Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zamračila som sa. Nepáčilo sa mi, koľko tajností mala táto krajina. Raz to tu podpálim až ovládnem oheň, pomyslela som si a pousmiala sa nad tou predstavou. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom na vlka. "Celá táto krajina mi je záhadou, ale verím, že rozlúštim všetky záhady a prídem na každú odpoveď, ktorá trápi moju hlavičku," povedala som smerom k nemu a usmiala sa. Pomaly som sa postavila na rovné labky. Už som skoro primrzla k zemi, chcelo sa to trochu rozhýbať. "To máš pravdu, ak by ti to nevadilo krásavec, rada by som sa trošku prešla, aby som sa nepremenila na ľadovú sochu. I keď to by tiež nebolo na škodu," riekla som a zasmiala sa. Podišla som k jazeru, odkiaľ som sa cez rozbitý ľad opäť napila pred cestou. Následne som sa vrátila smerom k vlkovi a pohliadla na neho, či teda ide. "Bola by som rada, keby si šiel so mnou, aspoň sa nebudem báť, že ma niekto prepadne," zatiahla som smerom k nemu a ako som okolo neho prechádzala, prešla som mu chvostom jemne po papuli a ňufáku. Spokojne som sa usmiala a vydala sa naprieč otvoreným priestranstvom.

//Ovocný lesík cez Lúku

Na tvári sa mi rozžiaril široký úsmev, keď sa vlk pokúsil o nenápadnú lichôtku. Bože, aký bol z neho zúfalec, ale vedel plno zaujímavých informácií. V budúcne by sa mi mohol ešte hodiť. "Tak to máš úplnú pravdu," pritakala som napokon a na moment sa mu zahľadela do očí. Totálny zúfalec. "Nepočul si od niekoho, kde by sa dali nájsť tie lesklé kamienky, po ktorých Wu prahne? Istotne by mi to pomohlo zosilnieť, aby som bola mocná ako ty!" riekla som a zadívala sa na jeho telo. Skutočný potrat, ale nemohla som si predsa vyberať. Zatiaľ žiaden vlk s ktorým som sa stretla, nestál skutočne za hriech. "Veru, veru, v krajine z ktorej pochádzam som sa s takým správaním nikdy nestretla, ale tu? Akoby na to každý pekne rýchlo zabudol!" posťažovala som si ďalej a pokrútila hlavou zo strany na stranu a odfrkla si. Bolo to strašné! Prečo mi nikto z nich nepadal k nohám a nebozkával moje pazúriky? "Nevadí, ja to miesto vypátram ak je na ňom čo i len zlomok pravdy a až ťa nabudúce nájdem, určite ti o ňom poviem, aby si i ty mohol zosilnieť, i keď svaly ti už skutočne netreba ďalšie!" zalichotila som mu, i keď pravdou bolo, že by som mu nikdy nepovedala o tom mieste, ak by som ho niekedy našla. Nebola som predsa charita. "Je tu krásne, ale rada by som videla i ďalšie územia a rozmanitú zem, ktorú táto krajina môže ponúknuť. Ty nie si tak veľký prieskumník?" otázala som sa ho s nadvihnutým obočím a pohodila chvostom zo strany na stranu. Jazykom som si prešla po tesákoch a dívala sa na neho.

Musela som pokrútiť hlavou zo strany na stranu a sťažka si povzdychnúť. "Neveril by si mi, ale stretla som tu zatiaľ len samých samcov, no ani jeden nebol chrabrý, milý alebo tak silný ako ty," riekla som a spomenula si na tie braky, ktoré som stretla. Teda až na Azraela. Ten vyzeral, že silný bol dosť. Možno preto patril do vedenia chaosu. Každopádne som sa chcela prepracovať práve na jeho úroveň. A nakoniec si podmaniť i celý chaos i ostrovy. Bol to však plán na dlhú trať. Musela som ísť preto na to pekne postupne. Pomaličky. "Dúfam, pretože príšery nie sú moje obľúbené! Nie som dosť silná, aby som sa ochránila sama a vlci... na mňa pekne kašlú," riekla som napokon a povzdychla si. život bol taaak náročný, keď som nemala vedľa seba nejakého namysleného samca, ktorý sa pre svoje ego za mňa obetuje a nakoniec to budem musieť vyriešiť i tak ja sama. Typické. "Áno, počula som o ňom, ale ešte som na neho nenarazila. Chcela by som sa stať silnejšou, aby som sa nemusela spoliehať na druhých! Nechcem byť tak slabá," riekla som a sťažka si povzdychla. V tom ma napadlo od neho vyzvedať ešte viac. "I moje svaly a pľúca nie sú na tom najlepšie. Počula som však o mieste, kde sa dá i fyzické telo vytrénovať a zosilnieť. Hovorí ti to niečo?" opýtala som sa ho pekným, smutným pohľadom. Bol mojou jedinou nádejou, ktorá mi môže pomôcť. Bola som predsa v nesnázich! "Krídla?" otázala som sa ho prekvapene. "Tak tomu sa mi už vôbec nechce veriť! A hlavne, že by neodleteli z ostrovov!" vyhŕkla som prekvapene. Sakra, pokiaľ nemohli odísť ani vlci s krídlami, tak som bola pekne nahraná pri mojich pokusoch ostrovy opustiť. Nevadí. Niečo určite vymyslím.

Vôbec sa mi jeho historkám nechcelo veriť, no každý vlk s ktorým som sa zatiaľ stretla, mal podobné reči. Niečo na tom pravdy mohlo byť. Žili tú samí blázni. Žeby som skončila v nejakom zariadení pre duševne labilných? Možno. Tam by som teda pekne zapadla. Pravdepodobne to bol môj osud. Hm. "Tak dúfam, že nič také v najbližšej dobe nezažijem! Ja by som sa takýchto strašidiel veľmi bála," riekla som a pokrútila nad tým hlavou. No vzápätí ma napadlo, že predsa len by som mohla niečo zažiť, no v inom uhle pohľadu. "Ale ak by to bolo niečo pekné ako napríklad lietanie, roztomilé hovoriace zvieratká alebo niečo také, to by bolo fascinujúce!" povedala som s úžasom, no vnútorne som zvracala práve nad tým, čo som povedala. Kriste pane. Nemohla som však upustiť zo svojej role, ktorú som zaujala. Zatiaľ som sa dozvedala samé zaujímavé informácie. Prešla som i smerom k mágiám. Atrox mi nevedel ukázať poriadne nič, no tuto Čierny sa do toho pustil okamžite. Zvedavo som ho sledovala. Až ma myklo, keď zo zeme vyrašila prudko vysoká tráva. "Paaaaaani skoro ma trafil šľak!" riekla som pobavene. "Ach, to je skvelé. Určite by som niečo také chcela niekedy vedieť. Hm i ty si sa to naučil od toho starého predavača?" opýtala som sa ho ďalej, keď som sa usadila znova na mieste bez toho, aby mi zacláňal vo výhľade trávnik. "Zaujímalo by ma, aké všetky mágie existujú v tomto svete," zadumane som povedala, očakávajúc, že mi povie všetko čo vie sám. Bolo by to také super, keby sa mi dostane od neho ešte viac potrebných informácií!

Pokývala som hlavou, keď mi dal za pravdu. "To áno. Tá slaná voda mi až na nervy lezie. Všade je jej kopec! Príde mi to obmedzujúce, že sa musíme uspokojiť len s týmto... čo nám ponúkajú ostrovy. O pár rokov to tu budem mať zbehané niekoľko ráz!" posťažovala som si a sťažka si povzdychla. Bolo to také zdrvujúce! Povzdychla som si ešte raz, aby som dala tú pravú dramatickosť. "To verím, ale ja mágiám veľmi nedôverujem. Je to pre mňa niečo cudzie a bojím sa ich. Veď si to predstav, keby som len vedela niekoho podpáliť?! To predsa by bolo hrozné! Čo ak by som svoju mágiu nezvládla? Mohlo by to priniesť toľko nešťastia," riekla som až som takmer vzlykala. Vydýchla som si. Bála som sa? Nie, čosi, ale vo vlkoch vzbudzoval pocit toho, že môžu slabšiu samicu brániť, lepšie pocity. Aspoň si mohol trošku pohoniť svoje ego. Začal mi ďalej rozprávať o tom, čo tu všetko prežil a ja som sa na neho dívala s nemým úžasom! "Ty si tak statočný! A čo to bolo za lesného ducha? Ako sa ti to mohlo podariť?" vyzvedala som ďalej s neskrývaným záujmom. Takéto veci ma skutočne zaujímali. Či už mi išlo o dobré alebo zlé mienenie... nezáležalo na tom! "Fíha! Do pekla? To si neviem ani predstaviť," povedala som a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Nemohol to myslieť vážne! Peklo? Ale kdeže, určite len preháňal. "Zažil si tu skutočne veľa zážitkov, priučil si sa i tej desivej mágií?" opýtala som sa zahrala trochu ustráchaný výraz, keď som sa na neho pozrela. Ak by ovládal nejakú mágiu, mohol ma pokojne pretrhnúť!

Vnútorne som pocítila veľké sklamanie, keď sa priznal, že ešte neprišiel na to ako ten náramok dať dole. Bol to predsa magický oheň, nemohlo to ísť tak jednoducho. Povzdychla som si. Bola som však nesmierne rada, ako rýchlo sa dá ovplyvniť, aby mi chcel darovať milodary. To pre mňa nebola žiadna výzva. S ním to šlo až príliš jednoducho. Bože tu žijú snáď len samí idioti, pomyslela som si a oblizla si ňufák. Zastrihala som ušami. "To nevadí, aspoň vieš, že je ti súdený, keď nejde dať dole," povedala som smerom k nemu s milým úsmevom a zašvihala chvostom hore dole. Radšej som prešla k spovedaniu, ktoré mi mohlo priniesť nejaké užitočné informácie. "Náhoda, náhoda," pritakala som a naďalej sa usmievala. Panebože ako to tí vlci dokážu robiť normálne. Ak by som sa mala celý život usmievať, asi by som mala pravidelné kŕče v papuli, zabručala som vo svojej mysli, no navonok sa stále usmievala. Napokon zdalo sa, že vlk cestuje. To by sa mi mohlo hodiť do karát. "To je teda skutočná náhoda! Ja tiež cestujem touto bláznivou krajinou a snažím sa prísť na to, ako ovládnuť tunajšie mágie alebo ako sa odtiaľto dostať. Bolo mi však povedané, že to možné nie je. Nie v živom stave," odfrkla som si a zastrihala ušami, pričom som sa pozrela priamo do jeho očí. "A čo si takého chrabrého a udatného našiel, stretol alebo vykonal na svojej doterajšej ceste?" zatiahla som a spýtavo nadvihla obočie. Možno by mi predsa len mohol byť niečim užitočným, keď to bola inak len chodiaca kopa neschopnosti.

Bolo mi až do smiechu z toho, ako sa ten hlupák dal tak jednoducho obmäkkčiť. Normálne ma zaujímalo, či vôbec vo svojom živote niečo dokázal. Každopádne! Môj zámer a cieľ bol momentálne niekde úplne inde. Ale tak čo už, aspoň je starší a skúsenejší, pomyslela som si. Ak by sa niečo medzi mnou a Atroxom stalo, azda by som sa cítila ako pedofil. I keď vlastne mne by to veľmi neprekážalo. Spravila som ďalší krok a o niečo viac sa k nemu priblížila. Na čo som vlastne mala náladu? Sama som nevedela. Nepatrila som medzi tých, ktorí by boli duševne vyrovnaní a vadilo mi to? Kdeže. "Hmm, takže zakopnúť áno? Som rada, že sa mi podarilo zakopnúť o teba," zapriadla som a zavrtela pomaly chvostom zo strany na stranu. Pomaličky som po ňom prešla i pohľadom, rozmýšľajúc, na čo ho vlastne využijem alebo i snáď zneužijem? Kdeže, neprišiel mi, že by ovládal nejaké mágie, aby som si overila svoju teóriu. "Samozrejme, ladí s tvojou krásnou srsťou," zatiahla som a milo sa na neho pozrela. "Povedz mi, Krásavec, čo ťa priviedlo k tomuto jazeru?" otázala som sa ho napokon a elegantne som sa posadila pred neho. Chvost som si obmotala okolo láb. Stačilo na teraz. Niečo za niečo, prv informácie, potom možno dostane aj odmenu.

Švihala som chvostom zo strany na stranu a hypnotizovala čierneho vlka predo mnou. Ten jeho náramok bol tak krásny! A ja som ho chcela mať celý pre seba. Na tvári sa mi rozlial spokojný úsmev, keď som zachytila jeho zvedavý pohľad, kĺzajúci po mojom tele. Dostávala som ho presne tam, kde som ho chcela mať. Oni sú tak jednoduchí, pomyslela som si a len v duchu pretočila oči v stĺp. Spokojne som vyčkávala, čo z neho vypadne. A vlastne, ako som sa chcela s ním zabaviť? "Možností ako sa zabaviť je mnoho. Akú by si zvolil ty?" zatiahla som sladko smerom k nemu a zažmurkala. Bola som pre každú srandu. Možno s ním bude väčšia sranda než s Atroxom. Ten bol príliš mladý, aby tomu rozumel. Upozornila som preto na jeho náramok. "Nevidela som ešte veľa z tohto sveta. Tam odkiaľ pochádzam, takéto krásy nepoznám. Je to fascinujúce niečo také vidieť," riekla som a dramaticky si povzdychla. "A na tebe vyzerá tak úchvatne! Svetlo vykresľuje tvoje svaly oveľa zreteľnejšie," riekla som sladkým hláskom a prešla si ho pohľadom. Vyzeral odporne, ale musela som sa s ním hrať. Nič iné mi neostávalo, ak som chcela z neho vypáčiť informácie, zabaviť sa a možno i niečo pre seba získať.

Zastrihala som ušami a sledovala na čierneho vlka, ktorý vyzeral ako ďalší mrzutý bručoun. Odfrkla som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Tak s týmto zábava nebude. Nevyzerá, že by vôbec niečo vedel. Ale zdanie môže klamať, premýšľala som a privrela som zraky. Keď sa vlk začal posúvať do sediacej polohy, očakávala som, že mi konečne niečo povie. Niečo zmysluplnejšie. Vedela som, že každý na môj ksicht hľadel, pretože som bola nádherná! Ale...Povzdychla som si. Nevypadlo z neho nič inteligentné. Potvrdila som si len, že je úplne mrzutým vlkom, ktorý len šomre. "Hmm, vyzeráš ako niekto, kto by potreboval trochu zabaviť," zatiahla som až príliš sladko. Privrela som oči a vykrútila sa do najlepšej polohy, aby si ma mohol prehliadnuť. Dalo by sa povedať, že som mala rovnako perfektnú stavbu tela i srsti ako moja sestra. Aspoň som vyzerala ako anjel, kým moja duša bola prehnitá. Oblizla som si ňufák a pohľadom prešla k jeho náramku. "A čože to máš za krásny dar boží?" opýtala som sa ho napokon a o krok sa k nemu priblížila. Na tvári sa mi vytvoril veľmi príjemný a priateľský úsmev, ktorý podčrtával moje nevinné zámery.

//vodopády

Vyšla som spoza závoju vodopádov a vydala sa na opačnú stranu, než sa vydal Atrox. Bola som už tak znudená z toho času stráveného s ním. Vydýchla som si. Bol to tu samí idiot. Chcelo by to nájsť niekoho normálnejšieho, pomyslela som si a zamračila sa. Pohľadom som prešla po okolí. U jazera som ucítila niekoľko pachov, ktoré sa tadiaľto museli mihnúť. Avšak... v tom som ucítila čerstvý pach a čoskoro i zahliadla čiernu srsť vlka. Nevyzeral, že by okolie vnímal. Zamyslený výraz som ešte dokázala spoznať. Sledovala som miesto, kam hľadel. Bolo to na padajúcu vodu. Ak by som chcela, určite by som ho i dokázala teraz napadnúť bez toho, aby to zaregistroval v čas, pomyslela som si so škodoradostným úškrnom. Bolo by to tak jednoduché, že som sa rozhodla, že to neurobím. Ne. Chcela som si s ním najskôr užiť a povyzvedávať, či nebude vedieť viac než Atrox. Bol starší, možno i miestny. Bola som zvedavá, čo z neho vypadne. V tom mi však pohľad spadol na jeho prednú labu okolo ktorej sa ovíjal hlavne ohnivý plameň modrej farby. Ten upútal všetkú moju pozornosť a začala som premýšľať, ako ho od neho získam. I keby som mu mala labu odseknúť. I ja som chcela takú krásu na svojej labe! "Hej, na čo to čumíš?" opýtala som sa ho, aby som na seba upútala pozornosť. Privrela som oči a vyčkávala, čo mi na to odpovie alebo či po mne rovno skočí. To by vyriešilo všetku moju dilemu, že ako to nenápadne získať. Takto by som mu tú labu mohla rovno urvať pri boji.

Zastrihala som ušami a pozrela sa na neho. Takže jeho sestry boli mladšie, o dosť mladšie. Ďalšie potenciálne chvostíky? prebehlo mi hlavou a usmiala som sa. Milo som sa na neho pozrela s ďalšou otázkou, ktorá sužovala moju myseľ. "Oh, neohrabané je každé mláďa, ale určite z nich vyrastú krásni a silní vlci ako ty. Dúfam, že teda majú peknú farbu kožuchu," povedala som smerom k nemu, aby som zistila akej farby alebo ako vlastne tie jeho sestry vyzerajú. Zdalo sa, že Zlatá svorka mala plno subjektov s ktorými by som mohla pracovať. "Hm, ja sa budem asi okolo tohto jazera zdržiavať častejšie. Preto ak by si ma niekedy hľadal, pravdepodobne tu ma nájdeš. Ak by som ti chýbala," zatiahla som a prešla mu opäť ňufákom po líci. Samozrejme. Potrebovala som ho, aby som sa mohla dostať do Zlatej svorky nečujne. Získať si dôveru a v prípade potreby si od nich vziať to, čo budem chcieť. Rozvrátiť ich pekne postupne. Usmiala som sa. A možno i tohto tu pretiahnuť na našu stranu, i keď mi zatiaľ neprišiel nejako užitočný. "Som celkom unavená, asi si nájdem nejakú jaskyňu alebo niečo a vyspím sa. Potom budem pokračovať v skúmaní ostrovov. Ale viem, kde ťa hľadať. Minimálne teda, ako ten les vyzerá, to už neprehliadnem. A ty vieš, kde by si mohol hľadať mňa, Atroxi. Spriaznené duše k sebe vždy nájdu cestu," zatiahla som a oblizla mu ňufák s privretými očami a nevinným úsmevom. Bože nech už ten parchant vypadne, kto ho ma neustále počúvať, pomyslela som si, no stále som sa na neho pozerala tak šťastne zamilovane. Už som mala pocit, že až odíde, budem mať teen hlúpy kŕč v tvári ešte niekoľko dní. Po chvíli som počkala, kým sme sa rozlúčili a i ja sa vydala svojou cestou.

//jazero

//Krištáľové jazero

Pomaly sme kráčali povedľa jazera. Breh nás zaviedol až k vodopádom. Tie svojou ťarchou rozbíjali namrznutý ľad. Podišla som preto k vode a sklonila hlavu, aby som sa z nej napila. Po tak dlhom putovaní mi bodla vhod. Ah konečne sa ho už zbavím. Ale čo ak ho budem niekedy v živote ešte potrebovať? Konexie vo svorke by sa mi zísť mohli, premýšľala som, zatiaľ čo som počúvala Atroxa, ako mi odpovedal na otázky. Zaujímala som sa hlavne o jeho milostný život a to, či by vôbec niekedy vĺčatá chcel. Príliš mladý... pravda. To by to dopadlo, keby vĺča vychovávalo vĺčatá. "Rozumiem, vĺčatá su osina v zadku kým nie si dostatočne starý. Potom ti je lepšie sedieť na zadku lebo inak ťa i tak bolia len kĺby," povedala som smerom k nemu a uškrnula sa. Musela som sa opäť porozhliadnuť po vodopádoch a jazeru. Bolo to... krásne. Bože ako som nenávidela to slovo. Musela som si ho niekoľko ráz zopakovať v hlave, než som ho vyslovila. "Je to tu naozaj krásne! Som rada, že si ma sem zobral Atroxi," riekla som k nemu zasnene a obtrela sa mu o bok. Následne som sa posadila a oprela sa o neho. Povzdychla som si ako taká princeznička, ktorá rozjíma nad krásou sveta."Oh, ale to by bolo skvelé, keby sa tu náhodou zjavil. Aspoň by som ho mohla spoznať!" riekla som. Preblislo mi v očiach. Takže sa tu vraj raz za čas ukazuje? Každá báchorka bola postavená na kúsku pravdy. Hm. "Aké máš teraz plány? chcel by si sa vydať domov?" opýtala som sa ho, pričom som dúfala, že odpoveď bude kladná a odíde. Aby som sa ho konečne zbavila. U toho som si hrane zívla, akoby som bola šialene uťahaná, aby som s ním nikam ísť nemusela.

//Dračí priesmyk

Pokračovali sme priesmykom ďalej. Stále som sa rozhliadala po okolitých stenách kamenných svahov. Cítila som sa tu tak stiesnene. Mala som radšej otvorenejšie priestory. Ale... akoby mi niečo niekedy vadilo. Nech sa ho už zbavím, aby som si mohla ísť po svojich. Vyberá na cestu fakt na houby chodníčky, pomyslela som si a sledovala jeho kožuch, ako pokračuje viac a viac na sever. Ďalej sme sa debatili ohľadom rôznych tém, hlavne vzťahov. Musela som si ho udržať na svojej strane, pravda. Čo ak v sebe objaví talent, ktorý sa mi v budúcne zíde? Nie. Nemôžem si ho znepriateliť hneď teraz, ani mu odtrhnúť končatinu, či ho rozpárať. Pretože týmto tempom by som znížila populáciu ostrovov veľmi rýchlo. Musím to robiť menej nápadne, pravda. "Fuuu, tak to je vcelku zaujímavá novinka, také niečo sa veľmi často nevidí!" riekla som a obtrela sa mu zase o bok. Uškrnula som sa a pokračovala už po otvorenej planine. Toto sa mi páčilo viac. "Aj ty by si chcel mať svojich potomkov, Atroxi? Ďalšiu generáciu polobohov?" otázala som sa ho napokon. Ja sama som vĺčatá neznášala a ak by som niekedy mala mať svoje vlastný, asi by som ich použila k večeri alebo ich nechala na pospas osudu. Kto by sa chcel o to sakra starať. A pri mojom živote ktovie, či som vôbec bola plodná. Pretože zatiaľ sa mi nič také nepošťastilo. "Tak to sme sa sem dostali rýchlo," riekla som úprimne, keď sme prišli k jazeru. Sledoval som primrznuté jazero, kde len hladina u vodopádov bola logicky nezamrznutá. Vydala som sa teda bližšie k nim spolu s Atroxom.

//Nerové vodopády

//Severné hory

Pozrela som sa smerom na Atroxa, ako sme pomaly zostupovali z hôr. Myslel to vážne? Kto by chcel sakra byť s niekym dlhšie než pár dní? Alebo skôr niekoľko hodín. "Veru, že máš pravdu. Obdivujem niektoré páry, ktoré sú spolu takmer od narodenia až po smrť," riekla som zasnene a zamrkala na neho očkami, akoby som mu chcela niečo naznačiť. S tebou by som ale nevydržala ani ten deň. Panebože, neviem sa dočkať, až sa ho zbavím. Nevie nič, nie je si istý a... nič pre mňa nemá, premýšľala som si. Stratila som o neho záujem, áno. Musím nájsť niekoho mocnejšieho. Kto ovláda viac mágií alebo má vzácne predmety, ktoré by som si mohla pre seba ukradnúť. Zaškerila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Takže sa volá Nero," zopakovala som po ňom. Ako sa asi volali ostatní? A bolo ich viac? Určite. Hovorili o nich v množných číslach. Zívla som si. "Ale kdeže. Prešla som už veľkú časť týchto ostrovov. Všetko je... na skok," riekla som napokon a zasmiala sa. Nebola to tak úplne pravda. Keď mi však dal ponuku sa pridať, len som s úsmevom pokrútila hlavou. Ňufákom som mu prešla po líci. "Na to je ešte príliš skoro. Chcem si najskôr pozorne preskúmať rozľahlé ostrovy. Čo tu vlastne všetko máte," reagovala som na jeho ponuku a zastrihala ušami, keď som si prezerala zasnežené, veliké kusy skál, ktoré pripomínali lebky.

//jazero

Prešla som si jazykom po zadnej strane tesákov a sledovala ohnivým zrakom Atroxa, ktorý bol stále tak neistý. Mohla som to z neho cítiť, pretože to z neho kričalo ako strach z toho vĺčaťa, ktorému sa mi podarilo odfakliť chvost. Keď si na to teraz takto spomínam, príde mi to strašne vtipné, ale podarilo sa mi udržať svoju formu. "Niektorí vlci, ktorých som poznala, sa vyžívali v tom, že mohli mať okolo seba celý hárem vlčíc a vyberať si v danú chvíľu tú, ktorú chceli viac," riekla som smerom k nemu o praktikách, ktoré boli také nepekné! A on určite s nimi nesúhlasil. Veď chcel len mňa. Každý chcel len mňa. A ten čo nechcel, nekončil najlepšie. Minimálne nie tie, po ktorých baštili viac. "Nerové vodopády," zopakovala som po ňom. "Zvláštny názov," skonštatovala som, čím som ho vlastne i popchínala k tomu, aby mi na túto otázku odpovedal. Nebolo to slovo, aspoň čo som vedela. Pripadalo mi to skôr ako meno, ale po kom by vlci pomenovali vodopády? Musel to byť niekto významný a silný. Na tvári sa mi však vyčaril úsmev a pomaly som sa začala stavať na labky. "To znie skvelo! A potom ja odprevadím teba, aby som vedela, kde láska môjho života prebýva! Nech ťa môžem kedykoľvek nájsť," riekla som zasnene a obtrela sa o neho bokom, keď sme sa vydali dole z hôr, aby sme prešli priesmykom smerom na sever. V očiach mi hrali iskričky nadšenia. Mohol ich pripisovať k tomu, že som s ním šťastná, ale v skutočnosti som sa len nevedela dočkať, až uvidím to miesto, kde by sa malo schádzať to prekliate spoločenstvo. Chcela som si pozrieť ostatných, či sú rovnako slabí a trápni ako bol Azrael alebo nie.

//Dračí priesmyk