Příspěvky uživatele

< návrat zpět

× Zahuč do vody po špatném zhodnocení hloubky vody (1b)
× Pokus se plavat (1b)
× Po promočení si udělej horký odvar z trychtýřku (2b)

//Luka

Klusala som so svojim štítom nad hlavou, aby sa ma nedotkla jediná kvapka a burinou, ktorú som uchmatla vlčici, smerom k jazeru. Pohodila som trychtyrek na zem a červenými zrakmi mapovala okolie. Vodopády boli rozbúrené a rovnako tak i hladina jazera sa vyliala všade tam, kam sa jej dalo. Nakrčila som ňufák. "Zošaleli ste, ale že úplne," zabručala som smerom k vodopádom nespokojne. Takto sa k nim nedostanem. Ani to asi nemalo cenu. No za pokus to azda stálo? Vykročila som do vody, aby som sa priblížila k vodopádom. Cez hukot vody ma určite nebude počuť, ale bohovia boli vychcaný. Počuť ma určite počuli, len nechceli reagovať. Typické. "Počúvaj ma sem ty prachovka egoistická," začala som hučať k zurčiacej vode a nespokojne sa zamračila. "Poď sem k nám smrteľníkom, keď máš také gule a zastav konečne tú vodu lebo uvidíš, čo i vlci zmôžu proti vám!" dodala som a vyhrožovala ďalej. Nezdalo sa však, že by ma bral niekto vážne. Dalo sa to vôbec? Pokračovala som však u svojho rozprávania ďalej a ďalej, pretože sa mi zdalo, že všade je plytčina, že jazero je dosť rozliate... keď tu som sa prerátala. Zahučala som pod vodnú hladinu a celý môj štít sa rozpadol. Ponorila som sa hlboko, kedže som bola dosť krpatá a mala čo robiť, aby som sa spamätala a vynorila nad hladinu. Prúd, ktorý tu vznikal kvôli vodopádom ma ťahal ďalej k stredu jazera. Musela som zabrať a začať plávať, aby som sa vymanila z toho, čo mi hrozilo. A to stiahnutie k padajúcej vode. Musela som si dopomôcť mágiou vody, i keď som ňou opovrhovala, teraz sa mi vcelku hodila. Doplávala som ako premočená fretka späť do plytčiny, kde som sa vyškriabala na laby a celá premočená sa odplazila na breh. Otriasla som sa a začalo mnou drgľovať, ako ma ofúkol vietor. "Vy-pá-lim vás všet-kých," vrčala som pomedzi tesáky a pohľad mi padol na trs trychtýrku, ktorý som nechala na brehu v mokrej tráve. Odvar. Vzala som burinu a odišla k najbližšej skale, ktorú som vďaka elementu zeme vyformovala tak, aby v ňom vyvstala priehlbina. Nemusela som ju ani plniť vodou. Za chvíľu ju dážď naplnil sám. Potom som tam hodila poctivo ukradnutú burinu od tej Čiernej vyžle a nechala pomocou elementu vody, vodu priviesť k varu. Nie však tak moc, aby som ju vyparila... ale aby proste vrela. Zanedlho chytila vďaka kytke podivnú farbu i vôňu. Zuby mi drgľovali ďalej. Nechala som to napokon tak, aby kus ochladla,medzitým som si zas vytvorila dáždnik a potom sa napila z odvaru. Naozaj ma rýchlo zahrial a ja si po chvíli dosušila premočenú srsť a spokojne zamľaskala. Na niečo tá burina predsa len bola dobrá. Keď som zhodnotila, že vlastne tu nič nezískam, vydala som sa na prieskum do sveta, či táto nehorázna škandalózna pohroma bola všade alebo len tu.

//les cez luku

//les pri moste

Cvakala som tesákmi, ako som poskakovala po zabahnenej pláni. Nakrčila som ňufák a s odporom sa dívala na tú padajúcu vodu. Prekliaty element, k čomu je užitočný, len tu bordel robí, pomyslela som si a nadávala na to, prečo som nemohla celý tento nečas prespať v pokoji, teple a suchu. Vôbec mi nechýbalo toto jesenné počasie dažďov. I keď tento dážď vyzeral o niečo vážnejšie. Keď som toho už mala dosť, vytvorila som si nad sebou štít, aby som ďalej nemokla a vysušila si už mokrú srsť. Nemohla som tu pobehovať večne, a tak som rýchlo makala smerom k vodopádom, kde som mohla podať sťažnosť na lampáreň tomu chrapúňovi Nerovi, ktorý bol určite za toto všetko zodpovedný. Kto iný by to bol?! "A čo je sakra zas toto," zasyčala som, keď som uvidela podivnú vychrtlinu, ktorá sa potulovala v tom nečase po lúke a trhala si nejakú burinu. Ani som nemala chuť si ju skoliť, i keď by bola ľahkou korisťou, no nemala by som z nej žiadny osoh. Veď bola chudšia než tá prekliata Scallia, keď bola vĺča. "Huh?" zahundrala som prekvapene, keď sa čierna vlčka rozhovorila. "Try-, čo..." zajakala som a počúvala ju ďalej. Hovorila mi o tej burine a pristihla som sa u toho, že som ju reálne počúvala. A čo keby som s tou burinou vyluhovala tvoje orgány, prebehlo mi hlavou a uuvedomila si, že stojím pri nej tak blízko, že som robila mágiou dáždnik i neznámej vlčici. Preto som veľmi rýchlo stiahla jeho dosah, aby pekne mokla ďalej. Nebola som žiadna charita. Avšak i keď šlo o nejakú burinu, ktorá bola pre tie tupé bylinožravce, jej efekt nebol až tak neužitočný. Samozrejme, keby som ním dokázala otráviť polku svorky, bolo by to iné... ale i toto sa bude hodiť. "Vezmem," pritakala som, ale neodtrhla som si vlastné. Urvala som jej z podivného košíku pár natrhaných burín a škodoradostne sa zaškerila. "Vďaka žížalo," zvolala som a pokračovala ďalej vo svojej ceste s kytkami v papuli. Vývar... keď to hodím do jazera a to nechám zbublať, bude z toho liečivá lázeň? To ťažko. Ale teraz som sa nedokázala zbaviť predstavy nejakého vlka uvariť vo vode. Bože, to by bolo famózne!

//krištálové jazero

Chlad. Mokro. Mokro?! Otvorila som oči dokorán a pohliadla na svet, ktorý bol úplne iný, než som si ho pamätala predtým, ako som upadla do spánku. Bola som zašitá v nejakej nore pod hromadou nafúkaného lístia a iných lesných bordelov, ktoré sa mi teraz lepili a motali do srsti, ako sem zatekala voda a všetko bolo nechutne mokré. Voda. Bola všade. Nenávidím vodu. Zapálila som všetko lístie, trávu, vetvičky, či iný bordel, ktorý sa nachádzal na mne, či vôkol mňa. Vyliezla som z nory v kúdoly dymu ako taký čert, čo sa práve vyškriabal z pekla. "Čo sa tu do pekla deje?!" vyštekla som smerom k nebesiam a od jedu zapálila neďaleký strom. Skôr, než sa však rozhorel, dážď ho uhasil a už sa len z neho dymilo. Zas tým miestnym bohom haraší vo vežiach. Nebolo to okej s kostolným poriadkom. Musela som zistiť, čo sa tu sakra deje a tak som sa vybrala na miesto, kde by som mohla toho prekliateho tupca nájsť. Potrebovala som podať sťažnosť a vytrieskať z toho kožuchu Nera, či je kompletný, aby nechal z nebies padať vodu. Nemohol to byť radšej oheň?! Aspoň by sa preriedili stavy tých blbečkov, čo tu pobehovali ako také stratené ovce. Ach, ako dlho som vlastne spala? Už tu bola nová éra? Chaos tomu tu vládol? Musela som všetko prezistiť a tak som sa rozcupitala po rozmočenom lese na lúku a ako dámička dvíhala labky vysoko rovnako ako som niesla svoj ňufák a chvost.

//luka

//lúka

5

Pozrela som sa na vĺča, ktoré prehovorilo. Azda bolo i dobre, že som ju neutopila v tom jazere. K niečomu bude. Jej brat vyzeral byť slabším jedincom od nej, ale to ničomu nevadilo. Ona sa zdala byť extrémom. Počúvala som i ďalších vlkov, Hlídača... kukla som sa následne na krpca. "Poďme na východ teda, zistíme niečo, čo sa tam deje," navrhla som smerom k Rhysburr a kývla hlavou. Vydala som sa teda druhou stranou, než vlk pred nami. Potom som stíchla a kľučkovala pomedzi stromy. Kontrolovala som vietor, aby môj pach neucítili, zároveň tak, aby som ja cítila ten ich. Zakempila som sa napokon medzi krovinu, ktorú som ešte doladila pomocou mágie. Konečne mi k niečomu bola i tá neužitočná. Sadla som si a pomedzi vetvičky sledovala tábor. Bolo mi jedno, či sa ku mne Rhysburr alebo niekto pripojí. Na moment ma napadlo, že by som sa vydala rovno do táboru ako nejaký zatúlaný jedinec. Zahrala sa na dámu v nesnázych. Usmiala som sa od ucha k uchu. Pokiaľ by ma niekto z chaosu zranil... mohla by som byť dôveryhodnou obeťou, ktorá by sa tam mohla vydať. Museli by mi pomôcť a tým by stratili svoju pozornosť a mohli by sme ich postupne zničiť. Teraz som sa však zameriavala na to, aby som si prehliadla ich stav a rozmiestnenie, počet...

4 - Dallius, Ryss

//Krišťáľové jazero

Tešila som sa ako malé vĺča. Konečne som mohla naplno využiť svojich schopností. Usmiala som sa a mávala chvostom zo strany na stranu. Dívala som sa na les, ku ktorému sme sa približovali, no stále bol ďaleko. Prehnane ďaleko. Akoby bol čím ďalej tým... ďalej, i keď sme sa k nemu približovali. Zamračila som sa. Nepáčilo sa mi to. Odfrkla som si. Nebolo to fér. Zbystrila som, keď som uvidela rodinku šťastných. Zaostrila som hlavne na zadky mladých, ku ktorým som sa od zadu potichu priblížila. Strčila som medzi nich hlavu, ako sa spoločne o niečom bavili, nie že by som ich nepočúvala... ale všetky ich plány boli určite zlé. Nemali predsa žiadne skúsenosti! Každopádne som sa narvala medzi nich so slovami: "Tak aký je plán mládež." Povedala som to takých... hlasnejším šeptom, z ktorého behal mráz po chrbte, hlavne keď som sa u toho tak krivo usmievala, s pohľadom stále ukotvením na lese pred nami.

//les u mostu

3

Všetci mali nudné kecy. Chystanie sa na cestu trvalo celú večnosť. Pretočila som oči v stĺp. Chcela som to tam celé podpáliť hneď a nečakať na druhých, ktorí tu postávali. Štyria vlci? pomyslela som si, keď som začula slova Hlídača. To pôjde ako nič. Zaškerila som sa a švihla chvostom. Dobre. To zvládneme. Zvládla by som to i sama, prebehlo mi mysľou a vedela som, že nie som tak úplne ďaleko od pravdy. Potriasla som hlavou a zívla si. Už som sa nudila. Keď sme konečne dostali zelenú, vykročila som vpred smerom k lesu. Ísť na chvoste nebol môj štýl. Chcela som byť niekde v predu. Chcela som sa ako prvá dostať ku svojej koristi. Konečne som sa mohla s niekým pohrať. Nechcela som ich zabiť hneď. Chcela som, aby trpeli. Aby oľutovali to, že sa v tom lese vôbec zabývali. Však ja ich nechám trpieť a dívať sa na to, ako ich druhovia trpia v agónii a umierajú. Ich svetlo v očiach vyhasíňa... až sa mi stavali chlpy dupkom, ako som bola z toho natešená!

//luka

Hlavne: Hlídač; Áva/Scar; Rhysburr; Ikari // 2

Ako som prechádzala okolo vlčice, ktorá mi stála v ceste a ja som sa chcela dopracovať k Hlídačovi, na ktorého som skrz výšku dobre nevidela... Stiahla som uši vzad a otočila sa za vrčaním. Sama som vycerila tesáky a okolo mňa zaiskrilo. Pozor, zelenáč, pomyslela som si smerom k nej, ale vzhľadom na pravidlá, ktoré som sťažka rešpektovala, som si ju ďalej nevšímala a zamerala sa na to podstatné. Prišlo sem i niekoľko ďalších vlkov. Poznala som len tú podivne sfarbenú potvoru. Bola tiež členom svorky? Nakrčila som ňufák a podobný pach s vlkom, s ktorým prišla a hentou zrzavou mi naznačilo, že to musí byť rodina. Ešte, že som ju nespálila na popol ako som chcela. Bol by z toho problém, prebehlo mi hlavou, ale zase som zanadávala, že ďalšia moja obeť sa ukázala byť členom spoločenstva. Nemala som šťastie v ich výbere, každý sa mi skrýval v tomto čikčik domčeku. Hnevalo ma to. Na zrzavú vlčicu, ktorá oslovila tú s maskou, ktorá nás zvolala, som chvíľu hľadela. Nikdy v živote som ju nevidela, ale mala som predstavu o tom, kým asi bude. Privrela som zraky. Mala som na to svoj názor, ale... ostávala som mlčať. Kukla som sa napokon na Hlídača, čo vlastne po nás chce, že tu huláka ako malé, zatúlané vĺča.
Zo slov Hlídača som bola nadšená. Moja mrzutá a podráždená tvár sa zmenila v čisté nadšenie so zábleskom šialenstva v očiach. I Milost sa tu ukázala. Kývla som mu hlavou a fakt, že hovoril k zrazavej, rovnako ako i Hlídač... muselo ísť skutočne o tú bájnu druhú vodkyňu, ktorú som nikdy nevidela - Usměvavú. Privrela som zraky a odfrkla si. "Vypálim do ich tiel diery a orgánami ovešiam stromy, aby si to už nikto nikdy nedovolil," zatiahla som spokojne a priadla ako mačka. Páčila sa mi tá predstava. "Na čo čakáme?" štekla som a poskočila. Chcela som už vyraziť. S nimi alebo bez nich. Mohla som si konečne liečiť svoje neuspokojené túžby, keď mi každá moja korisť v podobe vlka utiekla. Nevedela som sa dočkať toho adrenalínu, serotonínu a hlavne železitej pachuti krvi v papuli, či štiplavého zápachu strachu a smrti... Usmiala som sa a pomaly začala kráčať k lesu. Bolo mi jedno, či tam narazím práve na tú skupinu vlkov o ktorých hovorila alebo to budú nejakí cudzí tuláci, čo len prechádzajú. Budú horieť a krvácať. Zazubila som sa a na moment sa zastavila, aby som sa obhliadla na to vĺča, ktoré som stretla predtým. Zdieľala podobné myšlienky a vcelku ma i potešilo, že je členom Chaosu. Pôjde tiež?

Hlídač, Ikari, Alduin - 1

//les pri moste

Kráčala som po otvorenom priestranstve. Hneď ako ma opustilo bezpečie stromov, začala som sa viac obzerať vôkol seba. Trpela som neskutočnou paranojou. Vždy sa niekde mohol niekto objaviť, kto by si chcel vyriešiť starý problém so mnou. Ohrnula som ňufákom nad myšlienkou, že by som u jazera natrafila opäť na tú prekliatu vlčicu, ktorú by som najradšej utopila v bažinách. Teraz patrila k spoločenstvu a ja som si mohla len tak pískať. Aká to škoda. No nič. Bolo na čase nájsť si novú obeť, ale najskôr som sa musela presvedčiť o tom, že som nezmeškala nejaké stretnutie, či ma neobchádzajú informácie. Zamračila som sa. Do uší sa mi vrylo niečie vytie. Išlo od jazera. Akoby niekto zvolával svojich pobočníkov. Mohol to byť niekto z Chaosu? Nepoznala som ten hlas. Nastražila som uši a vydala sa smerom k jazeru. Našľapovala som potichu a už z diaľky hľadela na tri siluety, ktoré stáli u seba. Zamračila som sa, keďže ja som osobne nevidela ani jedného z nich nikdy predtým. Ale niečo mi z ich osobností kričalo do ksichtu, že asi nebudú členmi Zlatej svorky. Zabručala som si niečo sama pre seba a podišla k nim, ako som prechádzala k vlčici, ktorá vyla - pravdepodobne, som vrazila ramenom i do sivobielej, ktorá mala po sebe nejakú podivnú farebnú pleseň. "Prečo hulákaš na polovicu ostrovov?" riekla som zdvorilo ako najzarytejší aristokrat, sarkasticky povedané a upriamila do vlčici s lebkou urputný pohľad. Hnevala som sa. Čakala som tu nejakú alfu, ale Scar tu nikde nebol. A čo tí dvaja, čo na ňu čumeli. Tiež počuli vytie a stáli tu. Bol to ich nápad, či boli sami plní otázok ako ja? Odfrkla som si. Pohľadom som zavadila i o vlka. Nepozdával sa mi povedomí. Azda to bolo tým, že posledného stretnutia som sa nezúčastnila. Privrela som oči. Koľko členov som vlastne poznala? Muselo ich byť viac než dosť, i keď naraziť na nich bolo viac než obtiažne, len čo bola pravda povedať. Tak či onak som pohľadom plným divokého ohňa, behala po každom tu prítomnom. Potriasla som rohatou hlavou a cetky, ktoré som vyhrabala z útrob koreňového systému jedného zo stromov v temnom lese, zacengali nespokojne, rovnako ako som sa ja cítila v tejto situácií.

//Temný les

Moja dobrá nálada pominula rovnako rýchlo, ako sa mi vliala do žíl. Most. Neznášala som tento priechod, pretože som musela vynaložiť aspoň nejaké úsilie prejsť na druhú stranu. Nemať mágie, asi by som nadávala viacej, ale bolo pravdou, že s pomocou mágií to bolo o dosť jednoduchšie. Najradšej som mala však priechod cez portál. Tam stačilo doslova len prejsť na druhú stranu. O prieplave na menší ostrov som ani nehovorila. To bolo samotné prekliatie. Plávať som neznášala, škoda že s tou mágiou som nevedela chodiť po hladine, bolo by too oveľa jednoduchšie. Uškrnula som sa a pomaličky kráčala ďalej. Vošla som na most a opatrne cezeň prešla. Nechcela som spadnúť dole, ale moje mágie mi výrazne pomáhali. Pomaly som prechádzala smerom k jazeru cez les. Jazero ešte bolo dosť ďaleko, ale mne chôdza nevadila. Doteraz som len posedávala na jednom mieste, to ma už omrzelo. Zamračila som sa a pomaly sa približovala k jazeru, ktoré som mohla vidieť už v diaľke.

//Krištáľové jazero cez Lúku

//Jazero smrti

Neznášala som hory. Musela som chodiť po kopcoch. Zamračila som sa. Najradšej by som tie hory zrovnala so zemou, ale to mi moja mágia neumožňovala. Aká to škoda. Zavrčala som a postupne pohupovala bokmi. Musela som zabrať, keď som sa snažila dostať do kopcov a následne zamierila dole, k vrcholcom čiernych stromov. Tie sa rozliehali v ponurnej atmosfére, len kam moje oko dohliadlo. Les bol veľký a temný. Zamračila som sa a odfrkla si. Niekomu sa tento les určite nepáčil, ale ja som to tu mala rada. Ako som pokračovala ďalej k mostu, mohla som uvidieť niečo ligotajúce sa v koreňoch jedného zo stromov. Keď som podišla k tejto nore a strčila do nej hlavu, uvidela som niečo lesklé. Striebro? Rubíny? Očká sa mi rozžiarili. Dosť horko ťažko som to vydolovala spod zeme a keď som to vytiahla hore, uvidela som v tom pekný kus... niečoho. Strkala som do toho ňufákom a vetrom naprávala, než som pochopila, čo to vlastne je. Navliekla som si to na krk a chvost. Bolo to obtiažne, ale velmi sa mi to páčilo. Usmiala som sa. Aspoň niečo pozitívne dneska, musela som uznať. zazubila som sa ako taká kôpka šťastia, som začala poskakovať ďalej smerom k mostu.

//les pri moste cez Most

Zabručala som a zašvihala chvostom. Zamračila som sa a uprene sa zadívala na tohto vlka. Bol ako kôpka nešťastia. Veľmi sa mi s ním už nechcelo zapodievať. I keď som mu ponúkla, že by sme sa mohli vydať na spoločný prieskum, aby som mala obetného baránka... rozmyslela som si to. "S tebou si vlk veľmi nepokecá, vieš o tom?" opýtala som sa ho a zaškerila sa. Odfrkla som si a pozrela sa na hory. Chcela som sa vydať späť k jazeru, aby som zistila, či sa neudial ďalší zraz, na ktorý by som meškala. Už som to nemohla dopustiť. Odfrkla som si. "Asi pôjdem sama. Mám potom v pláne ísť niekam, kam ty nemôžeš," zaškerila som sa na neho, akoby som pred ním niečo tajila. Postavila som sa na labky, otriasla sa a kukla sa na vodu u ktorej sme stále stáli. "No nič, zabila som tu s tebou príliš veľa času a ten môj je skutočne drahocenný. Dakedy sa však stretneme a tú jaskyňu ti fakt ukáže, neboj. tak sa maj, snáď prežiješ ešte nejaký čas tu na tejto zemi," zasmiala som sa a pokývala hlavou. Nedávala som mu viac, než pár mesiacov, než otočí kopytami nahor. Vykročila som smerom k horám, kde som mala namierené k lesu a následne k mostu, ktorý by ma presunul na druhý, menší ostrov, kde som mala v pláne ísť.

//Temný les cez Hraničné pohorie

Viesť s vlkom rozhovor bolo nemožné. Bola som rada, že sa nechal pochovať vo svorke v púšti. Aspoň by mi nemusel strpčovať život, keby sa náhodou pridal k Chaosu. Netušila som, ako dlho s ním ešte vydržím, ale rozhodne som sa dopátrala k informáciám, ktoré vedel. Viac ich podľa mňa ani nemal a bol skôr strateným šteňaťom. "Ja? Ach, mám plno predností. Hlavne tých magických, ale mám i dobrý um," riekla som a zazubila sa. Švihla som chvostom a pozrela sa na neho. "Som i dobrý lovec, ale naháňanie koristi ma nebaví. Radšej si pomôžem mágiou, veď čo, je to efektívnejšie," pokračovala som a prešla pohľadom na jazero. Boli sme tu príliš dlho. Na jednom mieste. Mala by som sa pohnúť niekam ďalej. "Mám v pláne preskúmať jednu jaskyňu v lese neďaleko. Pridáš sa? Už ma tu nebaví posedávať, až mi labky z toho stŕpli," navrhla som, keďže som mala v pláne tam ísť i bez neho, ak nebude chcieť. Ale ak by šiel, aspoň by som ho predhodila pavúkom a inej hávedi, čo tam žije. Nech mám nejakú návnadu.

Natočila som hlavu z jednej strany na druhú a pohliadla pozorne na vlka. Bol tichý. Príliš tichý. Asi preto bol i schopný vychádzať s tým nafúkancom. Odfrkla som si a švihla chvostom. Bola to len domnienka, no dosť som jej verila. Prešla som si jazykom po tesákoch a narovnala sa. "A na čo máš vlohy ty?" otázala som sa ho, možno až drzo, keď som pozrela na jeho rebrá, ktoré trčali spod jeho kože. K čomu mohol byť dobrý, keď sa všetkého bál a nič poriadne nedokázal? Zastrihala som ušami a naklonila hlavu na stranu. nepodceňovala som ho náhodou? Asi. "Máš ešte nejaké plány?" vyzvala som ho a švihla chvostom. Zaujímalo ma to, pretože už ma tu posedávať nebavilo. Mohol ísť so mnou, ale určite som chcela ísť niekam inam, kde bude viac snehu než asi chlapec unesie. Ale mohol ma stále prekvapiť. Preto som vyčkávala, čo vlastne z neho vypadne.

Zamľaskala som. Hej, už som chápala, prečo sa nie každý hodí k Chaosu a radšej zbabelo sa uviaže na reťaz k jednému územiu. Aj takých bolo treba, len... som tomu nedokázala pochopiť. Sloboda bola pre mňa všetkým, a tak som veľmi tomuto pravidlu nerozumela. Nie, pokiaľ by mi neponúkla nejakú istotu. Nejakú výhodu pred ostatnými, všetkými tými slobodnými vlkmi. Ochrana? Na to som tu bola ja. Bezpečie? Vedela som si ho vydobiť. "Ach, ale keby ovládaš mágie a naberieš na tých rebrách kus svalov, pocit bezpečia budeš mať sám zo seba a nemusíš sa tak spoliehať na druhých," riekla som, ale vedela som, že nič na tom nezmením. Preto som dodala: "Mohol by si tak svorku chrániť ty a nie ona teba." Navrhla som, že by mal z toho výhody. Prečo som však pomáhala nepriateľovi? Asi som len chcela mať nejakého adekvátneho súpera. Zatiaľ som sa stretla len s tým smradom Zeiranom, kto by sa mi mohol rovnať. Inak boli všetci slabí a vydesení. Nevedeli používať ani svoje tesáky, nie to mágie. "On vie, ako ju poddať vlkovi do tela a jediné čo chce, je len viac zbohatnúť. Len dáva dopytu ponuku, ktorú chce," dodala som a zazubila sa. Háčik v tom v skutočnosti nebol. Len nejaký starý hajzlík, ktorý prahol po prachoch. Nič viac.

Prechádzala som labkou po vyprahlom povrchu a premýšľala, čo budem robiť ja. Keď som sa už na to pýtala tak tohto môjho spoločníka. Po vyhnaní toho podivného vlka uplynulo len pár minút, no ja sa už začínala mierne nudiť. "Nie to zväzujúci pocit?" hodila som otázku do éteru, ktorá mala byť skôr rečnícka. Presne preto som pohŕdala svorkami. Musela by som byť ako člen priviazaná ako na reťazi na jednom území a vždy sa tam vracať. I keby som chvíľu bola preč, eventuálne by som sa tam musela vrátiť. Úbohé. Odfrkla som si a švihla chvostom. Pozrela som sa na vlka. "Je to obchodník. Môžeš mu strčiť nejaké lesklé kamene a na výmenu ti dá lektvar, ktorý ťa naučí nejakú mágiu, napríkad," odpovedala som jednoducho a premýšľala, či nejaké kamene má. Mohla by som mu nejaké ukradnúť? nie, nie. Mohol mi nejaké dať? Mohla som to povedať inak a určite by mi ich dal! Stále som však mohla povedať, že išlo o iné kamene. Nespokojne som zamľaskala. Toto mi nevyšlo.