňom pochutnal on sám, no nevyzeral tak. "Les je mŕtvy ako vždy, ani len moji podarení súrodenci nikde nie sú. Aké zbabelé," pomyslela som si a pretočila oči v stĺp. Odfrkla som si a pokračovala ďalej na juh smerom k mostu, ktorý sa črtal už medzi kmeňmi stromov v diaľke. Oblizla som si ňufák a pomaličky kráčala. Čoskoro som sa ocitla priamo u mostu a zastavila sa na jeho okraji. Čím bližšie zima bude, tým náročnejšie bude sa cezeň dostať. Avšak dnešný deň bol pekný a letný. Mohla som to zvládnuť úplne v poriadku. A bez nejakých ťažkostí. Usmiala som sa a už sa tešila, ako sa šplhnem so svojimi úžasnými informáciami, ktoré sa mi podarilo vyzýskať.

//Most

//Púšť

Prisahám bohu, že až zistím ako podpáliť piesok, spálim na popol i ten, pomyslela som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bola tu vôbec taká možnosť reálna? Možno. Privrela som oči a zastavila sa. Labkou som prešla po piesku a skúsila na ňom vytvoriť oheň. Avšak doplápolal skôr, než sa vôbec uchytil. Nie, piesok podpáliť skutočne nešlo. Avšak ja na to prídem. Možno, keby som dokázala vyvinúť dostatočnú teplotu, ktorá by ho... roztavila? pomyslela som si a zadumane nad tým premýšľala. Mohla by som to niekedy vyskúšať, ale teraz mi začalo byť už celkom parno. Teplota sa len dvíhala. Odfrkla som si a pozrela sa do diaľky. Z vrcholu duny som už mohla vidieť čierňavu v podobe temného lesa. Prečo musí mať tú prekliatú svorku tak ďaleko? pomyslela som si a pretočila oči v stĺp. Napokon som pridala do kroku a skĺzla sa po jednej z piesočných dún na spodok. Narovnala som sa a spokojne sa vydala smerom k lesu v diaľke. Až prejdem most, nebudem už tak šialene ďaleko od onoho miesta, len čo je pravda. Na to som sa tam ale v prvom rade musela dotrepať.

//Temný les

//Namarey

Keď som zmizla z dohľadu vlkov, zastavila som sa. Laby sa mi zabárali do rozhorúčeného piesku. Dnešný deň patril zase k tým letným. Zabručala som. Slnko a moja čierna srsť boli pravekí nepriatelia. Strihla som uchom a zadívala sa niekam do diaľky. Ponad duny piesku som zbadala pohorie, ku ktorému som mala v pláne sa dostaviť. Budem zvedavá, či slová Scara boli pravdivé a skutočne narazím u toho miesta na nejakých členov. Pri poslednom stretnutí vyzeral, že by najradšej všetko prediskutoval so zvyškom, premýšľala som nad tým a niekoľko ráz švihla chvostom. Bola som nahnevaná sama na seba, že som tomu idiotovi rovno nerozbila papuľu. Mala som na to. I keby mu tí okolo chceli pomôcť. Vedela som, že som mocná a narozdiel od neho to nebola len sila môjho ega. Prešla som si jazykom po tesákoch a vydala sa ďalej. Nenávidela som toto miesto a keby som mohla, najradšej by som si zadovážila nejaký ten teleport, ktorý by ma preniesol na druhú stranu krajiny bez toho, aby som si musela drať svoje labky. To ale nebolo asi reálne možné, že.

//Duny

Tá kopa hnoja mala neustále nejaké komentáre a totálne ma vytáčala jeho prítomnosť. Avšak... nestál mi za nič, dobre som vedela, že dlhodobejšie plány sú efektívnejšie, než tie aktuálne. Privrela som zraky a švihla chvostom. "Možno ti svaly narástli, ale mozgové bunky maximálne tak ubudli," povedala som smerom k nemu a pohliadla na Aerrav. Pokiaľ sa mu podvolí, bude rovnako hlúpa ako on sám, ale mala by som v jeho svorke aspoň špeha. Preto som jej venovala pohľad a drgla do ramena. "Musím už ísť, mám ďalšie povinnosti. Veľa šťastia a nabudúce pôjdeme páliť zlaté stromy. Možno budú horieť inak," riekla som smerom k nej do ucha, takže to počula len ona. Zazubila som sa a následne sa vydala naproti Khanovi, ako ho nazvala Čierna - Tania. Nikto z nich sa mi nemusel priamo predstaviť, keď mi mená tak krásne hovorili navzájom. Zastavila som sa pred Ryšavcom. "Na tvojom mieste by som si dávala pozor. Nebudeš prvý kráľ, ktorý padne a ver mi, že hrubou silou sa mi vyrovnať môžeš, ale ja som tu tá, ktorá ťa spáli skôr, než sa ku mne vôbec dostaneš, rovnako ako tú palmu," povedala som tlmeným hlasom keď som prechádzala okolo neho. "Tiene noci sú trpezlivé, drahý Khan," dodala som a napokon som sa ako prízrak vytratila preč. Mohla za to mágia ilúzií, ktorou som im vsugerovala fakt, že ma nevidia, ale len piesočné duny ku ktorým som kráčala. Zahladila som vetrom i svoj pach a mohla tak teatrálne odísť - rozplynúť sa. Bolo na čase vyhľadať Scara alebo iné bety. Našla som zásobu mäsa na zimu.

//Púšť

Počúvala som jeho ďalšie hlúpe slová, ktoré boli pretkané arogantnosťou a debilizmom. Privrela som ohnivé zraky. "Nie si v postavení, kedy by si sa mohol rozkrikovať, drahý neznámy kráľ," riekla som sa a pozrela sa po okolí. Čierna radšej mlčala, Aerrav mala pádne argumenty a tí dvaja na ktorých som to chcela hodiť, sa predsa len k tomuto divadlu priblížili. "Nemáš nikoho komu by si mohol vládnuť, púšť je vyprahnutá a prázdna. A po výstupe slabocha, ktoré si predviedol pochybujem, že by k tebe niekto získal rešpekt," začala som a uhasila plápolajúci oheň, i rozbila svoj úkryt poryvom vetru, ktorého čiastočky i sila vzduchu vrazila do tela Ryšavca. Pokiaľ nezapustil korene alebo neovládal vzduch tiež, muselo ho minimálne zavrávorať dozadu. Strihla som ušami a pozrela sa na Aerrav. "Taktiež si natoľko hlúpy, aby si si robil nepriateľov tam, kde tvoja sila nemá ani zlomok z toho, čo by potrebovala," pokračovala som. "Bohovia sa nudia, skúšajú nás a ty si zjavne tak veľmi blbý, že si im skočil na ten najlepší vtip. Samozvaný vĺčací kráľ nikoho," riekla som a teatrálne sa znížila k zemi. "Klaniam sa pred vašou detinskonsťou a obdivujem vašu majestátnu arogantnosť a zaslepenosť. Verím, že všetci, ktorým budete vládnuť budú zelení a pichľaví, pretože váš rešpekt si nezíska ani tá hlúpa vypelichaná vec," riekla som a ako som sa narovnala kývla som smerom k fenkovi v diaľke. Samozrejme, že som nevedela ako sa tá beštia nazýva, nebola som predsa vlk, ktorý by žil v púštnych oblastiach. Neušiel mi však pobavený smiech nad tým, čo som povedala. Bol naivný ak si myslel, že ma niečo ako slová boha presvedčia v tom, aby som pred ním úprimne sklonila hlavu. Tešila som sa, až o tomto porozprávam Scarovi, ktorý sa určite sám príde pohrať na tento piesoček, aby si prezrel to najväčšie decko široko ďaleko.

Stále som s naprostým pokojom hľadela na toho páprda, ktorý si myslel, aký je úžasný. "Dovoľ mi spochybniť tvoje tvrdenie, ó vševidiaci," začala som a nadvihla spýtavo obočie: "Ovládaš snáď mágiu myšlienok, máš vševidiace oko alebo také niečo? Čo ak si ju podpálil ty predtým než sme sem prišli a teraz si vyskočil spoza nejakého podzemného úkrytu a chceš hodiť na nás fakt, že neovládaš geniálne svoju mágiu a nevieš si teda priznať, že potrebuješ pomoc a zahasiť to?" Moje slová narozdiel od tých jeho dávali aspoň ako takú logiku. Nerozumela som tomu, čo si chcel dokázať. Stačilo ma pekne poprosiť a ja by som mu s tým jeho nezvládaním mágie radostne pomohla! Ale to sa asi konnnať nebude a tak sme si mohli príjemne vyrievať kožúšky a čuchať ten štipľavý zápach dymu naďalej. Však i on ovládal oheň ako som povedala, mal by to zvládnuť i on. Ak nebol boo-hoo slabko ako som si ho pamätala. Áno, po jeho oslovení som si na jeho dementnosť spomenula. Viac slov než činov. Detinské. Strihla som uchom a pozrela sa na Aerrav, ktorá reagovala na jeho slová. "Súhlasím s kolegyňou. Pachová stopa je slabá, akoby tu dlhodobo nikto nebol. Asi i tamtí čo ti to tu podpálili nič necítili," riekla som a pobavene sa uškrnula. Museli mať dobrú show z tohto tu, keď nás pozorovali. Minimálne tá piesková vlčica. "Uhm, aspoň niečo tu vyzerá novo, schopne a nezapadané prachom či pavučinami," dodala som na slová aerrav a pozrela sa na priestranný prístrešok z koreňov, paliem, kamenia, hliny, ktorý sa mi podarilo vďaka mojim elementom vystavať. Pobavil ma i komentár bielej, mala skutočne zmysel pre humor. "A keď je tu už svorka, ktorá neschopná alfa ho opustila? Myslela som si, že tie na nich drepia celý život, kým nemajú svojho zástupcu. Jedine, že by to bola fakt hlúpa alfa," pokračovala som i keď som tušila, kam to povedie. Prečo by inak tak húkal? Bolo zjavné, že si mal potrebu dokazovať a fakt, že si obsadil rozsiahle pieskovisko len podtrhlo jeho inteligenciu. Kto by sakra chcel žiť v púšti...

Nadvihla som obočie a pozrela sa na Aerrav. Bolo to cool, čo? Do ňufáku mi vietor zavial i nejaké cudzie pachy, avšak nezdalo sa, že by mali nasmerované k nám. Práve naopak. Stiahli sa čo najďalej. Zbabelci, pomyslela som si, pretože očividne nestáli o prítomnosť dvoch magorov, akými sme boli my. Veď kto iný by pálil palmy? Veľmi vysoko postavená spoločnosť, pfff, prebehlo mi mysľou a uškrnula som sa. Mala som v pláne sa k dvojici vydať tak či onak. Trochu ich pošikanovať a skrátiť si to nudné čakanie, ktoré i tak nikam neviedlo. Už ma to tu prestávalo baviť, tak som chcela aspoň niečo si užiť. Lenže v tom... pozrela som sa na Aerrav a následne smerom odkiaľ sa dral ten ženský krik. Až som stiahla uši, pretože to pišťanie bolo otrasné. "Hučíš jak na lesy," skonštatovala som prv a pobavene sa pozrela na Aerrav. "Áno, určite sa žerú navzájom kukni koľko majú jaziev," pritakala som na slová vlčice. Následne som sa narovnala a pozrela sa na Ryšavca, ktorého meno som úprimne vypustila, ak som ho vôbec poznala. Už vtedy mi určite prišiel ako zbytočný a tak som nemala v pláne jeho spomienku držať na mysli. "Nekukaj tak na mňa, to urobili tí dvaja," povedala som a ukázala bradou na dvojicu... azda párik? Ktorí boli obďaleč u vody. "Ja a Aerrav sme akurát priskočili k horiacej palme a mali ju v pláne uhasiť," dodala som napokon akoby to bolo očividné a bolo cítiť, ako mi jeho krivda, že by sme niečoho takého boli schopné, ranila moje city. "Ale keď je s našou pomocou a ochotou postarať sa o to, aby tu táto pustatina nezhorela do tla... tak... fajn. Aj potrestať som ich mala v pláne, šmejdi tulácky," odfrkla som si a až mi slzička ukápla. Nikto neoceňoval moju snahu pomáhať, strašné.

Zastrihala som ušami v piesku a ako som bola hore nohami, pohľadom som našla Aerrav. Vyzerala vtipne, keď som ju videla naopak. "Veľa toho dokážem," zamrmlala som a zaškerila sa. Chcela snáď vidieť, koľko toho znesiem? Mohli by sme rovno otestovať i to, koľko toho znesie jej vlastné telo. A šak škrabanec sem, kúsanec tam... v jej hustej bielej srsti sa to určite stratí. U jej ďalších slov som sa prevalila späť na brucho a potriasla hlavou, aby som sa zbavila všetkých tých zrniečok piesku. "Áno, môj element mi umožňuje sto percentnú kontrolu nad ohňom a môžem si s ním robiť čo chcem! Hm, neviem čo je kukurica, ale rozhodne by som si došla ako alfa opiecť stehienko toho, kto ten požiar založil," riekla som a zaškerila sa. Len som dúfala, že alfa bude nejaký tuťmák, ktorého rozkopem ľavou zadnou. Áno. To by bolo skvelé, keby sa mi to podarilo.
Aerrav navrhla, že by sme to mohli vyskúšať a keď poznamenala, že je noc, tak mi napadlo, aké je to super, pretože takto bude oheň vidieť široko ďaleko. "Tak teda poďme podpáliť nejakú tú tvoju palmu, nech je trošku podívanej," zatônila som a so spokojným úškrnom sa predrala z úkrytu von. Otriasla som sa. Mohla som to tu celé zničiť a následne postaviť vďaka elementu zeme na novo... keby som veľmi chcela a nikto by si ničoho nevšimol. Bolo to také jednoduché. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Tak, dívaj sa hej, čo spôsobí malý plamienok," upozornila som bielu vlčicu a vytvorila drobný plameň, ktorý som presunula k jednej z paliem, čo nám bola najbližšie. Plameň sa začal pohybovať okolo jej ťahavých listov vyššie nad nami. Postupne sa listy chytali až sa začala chytiť horieť celá "koruna" palmy. nadšene som sa na to dívala a plamene sa mi radostne odrážali v očiach. Už stačilo len vytiahnúť špekačky a začať opekať!

Plácanie ohľadom bohov bolo také na vyplnenie toho ticha, ktoré v púšti panovalo. Nič sa tu poriadne nedialo, až som sa začínala nudiť. A to nikdy nekončilo dobre, keď som sa skutočne nudila. "ja ti neviem Aerrav, možno budem prvou, čo sa stane takým božstvom, nemyslíš?" riekla som s pobaveným úškrnom a prevalila sa na chrbát. Brucho som vytrčila k nebesiam a naťahovala k stropu nášho úkrytu i svoje labky. Ach ako som sa nudila. "Vieš, keby si alfa tohto pieskoviska a niekto by ti začal páliť jediný zdroj tieňu na tvojom území, pribehla by si hádam i z kilometrovej vzdialenosti, či?" preniesla som smerom k nej a spýtavo nadvihla obočie. Absolútne ma neštvalo, že tu tieň vyhľadávali i iní vlci alebo živočíchovia. Mňa to tu len už nebavilo. Všade len piesok a teplo. Síce sem vietor zavial pár oblakov, z ktorých niečo spŕchlo, no inak púšť bola búrkou viacmenej nedotknutá. Práve naopak, vietor vyvolal maximálne piesočné búrky menšieho typu, ktoré rozviali piesok na všetky smery. Nič pre mňa. "Ako si myslíš, že sa vlci, čo sa tu rozhodli žiť, vôbec zabávajú? V lesoch a horách máš kopu možností, ale tu nie je nič len piesok," pokračovala som v mojich filozofických smeroch, aby som pochopila psychiku tých, ktorí to tu obsíkali skôr, než sa tu zjavia. Ak vôbec. Možno skutočne pokapali už dávno a my čakali maximálne tak na nejakých duchov. Ach Aerrav, Aerrav... vyzerá to, že nakoniec prežiješ, pretože tu žiadny kanibaly nežijú.

Slová, ktoré rozprávala Aerrav boli pravdivé. Skutočne až by vlk dosiahol všetko a mohol robiť čokoľvek, asi by sa následne unudil k smrti lebo by sa nemal kam posunúť. Hlúposť, môcť všetko je predsa to, po čom všetci prahnú, pomyslela som si, pretože moje vnímanie moci bolo iné než u normálnych vlkov. Bolo mi to jedno, že by som potom už nemala čo dosiahnuť. Chcela som byť jednoducho najlepšia. Naveky. "Nemyslím si, že by som si nenašla nový cieľ ani výzvu. Moc je predsa len to, čoho chcem dosiahnuť. Kontrolovať osudy druhých musí byť ale zábava," riekla som. Úplne by som sa ako boh videla v tom, ako píšem príbehy smrteľníkov a dávam im do cesty tie najabsurdnejšie prekážky. Ach bože, to by bolo aké skvelé! Uškrnula som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Úplne by som sa v tom vyžívala, nie že nie.
Hľadela som na vlčicu, ktorá mi následne fúkla do ksichtu. Stiahla som uši a privrela oči. Mala som čo robiť, aby som jej neskočila do ksichtu a neodtrhla jej za to hlavu. Avšak... Ovládla som sa. Kostrbato som silene vyčarila úsmev, keď som sana ňu pozrela. "Veľmi pekný vietor," preniesla som cez zuby a odfrkla si. Nemala som rada takéto správanie, ale zvládla som to. Potriasla som hlavou. Nuž ako sa zdalo, bola neschopná. No i po pokuse o oheň, to nevyšlo. "Hm, ale to je zaujímavé. Ešte som tu skutočne nestretla vlka, ktorý by nič neovládal. Teraz neviem, či je tá tvoja výnimka kladná alebo záporná," poznamenala som a zamľaskala som jazykom.U toho som sa rozhliadla po okolí. Stále sme tu boli samé. "Myslíš, že tie... palmy a kríky budú niekomu chýbať?"nadhodila som a pozrela ssa na zeleň. Ako by sa asi tvárili, keby im to tu všetko zrovnám s pieskom? Možno ich tak aspoň privolám? Uškrnula som sa a švihla chvostom. Nie, nie... musela som byť predsa milá. Každý miloval Chaos, no nie?