Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Začarovaný les (cez Kvitnúcu lúku, Hraničné pohorie)

Smerovala som k horám, kam som sa napokon aj dostala. Našla som si skrýšu a dívala sa na ten zmáčaný svet. Stále som živila predstavu, že keby horel, bol by oveľa krajší a vo vzduchu by sa niesol len pach spáleného mäsa a vdychovala by som kúsky popola. No nádhera! Nič lepšie som si nedokázala predstaviť. Až sa mi z toho vo vnútri robil dobrý pocit. Napokon som sa pozrela na oblohu, ktorá sa začala konečne vyčasovať. Dokonca vznikla i dúha a voda zmizla. Doslova. Podivné. Nechala som to však tak. Aspoň som sa mohla konečne presúvať po krajine bez toho, aby som mala mokré alebo zabahnené labky. Vydala som sa teda späť k zhromaždisku, kde som azda mohla naraziť na Scara a zistiť, čo sa tu sakra dialo, kým som bola niekde zaspatá. Až som bola zas nahnevaná a moja srsť len tak iskrila. Neznášala som mierne božstvo, ktoré som za to vinila. Rovnako ako za túto potopu. Bolo to nehorázne, čo na nás skúšali. Parchanti. Prskala som ako chorá vrana.

//Les u Mostu cez Most

Venovala som sa brodeniu zatopenou krajinou. Mŕtve lasice na mojom krku už boli tak premočené, až mi mierne ťahalo hlavu k zemi. Bolo na čase sa niekam stiahnuť do diery a zožrať ich. Začínala som byť hladná a tie červené buriny, čo som vláčila v papuli ma moc nenasýtia. Odfrkla som si a strihla ušami. Rohatú hlavu som otočila smerom na dvojicu vlkov, ktorí kráčali mojím smerom. Zamračila som sa. Boli tak totálne vypatlani? Poučovať ma? Štence. Až mi začali od jedu iskriť končeky srsti na šiji a voda v okolí mňa sa odparovať. Privrela som červené zraky a pohliadla na tu zmutovanú opicu, ktorá sa zamerala na kytky, čo som držala v papuli. "Hmpf?" zamumlala som a skôr, než som jej stihla podpáliť tú zmoknutú prachovku, čo mala miesto chvostu... Paloučnatka. Spozornela som. Voda sa prestala odparovať a moja srsť iskriť. Pustila som červené kytky, ktoré odnášala voda. "Rumněnka," riekla som a povedala som jej v skratke o tej burine všetko, čo som vedela a kde som ju našla. Pomaly sa vydali preč. Poučujúc ma od toho druhého. Na tvári sa mi skrivil neprirodzený úsmev. "Oh, nech je šťastena vám priklonená, zlatíčka," zatiahla som sladko za ich chrbtami. Nasala som ich pachy s pomocou vetru a v očiach sa mi zablyslo. Ukrývať sa mala lovná zver, nie lovci. Pokračovala som však vo svojej ceste. Ten dážď mi fakt liezol už na nervy.

//Temný les cez Kvitnúcu lúku a Hraničné pohorie

//hmlisté pláne

Stromy začínali na mňa vyliezať spomedzi hmly. Tá sa po chvíli rozplynula a na mňa vybafol podivný les s viacmenej zatopeným terénom. Ktorá časť lesu nebola zatopená v dnešných časoch? Potriasla som rohatou hlavou a pokračovala ďalej. Už sa mi však nechcelo brodiť v tom všetkom bahne a vode, azda preto som začala hľadať miesto, kde by som mohla na chvíľu zastaviť a oddýchnuť si. azda tu sedieť s kytkami v papuli ako strážny pes, čakajúc na nejakú obeť, ktorá by ma našla. Veď vlci sa tu predsa museli pohybovať, no nie?
Krúžila som po lese, až som si našla miesto, kde som sa mohla usadiť. Išlo o nejakú skalu, ktorá sa v lese náhodou nachádzala. Vyskočila som na ňu, otriasla sa, spravila si odpudzovač dažďa nad hlavou a vysušila si srsť. Ach. Konečne trocha sucha! I keď som nemohla takto plýtvať mágiou donekonečna, na teraz mi to stačilo. A tak som posedávala pod svojim magickým dáždnikom s rumněnkou trčiacou z papule a dívala sa na priestor medzi stromami, kým tu uvidím nejakú živú dušu. Azda by som sa mohla zahrať na nejakého podivína, čo zbiera rastliny? Tak ako som na nich narazila ja sama... pravda. Motalo sa okolo nich plno vlkov. Ach, to bol snáď geniálny nápad!!!

//Červená lúka cez Snežné tesáky

Prešla som portálom. Bola som celá zmočená a od bahna. Druhý ostrov u mňa statil význam. Očakávala som, že sa celý potopí. Nakrčila som ňufák a červenými zrakmi pohliadla na hory. Najradšej by som z nich už neodišla, ale nebolo to také jednoduché. Musela som ostať v pohybe. Aspoň som nemusela niekde mrznúť. Síce som sa dokázala zahriať, ale nebolo to o tom... nastražila som uši a zamierila z hôr smerom k pláni. Hmla ma čoskoro pohltila a ja zmizla niekde na lúke. Čľapkala som sa vo vode a bahne, postupne naslepo postupujúc ďalej. Kam som to mierila? Netušila som. Asi som len hľadala nejakú obeť s kytkou v papuli. Nastražila som ušká a vydala sa smerom za zvukom, ktorý som počula v diaľke. Azda nejaká pritopená duša! No bol to len králik, ktorý poskakoval okolo svojho utopeného... brata? Mali vôbec rodinné city? Nechala som ho tak a pokračovala ďalej. Z hmly na mňa začínali pomaly vyskakovať stromy lesu... Akoby som tadiaľto nešla nedávno! Zrazu mi ostrovy prišli pomerne malé.

//začarovaný les

× Zamiř do bezpečí

Voda naozaj stúpala a bolo na čase sa pohnúť pomaly preč. Zamračila som sa a pustila som červený kvietok do košíku vlka. "Hm, je na čase sa rozlúčiť," skonštatovala som napokon a pozrela sa na to, čo sa nám podarilo nazbierať. Bolo toho dosť. Aspoň mi to tak prišlo. Nemohla som to však úplne sto percentne posúdiť, kým som ja bola, aby som bola odborník v súdení stavu byliniek? Všakže. Zastrihala som ušami a predsa len si niekoľko kvietkov odtrhla a nadvihla obočie, či si ich môžem vziať. Akože, zakázať mi to nemohol. "Takže ešte raz, je to rumněnka vlčí a rastie len raz za rok v tomto čase. Je to liečivá burina... momentálne nie je úplne dorastená, ale účinky má stále rovnaké," zamrmlala som, aby som si uistila tieto informácie a pokývala hlavou. Fajn, to by asi aj stačilo. "Okej, tak beriem si tento kus, nazbierala som ti toho viac, nemáš zač, teraz... idem. Kým sa nezačnem brodiť po kolená vo vode," odfrkla som si a pozrela sa na vlka a následne s kytkami a mŕtvymi lasicami pokračovala ďalej po lúke späť smerom k portálu. Bože, ja musela vyzerať ale humorne! Tento ostrov bol v mojich očiach stratený, zaliaty vodou z každej strany. Väčšie šance som mala na hlavnom. Prišlo mi to bezpečnejšie a tak som zamierila k portálu do hôr.

//Hmlisté pláne cez Snežné tesáky

5/5

Zbieranie by bolo pohodové, keby som nezavadila zrakom o hladinu vody, ktorá najskôr bola ešte len pri pobreží, no mala som pocit, že sa čoraz väčšmi približovala k miestu, kde sme stáli s podivínom. Čoskoro to tu skutočne vytopí. Bolo na čase sa pomaly pobrať, ale rumněnek tu bolo ešte hojne. Azda preto táto jesenná brigáda prilákala toľkých vlkov, ktorí sa mu tu snažili pomôcť. Zamračila som sa na nich. Keby mi takto došli tiež pomáhať s mojimi problémami, to by som nemusela už nikdy nič riešiť!
Pozbierala som ešte niekoľko kytiek. "Kam ich vlastne uložíš, aby nezhnili? To z nich čo, vysaješ vodu?" nadhodila som, pretože mi neprišlo, že by tie potrhané kvety dlho vydržali. Ale azda, keď budú suché, tak prežijú dlhšie? Možné už bolo všetko. Netušila som, ako to presne chodilo s týmto plevelom. Sama som ho nevedela používať a ani moc nechcela. Jedine fakt, keby som vedela ním druhého otráviť. Ach, napríklad tá huba, tá znela ako skvelá príležitosť na fajn večer. Ďalšia rumněnka... už sa mi hádam bude o tých kvetoch aj snívať! Čo by sa stalo, keby som ju zožrala? Nič. Určite nič. Potriasla som rohatou hlavou. "I keby nás tu je dvadsať, tak to nestihneme pozbierať, kým voda stúpne úplne," zamrmlala som si popod ňufák, no neriešila som to moc. Ešte niekoľko kytiek a bude mu to musieť stačiť. Minimálne zásoby do jara bude mať. Aspoň som si to myslela, že to tak bude.

4/5

Nebavilo ma to už, no hádam som už bola niekde za polovicou toho, kedy mi konečne tú kytku dá, aby som mohla zmiznúť. Rumněnka, nerumněnka, bola vzácna a rástla len raz za rok. To muselo byť vzácne. Dosť na to, aby som to s niekým vymenila za oveľa lepšie informácie. Pravda. Strihla som uchom a pozrela sa na toho podivína. I mne prepne, keď sa budem takto zaujímať o rastliny? Nie, načo by mi to bolo? V podstate ma zaujímali len informácie, ktoré boli pre mňa dôležité a hodnotné. Napríklad také jedovaté bylinky by som samozrejme rada ovládala. I takéto vzácne, o ktorých moc vlkov nevie. Teda o tejto asi vedelo dosť, pretože tu bolo aj pár ďalších duší, ktoré sa očividne prišli napásť rumněnek ako také ovečky. Odfrkla som si a zamyslela sa nad tým, že čo sa svet zbláznil, že sa vlci zaujímajú o burinu a nie o mäsové stvorenia? Azda to bolo tou mágiou. Nakrčila som ňufák. Ale... mala som aspoň nejaké hodnotné informácie pre chaos, keď už nič. Pravda. Prišlo mi to vhod. Mohla som aspoň sa viac zaľúbiť alfám, teda... Scarovi. Tú druhú som čo, videla tak dva krát v živote? Zamračila som sa a otrhla som mierne agresívne ďalšiu kytku do jeho košíku.

3/5

Aby tu mohli rásť aj budúci rok? "Nie je to mierne nezmyselné neporušovať ich korene, keď to tu beztak more zaplaví?" zašomrala som si, no pokračovala som ďalej. Nedávalo mi to logiku a bolo mi to vcelku aj jedno, no musela som sa nad tým aspoň na chvíľu pozastaviť. "Akoby sa burina nedala zase zasadiť. Ten Wu nemá u seba nejaké semiačka? To by uľahčilo toľko roboty," skonštatovala som ďalej a utrhla ďalšiu rastlinu, ktorú som mu dala do košíku. Nechápala som týchto zelenáčov, čo sa vyžívali v bylinkách. Načo to bolo, keď sme mali mágiu, ktorou sme vedeli i liečiť? Prišlo mi to neefektívne, ale asi mali dostatočne nudné životy na to, aby sa tu s tým hrajkali. Však nech sa hrajú, azda sa premenia i na bylinožravcov. "To vy bylinári žeriete i trávu? Počula som, že keď ju budete často jesť, narastú vám parohy" riekla som posmešne a vzala ďalšiu rastlinu, no pri tej ma zastavil. Nebola to rumnenka. Pretočila som oči v stĺp, vypľula ju a vzala som inú, tmavšiu a dala ju do košíka. Akoby to nebolo jedno... červená kytka ako červená kytka, no nie? Čo zas bol náročný. Mohol si to trhať aj sám. No stále som si musela opakovať, že si ich pár chcem ulapiť, tak som musela spolupracovať. Aspoň na chvíľu...

2/5

//Snežné tesáky

Prešla som portálom, ktorý ma vypľuvol na červenej lúke. Teda neviem, či som to tak mohla nazvať, keďže som sa ponorila do vody. Zamračila som sa a videla, ako more pomaly okusuje onú lúku. Vydala som sa preto ďalej do vnútrozemia. Najskôr som sa brodila vodou, potom som konečne narazila na súš. Oklepala som sa a pokračovala ďalej v rozbahnenej tráve! Zastrihala som uškami a uvidela pohyb. Panebože, zase nejaký cvok cez rastliny? No po mojich skúsenostiach som bola zvedavá, s čím na mňa príde. A preto som sa predsa len k tomu podivínovi rozišla. Sklonila som hlavu a pozrela sa na neho. Tiež mal košík ako tá vlčica na lúke pri jazere. Zaujímavá vec. Asi by som si niečo také zohnala i ja? Na hlavy svojich padlých obetí! A ich orgány. Spokojne som sa zatvárila, no to som už bola dostatočne blízko na to, aby sa mi prihovoril. "a proč?" vyprskla som, keď ma začal súriť. Nemohol mi dať najskôr dôvod? Aspoň sa dokážu premeniť na rubíny alebo mi z nich narastie druhá hlava? Čo ja viem, aké rastliny tu mohli vôbec existovať? No napokon mu asi doplo, že bude musieť k tým rastlinám dať viacej informácií, pretože toto bolo fakt smutné. Keď som však počula, čoho sú schopné... síce som bola mierne sklamaná, ale dobre. Nebolo to niečo totálne nepoužiteľné a znelo to vzácne! Musela som to teda mať. "Ok, ukaž, pomôžem," zamrmlala som, pretože som si chcela kus z nich ukradnúť, ale najskôr som musela nejaké nazbierať. Preto som začala robiť to čo on. A to trhať jednotlivé kvetinky. Prečo to robil ale tak opatrne?

1/5

//Začarovaný les cez Hmlisté pláne

Poklusávala som si so svojim novým dočasným príveskom po zahmlenej pláni. Normálne bola táto pláň otravná, no počas tohto počasia bola otravnejšia na druhú. Nevedela som, kam poriadne stúpam. Všade bolo bahno alebo stojatá voda, do ktorej keď som vletela, tak som hneď spomínala všetkých svätých. Ak tu niekto iný blúdil hmlou, mohol počuť len prskanie a nadávanie. Sem tam nejaký záblesk plameňu, keď som nasrato vypaľovala vodu vôkol seba. Nepáčilo sa mi to. Nič z toho. Už som chcela byť preč. Ale kde? Jedine v horách vyzeralo, že bude bezpečno. No... tam sa mi moc nechcelo. Nemala som rada hory. Bola som skôr lesný typ. Síce i v horách boli stromy, nebolo to predsa ono. zastrihala som ušami a nasala okolité pachy. Cez tú vlahu som však nič moc necítila. Nakrčila som ňufák a pokračovala ďalej. "Ešte koľko chce pršať?!" zasyčala som a nechala odpariť ďalšiu várku vody vôkol seba. Nenávidela som vodu. Preto som zamierila vyššie do hôr, ktoré som tiež nenávidela a vybrala sa k svetlu portálu v diaľke. Ktovie čo je na druhom ostrove z druhej strany, než som išla... no niečo mi hovorilo, že o nič lepšie to tam vyzerať nebude.

//Červená lúka

//Modrák

Putovala som ďalej do podivného lesa, o ktorom som si už dávno myslela, že je divný. Asi mu nerobili dobre tie účinky húb, ktoré v okolí rástli, ako som mohla zistiť. Prišiel mi celkom slušne sfetovaný. Už ma ani neprekvapovalo, keď som narazila na podivného vlka, ktorý čumel na... strom. "he?" vyšlo zo mňa za výraz, keď sa mi predstavil a začal hovoriť o nejakom strome. O asi všetkých tých divných stromov? Pozrela som sa na nich. "Gratulujem, pomenoval si strom stromom, nie si zjetý?" zaškerila som sa u toho a premýšľala som, či mu nedokážem predať pár tých húb za nejakú lesklú mincu. Nový druh dealovania by nebol na škodu, aspoň by som si zarobila. Keď ma upozornil na to, aby som sa naň zadívala, spustila som hlavu medzi lopatky a v podivne skrčenej polohe som sa dívala na strom. Už som si myslela, že mu vynadám, že mi kradne môj osobný čas na to, aby si zo mňa robil srandu, keď v tom... skutočne som zaznamenala, akoby sa strom pohol. O trochu. "Divnejšiu hlúposť som ešte jakživ nevidela ani nepočula," skonštatovala som, no bol to fakt. Nakrčila som ňufáčik. "Čo keby sa presunuli do inej časti ostrovov?" a obsadili napríklad púšť? Mala som plno otázok, ale odpovede na ne som ani nečakala. Radšej som sa len tak otočila a pokračovala ďalej. Viac ma tento tajtrlík nezaujímal. Očividne mi nič viac povedať nechcel a toto mi tak nejak stačilo.

//Snežné tesáky cez Hmlisté pláne

// Kvitnúca lúka

Pridala som do klusu, ako som bola čoraz bližšie. Nastražila som ušká a uvidela skutočne pohyb živého tvora. Nebol to však nejaký srnec alebo tak. Práve naopak. Išlo o vlčicu s nejakým operencom, ktorý jej oxidoval na chrbte. Nakrčila som ňufák, pretože som nerozumela tomu chcieť sa dobrovoľne kamarátiť s lovnou zverou. Neskutočné. Potriasla som rohatou hlavou a zastavila sa neďaleko puntíkavej vlčice. Vyzerala divne. Prečo tu mnoho vlkov vyzeralo tak... divne? Zamračila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Nervózne? Kdeže. Skôr som nechcela strácať čas v týchto miestach. Natiahla som labku, že sa okolo vlčice prešmyknem, ale zadržali ma jej slová. To tu majú tieto dni všetci potrebu predstavovať tieto potvory? pomyslela som si kyslo a zaškerila sa. Hlucina. Znelo to podobne ako halucinácia, čo mi z toho vzniklo, keď to pokračovala v opisovaní. Tak predsa. Prečo tomu tak nehovorí rovno? "Hlucina, dá sa tým i predávkovať? Asi hej, hm," zamumlala som si skôr pre seba a pozrela sa na menší hríbik. Naozaj by som nepovedala o ňom, že je taký jedovatý pre našu myseľ. No, konečne to bolo aspoň užitočnejšie než ten trychtyrek. Zaškerila som sa. Toto aspoň bude sranda používať. Tak či onak bolo na čase sa pohnúť ďalej, a tak som pokračovala vpred...

//Začarovaný les

//Temný les cez Hraničné pohorie

Mŕtve zdochliny lasíc, ktoré som si pripevnila okolu krku len tak poskakovali. Čudovala som sa, že som ešte nepritiahla pozornosť nejakého iného dravca. Bola som chodiacou návnadou! Zaškerila som sa. Bola som pripravená sa s každým pobiť, len tak pre zábavu. Teda... biť bolo silné slovo. Zalizla som sa, keď som si spomenula na sladkú chuť vlčej krvi. Spokojne som pokývala rohatou hlavou, ako som ďalej pokračovala po lúke.
Nič ma nepresviedčalo o tom, že by toto počasie bolo normálne. Zamračila som sa. Nemala som otázky, ktoré by boli potrebné pre to, aby som prišla s nejakým riešením .Mapovala som zatiaľ len územia a uvedomila si, že púšť sa má na tom ešte ako tak dobre. Nastražila som uši a pohliadla na modrák v diaľke. Videla som u neho pohyb a to ma dostatočne nadchlo k tomu, aby som sa k nemu vybrala. Možno sa trochu zabavím alebo aj nie... na tom už nezáležalo. Modrák sa ku mne čoraz väčšmi približoval.

//Modrák

//Les pri Moste cez Most

Spokojná, so svojim úlovkom som sa vydala smerom k mostu. Musela som zistiť, ako túto výlevku upchať, nech konečne prestane pršať. Nebavilo ma to. Začínalo to byť až trápne. Nič sa nemenilo, len všade bolo viac vody a bahna. Napokon som podišla k mostu a naklonila sa, aby som pohliadla do priepasti. Spadnúť som tam holt nemala v pláne. Pomohla som si mágiami, aby som prešla na druhú stranu bez nejakej ujmy na zdraví. Most sa vo vetre mykal a drevo bolo klzké, ako bolo mokré. Zastrihala som ušami a pokračovala na druhú stranu. Trvalo mi to dlhšie, než normálne, ale brala som to pozitívne, keď som nezletela dole. Prešla som si jazykom po tesákoch a napredovala ďalej vpred. Les mi bol dosť známy a zaujímalo ma, či tá diera, ktorú tu našiel Azrael, ešte vôbec existovala alebo ju vytopilo. Nastražila som ušiská a vykašľala sa na tieto myšlienky. Nepáčilo sa mi, že je tu také ticho. Bolo... neskutočné. Okrem žblnkania vody, samozrejme. Nakrčila som ňufák a pridala do tempa, aby som sa zbavila tohto miesta. Nie, že by som sa ho bála alebo mi inak vadilo, proste som chcela ísť ´dalej. Tu by som nič nezistila.

//Kvitnúca lúka cez Hraničné pohorie

× Ulov si na horší časy (2b)

//Krištálové jazero cez lúku

Pokračovala som spokojne vo svojej ceste po tom, čo som sa zahriala. I keď predtým som zahučala do vody, rýchlo som na to zabudla. No i tak som neodpúšťala bohom túto krivdu, ktorú na mňa hodili. Počasie bolo nechutné. Nenávidela som ho. Najradšej by som všetkú vodu podpálila, ale sama by som nezvládla každú jednu kvapku odpariť. Šak ja im ešte ukážem. Zoženiem celý regiment vlkov, čo to dokážu a potom tu bude všade len samá púšť! hihňala som sa ako bláznivá. Dobre, dobre. Všetko bude.
Ako som putovala lesom ďalej, uvidela som pohyb. V bahenej diere, ktorú tu muselo zanechať stádo jeleňov, čo to tu rozdupalo, som uvidela uviaznutú lasicu. Vyzerala ako tá, ktorú so sebou vláčila tá prekliata Scallia. Zablyslo sa mi v očiach a rovno priskočila k nej. "Čauky, mňauky, dnes máš pekne na hovno deň," zašvitorila som smerom k lasičke a rýchlo ju usmrtila tesákmi. Prehodila som si ju cez krk za pomoci vyčarovaných lián a následne červenými zrakmi spozorovala ďalšiu. Ach! Rozbehla som sa za lasičkou a začala ju naháňať medzi stromami, bola som rýchla a plná energie. Odvar ma hrial z vnútra rovnako ako oheň, ktorý mi koloval v žilách. "Kam bežíš, maličká?" zvolala som sladko za lasičkou a vyčarovala pred ňou hlinený hrboľ, do ktorého vpálila. Využila som príležitosť a zakusla ju. Prihodila som si ju na krk tiež. Hm, hm. To mi určite na horšie časy nebude stačiť. Ešte som týmto štýlom blúdila hodinu po lese, kedy som si pekne našla ďalšie dve. Takto sa mi okolo krku pri kostiach hompáľali tri zdochliny lasičiek. Ach, aká som to bola kráska! Aj som mala úžasný náhrdelník, ktorý mi mohli všetci závidieť. Teraz som bola pripravená vyraziť na prvý ostrov, aby som si poriadne pozrela, čo sa tu dopekla deje.

//Temný les cez Most