Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Ďakujem za odmeny!

Lissandra -> 15 kšm, 1 rubín, 3 % (3x3) 9 kšm
Zeiran -> 15 kšm, 1 rubín, 3 % do zátvorky k sile
Tiara -> 15 kšm, 1 rubín, 3 % do sily (po zapísaní bude 44/40)
Riveneth -> 15 kšm, 1 rubín, 3 % do sily

Zapsáno

//Temný les

Stromy začínali rednúť a vo vzduchu sa vznášal podivný zápach spáleniny. Zamračila som sa. Toto sa mi vôbec nepáčilo. Potriasla som hlavou a zdĺhavo si zívla. Bola som celkom i unavená, ale musela som pokračovať ďalej na juh. Tu som rozhodne odmietala spať. Síce som sa nebála, ale hlúpa som tiež predsa nebola. Chcelo by to nejaký pekný, príjemný lesík s množstvom nôr, ktoré by som mohla využiť vo svoj prospech, pomyslela som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. To by bolo rozhodne najlepšie, ale kde ja tu taký nájdem. Hlavne po tom, čo som sa dostala na spálenisko. Nič iné len prach, ktorý sa tu víril v menších víroch. Zamračila som sa. Tu asi nič nenájdem, pomyslela som si a zamračila som sa. Vydala som sa teda inam popri priepasti k moru. Sledovala som v diaľke podivnú veci, ktorá visela vo vzduchu. Potriasla som hlavou a pokračovala. Popol sa mi lepil na labky. Odfrkla som si a pokračovala ďalej. Čo to sakra je, pomyslela som si, keď som sa približovala k tej vesty, zavesenej medzi dvoma útesmi. Čo to... bolo? Zastavila som sa na hranici dreveného mostu.

//Les u Mostu cez Most

//Jazero Smrti cez Pityas

Pomaličky som kráčala pomedzi stromy temného lesu. Ako to povedal Khan? Každý so slabšou povahou by sa ho tu bál? Asi to bola pravda. Nuž. Ja sa bála asi len samotnej smrti, no ani tej vlastne nie. Čakala som však, kedy ma príde skosiť. Pobavene som sa uškrnula a vykračovala som si ďalej. Zdalo sa mi, že som opäť ucítila pach Ryšavca, no možno sa mi to len zdalo alebo som prešla po stope, kadiaľ som šla práve s ním pred pár dňami. Tak či onak ma však nezaujímal a chcela som sa ho na moment zbaviť. Kadiaľ by som sa však mala vydať? Táto krajina mi bola neznáma a a nepoznala som úplne všetky lokácie, ktoré by som mohla navštíviť, preto mi neostávalo nič iné, len si ho lepšie preskúmať. Juh, sever, východ? Kadiaľ, že sa moja duša vyberie? pomyslela som si pobavene a pohľadom prešla na juh. Možno by nebolo na škodu, keby som sa vydala práve tam? Privrela som zraky a zamierila teda na juh lesu, ako som i pôvodne chcela, keď som sem prišla, len ma obrátil Ryšavec. Teraz mi to však prejde a ja sa pozriem i na to miesto!

//spálenisko

Zdalo sa, že Ryšavec už ďalej nestojí o moju prítomnosť. Sledovala som ho pohľadom, keď sa otočil a kráčal preč. Odfrkla som si. Takže vlci, ktorí sa boja temnej aury, hovoríš? pomyslela som si pobavene a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Skutočne to nemohol myslieť vážne. Veď ako i ja poznala také tintítka, ktoré by najradšej umreli než by mali zájsť do týchto temných končín. No rozhodne to nemohli brať tak, že všetci vlci sú takí. Kdeže. Medzi týmito ňoumami sme žili i my, ktorí sme tie tiene temnoty vytvárali. Pobavene som sa usmiala a našla ten jeden z mála stromov, ktorý ráastol na brehu. Nevyzeral príliš zdravo, ale tak nečudovala som sa tomu. Mohla by som si trocha pospať, pomyslela som si a vydala sa nájsť si kus miesta na spanie, no v tom ma napadlo, že by som skutočne mohla preliezť hory a vydať sa do nášho úkrytu, ktorý sme s Ahvom objavili. Aspoň by mal nejaké využitie. I tak sa zdalo, že sa počasie pomaly zhoršuje, preto som zamierila späť do hôr.

//Temný les cez Pityas

//Oáza

Zadumane som sa zamyslela nad jeho slovami. "Hmm," začala som a chvíľu ešte nad tým rozmýšľala, než som dodala: "Nemala by som aspoň výčitky svedomia, že som ťa pripravila o život." Doširoka som sa usmiala a pokračovala ďalej. Bolo to tak, no nie? Ak ste s niekým uzavreli partnerstvo, museli ste k nemu niečo cítiť a to vo vás tak či onak vyvolá pocit viny v konečnom dôsledku. Prešla som si jazykom po tesákoch. Rovnako ako som to cítila k mojej prvej obeti. Dodnes na ňu nezabudnem. Zdvihla som hlavu a pohliadla na špičky hôr. Usmiala som sa. Doširoka a skutočne nadšene. Zastavila som sa až ostal stáť i on. Rozhliadla som sa po okolí a hľadela na tú spúšť, ktorá sa vyskytovala v okolí jazera. Toto bolo... ono? "Báť?" opýtala som sa ho ako hlúpe šteňa a natočila hlavu na stranu. "Myslíš tých pár kostričiek, ktoré mi už neublížia?" riekla som a začala sa smiať. Skutočne mal veľmi nízke predstavy o mne a mojej osobe. Ja by som sa nezľakla ani samotného diabla, keby vystúpil na zem. Odfrkla som si. Ani v momente, keby mi pri vedomí zo mňa trhá črevá. I tak by som sa mu dívala do očí a usmievala sa. Nikto ma nedokázal zlomiť, pretože to väčšinou ja bola ten démon ukrývajúci sa v temných tieňoch. "Počúvaj ma, keď sa ma tak hrozne snažíš vydesiť, neznamená to, že je to desivé pre teba? Lebo mne ani na um nepríde, že by sa tohto tu niekto mohol báť. Je to na smiech," dodala som nakoniec a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Desivá mohla byť jedine predstava pre tých, ktorí vyprahnutí hľadali v celej púšti vodu a našli len toto prehnilé jazero do ktorého by som si neomočila ani špičku chvostu.

Na moment som sa zamyslela. Mala som vôbec niečo, čo by patrilo k môjmu pôvodu? Netušila som. Nikdy som skutočne v žiadnej svorke nežila, väčšinu svojho života som prežila na vlastnú päsť a so svojimi súrodencami. "Azda ťa sklamem, ale nie. Bohužiaľ, nie sme úplne klasická... rodina," odpovedala som mu na jeho otázku, ktorá nebola otázkou, ale i tak som na tie slová odpovedala. "Hm, nikto. Ani ja ani ty nie sme podľa mňa stavaní na pobývanie takejto časti krajiny," tentoraz som mu to povedala pokojne, možno i zamyslene. Nesedelo mi to proste. Oblizla som si ňufák, zase som bola smädná. Prešla som preto k vode a napila sa. Keď sme sa dostali k téme, že by som ho pokojne mohla roztrhať, nezdalo sa, že by moje slová bral nejako vážne. Zazubila som sa. "Poznám vlkov, ktorí žili po boku svojho partnera, ktorému celé roky verili a v konečnom dôsledku ich i tak dokázal roztrhať na kusy pre vlastný úžitok a potešenie. Preto tvoja dôvera v úplne cudzieho vlka je... pozoruhodná a naivná," odvetila som s počuteľným prízvukom a zamávala hlasom zo strany na stranu. Veril mi. Oh, tak veľmi mi veril. Pre túto chvíľu sa však obávať nemusel. "Hm, samozrejme. Idem! Kam ma to vedieš?" pokračovala som a nasledovala jeho Ryšavý chvost, ktorý sa pomaly rozišiel niekam k pohoriu na západe.

//jazero smrti

"Hm, rodinná tradícia. Hlúpa, ale také sú všetky," povedala som nakoniec po tom, čo mi odpovedal na otázku. Nechápala som stále, prečo by niekto žil na takom nehostinnom kuse zeme. "Hm, síce nerozumiem tvojho výrazu... kilometre, ale vlk ako ty mi sem stále nepasuje," dodala som a odfrkla si. Tvory, ktoré som mala šancu vidieť, boli väčšinou menšie živočíchy. Dokonca sa mi podarilo na druhej strane brehu uvidieť i hlodavca, no niekde zmizol. Neexistovalo aby predátor o veľkosti dospelého vlka mohol prežiť v púšti, aniž by neustále neodchádzal do okolitých prérii, či nebodaj ďalekých lesov pre korisť. Bol príliš veľký, príliš mohutný, príliš huňatý a hlavne príliš tmavý. Moje pochybnosti budú na mieste, kiežby som sa vedela napojiť na jeho myseľ, premýšľala som ďalej a sledovala jeho telo. Z myšlienok ma vytrhli až jeho ďalšie slová. Pousmiala som sa. "Oh, zle sme sa pochopili. Za to, že ty ma vodíš po svete, som ti ešte neprehryzla tepnu," odvetila som ako nič a priateľsky sa na neho usmiala širokým, zubatým úsmevom. Síce som po tej ceste na ostrovy pomocou nejakých čarou dosť vyslabla a nebola som úplne vo svojej pôvodnej kondícii, verila som, že čas strávený v tejto krajine mi pomôže, aby som sa dostala do formy, akú som mala i kedysi. V zemi, kde som žila. "Hm, spoznávať a spoznávať. Je tu toho mnoho. Rôzne krajiny, podnebia, prvky... zvieratá dokonca a cestou som videla i podivné byliny. Nie so všetkým mi budeš môcť pomôcť, Ryšavec, ale mojim cieľom je spoznať všetko, čo moje oči môžu vidieť," odvetila som mu na jeho otázku a zašvihala chvostom. Otázkou ostávalo, kam ďalej v najbližšej dobe upriamiť svoje labky?

"Áno, pointu. Každé územie, ktoré sa rozhodne niekto obývať, musí mať pre jedinca nejakú podstatu. Či je to už rodina alebo fakt, že nemá kam ísť... i lokácia svorky znamená veľa. Sú také, ktoré nemajú dostatok koristi či vody a preto sa presúvajú inam," pokračovala som vo vysvetľovaní svojich úvah. I ja a moji súrodenci, keď sme cestovali, museli sme si vyberať lesy a hory, ktoré za to stáli. "No i tak si sa do piesku vrátil. Zvláštne. Prečo si neostal inde, kde je hojnosť koristi, vody i úkrytov. Nedáva mi to logiku, ale tú asi dosť postrádaš," skonštatovala som pobavene nakoniec a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Zamračila som sa, pretože on postrádal niť toho, čo som mu rozprávala. "Hm, v prvom momente by som sa v takejto situácii ani nikdy neocitla. Mám predsa rozum a nebudem liezť niekam, kde je život ťažší. Za druhé, dokázala, ak by mi z toho kápla vysoká odmena, ktorú by som mohla zužitkovať. Nič nie je zadarmo," odvetila som mu na to a kývla ramenami. Skutočne nechápal pointu života a fakt, že by sme si mali veci uľahčovať a nie sťažovať. Bol divný, mega divný.

//Púšť

Potriasla som hlavou a odfrkla si pohŕdavo. Nepáčilo sa mi to moc. Celá táto krajina bola taká... hnusne odporná. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Akú má ale pointu prežiť v takejto... diere?" začala som a prešla som ohnivom zrakom po piesočnatých dunách, premýšľajúc nad jednou jedinou otázkou. "Prečo by vôbec niekto chcel žiť v niečom takomto? Veď tu poriadne nič nežije, nemá tu čo ochraňovať a ani čo získať," pokračovala som vo svojom rozprávaní a spočinula pohľadom na vodnej hladine. Sklonilasom hlavu až k nej, odfrkla si a začala piť. Voda nebola teplá, ako som si najprv myslela, že bude, ba naopak. Bola veľmi príjemne chladivá. Aspoň k porovnaniu s okolitým podnebím. "Keby som útočník a dobíjam si strategické pozície, púšť by som sa vyhla veľkým oblúkom," riekla som, až som zdvihla hlavu od hladiny a s kvapkajúcou vodou z mojej brady som sa kukla na Khana. "Vieš, jediná vec, na ktorú by som dokázala púšť využiť, by bolo práve ukrytie sa v jej srdci na takomto mieste. I tak by som ale najskôr hladovala, keby tak učiním, keď nad tým tak premýšľam," dodala som a zamyslene som zvráštila čelo. Skutočne mala púšť nejaké opodstatnenie alebo bola úplne na dve veci a bola škoda do nej chodiť?

Nadvihla som spýtavo obočie a pozrela sa na Faninku. "Nie je tak pusté? A čo tam také máte? Veľmi si to neviem predstaviť," opýtala som sa jeho a potriasla hlavou. Všade samé zrnná piesku. Odfrkla som si. Nič iné tu nebolo. Aspoň som si to myslela. "Podľa mňa tu nemôže nič poriadne rásť. Tá pôda je príliš vyschnutá," skonštatovala som a zašvihala chvostom zo strany na stranu. A ak by aj, bolo by to skutočne niečo záhadné, premýšľala som ďalej. Oblizla som si ňufák a pokračovala ďalej. Až som za jednou z dún uvidela niečo, čo ma zaujalo. Presne o tomto sme rozprávali! "Hm, pozri. Asi som našla ten tvoj kus zelene," riekla som smerom k nemu a rozišla sa dolu z duny, aby som sa dostala k oáze. Potriasla som hlavou a odfrkla si, keď mi niekoľko zrniečok piesku vletelo do ksichtu. Možno prídem na to, ako je možné, aby sa v piesku niečo uchytilo a rástlo. Korene tých rastlín musia siahať pekne hlboko, pomyslela som si a pokračovala v tomto fantazírovaní. Prehltla som na sucho. Bola som už celkom smädná. Konečne sa aspoň dočkám trochu chladivej tekutiny, ak náhodou tá voda nebude teplá, keď na ňu praží celé dni slnko!

//oáza

//duny

Slová, ktoré ku mne preniesol Faninko som nechala plávať. Ani som ich poriadne nepočula. Bola som príliš zaneprázdnená štveraním sa na chrbát jednej z dún. Piesok mi pod labkami prešmykoval a musela som sa veľmi sústrediť, aby sa mi podarilo niekam dostať. Učila som sa. Skutočne. Musela som prísť na to, ako vykonať tento pohyb. Kam správne stupiť a akým smerom sa vydať. Bolo to náročné, no učila som sa rýchlo. Nakoniec sa mi podarilo dostať na jednu z piesočných dún. Ostala som stáť a rozhliadala sa po okolí. Mala som z nej dobrý výhľad. Bohužiaľ ma mierne deptalo, aké rozsiahle sú piesky. Určite sa tu nejeden vlk stratil. Veď boli všetky rovnaké! Otočila som sa späť na Ryšavca a uškrnula sa. "Tak toto je tvoj domov? Mierne iritujúci. Všade len piesok. Musí to byť pre teba dosť náročné vidieť na ostrovoch toľko zelene," skonštatovala som a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Nie, ja by som tu rozhodne nemohla žiť. Veď by ma tu porazilo. Potriasla som hlavou a vydala sa po chrbte duny ďalej. Hlbšie do púšte. Chcela som vidieť viac.

Pousmiala som sa. "Oh, takže tebe nemôžem hovoriť tvojim menom? Smutné. Vieš, nikdy by som nechcela dosiahnuť bodu, že sa budem za vlastné meno hanbiť," odvetila som mu na to a vymýšľala vo svojej čiernej hlave ďalšie možnosti, ktorými ho môžem obohatiť v podobe skratiek a prezývok. Niečo, čo sa dotkne jeho ega ešte viac ako doteraz, pomyslela som si a začala kuť svoje tajné plány. Prešla som si jazykom po tesákoch. Bolo by fajn, ak by to bolo niečo... niečo viac urážlivé. Niečo, čo bude znieť ešte viac ako samica! "Hmm, volá sa to pud sebazáchovy. To normálne vlci majú, aby neskončili doživotne skryplený ako ty a tvoja laba. Neušlo mi, že na ňu krívaš," skonštatovala som a kývla hlavou smerom k nej. Ja som bola namiesto neho v sto percentnom stave. Prešla som si jazykom po tesákoch a vyčkávala, či mi to nejako vráti. "Škoda, tak si ho nájdem sama," dodala som napokon a vydala sa hlbšie do púšte, len aby som si to tu poriadne preskúmala.

//púšt

Privrela som zraky a zastrihala ušami. "Vážne to hovorí práve niekto, kto verí v nejaké primitívne božstvá?" preniesla som so smiechom. Bol tak komický. Skutočne by som sa nedivila, keby bol ešte úplne neskúsený v oblasti vlčíc. Zazubila som sa nad touto predstavou. "Možno, keby menej rozprávaš tie tvoje príbehy, aj by si mal nejakú družku, Faninko," riekla som smerom k nemu a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Naozaj, s ním by som dlhšie ako pár dní nevydržala. Rozprával viac než môj brat a to už bolo čo povedať. I tá jedna sestra mala dosť podrezaný jazyk. Odfrkla som si. "Tak ale to zveličuješ. Nič také predsa sa nestane. Veď ty si sa bál i tých pavúčikov vo veľkosti vlka! Veď to nič nebolo. Ešte si nevidel poriadneho grizzlyho alebo prerasteného losa," riekla som a pobavene sa uchechtla. Chcela by som ho vidieť stáť proti týmto zvieratám. Veď mi ho rozmáčkli ako taký mastný fľak! "Dobre, s týmto súhlasím a neviem sa dočkať, čo tu nájdem! Existuje v púšti i nejaký tajný poklad, ktorý by som mohla objaviť?" otázala som sa ho ďalej a nadvihla spýtavo oči, v ktorých sa mi zaleskol chtíč. Určite by som vyzerala v očiach druhých o niečo lepšie, keby mám plno starých, vzácnych predmetov!

Oblizla som si ňufák, ktorý som mala ešte od krvi. Pobavene som sa zasmiala nad tým, ako sa rozčuľoval. Skutočne ho bolo tak jednoduché vyprovokovať? Avšak, všimla som si jedno. Jeho papuľa viac mlela slová do obehu, než aby skutočne niečo urobil. Patril k tým idiotom, ktorý mali veľké slová, no malé činy. Privrela som oči. Aspoň s ním bude viac zábavy, i keď najskôr z neho asi ohluchnem. "Vážne? Podľa mňa by mal skutočne boh chutiť ako nejaký tvor, ktorého nemožno popísať inak, než bájne. Napríklad mäso, ktoré nebude také pevné, ale vláčne ako morská pena a jeho chuť sa bude rozplývať na jazyku. Oh, skutočne. To by som ocenila," rozprávala som mu zasnene. Skutočne. Tak by som chcela chutiť i ja. A to som mala k bohovi úplne najbližšie! A možno som tak i chutila. Ktovie. Nikdy som sa neskúšala sama seba zjesť. Možno by som to mala skúsiť, aspoň trošku sústa, pomyslela som si a zamyslene zašvihala chvostom. Medzitým začal zase rozprávať. Počúvala som každé piate slovo, pretože ich bolo skutočne veľa. "Čo je to škorpión? Je to aspoň rovnaká výzva ako tie prerastené mutácie pavúkov v podzemí?" opýtala som sa ho už s niečo väčším záujmom. Ak noc prinášala v púšti nejaké beštie, rozhodne som ich chcela vidieť a pokúsiť sa s nimi zabojovať. Dúfala som, že mi rozpovie nejaké príbehy o monštrách, ktoré sa pieskom pohybovali.

"Hm, keby si duch tak by si necítil bolesť," začala som a z ničoho nič som ho zahryzla do laby. Tesáky sa mi zaryli do jeho mäsa a ja ucítila sladkú chuť krvi. Reflexívne však musel labou trhnúť, preto som ho hneď pustila. "Chutíš odporne. Ty určite nebudeš duch," skonštatovala som a s krvavou papuľou som sa na neho zaškerila. Ktovie, čo si musel o mne myslieť. Nebola som úplne podľa bežných noriem bežných vlkov, ktorí sa len usmievali a rozprávali sa o počasí. Kopec sťažností a možno i pomsty za môj náhly výpad som prešla len tak, ignorujúc. Bolo mi skutočne jedno, čo mi na to povie. Ja si len potvrdila svoje a to, že skutočne nie je žiadnym duchom ani bohom. "Ani to božské meno neznelo nejako vábne, ak mám byť k tebe úprimná, čo by si si mohol i celkom vážiť, pretože ja často úprimná nie som," odpovedala som mu na jeho rozhorčenie a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Skutočne som verila, že aspoň to jeho pravé meno bude za niečo stáť, ale sklamala som sa v tom. "Neviem, som až tak zaskočená z toho, aký je to prepadák, že ma i môj smäd prešiel," odvetila som a odfrkla si pohŕdavo. "Hm, o tom by som tiež začala pochybovať," dodala som a premerala si ho. Vážne? Vlkov z teplých krajín som si predstavovala trošku inak. Keď už tí na severe boli malé medvede, tie z tepla by mali mať srsť ako srny, správne? Privrela som oči. Ja by som takú krátku ju mať nechcela, veď by som vyzerala príšerne! "Je tu i niečo iné na robenie okrem váľania sa v piesku? Za chvíľu príde noc, aspoň v tme tu niečo existuje?" pokračovala som ďalej a pohľadom prešla na západ slnka, ktorý sa chýlil ku obzoru.