Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Najvyššia hora

Zostúpila som z mienšieho svahu, ktorý som musela prejsť okolo hory. Otriasla som zo seba všetok sneh. Ach, ja ak uvidím miestnych bohov, asi ich roztrhám, pomyslela som si a pretočila som oči v stĺp. Napokon som sa vydala ďalej. Zostúpila som až do menšieho údolia. Keď som sa rozhliadala, pod snehom boli len vyprahnuté buriny a miestami i kaktusy. Samé skaliská. Mŕtva zem, pomyslela som si a rozhliadla sa okolo seba. Nemala som náladu sa ďalej prepletať pomedzi zdochnuté rastlinstvo. Odfrkla som si. Ako som prechádzala pohľadom po strmých svahoch rokliny, uvidela som cestu, ktorá viedla nahor. Preto som sa rozhodla pokračovať práve týmto smerom. Pomaličky som sa rozišla. Zase ďalšie stúpanie. Už ma z toho chcela pepka raniť. Ako som však kráčala, ucítila som pach. Nakrčila som ňufák. Bol čerstvý. Priam nový. Musel tadiaľto prebehnúť nedávno. Takže predsa len tu bolo kus života! Uškrnula som sa a zamierila po jeho stopách. Zaujímalo ma, kam viedli. Rozhodla som sa ho preto stopovať. Ako lovnú korisť. Zaškerila som sa. Áno. Poddám si ho. A so smiechom som sa vydala ďalej.

//Sokolí zrak

//Červená lúka

Mala som nervy. Mala som nehorázne nervy. Ten sneh okolo vo mne zapaľoval tie najsilnejšie požiare. Zavrčala som. Nepáčilo sa mi to. Ja ak nájdem spôsob ako to tu všetko dať do poriadku a spôsobiť večné leto, tak to urobím. I keby to mám všetko zapáliť, aby ľad sa roztopil, prebehávalo mi hlavou a mala som čoraz väčšie nervy. Ak by som teraz na niekoho narazila, asi by som ich roztrhala. Hnev sa vo mne kopil a soptil. Bola som ako taká sopka predtým, než vybuchne. Nikto nikde nie je. Prečo nikto nikde nie je, keď by som sa s niekým rada zahrala? prebehlo mi mysľou a začala som sa i nahlas smiať. Áno, určite by sa mi hodilo naraziť na niekoho, kto by sa stal aspoň moment mojou hračkou. Odfrkla som si a zašvihala som chovstom zo strany na stranu. Čoskoro som sa dostala k úpätiu pohoria. Pohľadom som prešla po brale. Privrela som oči. Nemala som náladu sa na ňu šplhať. Preto som zamierila naokolo. Potrebovala som sa dostať niekam inam a na tejto strane som ešte nebola. Aspoň uvidím nové oblasti, keď už nič, hah. A tak som pokračovala krajinou ďalej. Kam mi len laby stačili.

//roklina

//Snežné tesáky

Tá oranžová vec ma vypľula do snehového záveju. Mala som plnú papuľu snehu. Zavrčala som, keď som sa začala dvíhať na laby. Prekliata krajina, prekliaty sneh, panebože ja túto krajinu tak nenávidím, nadávala som vo svojich myšlienkach a pomaly sa stavala na rovné laby. Neznášala som to tu. AKo to tu mohol niekto milovať? Zamračila som sa. Až nájdem nejakú škulinu, ako sa odtiaľto dostať, určite zdrhnem hneď. Povzdychla som si. Ale zatiaľ budem musieť sa naučiť ako v tejto krajine žiť. Ovládnuť tú sprostú mágiu a stať sa mocnou. Azda si i všetkých podmaním, ale prv začnem tou sprostou svorkou. Nie, nesprávne. Spoločenstvom. Ako to divne znelo. Musela som sa nad tým názvom zasmiať. Potriasla som hlavou. Sneh sa stále valil z nebies. Zazrela som smerom k nim. Privrela som oči. Na oblohe som okrem snehu uvidela i niečo iné. Polárna žiara? Naklonila som hlavu na stranu a zamračila sa. Ešte i toto... prebehlo mi hlavou. Pretočila som oči v stĺp. Zafunela som a dala sa do kroku. Musela som sa brodiť naviatym snehom, ktorý tvoril pekné duny. A keďže som nebola úplne najvyššia, bolo to náročné. Napokon, pomaly som sa blížila k hore v pozadí. Čoskoro... i keď ma deptalo, že som narazila na ďalšiu sprostú horu. Neznášala som hory. Neznášala som všetko. Zafunela som. Táto krajina je úplne na houby.

//Najvyššia hora

// Vlčie jazero

Z oblohy sa začal trepať zase ten odporný sneh. Snehové vločky poletovali okolo mňa a lepili sa mi na ksicht. Nervózne som zavrčala a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Prekliata zima, neznášam zimu. Všade sa tak ťažko prechádza! pomyslela som si a zamračila sa. Skočila som na ďalši kameň, ktorý ma viedol hlbšie a hlbšie do hôr. Potrebovala som ísť ďalej a ďalej. U jedného výskoku sa podo mnou posunul snehový nános. Zasyčala som, keď som dopadla na tvrdú kamennú zem a niekoľko ďalších desiatok metrov padala viac dole, až som sa zastavila na jednej z horských plošín. Zasyčala som od bolesti, ktorá prešla mojim telom. Prekliate hory. Prekliata zima. Prekliata krajina. Zavrčala som a vyzdvihla sa na rovné laby.
Otriasla som zo seba sneh a ponaťahovala som si otlčené a stuhnuté svaly. Mala som toho dosť, ale zvedavosť ma stále poháňala vpred. Preto som sa opäť vydala nahor. Tentoraz som si dávala bacha kam stúpam. Ak by som padla opäť, nemusela som mať také šťastie. Ešte by som sa napichla na nejaký kamenný špic. Tak rýchlo som umrieť nemohla predsa. Čoskoro sa mi horkoťažko podarilo vyškriabať na vrchol úpätia. Vietor tu dul ako besný. Hory. Tak nebezpečné a nepredvídateľné počas roka, nie to ešte počas zimy. Privrela som oči a kráčala som bližšie k čistej energii, ktorá vytvárala priestorovú trhlinu. Zastrihala som ušami a pokročila smerom k portálu. Nič také som doteraz ešte nevidela. Musela som to preto poriadne preskúmať. A... ako som sa k nemu priblížila. Cítila som jeho silu a energiu, ktorá ma priťahovala. Srsť mi začala elektrizovať. Bol mocný. Príliš mocný. A tak som sa k nemu ešte viac priblížila, až ma vtiahol do seba.

//Čevená lúka

//Hmlisté pláne

Skaliská, ktoré som prebehla, ústili niekam k jazeru alebo zátoke, ako som mohla spozorovať hneď na to, ako som k nej pribehla. Zastavila som sa až na samom brehu jazera. Kamene pod snehom len tak škrípali. Zastrihala som ušami a natiahl krk, aby som sa zapozerala do diaľky. Jazero zamrzálo, čo znamenalo, že jeho voda nemôže byť slaná ako sa dalo čakať. Zamračila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Táto krajina je divná, veď na vlastné oči vidím, že je tam prieplav, pomyslela som si, keď som hľadela na dieru v horách v pozadí. Nuž, nevadí. Sama som sa hodlala nájsť kúsok tenšieho ľadu, kde by som sa mohla napiť. Trvalo mi nejaký čas, než sa mi podarilo nájsť priestor, kde bola vrstva ľadu menšia.
Labkou som tresla po ľade, aby sa roztrieštil. Privrela som oči. Sklonila som hlavu a spočiatku dosť neisto začala piť onú vodu. Mala som pochybnosti, či pôjde skutočne o sladkú vodu. Ako by šak inak zamrzla, keby nie je sladká? Pila som do sýtosti a až som bola plná, zdvihla som hlavu. Oblizla som si ňufák. Skutočne išlo o sladkú vodu. To bolo zaujímavé. Otriasla som zo seba kopec snehových vločiek, ktoré na mňa napadali a pozrela sa smerom do hôr. Niečo upútalo moju pozornosť. Podivná energia, ktorú som videla u úpätia jedného z vrcholou nado mnou. Čo to bolo? Bola som odhodlaná to ísť preskúmať. Preto som si ponaťahovala stuhnuté svaly a pripravila sa na výstup do zasnežených hôr. Pomaly som sa rozišla k horskej cestičke a začala stúpať.

//Snežné tesáky

//Oblúky bohov

Hmla ma čoskoro pohltila. Privrela som oči a rozhliadala sa okolo seba. Mala som pocit, akoby tá hmla nebola len hmlou. Nemohla som o sebe povedať, že by som sa bála. To nie. I keby tu na mňa skočí tristo démonov, určite by som sa im maximálne tak vysmiala do ksichtu. Avšak niečo mi nahováralo, že ma sleduje. Obzerala som sa okolo seba. Niekde v hmle sa určite vyskytoval i tieň. Zamračila som sa. Nikde som však nič nezahliadla. Prešla som si jazykom po tesákoch. Sklonila som hlavu k snehu a nasala pachy. Blúdila som tu sama. Zatiaľ. Zamračila som sa. V tom som v periférnom videní uvidela tieň. Lenže keď som tam natočila hlavu, bol preč. Toto sa mi prestávalo páčiť. Pohľadom som prešla po okolí. Hmlou sa začínali šíriť i podivné pazvuky. Musela som si pohnúť. Prísť za obeť nejakej hovadine z ostrovov som nemala v pláne. Nie teraz. A tak som sa rozbehla. Sneh pod mojimi labkami praskal a prášil sa mi od nich. Čoraz viac som videla niečo, čo sa ku mne približovalo. Čoskoro však hmla prestávala byť taká hustá a ja som mohla vidieť snehom pokryté skaliská. Preto som sa odrazila a ako taká šelma sa vrhla na výstup do hôr.

//Vlčie jazero

Zastrihala som ušami a zdvihla hlavu, kde mi ešte od papule kvapkali kúsky krvi. Privrela som zraky a sledovala vlka, ktorý sa mi hodlal dať požehnanie, že sa môžem počítať do toho ich spolku bláznov. Žiadny obrad s obeťou? Bruh, čakala som niečo viac, pomyslela som si a pretočila oči v stĺp. Avšak, čo sa dalo od nich očakávať. Nedávali logiku od prvého momentu. Musela som medzi nich preniknúť a zistiť, čo sú vlastne tí blázni zač. A potom to celé zvrhnem, prebehlo mi mysľou a víťazoslávne som sa zaškerila. Prešla som si jazykom po tesákoch a len ma tak striasalo od rozkoše, keď som ešte furt cítila na tesákoch chuť toho mladého vlka. Ani neviem, či sa mi stihol predstaviť. Asi skôr nie. Nevadí. Mená som potrebovať nemusela vedieť. I tak som mu nedávala dlhú dobu na to, kým odíde. Zívla som si. Napokon mi dal ešte nejaké informácie, ktoré by som si mala asi aj zapamätať. Následne zmizol medzi hmlou. Hm, tak kam teraz? pomyslela som si. Netušila som však kvôli hmle, kde je aká svetová strana a preto som sa vydala sproste za nosom.

//Hmlisté pláne

Chvíľu sme sa len tak sproste držali v zovretí. Bolo mi to vtipné a očakávala som od toho viac. Lenže nestalo sa tak. Pustil ma a vytrhol sa mi zo zovretia. Zastrihala som ušami a vypľula chuchvalec chlpov, ktorý som mu vytrhla. Čo to malo znamenať? To sa nechal len tak? Zamračila som sa a čakala na vysvetlenie. Lenže to neprichádzalo. "Slabota. Potrebujete niekoho, kto ten chaos šíriť bude. Pretože ty..." začala som a pozrela som sa mu do očí. Nemusela som ovládať žiadnu mágiu, aby som na ňom za ten krátky čas mohla vidieť, že on vrah ani násilník nebol. Bol to len mladý vlk, ktorý túžil po uznaní a moci. "Ty si príliš čistý," dodala som jednoducho. Sama som netušila, čo som tým myslela. Ale pokiaľ by boh rozrezal moju a jeho dušu, rozdiel medzi nami by bol jednoznačný. Privrela som preto pohľad. Ako však ich spoločenstvo fungovalo? Mohol ho opustiť alebo ho musel slepo nasledovať? Mohla som do neho preniknúť. Možno jeho vodcovia boli oveľa zbehlejší v tomto svete a mágii a mohla by som preto niečo viac pozistiť a... zosilnieť! "Musím obetovať svoju dušu satanovi, darovať krv bohom alebo sa zúčastniť nejakej svätskej skúšky na to, aby som mohla do vášho rádu vstúpiť?" opýtala som sa ho napokon, stále ešte cítiac jeho krv na jazyku. Bola tak mladá. Tak silná. Najradšej by som ho celého zožrala. Možno by som tak získala jeho moc? Niekedy som to musela vyskúšať.

Dívala som sa na vlka nado mnou. Skutočne mal hrubú silu, ktorou dokázal moje telo prikotviť k zemi. Len som sa na neho pobavene dívala. Skutočne si myslel, že sa ma zbaví tak jednoducho? Bla, bla bla, máme tu menšie problémy so zvládaním hnevu, pomyslela som si a privrela oči, keď som ho sledovala. Očividne by ma najradšej rozpolil na dve časti. Avšak neurobil to. Prečo? Mala som mu dať na to snáď povolenie? Zaškerila som sa a nechala ho, aby sa vytočil viac i sám za pomoci mojich slov, ktoré ho tak strašne provokovali. Keď mi začal cvakať tesákmi u krku, zneužila som to a sama sa priblížila k tomu jeho. V tomto bode som vystavila svoj jeho tesákom, no i ja som zdrapila ten jeho. Záležalo, kto je väčšia citlivka a mne vôbec nerobilo problém trpieť, či spôsobovať bolesť. A tak som i cez bolesť jeho tesákov v tom mojom, zarezala biele zubiská do jeho krku, až som uccítila krv. Bezcitne som ho zdrapila a ak chcel, aby som ho pustila, musel ma len silou odmrštiť. Pretože mne bolo jedno i keby mi rozdrapil tepnu, o čo mu však nešlo. Preto som bola v bezpečí a vedela som to. Za to som si mohla dovoliť, koľko som chcela. I v tejto pozícii. Zaškerila som sa.

Už som začínala byť vcelku netrpezlivá. Chcela som, aby ma napadol. Chcela som sa s ním váľať v snehu. Cítiť jeho svaly, krv a pach z papule. Chlad, ktorý nás oboch pohltí, keď sa zaboríme do bielej periny. Ako dlho potrvá, než mu prasknú nervy skutočne? To by som si rada pozrela, pomyslela som si a prešla si jazykom po tesákoch. Kúsok som si do neho i zahryzla a ucítila tú príjemnu chuť železitej krvi. Už by to chcelo ochutnať i tú jeho. A svet div sa! On skutočne po mne skočil. Síce som si ho všimla pomerne rýchlo, akoby som s príchodom do tejto zeme úplne osprostela. Nestačila som sa mu vyhnúť a vlk ma sotil svojou mohutnosťou do snehu. Neotáľala som a čo najskôr som sa vyštverala na laby. Uskočila som stranou. Z jeho nárazu bolo zjavné, že so mnou ani bojovať nechce. Chcel ma len umlčať, odradiť. Zaškerila som sa. "Hm, hm. Hrubú silu máš, ale rozum žiadny," zatiahla som a privrela oči. Nemohla som proti nemu vyhrať po fyzickej ani magickej stránke. Avšak... stále tu bolo dosť možností.. nie nebolo. Na okolí okrem stĺpov nebolo nič, čo by som dokázala využiť vo svoj prospech. Nechcela som to však naťahovať príliš dlho a tak som vyskočila na najbližší povalený kameň. "Očakávala som, že mi ukážeš silu, ktorá by ma prinútila zvážiť vstup do vášho karnevalu bláznov," povedala som s tichým zasmiatim. "Ale si slabý, mladý. Tak malý," riekla som úplne sklamaným a smutným hlasom, zatiaľ čo som stála na kameni a pozerala na neho zhora. Cítila som sa ako boh na úpätí Olympu.

Začínala som mu stúpať na odtlak. Zachichotala som sa. Páčilo sa mi, aké jednoduché bolo vyprovokovať týchto mladých jedincov. Privrela som očká a usmiala sa. Skutočne si myslel, že ho nechám tak? Vááážne? Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Musela som si dávať pozor na jeho svaly. To bola pravda. No stále som mohla toho urobiť viac. Sklonila som hlavu. "Ale, ale, ale. Niekto sa nám tu uráža? Nechceš zavolať to svoje Spoločenstvo na pomoc?" zatiahla som a ukázala svoje biele tesáky v úsmevu. Pomaly som začala okolo neho krúžiť, striehnuc na každý jeho pohyb. "Ukáž mi, čoho je to tvoje Spoločenstvo a jeho členovia... schopní," pokračovala som a odmietala som ho opustiť. Prešla som si jazykom po tesákoch a začala sa smiať. Chcela som vidieť ako mu po tej peknej tváričke tečie krv. Bol by to krásny pohľad. Chcela som ju ochutnať, chcela som byť ním. Oh panebože aké by to bolo krásne, keby môžem nosiť jeho kožuch na svojom tele!

*v depresii kvôli Mikulášu*

Mám teda 39 + 2 = 41 bodov nakoniec! A vyberám si za ne:
15 bodov = 50 % do Obchodu
10 bodov = 30 % do Obchodu
10 bodov = 10 % do rýchlosti
5 bodov = 1 minca
1 bod = 3 kšm

Díky!

Zapsáno

Zamračila som sa. Tomu ver, že to budem vedieť ovládať hneď, pomyslela som si smerom k nemu a zamračila sa. Oblizla som si ňufák a pozrela sa smerom niekam preč od vlka, aby som mu niečo nepekné nepovedala. "Snaha sa cení, ale to je len planá reč pre malé vĺčatá. Snaha znamená veľké houby, kým neprinesie aj nejaké výsledky," riekla som smerom k nemu a pozrela sa na jeho roztomilé vrčanie. Práve v tento momente som sa naň pozerala ako na roztomilé mačiatko. Bol tak zlatušký! "No neviem moc, či dobre vaše vedenie plánuje," podotkla som a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Čakala som, kedy po mne skočí. Vlastne mi šlo len o to, aby som ho vyprovokovala. Bude bojovať za česť svojej svorky? Pozrime sa na to. "Hmm, alfe by sa to zišlo. Takže pochybuješ o vlastnej alfe?" rýpla som si opäť a postavila sa na labky. Začala som ho pomaly obchádzať v kruchoch. Určite. Pochyboval. Zhadzoval. Ale i bránil a ochraňoval. Bude pre nich i bojovať? Aká hlboká bola jeho lojálnosť? Chcela som to zistiť. Poddá sa?

Zamračila som sa. Nepáčilo sa mi, že by som musela na niečo čakať. Neznášala som, keď som niečo nemala hneď, čo som chcela. Frustrovane som si vydýchla a zašvihala čiernym chvostom zo strany na stranu. "A ako získam takú moc ja neviem... hneď?" opýtala som sa ho na rovinu a oblizla si ňufák. Nevedela som sa dočkať toho, až budem rozbíjať každú mrdku len tak že na ňu pozriem. Oh to by bol tak krásny sen! "Najradšej by som to pochopila hneď teraz," zamrmlala som na tie jeho slová. Ma chcelo nejaké malé decko poučovať, aby som si počkala? Panebože čo si to dovoľoval! No ja rozhodne nebudem čakať, kým sa tak stane. Chcem to všetko vedieť a mať hneď. Začínal ma toto vĺča celkom dobre vytáčať. Už-už som chcela po ňom skočiť nech vie, kde je jeho miesto. Ten malý smrad. "Aha a preto som o Vás ešte nepočula," začala som. "To znamená, že svoju prácu robíte dosť na dve veci, keď sa pri myšlienke na vás netrasie každý strachom a hrôzou," zatiahla som a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Bol tak tupý. Čo si to o nich také namýšľal? Stiahla som uši vzad. "A čo všetko vieš o ostrovoch? A o mágiách? Nuže hovor," vyzvala som ho. Musela som sa od neho dozvedieť čo najviac predtým, než mu podhryznem hrdlo a nechám ho tu vykrvácať ako obetného baránka.

//pláne

Nasledovala som vlka, ktorý kráčal v hmle, akoby presne vedel, kam mieri. Zastrihala som ušami a zadívala sa niekam do diaľky, ktorá nebol až taká veľká. Predsa len všade panoval chaos z tohto mliečneho výjavu. "Hm, vlci ako ty si to určite niekam syslia. Nenosíš to pri sebe v nejakej neviditeľnej nádobe, však nie," začala som, ale i tak som si ho začala prezerať. Musel mať nejaký úkryt, kam ich hromadil. Bola by škoda, keby sa k nim niekto ako ja dostal. Všakže. Pre mňa by to bola ale výhra ako nájdenie veľkého pokladu! "Spoločenstvo... zvláštne pomenovanie pre tú vašu bandu idiotov," skonštatovala som. "Alebo sa snáď mýlim? Čo ste vlastne zač?" začala som sa vypytovať, švihajúc chvostom zo strany na stranu. Neprišiel mi zatiaľ nejaký zaujímavý, no nebola som hlúpa. Z tých jeho narážok som chápala, že to nebudú určite anjelikovia.