Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Sokolí zrak

Po stretnutí s Áresom som bola rozladená. Lomcovala mnou závisť na jeho schopnosti. Na schopnosti všetkých, ktorých som tu stretla. Keď som sa dopočula o niektorých možnostiach, ktoré táto krajina ponúka... i napriek tomu, že sa mi to tu nepáčilo, chcela som mať to, čo mali iný. Privrela som oči a skosila nervózne tesákmi najbližší ker. Jeho lístky som potom vypľúvala ďalšiu polhodinu. Panebože, ako by som to tu podpálila! Neznášala som lesy, neznášala som vlkov, vlastne som neznášala všetko! V tom moju pozornosť upútalo vrčanie. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom do húštiny. Čo to je zase zač? Nemám na toto náladu, zavrčala som i ja, i keď moje vrčanie bolo o niečo desivejšie. Keď som vykukla spoza kriakov, uvidela som bodkovaný zadok. Bolo to veľké, ale stále nie tak veľké ako ja. Bruh. Vlk? Vĺča. Neznášala som vĺčatá. Hrala sa s akousi vecou... šiškou. Prešla som si záludne jazykom po tesákoch a usmiala sa. Ale nebol to úsmev, z ktorého by ste sa tešili. avšak vĺča to nemohlo rozpoznať. (//takovej Scar z LK) "Ale, ale pozrime sa koho to tu máme," zatiahla som a vyšla z tieňa húštia úplne. Pohliadla som na ňu z výšky, keďže i keď som nebola najvyššia, stále som bola väčšia než ona. "Si nejaké chudé, mláďa, kde máš rodičov?" pokračovala som a zakrúžila okolo nej ako sup pomalým krokom. Prezerala som si ju od hlavy po päty. Jej kožuch mi pripomínal srny. Odporné. Ako sa môže podobať na iné zviera? Prečo sa nepodobám ja? Privrela som oči a zašvihala niekoľko ráz chvostom.

//sokolí zrak

Pokračovala som ďalej na juh. Bola som stále celkom rozhodená tou mágiou od Áresa. Odfrkla som si. Aj ja som chcela ovládať niečo také, ako dokázal on. Ale ako? Kde to nájdem? Zavrčala som. Ak by mi teraz niekto v behol do cesty, asi by som na neho dva krát milá nebola. Chcem to, proste to chcem, pomyslela som si a naštvane skosila labou najbližší nízky ker. Zavrčala som na vtáky neďaleko a tie len tak rýchlo vzlietli a odleteli preč. Povzdychla som si. Až mi vyschlo v krku. Preto som sa vydala za zvukom rieky. Čoskoro som k nej došla. Musela som zísť dole po hlzkom svahu, než som sa dostala ku korytu. Sklonila som hlavu k hladine a začala piť. Studená voda mi skutočne bodla. Oblizla som si ňufák a vyskákala na druhý breh. Otriasla som sa a pohľadom prešla po okolí. Zavetrila som. Hľadala som niečo, čo by som si mohla uloviť popod nos. Veľa tu však toho na blízku nebolo. Kam sa ukryla všetká lesná zver? Dneska ma chcú všetci len naštvať, pomyslela som si a zastrihala ušami. Hrozne ma hnevalo, keď nebolo nič hneď podľa mojich predstáv. Povzdychla som si. Tento ostrov ma začínal štvať čoraz viac a viac.

Ten idiot sa nakoniec rozhodol, že pre neho nie som taktiež príliš vhodný adept na šikanovanie. Odfrkla som si a sledovala som jeho žiariaci chvost, ako si odkráčava niekam do prčic. Zamračila som sa a oblizla si ňufák. Celú ma rozhodil. I ja som chcela ovládať nejaké tie čáry máry, aké ovládal i on. Lenže ako? Kde by som mala nájsť tú potvoru, ktorá mi s tým pomôže? A tie kamene? Odfrkla som si. Musela som sa začať lepšie pozerať po okolí, aby som niečo také našla. Pretože týmto štýlom to potrvá veľmi dlho. A ja sa chcela zlepšiť hneď! "Veď ja tomu sopliakovi nabudúce ukážem. Moc sa nemá kde skryť na týchto ostrovoch," riekla som rozčúlene a pobrala sa niekam na juh. Videla som v diaľke stromy. Azda tam nájdem vodu i zver. Prešla som si jazykom po tesákoch a zašvihala niekoľko ráz nervózne chvostom. Nie, nenechám sa provokovať nejakým nevychovaným spratkom. To bolo pod moju úroveň. Ale keď ma on tak nenormálne vytáčal! Ach, potrebovala som sa trošku upokojiť, inak to nedopadne úplne najlepšie. Zavrtela som hlavou a pokračovala ďalej k lesu v diaľke.

//les álf

Vlk si užíval plnú kontrolu nad mojim telom. Nechala som sa ho hrať, skúmajúc, čo vlastne je schopný urobiť. Ako sa však zdalo, tak všetko. Takmer. Premýšľala som nad tým, ako je možné túto mágiu premôcť. Všetko malo svoje slabé stránky. I ten najsilnejší jedinec zo všetkých. Musela som len prísť na to, čo ho zo mňa vyhodí. Odpor? Možno. Hraj sa vĺča, hraj, prebehlo mi hlavou. Vyčkávala som na ten správny moment, kedy bude zaujatý svojou novou hračkou natoľko, že nedá pozor. V momente, kedy táto situácia nastala, vynaložila som všetko svoje úsilie, aby som vzala späť kontrolu nad svojim telom a jeho vedomie zo mňa vykopla silným kopancom. Vďaka momentu prekvapenia sa mi to podariť muselo, nemohol mať predsa neobmedzenú moc. Každý mal svoje limity a obmedzenia. Keď som opäť spravila krok z vlastne hlavy a uvidela pohyb jeho telo, otriasla som sa. "Musím uznať, že je to pekne zákerná mágia. Avšak, dosť na nič. Keby tu nie som sama, tvoja schránka by mohla byť ľahko eliminovaná," odvetila som smerom k nemu a zadívala sa mu do očí, či si je vedomí tohto faktu.

Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Takže nebol rodený, ale vedel o tomto svete toho veľa. To však nemenilo nič na tom, že je... "Takže i ty si cudzí," skonštatovala som nakoniec a konečne sa posadila na zadok. Už som bola mierne unavená z toho postávania a chodenia hore dole. "Neviem, ale jedného dňa to možno vedieť budem," riekla som. a potom z toho nechutného sveta konečne vypadnem, pomyslela som si a odfrkla. Nebudem tu ani o sekundu dlhšie, než by som mala byť. Zastrihala som ušami. "Hm, tak to som zvedavá. Zatiaľ sa tu s tebou príšerne nudím," povedala som smerom k nemu so širokým úsmevom. Bola to však krutá pravda. Ako spoločník stál za starú bačkoru. Napokon predsa len ukázal nejakú jeho moc. Bolo to fascinujúce. Ani som nekládla odpor, ako by sa dalo čakať. Už som zažila toho až príliš. Avšak, musel ma prepustiť zo spárov, aby som mu vôbec mohla odpovedať.

Privrela som zraky. Veľmi som nechápala, o čom to vlastne táto Svetluška rozpráva, ale očividne to nemal v hlave v poriadku. Nadvihla som spýtavo obočie. "Takže mi chceš povedať, že si sa na tomto ostrove narodil?" vyzvala som ho k odpovedi a nadvihla spýtavo obočie. Bolo by to fascinujúce, i keď by mi asi nepomohol s tým, aby som sa dostala preč do svojej krajiny. "Hľadám totiž cestu preč z tohto pekla," prezradila som mu nakoniec a poobzerala sa po okolí. Bolo tu toho až príliš, čo mi liezlo hore krkom a mala som chuť väčšinu vlkov zahryznúť, akí boli retardovaní. "Nechápem, kto by tu v tomto zapadákove dobrovoľne žil, okrem teba..." skonštatovala som a prezrela si ho od papule až po chvost. Hej, vyzeral rovnako čudne ako tí ostatní. Dúfala som, že sa zo mna nestane niečo podobné. To by som spáchala skôr atentát na samú seba. "Neviem, ale ako prdnutie to nevyzeralo, Svetluška," zatiahla som sladkým hlasom smerom k nemu a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Oblizla som si ňufák a pokynula hlavou. "Keby to vidieť nechcem, nepýtam sa. Chcem vidieť akí až cvoci tu žijete," odpovedala som mu na jeho otázku a povzdychla si. Čo si to o mne myslel? Že som nejaký kus mrciny, čo nedokáže ustáť trošku mágie? Veď ja mu ešte ukážem smradovi mladému. By ma zaujímalo, kto bol jeho matkou, aaby som jej pekne povedala svoj názor na jej nevýchovu.

Sledovala som ho pohľadom, no musela som sa zamračiť. Skutočne na mna tak nevychovane vyprskol? Akoby som bola nejaká špina. Veď ja tomu mladému faganovi ešte ukážem kto je tu starší a akú úctu by mal ku mne mať. Keby môžem tak mu vykrutim krk, ale vyzerá byť o dosť mocnejsi, premýšľala som a zasvihala som chvostom zo strany na stranu. Rozhodla som sa byť milá, veď ako inak by som dostala kladné odpovede na moje otázky. "Predstav si a ty vieš čo je to zubor? V krajine som ešte také zviera nevidela," odsekla som mu i ja a prevrátila oči v stĺp. Poodstupila som, keď sa rozhodol zliest z tej skaly. Zastrihala som ušami a zadívala sa na neho. "Pre mňa si cudzí maximálne ty," zasomrala som smerom k nemu a prehliadla si ho. Ako to že to sprosté vĺča bolo mocnejsi než ja? To bolo neskutočne nepríjemné. A opovrhujuce. "Viem že existuje mágia. Ale ja sa pýtam, ako si urobil to," dodala som a bradou kývla k pohodenemu kusu ľadu ktorý už strácal tvar hádam. Následne som sa mu pozrela do očí. "Čo ešte vieš?" pokračovala som, trpezlivo vyčkávajúc na jeho odpoveď a reakciu. Predsa len som začínala byť až príliš zvedavá. Pochybujem, že mi tu teraz všetko vyspieva ako taká sojka. Nie... premýšľala som a uvažovala nad tým, čo by som mala urobiť, aby som si z neho urobila svojho fella. Chms... Bolo to ťažké no nakoniec ma napadala len jedna možnosť. Ktovie... Azda nakoniec budem úspešná a odídem z tohto miesta spokojne inam. I tak ma zaujímalo, z čoho sa skladajú tieto ostrovy. Najradšej by som to všetko obchodila ale samu by ma to moc teda nebavilo.

Skúmala som podivné oranžové predmety a.k.a. tekvice, ktoré mi nedávali žiaden zmysel. Avšak, boli jedinou zábavkou široko ďaleko. Nakoniec som do jednej strčila labkou, no nič sa nestalo. Tak som to skúsila silnejšie a ozvalo sa hlučné zapraskanie, keď povolila "kôra" tekvice a tak som ju celú rozpučila. Zastrihala som ušami a spokojne som sa zaškerila. Takže sa dali ničiť. Fascinujúce. No k ničoho inému očividne neboli dobré. Bože, táto krajina je tak nudná, pomyslela som si a prevrátila červené oči v stĺp. Nebavilo ma to tu. Ako tu mohol niekto dobrovoľne žiť? Však to muselo byť utrpenie. Zavrčala som a ohnivým pohľadom prešla po okolí. V tom však niečo zaujalo moju pozornosť. Nastražila som uši a sledovala hnedého vlka, ktorý okolo seba vytváral podivný predmet z... ľadu? Kde tu sakra vzal teraz ľad? Ešte tak nemrzlo. To bola tá mágia o ktorej hovoril Ahvaryann? Privrela som oči a rozhodla sa to ísť preskúmať. Sám vlk vyzeral inak, než normálni vlci. Priam humorne, ale ak som od neho niečo chcela zistiť, musela som sa správať slušne. Ak ma i nepočul prichádzať od zadu, môj pach určite cítil. Nesnažila som sa však skryť, len som mu nahliadla cez rameno a vyriekla: "Ako sa ti to podarilo urobiť?" Zastrihala som ušami a očakávala, že možno po mne skočí, ale veľmi rada som provokovalaa druhé, živé bytosti. Z tohto vlka by som mohla vytrieskať plno odpovedí. Krv, ktorú mal ešte kde-tu na tele mi však hovorila, že budem spokojná viac než dosť. I keď bol mladý, ako som mohla cítiť, vedel o tomto svete viac než ja. Očividne. Preto som to musela využiť, keď som mala k tomu príležitosť!

//Severné hory

Pomaly som schádzala z hôr. Musela som si dávať pozor na to, kam kladiem svoje labky. Svah v nich bol dosť strmí a úlomky skalísk sa mi nepekne sypali pod labkami. Pokiaľ by som zle stupila, určite by som sa zošmykla až do jednej z dolín pohoria. Nemala som v pláne nechať svoj život vyhasnúť tak skoro, preto som opatrne zostúpala až dole, kde sa moje končatiny mohli dotknúť pevnej pôdy. Odfrkla som si, otriasla som sa a vydala som sa po ďalšom otvorenom priestranstve. Ako som však kráčala touto nudnou, pochmúrnou scenériou, moje ohnivé zraky zaujal akýsi podivný predmet v diaľke. Čo to sakra je? pomyslela som si a vydala sa k tomuto prazvláštnemu predmetu. To si niekto zo mňa musel robiť srandu nie? Podišla som k divnému oranžovému patvaru, ktorý mal v sebe rôzne výrezy. Ako vlka ma nenapadlo, čo by to mohlo predstavovať. Bolo to jednoducho... divné. Nakrčila som ňufák a oňuchala tu vec. Nevoňala vôbec vábne, čo si budeme rozprávať. Zamračila som sa a zašvihala niekoľko ráz chvostom zo strany na stranu. Keď sa to nedá ani jesť, čo to ksakru je? Možno to žerú len vybrané druhy zvierat? To bola jedna z možností. Avšak následne som si všimla, že týchto predmetov je na pláni niekoľko, dokonca som si spomenula, že som ich zmrznuté varianty videla i pri prechode pohorím. Zamračila som sa. Žeby chceli obsadiť túto krajinu?

//Les pri Moste cez Lúku

Zdalo sa, že lúka je nekonečná. Pretočila som očami. Nudila som sa. Nemohla som nič robiť. Možno si tak niečo uloviť? Táto myšlienka mi vzkrsla v hlave v momente, keď som ucítila čerstvú pachovú stopu drobného hlodavca. Zastrihala som ušami a vydala sa po jeho pachovej stope. Čoskoro som králila uvidela. Doširoka som sa usmiala a prikrčila som sa k zemi. Približovala som sa tesne u zemi, že moje brucho lízalo už vyschlú trávu. Následne som sa rozbehla a utekala chvíľu za zajacom, než som ho dobehla a zahryzla sa mu do krku. Železitá pachuť krvi sa mi rozliala v krku. Spokojne som si oblizla ňufák a vzala ušiaka. Rozišla som sa smerom k neďalekým horám, kde by som si mohla svoj úlovok spokojne zožrať. Ľahla som si pod jeden skalnatý previs a začala žrať. Schuti som sa oblizla. Aspoň som konečne zaplnila ten notravný žalúdok, pomyslela som si a zastrihala ušami. Nejakú chvíľu som oddychovala na mieste, no potom som sa vydala ďalej. Chcela som prejsť hory a vidieť, čo sa nachádza za nimi.

//Sokolí zrak

Vlk sa očividne necítil na to, aby viedol so mnou konverzáciu. Po chvíli ma unudil. Vyzeral slabo a slová o tom, že sa tu len nedávno ukázal, boli pravdivé. Bol mi na nič. Musel som nájsť preto niekoho iného, kto ma tu povedie a ukáže mi niečo, čo som ešte nemala tú možnosť zistiť alebo objaviť. To sú všetci v tejto krajine tak neskutočne sprostí a nudní? pomyslela som si a pretočila červené oči v stĺp. Tak či tak sa mi možno niekedy v budúcne tento vlk zíde. Preto som vyčaril zubatý úsmev a zamrkala na neho očkami. "Rada som ťa spoznala, si úžasný vlk, ale je na čase vydať sa ďalej. Verím, že sa zase niekde uvidíme," zatiahla som smerom k nemu a obtrela sa mu u odchodu bokom tela o ten jeho. Spokojne som pokračovala ďalej na juh. Bola som zvedavá, čo mi táto krajina ešte ponúkne. Zatiaľ to stálo za starú bačkoru. Potrebovala som viac, ale kde to mám zohnať? Zamračila som sa. V lese som ucítila ďalšie dva pachy, no miesili sa s podivným mrazivým pocitom, ktorý mi prebehol po chrbte. Nie, rozhodne to tu nebolo ďalej bezpečné, preto som pokračovala viac na juh, kde sa mi les otvoril a ja mohla uzrieť ohromne dlhú planinu.

//Severné hory cez Lúku

Privrela som oči a zaškerila sa. "Ktovie, vlci tu sú isto šialení, ale nemusí to byť ďaleko od pravdy. Už i tá vec cez ktorú som sa sem dostala vyzerá ako niečo, čo by postavila človečina. No vieš čo som si všimla? Nikde som dvojnožcov necítila. Ako mi to vysvetlíš?" opýtala som sa ho s úškrnom. Určite by to nepostavili vlci len tak holými zubami a labkami. Zastrihala som ušami. Zdá sa, že ani tento vlk sa nikdy nestretol s mágiou, pomyslela som si. Ja som to nemohla tak na rovinu povedať. Bolo viac druhov mágie, aspoň čo som ja uažila za svoj krátky život. Povzdychla som si. Kiežby som našla toho šedivého idiota, ktorý tu rozdáva tie magické predmety, aby som mu niečo ukradla a i ja bola mocná ako väčšina na tomto ostrove. "Dlho? Neviem, nie moc dlho," povedala som mu úprimne. "Zatiaľ som tu však našla aspoň dvoch svojich súrodencov a v tomto lese ucítila i tretiu sestru," skonštatovala som nakoniec a pozrela sa červenými očami na vlka. "Hm, tak to si tu kratšie než ja. Preto nič nevieš, už tomu rozumiem," odvetila som na jeho slová a rozhliadla sa okolo seba. "Rada by som to tu lepšie preskúmala. Pridáš sa ku mne?" ponúkla som mu svoju spoločnosť. Aspoň by som mala nejakú návnadu, keby som sa dostala zase do trablí. zazubila som sa tajomne nakoniec a zadívala sa mu do očí.

Kroky, ktoré som počula patrili zvieraťu a nie tak hocijakému. Privrela som zraky a medzi stromami hľadala vlčiu srsť. Žeby to bol môj drahý súrodenec? pomyslela som si trpko, no okamžite ma táto myšlienka opustila, keď som zazrela bielu srsť. Nikto z nášho vrhu nebol biely, ani len pach, ktorý so sebou priniesol, nepatril nikomu z mojej rodiny. Odfrkla som si. Vyčkala som, pretože vlk sa priblížil až k môjmu miestu, na ktorom som sa nachádzala. Prezrela som si ho a podľa pachu, výzoru i hlasu, som napokon usúdila, že ide o vlčicu. Veľmi nevychovanú vlčicu. Tak tá asi nikdy nepocítila výchovné tesáky zaryté hlboko v kostiach, pomyslela som si, no navonok som nedala nič poznať. Usmiala som sa, skutočne priateľsky. "I tebe dobré ráno želám, vĺča," zatiahla som smerom k nej a spravila pár krokov, aby som urobila okolo jej sediaceho telíčka niekoľko krúžkov. "Si na ostrove, očividne. Z každej strany pevniny je more. Nedá sa odtiaľto odísť, pobehuje tu divný šibnutý starý vlk s obchodom a všetci tu ovládajú mágie," zhrnula som jej to čo najstručnejšie. Totálne hnusný a odporný svet z ktorého som sa chcela dostať preč a i keď mi bolo povedané, že to nejde... musela existovať cesta, ako skutočne odísť, lenže... ako?

//Most

Po prekonaní toho vražedného mostu som si konečne mohla oddýchnuť. Nechcela som si to priznať, no dosť ma to vyčerpalo. Preto som zašla hlbšie do lesu, aby som sa nemusela dívať na ten podivný úkaz. Už nikdy viac som cezeň nemienila prejsť. I keby som sa nemohla vrátiť na prvý ostrov, ako hovoril Ahvaryann. Možno tu existovala iná cesta, keď to bola krajina plná mágie. Zastrihala som ušami a pohliadla smerom niekam medzi stromy. Zdalo sa, že som tu bola sama. Aspoň v mojej blízkosti som nikoho necítila ani nepočula. Avšak, zarazil ma jeden starší pach, ktorý som tu ucítila. "Mamon?" vyslovila som do vetru a zastrihala ušami. Mohla to byť skutočne ona? Pach svojich súrodencov by som poznala i s demenciou. Predsa každý si pamätá niekoho koho miluje i nenávidí zároveň, všakže? Zamračila som sa. Pokiaľ tu je i Mamon, Ahvaryan či Aphrodite... neznamená to fakt, že by tu mohli byť i ďalší traja? Spozornela som. Začula som totiž praskanie vetvičiek a listov, ako sa lesom niekto pohyboval. Možno to bolo len zviera, ale ktovie. V tento moment som i dúfala v to, že by to bol jeden zo súrodencov. Už dlho som na žiadneho nenarazila. Chcelo si to trošku vyrovnať účty. Usmiala som sa zubato a tesáky sa mi len tak v slabnúcom mesiaci zaleskli.

//Spálenisko cez Temný les

Pokračovala som opäť pomedzi stromy temného lesu. Zamračila som sa, keď som začula podivný spev z diaľky. Nie, nebol to spev. Ale len zhluk podivných tónov. Natočila som hlavu na stranu a odfrkla si. Pomaly som pokračovala ďalej, skúmajúc všetko, čo sa mi podarilo vnímať zmyslami. Táto zem je divnejšia a divnejšia. Nechápem, prečo tu chcú tí idioti žiť dobrovoľne! pomyslela som si zatrpknuto a poprevracala oči v stĺp. Zastrihala som ušami a zastavila sa. Z lesu sa ozval podivný škrekot, aký som počula i vtedy v tej jaskyni. Vzhľadom na to, že bola noc, som sa radšej vydala k podivnej stavbe, čo viedla na druhú stranu priepasti. Nechcela som tu ostávať ani o sekundu dlhšie. Ešte by ma niečo zožralo. A to som nemohla dopustiť skôr, než preskúmam miestne končiny úplne. A možno zatrepem kopytami skôr, než sa tak stane, pomyslela som si, keď som stupila na prvé brvno mostu. Nepáčilo sa mi to, ale že vôbec. Pokračovala som ďalej, musela som si dávať poriadne bacha, aby som niekde nezletela. A hlavne, keď som prišla do miest, kde chýbala doska. Prehltla som sliny a zamračila sa. Našťastie som mala dosť dlhé laby, aby som to prekročila. No chudáci vĺčatá... Nakoniec sa mi však podarilo dostať až na druhú stranu.

//Les pri moste