Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pousmiala som sa, keď priznal, že som mu skutočne obohatila jeho myšlienky. Pousmiala som sa. Možno, ak by som stála po jeho boku, mohla by som jeho myšlienky jedného dňa ovládať skutočne... vcelku. Prešla som si jazykom po tesákoch a zamávala chvostom zo strany na stranu. "To ma teší. Budeš určite vyzerať ešte viac úchvatne! Vieš koľko vlčíc sa ti bude potom vrhať k labám?" riekla som zasnene a vystrúhala zamilovaný pohľad. Bola by som neskonale vďačná, keby som mohla stáť po jeho boku až zosilnie. "Hm, možno z nejakého vysokého miesta? Predsa žijú nad oblakmi alebo také niečo som počula hovoriť zvesti," zamyslene som povedala a pozrela sa smerom na východ. Tam sa nachádzala vysoká hora. Privrela som oči. "Počula som, že sa na tomto ostrove nachádza prekrásne jazero s vodopádmi. Ale zatiaľ som žiadne nenašla a netuším, kde by sa mohlo nachádzať. Je to asi jednoduchšie ako nájsť bohov, pravda," skonštatovala som a začala sa smiať. Bolo by to krásne urobiť si menší výlet k jazeru. Aspoň by sa trochu odreagoval od jeho strastí a povinností a ja by som mu mohla vliezť do mozgu ešte výraznejšie. Medzitým som sa zvalila do snehu vedľa a ostala ležať na chrbte. Labou som sa načiahla, akoby som sa chcela načiahnuť k nebesiam. "Aké by to bolo, keby vlci mohli lietať a obdivovať hviezdy, oblaky a svet celkovo takto z hora?" opýtala som sa len tak. Miestami moju myseľ len tak zaplnili otázky, ktoré kolovali mysľami iných, priemerných vlkov.

Ňufákom som prešla po jeho kameni na hrudi. Bol zaujímavý a rozhodne sa mi veľmi páčil. Prešla som si jazykom po tesákoch. Ako by som ho mohla od neho získať? Dar sa len veľmi ťažko prehovára, aby sa ďalej daroval. "Onyx. Znie to ako veľmi vzácny kameň, rovnako ako tvoja krv a tvojho brata," zalichotila som mu ďalej a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Šperky sú povrhné, súhlasím. Vlastne by to vlk ani nepotreboval, skôr by mu to malo zavadzať, ale..." zmĺkla som a privrela oči, keď som sa na neho pozrela. "Videla som vodcov dvojnožcov, ktorí nosili všemožné serepetičky, čím sa odlišovali od slabších, nižšie postavených jedincov. Vlci by si možno tiež zaslúžili vyzerať... lepšie," riekla som smerom k nemu. "Možno i Bohovia samotní nosia nejaké honosné čačky a róby," zamyslela som si. Ako by som asi ja vyzerala s nejakými retiazkami a drahými látkami, aké som videla u človečiny. "Hm, možno Bohovia? Počula som o nich, že sú i tu na týchto ostrovoch. Ale netuším ako ich kontaktovať," povedala som napokon k jeho lieku. S tými bohmi by som sa chcela stretnúť tak či onak. Avšak pri rečoch, že by chcel ísť domov za bratom a otcom som zastrihala. Mohla by som vďaka nemu spoznať ďalšie územie svorky? Zišli by sa mi takéto informácie. Veru. Usmiala som sa od ucha k uchu. A dokonca by mi pomohol pomôcť ešte s niečím iným. "Mohla by som ťa odprevadiť domov, ale... ja sama vlastne niečo na tomto ostrove hľadám. Avšak nevyznám sa tu tak dobre, ako sa budeš možno vyznať ty," zatiahla som, pretože som musela využť prítomnosť domáceho.

> Riveneth, sigma
> 19 (od prijatia Azraelom ofc Am speed)
> Po prijatí Azraelom sa vydala cez portál k jazeru o ktorom tvrdil, že sa tam zdržiavajú členovia. Narazila u toho na Atroxa z ktorého sa snaží vystrieskat užitočné informácie a prebudiť v ňom jeho zlú stránku.

14 kšm +1 %

Sledovala som jeho prívesok a Atrox si to očividne všimol. Nie že nie, keď som naň hľadela ako taká straka. Zamrkala som zhypnotizovaným pohľadom a pozrela sa na vlka. "To je milé, že ti ho podaroval. Vieš, čo je to za kameň?" opýtala som sa ho na rovinu a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bol pekný. Musela som ho mať tiež. Alebo niečo iné? Nejaký iný šperk. Oh áno. Niečo také by sa mi skutočne zišlo. "Hm, videla som to už u niektorých vlkov. Odkiaľ berú tieto rôzne čačky?" otázala som sa ho sladkým hláskom. "Aj ja by som jedného dňa chcela niečo mať. Niečo čo by mi závidela nejedná vlčica!" zatiahla som a povzdychla si. Bol to ako sen, ktorý sa mi asi nikdy nesplní, ale čo už. Potriasla som hlavičkou. Musela som to vypudiť z mysle. Aspoň na moment. "Takže i Wu má slabotu v kameňoch ako počúvam," skonštatovala som nad jeho slovami a zasmiala sa. Bol ako taká straka. Čo ale znamenalo, že jeho vozík bol plný kameňov a iných prkotín. Keby sa mi ho podarilo vykradnúť, bola by som určite bohatá. Oh boh. No nič. Môj ďalší plán bol zbohatnúť, ale na to som musela nájsť toho sprostého Wua. Bohvie kam vlastne zmizol. "Hm, tak snáď ťa neoklamal. Inak ho postihne boží hnev, nemám pravdu?" zatiahla som smerom k nemu a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Bola by škoda, ak by nesplnil prianie niekomu ako si ty," dodala som. Takže nebol silnejší. Panebože, ak vedel len dávať výboje, bol mi celkom na dve veci. Nevadí, musím zistiť ako na tom skutočne je. Zastrihala som ušami. "Ah, tak to ma mrzí," povedala som a stiahla uši dozadu. Skutočne som vyzerala akoby mi to bolo ľúto. Prešla som i ňufákom po tvári Atroxa. Aby nebol taký smutný. "Ak by ti to urobilo radosť, rada by som ti pomohla ten liek nájsť. Rada pomôžem tvojmu bratovi, aby si sa netrápil toľko," riekla som srdcervúce a pousmiala sa. Ak by som strávila s ním viac času, mohla by som nie len zistiť viac o jeho schopnostiach, či o ostrove, ale ak by sme našli ten liek... neváhala by som, aby som sa ho zmocnila.

Počúvala som jeho rozprávanie, zatiaľ čo som si prezerala ten podivný tmavý kameň, ktorý mu padol na krku nižšie, takže som ho mohla konečne obdivovať. Leskol sa. Bol taký krásny. Privrela som zraky. Prečo on mal šperk a ja nie? Pichla ma u srdcia žiarlivosť. Chcela som ten jeho kameň. Ako to docieliť? Pomaly. Zastrihala som ušami a presunula svoju pozornosť na jeho slová, ktoré ma upozornili na vlka v diaĺke. zdvihla som hlavu a pozrela sa smerom kam zmizol. Očividne. "Wu, niečo som o ňom už počula. Čo po mne vlastne chce za to?" opýtala som sa ho a naklonila hlavu na stranu. To ma doviedlo k ďalšej myšlienke, ktorú som mala na jazyku. "Ty si ho teda stretol? Takže i ty vieš viac mágií? Si mocnejší?" riekla som s obdivom a poriadne si ho premerala. Sakra, mohla by som z neho získať ešte viac moci, než doteraz. Privrela som oči. Ale ako? Zabiť ho len tak nemôžem alebo môžem? A bude to tak fungovať keď ho zožeriem? Hm. "Liek na slepotu?" zopakovala som po ňom a naklonila na stranu. za ten liek by určite množstvo vlkov vraždilo. Cink cink, sa mi ozvalo v hlave. "Niekomu sa niečo stalo, že ho hľadáš?" začala som, aby som ukázala, že mám skutočne veľký a nezištný záujem mu pomôcť tento liek nájsť. Bola som tak dobrá vlčica, ktorá sa stala o druhých a vôbec nemyslela u toho na seba!

Privrela som oči a pozrela sa na neho. Vcelku očividne mi došlo, že oheň asi neovládal, keď jeho oči boli sfarbené podľa sprostých bleskov, ktorými ma šmaril pri prvom kontakte. Avšak i tak mi vŕtalo hlavou. Mohla som sa naučiť i viac mágií než svoj element? Pravdepodobne, ak to takto povedal. "Ja viem, zlatíčko, vidím ti to doslova na očiach," riekla som a ticho som sa zachichotala. Zašvihala som huňatým chvostom a privrela svoje zraky. "A myslíš si, že vlci v tejto zemi zvládnu ovládať i viac mágií, než je ich vrodený element?" otázala som sa ho napokon, aby som sa dozvedela konečne niečo viac k tomu, čo ma zaujímalo. Prešla som si jazykom po tesákoch a posmutnela som, keď prišla reč na moju rodinu. Neskutočné. "Vychovávali sme sa sami, hlavne naši starší súrodenci sa starali o nás. Ale nechcem sa o tom veľmi rozprávať," zatiahla som a prešla mu ňufákom po tvári, pretože i on sám si na niečo u tých slov spomenul, ako som mohla spoznať. Avšak, začínala som pochybovať, že mi dá to, čo chcem. To čo by som chcela. Liek. To slovo mi rezonovalo v hlave. Hľadal liek, načo? Mať liek na niečo by bolo predsa veľmi výhodné. A ak by som ho dostala prvá, isto by som mohla potom vyjednávať a nechávať si platiť za to, až ho bude niekto potrebovať. Oh áno, toto sa mi páčilo viac, než aby som sa zhodila tu dole s týmto štencom. A preto som sa síce k nemu viac prilísala a pohrávala sa s jeho chlpmi, no napokon som mu zašepkala do uška: "Prečo hľadáš liek, drahý." Zastrihala som ušami a čakala, kým mi prezradí pravý zmysel jeho výpravy mimo svorkové územie. Chcela som to čo chcel on.

Musela som zastrihať ušami, keď mi povedal, že by som svoj element mala ovládať. Stiahla som uši k hlave a v očiach sa mi snáď zjavila slzička. "Áno, ale v kraine odkiaľ pochádzam neovláda svoje schopnosti nikto. Nemala som sa od koho učiť a dozvedela som sa o mágiach až po príchode do tejto krajiny. Hľadám si preto učiteľa, ktorý by ma vedel naučiť s nimi narábať," riekla som a ako správna drama queen som tu slzičku i uronila. Dokonca som i zasmrkala. Mal mi dať to čo vedel jeho silu jeho moc. Bolo by to krásne. Bola by som lepšia než moji súrodenci. Ano. "Prepáč nechcela som aby to tak vyznelo. Ale v porovnaní s mojou rodinou je tá tvoja idylická a milovaná. Mňa chcú moji súrodenci už niekoľko rokov zabiť. Vlastne oni by sa najradšej pohlušili medzi seboh a ja nechápem prečo," povedala som s ťažkým povzdychol a zaborila svoju hlavu späť do jeho kožuchu. Bol tak hunaty a príjemne voňal. Pri tomto som sa pozastabila. Skutočne sa mi jeho vôňa páčila. Až tak moc že i ja ju chcela. Preto som sa k nemu lisala s veľkou láskou i naďalej. Len aby som pobrala čo najviac jeho pachu. "Ja ti ale môžem ukázať aké je to keď ťa niekto miluje a ty to môžeš ukázať mne, pokračovala som a zdvihla som hlavu aby som sa mu mohla pozrieť do očí. Privrela som ich a krásne sa pousmiala. Taká plná lásky som bola!

Sledovala som jeho výraz tváre. Mal v nej toľko emócií a naivity. Bola som od neho staršia a zažila som za svoj život viac vecí, než zažijú niektorí desať roční vlci. Môj život bol doslova prechádzka vojnovou zónou. Alebo peklom. Áno. To by opisovalo môj život lepšie. "Aká to škoda, že ja ešte neokusila, aké je to mágiu ovládať. Máš to šťastie, že si tak talentovaný," zatiahla som smerom k nemu s úsmevom a zamávala slabo chvostom. Závidela som mu jeho moc. I ja by som chcela ovládať nejakú mágiu. Vedieť viac o tomto zákutí sveta. O bohoch ktorých spomínal. Prečo som to všetko nevedela? Prečo mi to ešte všetko nepovedal? Začínala som strácať trpezlivosť, ale... musela som sa upokojiť. Musela som s ním vydržať hrať túto hru ešte pekne dlho. Než od neho zistím a získam všetko čo chcem mať a potom... potom mi bude na dve veci. Pravda. "Ah, aspoň niekto z nás dvoch má spokojný a krásny rodinný život. Aké to je, keď si milovaný?" opýtala som sa ho, medzičím som sa mu hrala so srsťou na krku ňufákom. Chcela som, aby rozprával. Aby mi dal niečo, čoho by som sa mohla chytiť, aby som sa presunula na témy, ktoré zaujímali mňa. Urobila by som pre to čokoľvek.

Hlavou vlka muselo v tomto momente kolovať kvantum chaotických myšlienok. Kiežby som len vedela ovládať mágiu ich čítania. Život by bol oveľa jednoduchší. Takto som mohla len vyčkávať, kým prehovorí alebo urobí nejaký krok, ktorý by spustil celé domino reakcií. "Nemám. Blúdim ostrovmi a cítim sa u toho tak osamelo," riekla som s ťažkým až srdcervúcim povzdychom. Oh áno. Zatiaľ som skutočne nenašla nikde miesto, kde by som sa usídlila. Dokonca ani ten hlúpy spolok nemal tak povediac jedno územie. Preto som v zmysloch druhých pôsobila furt ako tulák. A bohvie, či vôbec na alfy niekedy narazím, ako sa zmienil o nich Hnedý. "Oh áno. Našla som tu i mojich súrodencov, ale tí nikdy neboli veľmi priateľskí. Naša rodina má skutočne veľmi komplikované vzťahy. U nich by som domov nikdy nehľadala," riekla som ďalšiu pravdu. Náš vzťah v rodine bol veľmi prostý. Chceli sme sa medzi sebou len pozabíjať, no keď prišlo už k tomu samotnému aktu, nechali sme to tak. Naša vernosť bola zakorenená niekde hlboko v našich zhnitých dušiach. Natiahla som labky a lepšie si ľahla na jeho hruď, dívajúc sa na neho z vrchu. "Nič sa nestalo, ak by som bola nepriateľ, zachránil by ti tvoj inštinkt život," riekla som a zasmiala sa. Keď sa ma však dotkol ňufáku, moje telo sa úplne rozpustilo. Áno, presne toto som potrebovala už nejakú dobu. Spokojne som zavrnela a užívala si tento moment. Avšak, nemohlo byť všetko až tak prehnane krásne a jednoduché, ešte by ma upodozrieval! "A čo tvoja rodina, Atroxi? Tak zlá ako tá moja určite nebude," riekla som a v tomto momente som odtiahla hlavu od tej jeho malinko, aby som na neho lepšie videla. Veď ja sa s ním ešte pohrám dostatočne.

Ach. Bolo krásne, keď ma všetci chválili a hovorili o mne aká som perfektná. Pretože ja som bola perfektná. Ja som bola najperfektnejšia! Spokojne som si povzdychla a nechala sa láskať tými zbožnými slovíčkami. Hehe, krásna som áno. Nádherná. Najlepšia. Oh áno! prúdilo mi v mysli a spokojne som privrela oči. Ak by som bola mačkou, asi by som začala rovno i priasť. Áno. Tak spokojne som sa cítila ako nikdy predtým. Začínala som byť netrpezlivá. Vlkovi to tak strašne trvalo. Bolo vidieť, že sa jeho telo bije s rozumom. Akoby to bolo prvý raz, čo cíti náklonosť. Až tak mladý bol? Povzdychla som si. Prečo som mala šťastie len na takéto mladé a slabé postavičky. Každopádne, bol mocný a to mi stačilo. Ak by bol ešte vplyvní tak ako rozprával a i bohatý, bol by pre mňa tou najlepšou spoločnosťou! Pri opätovaní môjho objatia som sa len psychoticky usmiala. Až tak kŕčovito, čo však vidieť nemohol. Vyhrala som. Ano. Už som vyhrala. "Z ďaleka, drahý. Z takej diaľky, ktorú si ani nedokážeš predstaviť," odpovedala som mu na jeho otázku a užívala si dráždenie mojich zón, keď sa mi pohrával okolo uší. "Myslela som si, že príchod do tejto krajiny bol chybou, ale asi som našla svoj dôvod, pre ktorý tu som," pokračovala som sladkým hlasom a ešte väčšmi do neho zatlačila, čím som mohla ak by mi dovolil, docieliť, že sme sa obaja zviezli do snehu.

Zhrozene som sa na neho pozrela. To myslel vážne? "Neverím tomu. Ostatní musia byť slepí, keď to nevidia rovnako ako ja!" riekla som smerom k nemu, čím som len viac boostovala jeho ego, ktoré mal už teraz príliš vysoko. Nechala som ho, aby si ma poriadne poobzeral a keď sa zakaždým zjavil za mojim chrbtom, srsť mi mierne elektrizovala od vzrušenia, keď som si predstavovala i nemiestne predstavy. Nie, kdeže. Nad takým niečím takým by nemal premýšľať žiaden vlk. Veď bol ešte vĺča! Čo by si o mne každý mohol pomyslieť? Že som na malých zajačikov? Pravda. Bola som na malých zajačikov. I na starých páprdov. Na hocičo. I samice. Panebože mne to bolo uplne jedno. Uškrnula som sa. "Uvidíme? To sa mi páči. Lepšia ale ako ty nebudem. Nemám božskú krv," riekla som s povzdychom. Samozrejme. V mojich žilách možno tak tiekla čierna tekutina temnoty a zloby. Panebože. Nekrvácala som aj čiernotou? Nikdy som sa na to nedívala. "Ďakujem, to mi ešte nikto nikdy nepovedal," odvetila som. Bohvie či to bolo vôbec moje meno. Niektoré veci som si nevybavovala. Pousmiala som sa a vzápätí som sa na neho obrátila. Dívali sme sa z očí do očí. Bolo to tak silné! "Ah, to by bolo od teba tak chrabrá. Priam božské, že sa zlutuješ nado mnou a pomôžeš mi, Atrox," zatiahla som a hodila som sa mu okolo krku v náznaku "objatia". Jeho krk na krku bola tak hustá! Dokonca i ten kameň, ktorý mal na sebe ma tlačil na hrudi a o to viac vzbudzoval môj chtíč. Áno, teraz bolo už jasné, čo som vlastne chcela. "Neviem, čo by som si bez teba počala," zanariekala som opäť a zaborila papuľu ešte viac do jeho srsti. Vydýchla som teplý vzduch a nasala jeho pach. Páchol... divne. Cítila som výrazný pach, ktorý sa miešal s tým jeho. Musel patriť do nejakej zo svoriek. Našťastie to nebola svorka toho vĺčaťa, inak by som si už začala robiť obavy.

Zastrihala som ušami a zdvihla zrak smerom k nemu. Bože, on je tak úplne hlúpy, prebehlo mi mysľou. Mohla som si s ním robiť čo som chcela. Stačilo správne voliť slová. Kútik úst sa mi spokojne nadvihol. Pomaly som sa začala dvíhať z ľahu do sedu, sledujúc ho ako sa naparoval pri predstavení. Nadvihla som spýtavo obočie. Takže sa ideme hrať, preblyslo mi mysľou. Dobre. "Bohyňa Risa," zopakovala som s úplným úžasom. "To si silnejším potomkom, než som si myslela! Si predsa poloboh, mladý a silný," zatiahla som, čím som zopakovala ešte slová, ktoré na neho tak fungovali. Normálne som začínala premýšľať, či sa mágia dá získať tým, keď niekoho zožeriem alebo sa s ním vyspím. Výmena telesných tekutín ako takých. Dosiahnem však s nimi i jeho moc? Táto myšlienka mi vŕtala hlavou. "Moc akú ovládaš som ešte nikdy nevidela. Si výnimočný a ja som len priemerná, biedna existencia. Nemôžem sa s tebou rovnať, veru," pokračovala som ďalej a pokrútila nad tým hlavou. Kto som bola ja? Mala som sa tu teraz chváliť svojim pravým menom? Alebo nie? Hm. "Moje meno neznie ani zďaleka tak honosne ako tvoje. Volám sa Riveneth a nie som na ostrovoch ešte dlho, hľadám preto niekoho múdreho a silného, kto by ma zasvätil do tunajšieho života," riekla som ku koncu ako dámička v problémoch. Až som odvrátila zrak niekam do preč a povzdychla si: "KIežby nájdem niekoho takého, kto mi bude vedieť pomôcť." Ktovie, kam sa naša konverzácia dostane. Možno neskončíme len u slov, ale splní sa mi to, o čom som si namýšľala už na pláni? Uvidíme. V duchu som sa zachichotala.

Otriasala som si ešte labky po tom, čo mi v nich brnel výboj, i keď som už dávno nebola na ňom. "Pekná schopnosť, musím uznať. Ale tvoje frajerky nebudú moc nadšené, keď ich budeš takto kopať," zatiahla som smerom k nemu a zaborila labku do snehu. Príjemne mi ju chladil. Nadvihla som spýtavo obočie a ukázala svoje perličky vo veľmi priateľskom úsmeve. "Kto som? Neviem. Záleží na tom kto chceš, aby som bola?" povedala som opäť, privierajú oči, aby som sa na neho pozrela "spod mihalníc". "Môžem byť tvojou matkou, sestrou, priateľkou, spoločníčkou, milenkou, ale i nočnou morou, vrahom, či tyranom. Voľba je len na tebe, drahé vĺča," riekla som a mlsne si prešla jazykom po tesákoch. Páčilo sa mi, aký je mladý a silný. Ktovie ako chutí jeho krv? Určite rovnako sladko ako toho Hnedého. "Si mladý a silný, mocný? Očividne. Povedz, že mi povedz, kto si ty," opáčila som mu otázku a i ja si ľahla na brucho do snehu. Ako také vĺča som však ponorila ňufák do snehu a vyhodila ho do vzduchu. Zacvakala som tesákmi a začala sa smiať. Pričom som stále hypnotizovala červenými očami jeho maličkosť.

//Sokolí zrak

Pach silnel. Už som si bola takmer istá, že ide o vlka. Oblizla som si ňufák a mojim telom prebehli zimomriavky. Bola som hrozne nadšená z toho, čo sa práve stane. Bude pekný? Mohol by byť. Prosím oh panebože nech je pekný! A silný, mocný a svalnatý. Vysoký. Modré oči by nezaškodili. Jeden, dva, tri... už si idem pre teba! Kdeže si mi, kdeže, spievala som si vo svojej mysli, zatiaľ čo som si vykračovala po horskom svahu. Jeho pach som cítila intenzívne. Bola som blízko. Veľmi blízko. Hory mali však hornatý povrch. Plno previsov, snehových závejov, zrázov, skalísk a jaskýň. Nemala som preto šancu hneď na prvý raz trafiť jeho správnu lokáciu. Mohol byť pokojne o pár metrov nižšie. "Bibbity bobbity boo," zatiahla som a strčila hlavu cez okraj, aby som nakukla do jaskyne podo mnou. Pod previsom však bola len prázdnota. Odfrkla som si. Nebol tu nikto. Tak teda inde. Zdvihla som sa a vykračovala si veselo po snehu. Než som zbadala medzi snehom zlatú srsť. Ahá! Zaškerila som sa. Už o mne vedel veľmi dlho. Ale i napriek tomu som zoskočila zo skaly dole. Dopadnúc na jeho telo. "Ježiši kriste, táto dnešná mládež je tak nevychovaná, že leží všade pod nohami!" zatiahla som úplne znechucene a pekne sa po ňom ešte pomegala, masírujúc mu orgány, než som zoskočila z neho dole vedľa do snehu. Otriasla som sa a zaškerila sa.

//Roklina

Stopy neznámeho viedli na planinu. Ďalšiu z mnoha. Zdvihla som hlavu od cestičky, ktorú som sledovala a pozrela sa smerom, kam mieril. Zase hory? Stiahla som uši k hlave a znechutene zavrčala. Čo na nich také super videli? Nechápala som tomu. Pretočila som oči v stĺp a pokračovala v ceste. Zanechal za sebou celkom peknú spúšť, takže som tipovala, že šlo o mohutnejšieho vlka. Aspoň bude zábava. Len som dúfala, že bude o niečo starší než to vĺča na ktoré som narazila predtým. Aspoň by som si s ním mohla takto užiť viac zábavy, než keby je tak mladý. Cítila by som sa zle, že kazím také mláďa. I keď čo to vlastne hovorím, nerobilo mi to problém. Zasmiala som sa. Áno, zrazu som mala chuť sa k niekomu túliť a byť jeho veľkou láskou. To by bolo úplne famózne. Normálne sa mi zacnelo po takomto kontakte. Prešla som si jazykom po tesákoch. Uvidíme, čo sa z toho vlka vykľuje napokon. A tak som pokračovala. Keď som šla cez pláň, videla som i nejaké migrujúce stáda, ktoré hľadali nejaké pozostatky, ktoré by mohli zožrať. Prišlo mi ich až ľúto. Pri tejto myšlienke som sa začala smiať jak blázon. Čoskoro som sa ocitla pri úpätí hôr. Zaškerila som sa. Jeho pachová stopa bola čoraz silnejšia.

//Severné hory