Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"A prečo nie? Celé toto miesto je nelogické, v normálnom svete by nič takéto neexistovalo. Veď sa pozri, tu je púšť, kus severnejšie sú zasnežené pláne na ktoré prejdeš cez lúku... Nemyslím si, že by niečo takéto nebolo možné, ale zjavne takou mocou ovplývajú len bohovia," povedala som zamyslene. Pravda, bežný smrtelník by takú moc asi len tak nemal. Avšak, božstvá sa javili ako niečo viac. Tí si mohli dovoliť takmer čokoľvek, že. Keď už bola reč o schopnostiach, bola som zvedavá, či je Aerrav naozaj len nejaký výnimka a jej oči neodzkadľujú jej vnútorný element... alebo skutočne žiadnou mágiou nevplýva. Avšak, pri skúške s jednoduchou manipuláciou zeme... sa nestalo nič. Zamľaskala som jazykom. "Nezdá sa, že by to fungovalo. A čo tak poryv vetru alebo menšia vlna na hladine?" popchla som ju, no čo sa dalo čakať bolo to, že sa skutočne nič nestalo. Zaujímavé, ešte som sa nestretla s vlkom, ktorý by neovládal aspoň nejaké základy mágie v tejto zemi, pomyslela som si a pozrela sa na Aerrav. Mohla predpokladať, kam som s mojimi myšlienkami v tento moment ušla. "Tak a teraz môj vrodený element! Počkaj kus," riekla som a vykrútila som sa, aby som sa dostala k suchým steblám trávy, ktoré boli u nás v úkryte a vytrhla ich z piesku. Hodila som ich pred Aerrav. "Skús ich... zapáliť," riekla som. Bolo to jednoduché. Stačila malá snaha, no predpokladala som, že sa jej to nepodarí a jednoducho je rozbitá.

Zadumane som premýšľala nad filozofickým konštatovaním Aerrav. Niečo na tom pravdy skutočne bolo, len čo bola pravda! "Náhodou, bolo by to vhodné, keby si vedela ty premeniť niekoho na piesok a takto ho rozfúkať. Efektívne zbavenie sa tela a dôkazov!" povedala som zasnene. Bolo to skutočne super. A čo už len premeniene na piesok ostatky zvery? Aspoň by potom nepáchla v rozklade na území, ale bola by rozfúkaná všade možne. "Hm neviem čo sú škriatkovia a jednorožci, ale... môžeme niečo vyskúšať. Medzi vrodené mágie by mali patriť základné elementy. Oheň, zem, vzduch a voda. Normálne má vlk podľa mágie sfarbené oči, ale bohužiaľ ty si trošku iná, ale to nevadí. Azda sa v tebe skutočne niekde hlboko skrýva alebo si jednoducho obyčajná a neovládaš žiadnu mágiu," povedala som smerom k nej zadumane. Potom by bola naozaj neschopná a v mojich očiach dosť nepoužiteľná. Jedine, že by som ju nasáčkovala fakt do nejakej svorky a mohla mi podávať ifnormácie, to znelo aspoň trochu použiteľne. "No, čo sa toho týka, poďme asi po poradí. Tu..." riekla som a labou spravila důlek v piesku. "Skús si predstaviť rásť nejakú kvetinu, či sa zo zeme nevyderie," povedala som a čakala, či to vyskúša. Bola by sranda, keby to fungovalo hneď na prvý raz. Aspoň by sme sa tým nemuseli ďalej zaoberať, ale takto sa tým aspoň zabavíme. Keďže by sme sa inak určite nudili. Nezdalo sa, že by nás domáci zamerali alebo sa o to len nestarali. Asi fakt pokapali.

Zadumane som hľadela po okolí a napokon sa pozrela na Aerrav. "Myslíš, že sa vedia premeniť v piesok, aby prežili deň?" opýtala som sa jej a zastrihala ušami, či by to dávalo vôbec logiku. V konečnom dôsledku by to bolo aspoň... zaujímavé. Tá schopnosť by bola úchvatná, avšak, čo ak sa počas dňa schovávajú niekde v podzemí? To by tiež dávalo logiku, kto by trávil deň na tejto horúčave, že, premýšľala som nad tým, pretože tu bolo toľko možností! Ktovie, podľa všetkého tu však pokapali lebo ktorý idiot by sa tu vôbec usídlil na začiatok. Nakrčila som ňufák, aby som sa presvedčila, či ma naozaj neklame, no ten puch som cítila, i keď bol slabý. "A prečo nie? Nie na všetko potrebuješ nejaký dôvod, že," povedala som s úškrnom a zašvihala chvostom. Nebolo nič, čo by ma k tomu motivovalo. Proste som konala tak, ako som v ten moment cítila. "Dakedy slová ublížia ale viac, než tesáky. Pretože rany na tele sa zahoja, zatiaľ čo tie na duši dokážu niektorým vlkom poriadne zavariť na psychike," dodala som napokon a bola to pravda. Z takých rán sa liečilo oveľa horšie, než z nejakých šrámov. "Klasická mágia zeme. Hm, vo vašej krajine neexistovala mágia vôbec?" pokračovala som vo vyzvedaní, aby som vedela, ako veľmi zle na tom je. Toto bude ešte náročná noc, niekam sa pohnúť.

//Oáza (hranice)

Nakrčila som ňufák a skúmala pachovú stopu, ktorá bola viac než slabá. Akoby tu nikto zo svorky už dlhší čas nebol. Potriasla som hlavou. "Sú tu známky pohybu nejakej skupiny, ale... akoby toto miesto opustili. Pff, kto by chcel žiť na púšti, že," riekla som a pozrela sa na trávnatý porast, čo vyrastal spomedzi zrniek piesku. Stále sme sa nachádzali v oáze, i keď na strane, ktorá patrila "wanna-be" svorke. Nič, snáď upútame ich pozornosť, pomyslela som si a uškrnula sa. Keďže to zjavne potrvá... rozhodla som sa tu počkať do ďalšieho večera a pokiaľ sa tu nikto neukáže, budem to považovať ako povolenie snorenia. Vrátila som sa teda k otázkam, ktoré mala na mňa Aerrav. Usadila som sa spokojne v pôde a trsoch trávy, ktorá zjavne patrila niekomu inému. Hehe, aké to potešenie si v nej opierať riť. "Nuž, môj život je zapeklitý, nie je to niečo, čo chceš počúvať na dobrú noc, ešte nezaspíš," povedala som a pozrela sa na nebo. Búrka zúrila všade v okolí, vietor sa dvíhal, čo znamenalo, že nás za kus začne otravovať i ten piesok. Stále som neverila, že bude v púšti pršať. Skôr som už verila krúpom. "Vrčanie alebo rozprávanie je na tebe. Násilie je väčšia zábava pravda než kecanie... ale je tu toľko priateľských vlkov, že by som sa nedivila, keby ťa v niektorých svorkách aj nepohostili. I keď tu nás skôr asi oblepia pavúci pavučinami," povedala som a poobzerala sa po okolí. Keď som zachytila prvú ľadovú kocku, ktorá padla z neba... vytvorila som pomocou mágie medzi neďalekým zhlukom skalísk akýsi prístrešok. Kývla som hlavou a vošla do menšieho prístrešku. Akurát pre dvoch vlkov. ľahla som si na zem a sledovala, ako krúpy padajú do vody. "Myslím si, že i to je tvoja voľba. Stretla som vlkov, ktorí boli zo svorky a cestovali ako... prieskumníci. Ich doslovnou úlohou bolo cestovať a prinášať do svorky informácie z okolia," pokračovala som a pozrela sa na ňu. Bola to funkcia ako pre ňu. Ale chápala som, že chcela byť voľná. Stále som ju mohla verbovať i k nám, ale... jej schopnosti ma ničím neohúrili natoľko, aby som jej povedala o spoločenstve. Slabochov sme tam mali dosť. "Inak k tým tvojim očiam... nezdalo sa ti, že by si počas života mala k niečomu blízko? Alebo k akému elementu by si priradila svoju povahu? Všimla som si nejakú podobizeň medzi vrodenou mágiou a charakterom vlka," pokračovala som a nadvihla som obočie, aby som vyčkala na jej odpoveď. Od niečoho sme sa museli odpichnúť.

//Púšť

"Nikto nemusí vedieť, že ten príbeh nie je postavený na tvojich vlastných skúsenostiach," povedala som smerom k nej a uškrnula sa. Fantázia, chcelo to len viac fantázie. I keď bohvie... niekto by to azda nazval blamážou? Ale prosím vás. Vyzvedala som ďalej, odkiaľ vlastne bola, aby som vedela vyhodnotiť, či bude Chaosu alebo mne na niečo k užitku, okrem 'emergency food'. Fíha, pomyslela som si, keď mi povedala, že sa so mnou neobáva. Bolo to vtipné, avšak pre tento moment úžasné! Takže som sa predsa konečne naučila hrať dobráka? Nebolo to až tak náročné, pravda. Usmiala som sa. I to mi už šlo lepšie. "Zo severu... hm pre teba by sa hodila svorka na severe v horách. Cez leto je teplo všade, ale po väčšinu roka by tam bola prijateľnejšia klíma pre teba," povedala som zamyslene. A potom by som tam mala už dvoch špehov, i keď so Sivákom som veľmi nepočítala. Zase sa stratí niekde v podzemí určite. "Malo by ísť o novšiu svorku, ako som zistila. Volá sa Alatey," dodala som napokon a zastavila sa u vody, ku ktorej sme dorazili. Skôr, než som rozprávala ďalej, sklonila som hlavu a začala som piť. Napokon som zdvihla hlavu a pozrela sa na ňu. "Hm v tvojich očiach nevidím žiadnu farbu. So šedými som sa tiež ešte nestretla. Zvláštne," riekla som. Bolo to niečo pozoruhodné. Žeby neovládala... nič? "Môžeme vyskúšať niekoľko mágií o ktorých viem, či náhodou len nemáš chybu v očiach. Dejú sa rôzne anomálie," riekla som smerom k nej a zastrihala ušami. Na tento moment som bola ochotná vyhradiť si kus času, než začneme hľadať správnu časť oázy, ktorá by mala patriť svorke. Alebo... oh čo by neprilákalo členov skôr, než... používanie mágií a pálenie ich trávy? Oh dobre. "Nájdime ale prv ich územie a potom môžeme testovať tvoje schopnosti," riekla som a kývla hlavou. Začala som ňufákom pátrať po štiplavom, silnejšom zápachu. Avšak našla som len slabší... no i keď bol slabý, mohla som povedať, že rozhodne išlo o značkovanie hranice. Ale prečo bol pach tak slabý a takmer akoby len od jediného vlka? Zastrihala som ušami a kývla Aerrav aby sme vkĺzli na ich stranu oázy.

//Namarey (u oázy)

//Palmová pláž

Čím viac vlčica rozprávala, tým väčšmi som sa zaujímala o jej psychické rozpoloženie. Nie, že by som ja bola niekto, kto by mohol druhých súdiť, že. Zastrihala som ušami a uškrnula sa. "Máš bujnú fantáziu, počúvaj ma. Nechceš sa živiť ako potulný rozprávač príbehov? Určite by si čo-to za pútavé poviedky vymyslela," povedala som smerom k nej a zašvihala chvostom. Palmy a sopky. S čím príde ďalej? "Odkiaľ, že to pochádzaš?" pokračovala som ďalej, pretože som sa o nej priveľa teda nedozvedela. Určite mala v rukáve nejakú rozsiahlu baladu, z ktorej padnem na zadok. Ktovie, možno ani nie. Čo ak mala nudný život ako i väčšina ostatných vlkov? Tak... obyčajný? Hm. "Počasie je rôznorodé, ale nepovedala by som, že je príliš normálne, i keď... silné búrky existujú i inde vo svete, preto by sme si mali vytvoriť úkryt u oázy. Ktovie, či tento vietor nezdvihne i piesok a nevytvorí piesočnú búrku. Pochybujem, že v púšti ako takej bude pršať," riekla som smerom k nej, no nemala som v pláne čeliť ani tomu hnusnému vetru. A to ma ani nenapadlo, že by ma mohli zasiahnuť krúpy. To len príde... Čoskoro som však v diaľke zahliadla prvotné palmy ako ma ich naučila nazývať Aerrav. "Už nie sme ďaleko," poznamenala som a pokračovala po stále ešte teplom piesku smerom k jedinej zeleni, ktorá sa v tomto vyprahlom území nachádzala.

//Oáza

//Duny

Palma, zazneho mi v mysli a pozrela som sa na Bielu. Netušila som o čom veľmi rozpráva. Poznala som strom i plod o ktorom rozprávala, ale nedokázala som si ho asociovať s tými podivnými slovami. V tropických krajinách som sa skutočne vo svojom bývalom živote nepohybovovala. "Jasne," povedala som pomaly na jej slová, keď sa nadchla nad predstavou, ktorú som si veľmi predstaviť nedokázala. Mohla som sa však vyjadriť k tej druhej polovici toho, čo povedala. "Aj také ostrovy tu nájdeš, malé, pieskové, plné mušlí a morských potvor áno," skonštatovala som a švihla chvostom. "Sú to obrovské pevniny s rozličnými podnebnými pásmami a enviromentami. Za normálnych okolností by si nič také vo svete nenašla, ale očividne za to môže mágia. Domnievam sa, že je to kvôli rozmanitým vlkom, ktorých sem preťahujú, aby im ponúkli ich domovské výbehy," riekla som smerom k nej a zašvihala chvostom. Zošuchla som sa následne po stráni vysokej duny a dopadla na rovnejší piesok. Pohľadom som stále kontrolovala oblohu. Búrka tu už takmer bola. Bol najvyšší čas sa dostať k oáze, kde by sme boli ako tak chránené, vzhľadom na rastlinstvo a náhodné skaly. "Netuším, čo tou inou dimenziou myslela, ale nečudovala by som sa ničomu," povedala som jej na tie slová. A rozhodne by som nešla do portálu, ktorý by ma nevzal domov, ale len na inú pevninu podivností. Pff. To určite! Prechádzali sme teda popri mori a podivné stromy. Žeby tými palmami myslela práve tento druh divnej flóry? A kokosy boli tie veci v ich korunách? Nechcela som sa tu príliš zdržiavať, vzhľadom na zdvíhajúce sa vlny a ohýbajúce sa 'palmy'. Ak by ma trafil nejaký ten 'kokos' ako ich nazvala, určite by sa mi to nepáčilo. I keď... v oáze boli tiež. Povzdychla som si. To aby sme si postavili prístrešok, než búrka započne.

//Púšť

//Temný les

Zastrihala som ušami a pozrela sa na Aerrav. Nerozumela som tomu, prečo tak strašne vyšiluje. Veď na tom nič nebolo. Potriasla som hlavou a odfrkla si. "Zvykneš si. Tváriš sa akoby si bola starena a za kus mala otrčiť kopytá," riekla som smerom k nej a pokrútila hlavou. Oblizla som si ňufák a uškrnula sa. "Ja som krajinu prešla skrz na skrz už pár ráz, ale snáď si nemyslíš, že dokážeš za takú krátku dobu prejsť každý jeden kúsok hôr, hustých lesov, vyprahlích alebo zasnežených pláni, že nie? Vieš koľko tu je jaskynných komplexov? Divných zákutí? Aké rozsiahle sú miestne územia? Sám vlk na to nebude stačiť hádam ani za jeden vlčí život. Plus sa krajina a okolnosti v nej dosť často obmieňajú a môžeš naraziť na kadejaké podivnosti," povedala som k nej. Bolo absurdné si myslieť, že hory alebo lesy či pláne majú meter krát meter. Boli to stovky ak nie viac kilometrov štvorcových, čo pre vlka znamenalo rozsiahle územia. Nie nadarmo sme cestovali z lesa do púštnej oblasti niekoľko hodín. Odfrkla som si. "Nemyslím si, že sa tu objavujú tak často. Viem len o jednom, ktorý je na svojom mieste pevne a slúži len ako priechod z ostrova na ostrov. Nepočula som však o nikom, kto by našiel portál len tak na záhrade a preliezol ním do iného sveta. Očividne bola padnutá na hlavu tá, čo ti to povedala," riekla som smerom k nej a zasmiala sa. Bola to hlúposť pretože i keby sa niečo objavilo, určite by nás to nevzalo domov. Maximálne na nejaké horšie miesto. Povzdychla som si. "Prečo by si sa vôbec ty chcela vrátiť späť? Alebo nechceš?" opýtala som sa jej napokon ako som kráčala už po hrebeni jednej z dún. Premýšľala som, kadiaľ bude cesta jednoduchšia a nakoniec si povedala, že nemám záujem o žiadne pichliače. Zamierila som teda k prijateľnejším palmám.

//Palmová pláž

//Most

Prešli sme napokon obe živé na druhú stranu mosta. Otriasla som sa a pozrela sa na Aerrav. Bola húževnatá, pravda. Jej otázka upútala moju pozornosť. "Už som tu druhé leto. Viac než by sa mi páčilo, ale čo sa dá robiť," odpovedala som jej na otázku a vykračovala si pomedzi podivné stromy ďalej. Mala som v pláne zamieriť rovno k piesočným kopcom. Búrka bude určite bezpečnejšia v púšti, kde by mala byť oveľa slabšia, no nie? Uškrnula som sa a pokračovala v rozprávaní: "To je ten problém. Za ten čas som ovládla mágiu i sa zlepšila vo fyzickej zručnosti, ale cestu preč ani bohov som zatiaľ nenašla. Je to hrozne nudné a zdĺhavé." Zafunela som a zastrihala ušami. Tento les bol vždy tak tichý, ale v tento moment som v ňom cítila niekoľko vlkov. Staršie pachy i maldšie. Jeden z nich som dokonca i spoznala a cítila som ho už od mostu. Čierny. Zavrčala som si sama pre seba a odfrkla si. Bolo to strašné, všade som na neho narážala. Nemohol sa radšej prepadnúť pod zem? "Mali by sme si pohnúť ak nechceme, aby nás trafil niektorý z bleskov," riekla som, pretože sa blýskalo už o poznanie bližšie. Pridala som do kroku a spomedzi stromy zazrela konečne i piesočné kopce. Už len kus cesty!

//Duny

Meno vlka: Riveneth
Počet príspevkov: 101
Postavenie: sigma
Povýšenie: -
Aktivita pre svorku: Zistila polohu Alatey.
Krátke zhrnutie: Po zábave s líškou a trojicou hlupákov sa vydala preč. Narazila na Scalliu, ktorú mala v pláne zotročiť, ale vĺča bolo príliš drzé. Napokon ju nechala diviakom napichnúť na kly a vykrvácať, nebyť Zeirana. Následne narazila na Siveho s ktorým udržiavala dobrý vzťah a spravila si z neho informátora, ktorý sa mal v pláne pridať do jednej zo svoriek v budúcne. Potom narazila na Siváka (Danteho), ktorý jej povedal o novej svorke Alatey, ktorá sa nachádza v severo-východnej časti pohoria. Teraz ako narazila na Aerav, ktorú pozorovala ako prizabil rys a následne skoro spadla z mostu, sa ju rozhodla vziať do púšte, kde našla pred časom pachovú stopu, aby preskúmala, či tam tiež nie je svorka.
Bobríci: -

Zastavila som sa a obzrela sa, či ma Aerrav nasleduje. Zdalo sa, že sa mi snažila nalepiť na chvost, len aby sa nestratila na pol ceste. Predsa len vedomie toho, na ktorú dosku stúpiť môže, jej značne pomohlo zachrániť vlastný krk. Uškrnula som sa, keď som ju sledovala ako sa jej to vcelku i darilo - kopírovať moje kroky. "No poď, už len kúsok," riekla som k nej a v duchu si pomyslela: Potrebujem ťa v púšti živú, nemusela by si tu zahučať. Uškrnula som sa nad tou myšlienkou a pokračovala ďalej i napriek vetru, ktorý pohojdával mostom. Bolo to ako na mori v menšej lodi, kde ste mohli cítiť každú jednu vlnu. Privrela som oči a strihla uchom, keď som začula menší hluk spôsobený prepadom jej labky do diery. Otočila som hlavu dozadu a dívala sa, čo stvára. "Tak teraz poď naspäť hore a pokračujme ako doteraz. Vietor bude len silnieť, na toto nemáme čas," riekla som a dívala sa na ňu, ako si poradí. Nespadla celá, len jej labka. Ak kus napne svaly, mohlo by sa jej podariť sa vyštverať späť na všetky štyri labky. Naozaj som jej nemala chuť pomáhať u takejto banálnej maličkosti. Avšak, ak sa jej to nedarilo alebo sa snáď prepadla nižšie, chytila som ju a vytiahla. Pokiaľ to zvládla sama, len som prikývla a vydala sa na druhú stranu, nech už sme z toho hnusného mosta preč!

//Temný les

//les pri Moste

Vykračovala som si naprieč lesom. Premýšľala som, na čo vlastne v onej púšti prídem. Možno to boli len plané dohady mňa a Siváka o niečom, čo tak byť ani nemusí. Bola som však spokojná, že sa so mnou Biela vydala, aby som mala v zálohe jej telo pre prípad vyjednávania, ak by sa moje domnienky potvrdili. Strihla som uchom a počúvala Bielu, ktorej bolo zrazu do reči. Naozaj? Aspoň som sa mohla od nej čo-to dozvedieť. Prípadne si s ňou vzťah vylepšiť ako so Šedým a Sivákom? Ak by som ju nasáčkovala do tej svorky, mala by som predsa ďalšieho použiteľného špeha pre vzácne informácie. A táto predstava sa mi už páčila o dosť viac. I keď som si nedokázala predstaviť Bielu ako kanibala. Na to bola príliš mierna. "Perných dní tu budeš mať ešte veľa. Ďalšiu prekážku máme pred nami," povedala som a zastavila sa u začiatku mosta. "Tak... Aerrav, musím povedať, že ma tešilo, ak sa nedostaneš na druhú stranu vcelku," riekla som hneď na začiatok a potmehúcky sa uškrnula. Most nebol na priechod najjednoduchší ani pre tých, ktorý aké také svaly mali. A pre ňu to bude značný prúser. Avšak bola som zvedavá ako si poradí s chýbajúcimi prknami. Bude to určite ďalšia úžasná show! Nemohla som sa na to dočkať. "Riveneth je meno moje, aby si našla pokoja vo svojom hrobe, ak to náhodou neprekonáš," zašepkala som do jej ucha, keď som prechádzala okolo nej a vydala sa na most. Prešla som ním už nespočetne krát, avšak stále to nebola moja obľúbená forma prepravy medzi ostrovmi. No čo sa dalo robiť. Bola to najkratšia trasa! V polke som zastavila a obzrela sa smerom k Aerrav. "Vietor sa dvíha a búrka tu bude čoskoro. Mala by si si pohnúť, inak sa ten most bude kývať ešte viac," zakričala som vo vetru za ňou. Našla som balans veľmi jednoducho, bola som na kolísanie zvyknutá a hlavne som bola dostatočne mrštná, aby som sa tancu dosák vo vetre prispôsobila. Kým nebol veľmi silný, pravda. Vyčkávala som naďalej, či sa za mnou vydá alebo ostane posratá stále na jednej strane útesu.

Aj by som si stihla obrúsiť všetky pazúriky o nejaký kus kameňa, kým by som sa dočkala koncu tejto zbytočnej roztržky. Avšak v okolí žiaden nebol. Povzdychla som si, no mačka sa napokon rozhodla predsa len opustiť našu prítomnosť. Asi sme mu už liezli pekne na nervy. Uškrnula som sa nad tým a zašvihala chvostom. Tak konečne pokoj, pomyslela som si a mierne napla svaly, keď mačka bežala mojim smerom, no z jej pohľadu mi bolo jasné, že sa rozhodla vyskočiť na strom. Chvíľu som sa mačku snažila sledovať pohľadom v korunách stromov, no napokon som svoj pohľad vrátila na Bielu. Uuu, predsa len som ju na to nahovorila! uvedomila som si, keď sa sama opýtala, akým smerom sa vydať. Víťazoslávne som sa uškrnula. Mala som konečne svoj dar, ktorý som potrebovala. Poistku, ktorú som mohla použiť, nech sa stane čokoľvek. I keby zablúdime v púšti, len aby som neskapala ja sama hladom, hehe. Zastrihala som ušami a prezrela si ju. Nebola zranená, nie nijak prehnane. Bola preto schopná kráčať. "Musíme ísť na sever a následne do stredu púšte," informovala som ju. Aspoň jej tam nebude teplo, i keď vzhľadom na počasie tam nemuselo byť teplo vôbec. Keby tá búrka priniesla i chlad a nie len neskutočne dusno. Panebože, prečo tomu vždy tak hrozne trvá spŕchnuť, pomyslela som si, pretože do večera sa dažďu nedočkáme isto. Povzdychla som si a pozrela sa na Bielu. Nečakala som príliš dlho, vedela som, že chce ísť za nimi spolu so mnou. A niečo mi hovorilo, že i keď teraz príliš výrečná nei je, naša cesta bude všeličo len nie tichá. Preto som kývla hlavou a vydala sa v tichosti k mostu. Aspoň chvíľu som si to ticho užívala.

//Most

Znudene som sa dívala na pretláčanie rysa a Bielej. S týmto naladením tu budeme až do zimy, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Mohla som jej pomôcť, samozrejme. Bolo by to určite o dosť zaujímavejšie, keby im to okorením. Lenže v konečnom dôsledku sa mi zasahovať ani nechcelo. Čím by som sa líšila od bohov, ktorými opovrhujem? Zabručala som si niečo pre seba a vyčkávala. Oh... oh! Niečo sa deje konečne, prebehlo mi mysľou, keď som sledovala Bielu, ako sa mala v pláne zahnať po rysovi, lenže bez úspechu. Zranil ju. Síce z nej zliezol, pravda. Teraz obaja vyzerali ako zježené mačky pri pouličnom súboji o tretej ráno, keď svojimi zvukmi budia každého naokolo. "To by si mohla, chodila by som naň pravidelne," povedala som a začala sa smiať. Kostrbato, no predsa. Po pravde ma to nepobavilo. Napokon som sa predsa len postavila na labky a otriasla sa. "Máš v pláne teda s tou mačkou niečo robiť? Rada by som zamierila k tej skupine kanibalov," dodala som napokon a nadvihla obočie. Rys nevyzeral, že zaútočí, skôr sa snažil nás od seba odplašiť. A pokiaľ sa s ním nemala v pláne ďalej zahrávať, bolo toto zábavné predstavenie u konca. Aspoň ja som to tak brala. Ktovie, stále sa to tu mohlo zvrhnúť, i keď v tento moment mi to tak neprišlo. Nemala som rada výzvy, ktoré pre mňa výzvou neboli. A malá mačička skutočne súperom na moje hrátky pre mňa nebola. Mala som na viac, hah.

Spravila som dva kroky k vlčici a rysovi, avšak usúdila som, že to nemá zmysel. Posadila som sa na zadok do lesnej pôdy a dívala sa na show odohrávajúcu sa predo mnou. Ach, ako by som si priala, aby v tejto krajine bolo viac rozumnejších vlkov, ktorí by sa dali využiť aspoň ako poskoci. Pravda, vlci ako ona sa jednoduchšie ovládajú, ale príkazom porozumejú svojsky, premýšľala som zadumane a sťažka si povzdychla. Bol to dosť veľký problém a dilema v jednom. Moja pozornosť stúpla v momente, kedy mi pritakala na moju poznámku. Hneď som mala motiváciu zachrániť jej život zo spárov rysa len aby som mala dar v prípade, pokiaľ na púšti skutočne pôjde o kanibalov. Kto rozumný by sa tam predsa len usadil? Povzdychla som si. Tak predsa len ti nájdeme lepšieho použitia, než je skapanie pod pazúrmi mačkovitej šelmy, ktorú by vlk prelstiť dokázal jednoducho, keby nie je úplné teľa, pomyslela som si u toho ako som ju sledovala, keď mu vytiahla z laby tŕň. Skutočný ekológ, panebože. Prevrátila som oči v stĺp a dívala sa na mačku, ktorá po nej skočila. Chcela som si tento pohľad ešte chvíľku užiť preto som sa zaškerila. "Čo tej mačke nedáš cez ňufák, dala by ti potom pokoj," vyriekla som smerom k nej a sledovala situáciu, aby to nezašlo príliš ďaleko. V ten moment som mala v pláne zasiahnuť a mačku z vlčice odhodiť na kilometer ďaleko. Nikto mi nebude zametať s mojou hračkou. Zatiaľ. Avšak prečo sa nepobaviť o chvíľku dlhšie? Uškrnula som sa a vyčkávala, či sa Snežienka zobudí a pokúsi sa zachrániť si krk alebo nechá toho rysa, aby ju skrášlil. Prešla som si jazykom po tesákoch a uvedomila si, že fandím sto percentne tomu rysovi.