Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Temný les

"Hm a nevymýšľaš si tak trochu? Ak je niekde ťažké prežiť, vyzeral by si inak," odvetila som a prešla si ho pohľadom. Rebrá mu moc netrčali, práve naopak, prišiel mi i celkom dobre živený. "Nuž, mám k tomu určité dôvody si to myslieť," začala som a prešla si ho poriadne ohnivými zrakmi. Ach, kiežby si ty vedel, pomyslela som si smerom k nemu a premýšľala, čo mu mám vlastne takého povedať. Prešla som si jazykom po vnútornej strane tesákov. "Povedzme si, že ten čo smrť prežije, tak rýchlo sa do jej spárov nevráti," dodala som, aby som mu odpovedala na jeho predchádzajúcu otázku. Napriek tomu som sa zaškerila a vypytovala sa na jeho meno, aby som vedela, čo mu mám vyryť na hrob, keby viem písať. "To znie ako meno pre vlčicu, Fany" posmešne som povedala a pokračovala po piesku. Bol vlhký, spŕchnuť muselo i v púšti. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. "Nič moc," skonštatovala som, keď mi predstavil veľkolepé miesto kam sme dorazili. "Čakala som... viac," odvetila som nakoniec a mykla ramenami. Toto na mňa vôbec neurobilo dojem, ba práve naopak. Celkom ma tá prázdnota i nudila.

Privrela som oči a sledovala vlka, keď mi povedal niečo, čo ma dosť zaskočilo. Nedala som to však na sebe poznať a len premýšľala. On je odtiaľto? To mi nevychádza. Ahvaryan hovoril niečo iné o tunajších vlkoch, premýšľala som ďalej. Zašvihala som niekoľko ráz chvostom zo strany na stranu. Skutočne? "Domovinu. Ty si tunajší? Neprišlo mi to tak ani z tvojich slov," zatiahla som, no nasledovala som ho. Prechádzali sme lesom, ktorý sa snažil na nás pôsobiť tým najhorším dojmom. Avšak na mňa to nemalo žiaden účinok. Zastrihala som ušami a pozrela sa niekam do diaľky, kde medzi stromami začali presvitať piesočné kopce. "Ty, Ryšavec," oslovila som ho a pozrela sa smerom na neho, zatiaľ, čo som formulovala slová vo svojej hlave. "Aké je to tvoje skutočné meno? Nech aspoň viem o tebe povedať druhým, keď zatrepeš kopytami pri ďalšom nebezpečnom počínaní," riekla som a pobavene sa zachechtala. Skutočne som mu to meno božstva nežrala. Neprišiel mi na to dosť honosný. To i ja som sa už mohla prezývať Bohom. Čo bol skutočný paradox. Usmiala som sa.

//duny

//labyrint

Vyhrabala som sa z diery pekelnej opäť na pôdu lesa. Otriasla som sa. Bola som celá od prachu. Chcelo by to nejakú vodu, pomyslela som si kyslo a uchechtla sa. Kam sa teda vydať ďalej, Ryšavec určite pošiel. Oblizla som si temný ňufák, no keď som začula klepanie pazúrov o skalnatú pôdu, otočila som sa smerom k vlkov, ktorý vychádzal z hlbín jaskyne. Odfrkla som si. "Takže si prežil... škoda," odvetila som smerom k nemu a zašvihala chvostom zo strany na nastranu. Skutočne by som bola radšej, keby sa mi ho podarilo zbaviť a nebola by to ani len moja vina. Takto som s ním však musela tráviť ďalší čas alebo sa ho nejako inak zbaviť. Keď ti okolnosti nempomôžu, stále to môžem urobiť sama, pomyslela som si a pokývala nad svojimi myšlienkami hlavou. "Hej ty chytrák, keď už si prežil. Poznáš nejakú vodu, ku ktorej by sme mohli zamieriť?" opýtala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie. O jednom jazere za horami som vedela, ale mohol mi ukázať nejaké nové miesto predsa. Aspoň k niečomu mi bude, keď už prežil i tak.

Vyhla som sa jeho klepetám a labou mu podkopla u tohto výpadu ďalšie dve nohy. Nebolo to o nič náročnejšie, než sa naťahovať s kadejakými idiotmi, ktorí si mysleli, že si ma môžu privlastniť. Práve naopak, bolo to celkom záživné. Pousmiala som a keď som vyskákala na vyššiu skalu, stratila som sa tej beštii z dosahu. Mohla som sa však zakrádať ako som chcel, cítila ma. Pavúky reagovali na vibrácie zeme a povedzme si na rovinu, vlk ako taký nebol najľahší. Veď počkaj, pomyslela som si a ako som kráčala po závale z kameňov, uvoľnila som svojou váhou túto celú masu. Hneď ako sa mi pod labkami zatriasla, vedela som, že to nedopadne veľmi dobre. Aspoň pre tým, čo boli dole. Ja sama som však mala menšie komplikácie, kedy som sa musela dostať z týchto prvotných kameňov, ktoré začali padať. Preskákala som až na ďalšiu pevnú, skalnú rímsu a sledovala, ako tento posunutý zával zasiahol pavúka a niekoľko kameňov sa skotúľalo i kRyšavcomi. Ten sa musel vyhnúť väčšiemu šutru, ktorý sa kotúľal ďalej, čím zrazil i pavúka, ktorý otravoval jeho a rozletel sa o stenu jaskyne. začala som kašľať, vzhľadom na to, že suť so sebou zdvihla i prach. Keď však opadol, uvidela som siluety ďalších desiatok pavúkov, či iných podivných tvorov, ktoré musela táto vibrácia posuvu privolať. Zamľasakala som a pobavene zoskákala dole. Rozbehla som sa odkiaľ sme vlastne prišli a keď som prechádzala okolo Ryšavca, zatiahla som: "Rada som ťa spoznala živého!" S pobaveným smiechom som sa hnala k východu, zatiaľ čo ten roj potvor sa blížil veľmi rýchlo k Ryšavcovi. S jeho nohou a egom som mu nedávala veľké nádeje. No s vnútornou spokojnosť s menšieho vzrušenia, som sa vyškriabala späť na povrch do lesu.

//les

Slová Ryšavého som nepočúvala. Neboli dôležité, len nejaké hlúpe kecy. Ja sa skôr zamerala na samotnú jaskyňu a zvuky, vďaka ktorým som dokázala po chvíli rozlíšiť i približné smery a počty. Niektoré zvuky sa od seba odlišovali, čo mi dalo jasnú predstavu o viacerých končatinách alebo iných jedincoch. Toto môže byť ešte zábava, pomyslela som si trpko a pokývala hlavou v náznaku vlastného pritakávania. Ryšavého som nechala byť Ryšavým. V tieni jaskyne som sa rozišla k onej beštii, ktorá sa vydrala spomedzi skalísk. Vedela som o prítomnosti ďalších, ale to mi momentálne nebránilo v tom, aby som sa trošku pohrala s tým, čo sem prišlo na prieskum. Tesáky sa mi rozšírili v úsmev a zúbky sa mi len tak v tlmenom prenikaní lúčov zhora zaleskli. No poď sem poď maličký, pomyslela som si a dostala sa až za pavúka, vzhľadom na to, že svoje hnusné oči upieral predovšetkým na Ryšavca. Pobavene som sa začala smiať, keď som zozadu na neho skočila. Pavúk bol však rýchlejší a v momente sa mi vyhol i otočil tvárou v tvár. Výstražne sa postavil na zadné nohy a syčal do mňa svojimi klepetami. Chabé, prebehlo mi mysľou a zašvihala som chvostom zo strany na stranu. "Zatancujeme si?" preniesla som smerom k nemu a spravila výpad, jeho reflexy boli rýchle a prchké. Podarilo sa mi vyhnúť jeho prvotnému skoku a tesákmi som zdrapila jednu z jeho nôh. Prudko som trhla, až mi ostala v papuli. Šikovne som uskočila do strany, keď tvor zareval. "Pfoď fi fu zobfať," zamumlala som pobavene k pavúkovi s nohou v papuli a začala uskakovať jeho ďalšiemu útoku.

Ja tiež :<

Zastavila som sa v prvej sieni jaskyne a nechala vlka pokračovať do tmy. Moje ohnivé zraky sa v prvom rade začali obzerať po mieste, kde sme sa to vlastne ocitli. Z nejakého dôvodu ma oblial šiesty zmysel a zvýšil moje vnímanie zmyslami. Niekedy je rozum viac než ego, drahý, pomyslela som si smerom k nemu a v tomto šere splynula vďaka sfarbeniu s okolím. Začala som sa ako tieň plýžiť po kraji chodieb a siení, až som sa dostala blízko Ryšavého. Z tma som sa dívala na priestor, kde bolo plno skál. Nakrčila som ňufák a zastrihala ušami. Jeden zo zvukov sa odrážal bližšie, než bolo potrebné. Cvakanie klepiet tesákov mi rezonoval v hlave. Prikrčila som sa väčšmi k stene a dívala sa na prerasteného pavúka, ktorý mohol byť hádam veľký ako priemerný vlk! Aha ho. Toto začína byť zaujímavé, pomyslela som si a s rozžiarenými očkami sa dívala na obrovskú siluetu, ktorá sa vydrala spoza jedného rozvaleného kameňa. Bola som zvedavá, ako na neho zareaguje Ryšavec. Ostávala som preto v tieni, sledujúc okolie. Nemohla som tu však ostať večne. Neustále som pociťovala divný, mrazivý dotyk na svojom zátylku, akoby ma niečo prepaľovalo pohľadom. Nebola som naivná, očakávala som, že ich tu bude viac. Oveľa viac.

//temný

"Dobre, môžeme počkať, až padne tá najkrutejšia zima a potom pôjdeme do hôr. Uvidíme, kto z nás vydrží dlhšie, čo povieš? A aby to nebolo nezmyselné, môžeme sa o niečo staviť," riekla som smerom k Ryšavému a usmiala sa od ucha k uchu. Už dlho som žiadnu dohodu neuzavrela. Preto ma tešilo, že som teraz mala k tomu priestor. "Desivejšieho nedesivejšieho. Počul si už o lese, kde žijú tvory podobné veveričkám, no s neutíchajúcim hladom po krvi?" pokračovala som ďalej a zamrkala niekoľko ráz, aby si moje oči zvykli na prítmie jaskyne, kam sme sa dostali. Už na začiatku ma do ňufáku ovalila zatuchlina a vlhkosť. Avšak do toho všetkého som pocítila i smrad rozkladajúceho sa mäsa. Ktovie, čo tu tie príšery v podlednej dobe ulovili a či ďalšou korisťou nebudeme práve my. Čoskoro som začula i pazvuky z rôznych smerov, ktoré sa odrážali od skalnatých stien. Zvedavo som sa dívala na vlka. "Tvoj hrdinský um sa čoskoro môže potvrdiť, ryšavec. No tej tvojej labe neverím," skonštatovala som, keď som si pri chôdzi za ním, mohla všimnúť jeho krívanie. Nebolo výrazné, no i tak bolo poznať. Skepticky som si ho prezrela. On skutočne ako nejaký bájny hrdina nevyzeral.

"Hm, teba by predsa mohol. Pokiaľ pochádzaš z krajiny piesku, rozhodne tvoja srsť nie je stavaná do chladných, krutých zím, nemám pravdu?" zatiahla som smerom k nemu a nadvihla obočie. Čo som ja však mohla vedieť o pieskovej krajine? Povery rozprávali o ukrutných výkyvoch počasia. No čo som ja mohla tvrdiť o krajine, v ktorej som nikdy nebola. Avšak i pri cestovaní s Ahvaryanom som mohla zahliadnuť piesočné kopce v diaľke. Žeby tu skutočne tiež existovalo miesto, v akom tento vlk vyrastal? "Vážne? Prežil si i snehovú víchricu v horách? Nepriazeň dažďu v úžinách, či orkány na pobreží?" tázala som sa ho ďalej s privrenými očami. Stále som dumala nad tým, či je naozaj taký idiot a všetko, čo hovorí, je arogantná výpoveď jeho ega... alebo sa len vykresľuje ako najväčší hrdina. Tak či onak ma zatiaľ nepresvedčil, že by stál za nejakú zvýšenú pozornosť. Nakoniec sa vydal niekam do útrob lesa a ja som ho nasledovala. Keď som však z diaľky videla vchod do podzemia, kam mieril. S otázkou v očiach som sa na neho pozrela, kam ma to chce odtiahnuť. Nakoniec som sa však pousmiala. Uľahčí mi to prácu.

//labyrint

Pobavene som sa zasmiala a pokrútila hlavou zo strany na stranu. To skutočne povedal? "Alebo je to spôsobené tým, že sa blíži jeseň a menia sa vzdušné prúdy?" dodala som za jeho slová a ukázala svoje biele ihličky. Naozaj si myslel, aký je múdry a pritom bol hlúpy. Ach, toľké povery, ktoré mu natlačili do hlavy. Zbytočné riešiť. Naozaj by ma zaujímalo, či mu z mozgu niečo i ostalo alebo sa to všetko roztieklo na mazľavú hmotu, premýšľala som, keď som si ho obzerala. Nakoniec som sa zastavila a doširoka sa usmiala, keď mi nakoniec pritakal. "Tomuto hovoríš zlý nečas? Nevidel si skutočné vyčínanie živlov, drahý synáčik púštnych božstiev. Nehovor mi, že tam nemáte žiadne poriadne búrky!" vyhŕkla som smerom k nemu so smiechom a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Veď ma, určite budeš poznať i bezpečnú cestu, ktorou sa vydať," dodala som nakoniec a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Spokojne som sa na neho zadívala. Možno mi nakoniec na niečo bude. Ideálne ak by poznal i nejaké vážne zaujímavé miesta, ktoré by ma potešili.

Zastrihala som ušami a usmiala sa doširoka. Skutočne bolo ľahké v ňom rozpáliť plameň. "A čo mi tí tvoji bohovia urobia, ak sa smiem opýtať? Uvrhnú ma do večného plameňa zatratenia? Už sa celá z tej predstavy trasiem," zatiahla som a následne sa zasmiala. Znelo to tak absurdne. Najskôr by museli nejakí bohovia skutočne aj existovať, lenže mne prišlo, že i keby niekde boli, tak to boli pekní srabi. Odfrkla som si. "Zaujímavá životná filozofia. Funguje?" otázala som sa ho a nadvihla obočie. Asi skutočne nechápal, komu patrí všetko a kto z nás dvoch dosiahne to čo chce. Eventuálne. "Vážne ma zaujíma, čo také môže ten vybielený zub dokázať," pokračovala som a spravila ďalší krok do strany, opäť krúžiac okolo jeho tela. Prezerala som si ho poriadne, mapovala každý jeho chlp. Stále som hľadala na ňom niečo, čo by ma prinútilo sa ním vôbec zaoberať. Čím by bol pre mňa zaujímavý alebo užitočný. "Ty, hrdina. Poznáš okolie?" otázala som sa ho nakoniec a nadvihla obočie v spýtavom výraze. Aspoň niečo mi mohol dať, keď už stál za starú bačkoru.

Zastrihala som dlhými ušiskami a sledovala jeho papuľu i pohľad, keď mi rozprával tú báchorku, akou sa zapĺňajú uši vĺčat pred spaním. "Púšť. Počula som legendy o piesočnatých kopcoch, ktoré nepokrýva žiadna tráva ani stromy a vodu nemožno nájsť ani na míle ďaleko," začala som a prešla si jazykom po vnútornej strane čeľustí. Potriasla som hlavou a povzdychla si. Jeho slová však boli stále rozprávkami. "Tieto balady, povery nie sú veľmi vďačný materiál. Šíria ho starí, vyšednutí a hlúpi starci. Im by som neverila ani to, ako sa volajú," skonštatovala som ďalej a odfrkla si. Zbytočne sa hrali na múdrych a svojim mladším generáciám šírili takéto hlúposti, ktorými im huckali mozgy. Nie, ďakujem. Týmto príbehom som skutočne neverila.
"Skôr dosť skreslené," odvetila som, keď mi odpovedal ohľadom svojich odznakov. "Prinajlepšom to vôbec nie je pekné, prirodzené. Hrať sa na pravú ruku nejakého zmysleného kašpara nie je úplná výhra," pokračovala som a zavrtela nad tým hlavou. Skutočne si myslel, že ma tým oslní? Prezrela som si ho od hlavy po päty. Bol slabý. Cítila som to z neho. "Citlivka," preniesla som, keď začal vrčať a ja som pustila jeho zub, ktorý sa mu hojdal na krku. Po jeho dramatickom obhajovaní som len skepticky privrela oči a pousmiala sa provokačne. "Takže mi chceš povedať, že si tak krvilačne bojoval a získal si len jeden zub? Nemal by si ich mať viac ak si taký chrabrý bojovník a pravá ruka boha?" riekla som a spýtavo nadvihla obočie. "I môj brat ich má viac, než ty a to by som povedala, že je na opačnej strane, než nejaký svätý boh," uchechtla som sa. To my všetci, prebehlo mi dodatočne hlavou a v očiach sa mi zableslo. Oh áno, všetci v našej rodine boli stelesnením toho najhoršieho. Nikto z nás by sa nemohol považovať za anjela ani onoho svätca. Niečo mi však hovorilo, že tento vlk má niečo, čo chcem, len som ešte neprišla na to, čo to bolo. Minimálne ma zaujímali oné povery o púšti. Ak by som sa tam niekedy dostala, veľmi rada by som vedela, ako sa v takom prostredí správať, keď tam nebolo... nič.

Zašvihala som pokojne zo strany na stranu čiernym chvostom a na tvári sa mi rozlial úsmev, ktorý sa nedal popísať inak, než úsmev predátora. "Možno v nejakom zvrátenom vesmíre, kde tí dole sú viac než šľachta, ale kto by sa tomu divil. Existujú rôzne kraje a kultúry. Možno pochádzaš z jedných tých pokrivených," zatiahla som a úsmev ešte prehĺbila. Až ma začali mimické svaly bolieť v kútikoch. "A odkiaľ, že je Shabo rodení? Neznie to príliš honosne, skôr ako jeden z tých podradných božstiev, ktoré uctievajú stratení," pokračovala som a pokrútila hlavou. Meno mi bolo neznáme, nič predsa ako bohovia existovať nemohlo. Bol to výsmech všetkému živému. Odfrkla som si. Kto by ich i potreboval? Tak či onak sme si všetko museli vydobyť mi smrteľníci sami vlastnými labkami. "Hm a odkiaľ máš tie slnkom dotknuté chlpy? Nevidela som to za celé roky," zamumlala som ďalej a prezerala si jeho srsť. Skutočne bola divná, no predsa len sfarbená do odleskov slnka. Zamračila som sa. V tom som si medzi jeho srsťou všimla ešte čosi, čo mi predtým uniklo. Ako taký had som sa zjavila pri jeho hrudi a skúmavo si prezerala onen tesák. Vôbec mi neprekážalo, že som bola na ňom takmer nalepená a ak by som zdvihla hlavu, veľmi rýchlo by som sa mu dokázala zahryznúť do hrtanu. "Pozrime sa čo to tu máme," zatiahla som spokojne a chytila zub do tesákov, len tak môj chrup oň cinkol.

Ostala som stáť, ohnivé zraky pozorovali vlka predo mnou. Vyčkávala som, pretože som nemala v pláne uskutočniť prvotný výpad, ktorý by viedol k interakcii medzi nami. Čo to má sakra po tele? pomyslela som si, prezerajúc si jeho zlaté znaky, ktoré sa mu rozlievali po tele. Zhnusene som nad tým nakrčila ňufák. Zastrihala som ušami a sledovala ako sa prudko otočil s vycerenými tesákmi. Vyzeral ako veľká čivava, ktorá sa snaží tváriť ako krvilačná beštia. Mal by vidieť Aneleia. Ležérne som privrela oči a zamľaskala. "Tomuto výkonu dávam dva body z desiatich," vyhŕkla som, sledujúc jeho vrtiaci chvost a slová, ktoré ku mne preniesol. Musela som sa skutočne usmiať od ucha k uchu. Bolo to milé a roztomilé, ako si myslel, že by mi skutočne ublížil. Skutočne asi nepoznal iných vlkov. "Ach, tak to som ti nesmierne vďačná, že si ma ušetril toľkej bolesti a mizérie. Ako ti môžem tento dlh splatiť?" zatiahla som skutočne s neskrývanou dojatosťou a zápalom pre tento akt. Oblizla som si ňufák a začala okolo neho robiť pomaly kruhy. Obzerala som si ho z každej strany a pri tom pomaly rozprávala: "Vyzeráš skutočne ako skúsený vlk. Kto si vlastne zač? Niekto slávny a bájny? Takú farbu srsti aká sa ti rozlieva po tele, to nemá len tak hockto." Zastrihala som ušami a sledovala farbu zlata a slnka, ktorá zdobila jeho ryšavé chlpy. Odkiaľ ju zobral? Nemohol byť nič len podradný vlk, ktorý zatrepe kopytami v dohľadných rokoch. Vydýchla som oblak pary a napriek desivému vŕzganiu stromov vo vetre som ostala pokojne stáť, upierajuc moje zraky do tých jeho.

//helluva

Vyšla som z jaskyne, skrčená som podliezala plno stromov a krovín, ktoré halili vchod do tejto skrýše. Bol oto ideálne miesto, kde sa stretávať. Ak nám tú jaskyňu neosídli nejaká iná zver. Verila som, že pach vlkov odradí i medvede. Napriek tomu však tento les nevyzeral, že by tu žilo väčšie množstvo zvierat. Dokonca som si myslela, že tu nežili žiadne. O to lepšie. Spokojne som sa zaškerila a vydala sa niekam do lesu, aby som preskúmala okolie, či sú moje úsudky správne. Možno tu narazím i na ďalšieho hlúpeho súrodenca. Ach bože, prečo práve toto miesto? Veď je to tu také nechutné a uzavreté. Ostrovy. Cítim sa tu skôr ako vo väzení a mňa nikto väzniť nebude, premýšľala som dosť podráždene. Potriasla som hlavou a pozrela ss smerom niekam na sever. Do ňufaku sa mi dostal neznámy pach. Zamračila som sa. Bolo to viac než neočakávané. Čo by v týchto končinách robil vlk? Panovala tu taká ponurá atmosféra, až som bola týmto zaskočená. Oblizla som si ňufak a pohodila chvostom zo strany na stranu. Nevadí, chce sa to vydať na prieskum a tak som sa zastavila až neďaleko ryšavého vlka. Bola som za jeho chrbtom niekoľko metrov a v tichosti vyčkávala, až moju pozornosť vytuší.