Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Začínala som mať pocit, že i ten vlk nevie toho viac než ja. Alebo len táto krajina bola natoľko nezáživná, že nič iné ani nešlo urobiť. Povzdychla som si. Chcela som odtiaľto vypadnúť čo najskôr. Pretože mi to len na nervy išlo. Nuda. Skutočne samá nuda ma sprevádzala. Prešla som si jazykom po tesakoch. "Hm o tom som už počula. Povedz mi skôr, kde nájdem tie hovadiny ktoré za to chce. Kamenec však? Normálne po krajine? Alebo i to ma svoje magické kúzlo a bozsku silu?" zatiahla som ku koncu až veľmi ironicky. Ale neznášala som bohov. Boli fakt na dve veci a ani nič nerobili. "Nuž, čo ti mám na to povedať. Ja sa dokážem zabaviť i sama. Nepotrebujem k tomu spoločnosť. Ešte by bol problém, keby šikanujem nejakého člena no nie," povedala som a pokrútil a hlavou. Kdeže na takéto veci ma nenamota. Vôbec. Jedine že by som tým získala nejakú predstavu, ktorú by som mohla zneužiť v budúcnosti. I keď ťa vec s nezmyselným bojovanim si moju pozornosť ziskala. Nie že nie.

//arcus deum

Zadívala som sa na toho mladého vlka. Akože to na tie jeho dedukcie prišiel ako? Zázrakom? Bol natoľko inteligentný? Panebože normálne som odpadla z tých jeho reči. "Takže... Oči ti slúžia dobre. Teraz mi skôr povedz, čo sú to za všelijaké mágie. To ma zaujíma väčšmi," povedala som a zasvihala chvostom zo strany na stranu. Musela som o zom zistiť viac aby som sa v nich mohla i ja sama zlepšovať. A potom by mi terorizovanie druhých išlo o poznanie lepšie! No nemohla som sa toho dočkať, až sa tak stane a ja budem úplnou nočnou morou každého z vlkov na ostrovoch. "Svorky sú pre slabých. Nebudem počúvať nejakých idiotov ktorí sú o nejakú tú priečku alebo priečky vyššie," riekla som a potichu zavrčala. Ešte to mi tak chýbalo. Aby ma.buzerovala nejaká kappa ktorá by bola ešte mladšia než ja nie? To by skôr skončila vykuchana za živá. Zaskerila som sa u tejto myšlienky a upriamila zrak na vlka čo mi k tomu povie. Furt som si predstavovala svorku ako svorku. Ani ma nenapadlo si myslieť, že môže fungovať nejako odlišne.

Sledovala som vlka. Netušila som, čo si mám o ňom myslieť. Bol taký podivný. Nudný? Nie nie kdeže. Skôr mladý. Na môj vkus až primoc mladý. Zastrihala som ušami a počkala si na odpoveď, ktorú som chcela počuť na moju otázku. Predsa len som si potrebovala potvrdiť, či sú moje domnienky správne. Prešla som si jazykom po zadnej strane tesakov a slabo sa do neho kusla. "Takže som si to myslela správne. Si mocný. Určite. Čo také o tomto svete teda vieš?" začala som a nadvihla spýtavo obočie. Možno ma prekvapí a možno nie. To ma na tom bavilo najviac. Keď ma však vyzval, len som zvedavo zastrihala ušami. Čo mi mal v pláne ukázať? Ktovie. Nezistím to, kým s ním nepôjdem. A tak som sa odhodlala, že to predsa len risknem. Prinajhoršom... Príde o pár chlpov a končatín on nie ja. "Bude mi cťou ak ma ostrovami povedie niekto tak vzdelaný a talentovaný ako si ty. Majster," zatiahla som srdcervúce a zaklipkala mihalnicami keď som sa na neho pozrela ako dáma v problémoch, keď vidí svojho hrdinu.

Natočila som hlavu na stranu, aby som vykukla za jeho chrbát, kde som sa pohľadom zastavila na jeho vlastnom chvoste. "Nuž, tvoj vyzerá príjemné huňato, ale nepáči sa mi tvoja farba srsti ani jej kvalita," povedala som smerom k nemuh a uskrnula sa. V hmle neďaleko som zazrela obrys stromu. Museli sme sa nachádzať na kraji pláne blízko lesa. Pozrela som sa prv na svojich spoločníkov, no ten strom mal nejakú podivnú auru ktorá ma k nemu priťahovala. "Hneď som späť," zasomrala som skrz tesaky a vydala sa za stromom. Niekoľko ráz som ho obišla a hľadala na ňom niečo divné, no márne. Zafunela som a už sa chcela vrátiť k tomu divnému vlkovi, no v tom aom začula pohyb. Okamžite som sa otočila a hľadala pohľadom votrelca. Avšak to čo som videla ma prekvapilo. Drobného vlka ktorý bol isto už dospelý no nejak až primoc zakrpatený. "Čo si sakra zač ešte aj pachnes," zavrčala som k tej veci s divnou vecou na hlave, no nerozprával. Keď sa ku mne priblížil len som sa zhacila. Niečo mi podával. "Nechcem od teba žiadnu pliagu," vrcala som dalej no napriek tomu to predo mna polozil a v tom opat zmizol. Co to do pekla bolo?! Sklonila som hlavu k predmetu i ten smrdel. Zafunela som a vrátila sa k Azraelovi od chrbta, kedy son mu stúpla na chvost. "Mäkký pravda," odvetila som a začala sa smiať. Potom som prešla opäť pred neho a sadla si. "Ty mladý, vieš o ostrovoch veľa?" opýtala som sa ho na rovinu pretože som nechcrla aby ma zase obťažovala nejaká matoha.

Starší vlk mlčal, začínala som sa cítiť vážne pobúrene. Pre tento moment som len zašvihala chvostom zo strany na stranu. Nehovorila som nič, len som si niečo pomyslela. Naopak, mladší vlk sa ozval na moju poznámku. Kútiky som skrivila do úškrnu. Toto by mohlo byť zaujímavé. Aspoň niečo, pomyslela som si nechala ho chvíľu vyčkávať na moju odpoveď, kým som pohľadom prešla na krk, na ktorom som niesla menší chvost pol ročného vĺčaťa. Zazubila som sa ešte väčšmi. "To je od teba tak štedré a priateľské," zatiahla som a silene sa na neho usmiala. Spravila som k nemu pár krôčkov, druhého vlka plne ignorujúc. Veď ani on o mňa nestál, no nie? "To aby som ti dala niečo za tú tvoju dobrotu," pokračovala som a otočila krk, aby som siahla po chvoste,na ktorom bola ešte čerstvo zaschnutá krv. Zazubila som sa a hodila ho k vlkovi. "Toto je dar odo mňa, pre teba drahý neznámy. Dúfam, že oceníš jeho jedinečnosť," riekla som. I keď pravdou bolo, že chvost ma prestal zaujímať v momente, ako som ho odšklbla z tela vĺčaťa. Nedošlo mi, že tak vyzeral lepšie, no nevadí. Prilepiť som jej ho už naspäť nevedela. Tak sa ho aspoň zbavím.

//najvyššia hora cez červenú lúku a tesáky

Moje labky ma zaviedli až k portálu. Síce som netušila, čo to vlastne je, čoskoro mi to bolo názorne vysvetlené. Keď som sa ocitla v horách, takmer sa mi z toho teleportovania prevrátil žalúdok. Panebože ako ja túto krajinu nenávidím, pomyslela som si a rozhliadla sa po okolí. Všade sneh. Ako som len neznášala sneh! Hneď som sa preto vydala smerom dole z hôr. To ma však nepriviedlo nikam inam, než do zahmleného údolia. To si tí miestni bohovia zo mňa robili srandu nie? Povzdychla som si a pokračovala ako taký slepec vpred. Fasa, tak teraz sa tu stratím... a budem strašiť každého, kto sa tu ukáže! pomyslela som si a zaškerila sa. V tom ako na zavolanie som ucítila závan pachu krvi. Nebola čerstvá, kdeže, to by som spoznala. Zastrihala som ušami a pohliadla smerom, odkiaľ závan krvi prichádzal. Spokojne som sa tým smerom vydala. S krvou boli cítiť i dva vlčie pachy a čoskoro som mohla počuť i ich hlasy. Napokon už som bola tak blízko, že hmla sa rozostúpila a ja ich mohla vidieť v celej ich šerednosti. Pohľadom som si prezrela oboch vlkov, ktorí u seba sedeli. Nakrčila som ňufák. "Nechcela som vás rušiť pri intímnych chvíľkach, ale je to trochu úchylné," zatiahla som. Ten jeden z nich nevyzeral ako veľké slabko, práve naopak. Mala som pocit, že by mi vedel povedať o tejto krajine viac, než tá troska zbitá vedľa neho. Hmmm... možno som nenarazila až na tak veľkých zúfalcov.

//furijské hory cez sokolí zrak

Pokračovala som dole z hôr a skoro si na tom sprostom snehu a ľadu rozbila frňák. Zacvakala som tesákmi a zazrela na tú bielu hovadinu, ktorej bude čoskoro plná krajina. Nenávidela som zimu a to ma ešte viac naštvalo. Povzdyhcla som si. Mala by som niečo robiť s tými mojimi záchvatmi emócií, ale... to bolo zbyčtočné. Veď mne to nevadilo koniec koncov, len všetkým okolo hej. Ale čo ma po nich. Zaškerila som sa a pokračovala ďalej. Zastrihala som ušami a sledovala okolie. Na otvorených priestranstvách som sa nikdy necítila... dobre. Zamračila som sa a pozrela sa niekam do diaľky. Predo mnou som čochvíľa uvidela tú veľkú dieru v zemi. Zastavila som sa na okraji mierneho zrázu a pozrela viac na juh. Tam by som sa skutočne nechcela strať. Napokon, pokračovala som okolo nej, nevim ani kam som to mala vlastne namierené. Proste som pokračovala. Až som sa dostala k úpätiu vysokej hory. Ach aká bola hlúpa. Sa tak povrchne týčila nado mnou. Zavrčala som a pokračovala dalej. Každý ma chcel dnes len naštvať!

//hmlisté pláne cez červenú lúku a tesáky

//Les Álf

Na tesákoch som stále cítila pachuť krvi onoho vĺčaťa. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Necítila som však taký veľký hnev ako predtým, než som naň narazila. Dalo by sa povedať, že na moje pomery som bola pokojná. Možno až príliš. Ľadové špice hôr sa nado mnou týčili a ja vedela, že zima je hneď za dverami. O tom ma utvrdili i snehové vločky, ktoré začali padať k zemi. Odfrkla som si. Neznášala som zimu. V očiach mi opäť začínal horieť plameň hnevu. Potriasla som hlavou a zdĺhavo si zívla. Musela som pokračovať niekam inam. Možno do tých podivných púštnych miest? Tam predsa byť zima nemôže. Potom by to nebola púšť. Uškrnula som sa. Stále som rozmýšľala nad tým, ako som ošniapala to vĺča. Hociktorý vlk by mi určite prial, aby som zhorela v pekle. Srandou bolo, že ja som práve skrz brány pekelné utiekla už dávno. Zachichotala som sa nad tým a vyskočila na skalnatú cestičku, ktorá ma viedla po zasnežených hrebeňoch hôr. Musela som sa v niektorých miestach brodiť i niekoľko desiatkami hlbokými závejami. Stiahla som uši dozadu. To bolo tak únavné až ma z toho laby oziabali. V ľudskom svete určite vládol čas vianočný, kedy si tí hlúpi dvojnožci spievali koledy, aby privolali nejakého tučného Ježiška. Odfrkla som si. Moje ohnivé zraky zablúdili na oblohu. Pamätala som si príbeh, ktorý mi rozprával jeden z tých, ktorého si ochočili. O tom, ako by sme i my... vlci, mali spoločne tráviť tento magický čas. Veď čo! Spoločne si ozdobíme vianočný krík, podarujeme darček a nažerieme sa ľudského jedla! Ako taký rezeň alebo vianočné pečivo. Z toho ma i do dnes bolia zuby, keď si na to sladké spomeniem. Jedno sa im však muselo nechať. Vedeli ako narábať s elementom ohňu. Svedkom toho bol každý jeden komín, z ktorého počas zimy dymilo. Napokon, pohľad mi opäť zablúdil na oblohu, kde sa rozžiarila prvá hviezdička. Bolo na čase pustiť sa do zostupu z hôr. Musela som pokračovať v skúmaní okolia. Chcela som vedieť viac o tomto svete. Nie o tom, v ktorom som žila predtým. Pretože bol iný, i keď ma prekvapovalo, že tu ľudia nepobehovali. Tam vonku boli všade a ostávalo len málo miest, kde sa dalo pred nimi utiecť. Privrela som oči. Žeby to tu chránila tá otravná mágia a bohovia? A tak som sa vydala dole.

//Najvyššia hora cez roklinu a sokolí

Čím väčší bol strach v malom stvorení, tým väčší záchvat smiechu som mala. V očiach sa mi zablyslo niečo veľmi nebezpečné. Moja psychika bola nestála. A keď sa mi chcelo to vĺča dostať zase spod láb, len som znechutene odfrkla. "Ah, ty sa už nechceš hrať?" zatiahla som a pridupla som jej chvost, takže sa nemohla postaviť. "Ale, ale kamže kamže. Ja ešte neskončila," riekla som smerom k nej s úsmevom a preskočila viac dopredu, aby som ju prednými labami zhodila k zemi. Musel ju môj náraz bolieť, preto som verila, že sa nepostaví. Avšak, tá malá mrcha bola príliš životaplná. Nevzdávala sa. "S tebou nie je žiadna sranda!" vyhŕkla som a keď sa mi vĺča vyšmyklo, cvakla som po jej chvoste, ktorý sa mi chcel prešmyknúť pomedzi ňufák. Teraz som sa s ňou už nehrala. Naštvala ma. Zahryzla som sa pevne, agresívne. Bolo mi jedno, čo sa jej stane. Od nervov som potriasla hlavou a s hrdelným vrčaním som ucítila pri jednom stisku železitú pachuť krvi. Napokon, ťarcha, ktorú som držala bola ľahšia. Zastrihala som ušami a rozhliadla sa po chvíli triezvym pohľadom po okolí. Pustila som hnedý chvost, ktorý som držala v papuli. Bruh, pomyslela som si a pozrela sa na vĺča, ktoré muselo odpadnúť od bolesti. Napokon, stratila som oň záujem. Ani som sa neunúvala skontrolovať či žije a odkráčala som si to inde so zakrvavenou papuľou. Skrivila som kútiky úst do úsmevu.

//Furijské hory

Napočítala som do desať a zastrihala ušami. Nastražila som ich. Dosť mi to uľahčuješ, miláčik, zatiahla som v myšlienkach, keď som jej chaotický beh smerom na juh počula. Nemusela som sa aspoň zaoberať touto šaškárnou a rovno sa dostať k veci. Ah, toľko zábavy som si už dlho nezažila! prebehlo mi hlavou a rozbehla sa so šialeným smiechom za vĺčaťom. Preskočila som spadnutý strom a dlhými cvalovými skokmi bežala za krpcom. Bolo vydesené. Preto nemohlo utekať nejako pozorne. Určite kde tu zakopne. Nedostane sa ďaleko, než sa k nej priženiem ja. Čoskoro som ju dobehla. Videla som ju medzi stromami. Nastražila som uši a nejaký čas bežala na jej úrovni, i keď som bola aspoň dvadsať metrov od nej. Napokon som sa vydala skrz húštinu k vĺčaťu. Odrazila som sa a skočila k nej. Natiahla som sa dopredu a zdrapila ju za krk. Prudko som trhla čelusťami, čím som vyrušila jej rovnováhu i smer, rovnako ako svoj. Obe sme sa teda zrútili k zemi. S priškrteným smiechom som sa na ňu pozrela. "Kamže, kamže, malé vlče," zatiahla som, ako som sa pomaly stavala, aby som k nej prešla pomalým krokom. Pochybovala som, že sa bude schopná zdvihnúť tak rýchlo.

Ani neviem, ako dlho som čakala, kým ma vlčica našla. Zdalo sa však, že nie je úplne neschopná. Avšak, i po jej výhernom oznámení, som ostávala v diere. Nechala som sa ju tešiť a keď prišiel ten správny čas, vyliezla som prudko von a zrámovala ju k zemi s divým vrčaním u jej líca. "Gratulujem" zatiahla som a moje vrčanie prešlo do smiechu. Zoskočila som z jej hrudníku a otriasla zo seba hlinu, ktorá sa mi tam nachytala. "Chm, teraz je rada na mne, očividne," začala som a pozrela sa opäť na jej telo, ktoré bolo očividne ešte v šoku na zemi. Prešla som si jazykom po tesákoch a posadila sa na zem. "Počítam do desať. Máš čas sa skryť," upozornila som ju, zavrela som oči a začala nahlas počítač. Bolo len na nej, kedy sa vzpamätala z toho môjho assaultu a vydala sa skryť. Kútiky úst sa mi čoraz viac skrivili, čím som bola bližšie k desiatke.

Vĺča, ako sa zdalo, pochopilo moju hru. Nebola som až taká zlá vo vysvetľovaní, zdalo sa. Mohla by som byť pokojne učiteľom! Hah, jasne, ja. Aspoň by som tie vĺčatá niečomu učila a možno by sa z nich stali dobrí otroci. Nad tým som sa musela trošku zamyslieť. Avšak, najskôr by som sa musela pridať k nejakej svorke, čo u mňa skutočne nehrozilo. Nakoniec som zastrihala ušami. "Dobre, tak teda hľadaj," riekla som a keď začala počítať, rozišla som sa do lesa. Ani som sa veľmi nesnažila. Zaliezla som do prvej nory lesnej zvery, ktorú som našla. Som zvedavá, či tu skysnem až do rána, pomyslela som si a našla si pohodlnejšiu polohu na ležanie. Teraz to hľadanie bolo len a len na vĺčati. Nešla som príliš ďaleko, nezakrývala som za sebou stopy... mala ma ako pod ňufákom. A potom... potom až ma nájde, budem môcť konečne začať byť... sebou. Zazubila som sa a položila hlavu na laby, keďže nora nebola vysoká. Asi tu prebýval kedysi jazvec.

Bola som rada, že som upútala jej pozornosť. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a premýšľala, ako jej to vlastne vysvetlím tak, aby som neprezradila úplne tak všetko! Ach bože, bože aká je mi sprostá, doplatí na to, oh toľká sranda! premýšľala som, možno až pridlho. Napokon som potriasla hlavou a usmiala sa. Priateľsky, veľmi priateľsky. "Určite ta tá hra bude veľmi baviť," riekla som smerom k nej a sledovala jej záujem v očiach. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu, premýšľajúc nad tým, čo poviem ďalej, aby som si udržala jej pozornosť na sebe. "Hra je veľmi jednoduchá, ja sa skryjem a ty ma nájdeš. Jednoduché však?" vysvetlila som jej pravidlá a ešte dodala: "Ukážeš mi ako ťa naučili stopovať, to ťa predsa učili však, keď vieš loviť. Áno." Pozorne som sa na ňu pozerala, vyčkávala, čo na to povie. "Budeš počítať do desať, skryjem sa, pôjdeš ma hľadať a až ma nájdeš, vymeníme sa. Čo na to povieš?" riekla som a zavrtela chvostom umelo zo strany na stranu. Oblizla som si ňufák. Nevedela som sa dočkať toho, až príde môj čas. "Ak si pripravená, môžeme začať," nadhodila som a nadvihla spýtavo obočie.

Hlas sa jej triasol. Začínala som cítiť strach, ktorý produkovalo jej telo. Bola to trpká vôňa, ktorú som tak milovala. Nakrčila som ňufák. Škoda len, že práve strach kazil chuť mäsa. Avšak, i keby som ju chcela zožrať, asi by som sa veľa z nej nenajedla. Bola samá kosť a koža. "Ja a veľký zlý vlk? Ale kdeže, nie som vôbec veľká. Vieš, že sa tu potulujú i vlci, ktorí su raz tak vysokí ako ja?" riekla som smerom k nej a zastrihala ušami. To by ju mohlo vydesiť. Pretože ona bola ešte menšia než ja. A ak by narazila na nejakého prerasteného idiota... boh s ňou. Napokon ma prekvapila, keď som v nej prebudila pobúrenie. So záujmom som ju sledovala. Loviť ju naučila... skutočne. "Naučili... naučili," zašomrala som si popod nos a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Tak by si potom nemala problém zahrať sa takú hru," zatiahla som a pozrela som sa na ňu. V očiach sa mi zablysla iskra očakávania. Ach áno. Konečne sa zabavím, získam po čom túžim. Hlavne... nenápadne sa toho vĺčaťa zbavím. Bolo to krásne ukázať tak mladým očiam krutosti sveta. Uškrnula som sa. Zničím jej budúcnosť, to by bola tak krásna predstava!

Zvedavo som sledovala hnedé vĺča, ktoré sa okamžite zbavilo únikovej cesty, keď sa zarazilo o kmeň stromu. Prešla som si jazykom po tesákoch z vnútornej strany. Mohla som si ju poddať kedykoľvek by sa mi chcelo. Ale... musela som počkať. Zastrihala som ušami, keď vĺča prehovorilo. Neodolala som. Začala som sa smiať. "Takže svorka hovoríš?" začala som a posadila som sa na zadok. "Zaujímavé, že svorka nechá tak mladé vĺča túlať sa mimo územia. Vieš koľko veľký, zlých vlkov chodí po týchto ostrovoch?" riekla som a privrela oči s potmehúckym úsmevom. "Nebola by som rada, keby sa ti niečo stalo, srdiečko," pokračovala som a pohliadla na šišku, ktorú predtým okupovala. Labkou som sa po nej natiahla a pár ráz si ju premetala zo strany na stranu. "Učiť loviť ťa nikto nenaučil, pozerám. Keď sa hádžeš po takejto... zbytočnosti," dodala som a z celej sily labou strčila do šišky, ktorá odletela niekam do krovín. Môj pohľad sa upriamil na vĺča. Tak hrozne ma štvalo. Bolo také slabé, tak neschopné. Ako by mohol taký vlk vôbec žiť? Nemal na to právo. Nikto, kto neprekoná smrť. Oh áno. Zazubila som sa.