Příspěvky uživatele

//more

Moje čierno-biele telo vypľula voda na brehu, ktorý lemoval lesný porast. Bola som v bezvedomí už nejaký ten čas, avšak po tomto náraze som sa konečne prebrala. Vychrstla som z pľúc vodu, ktorej som sa nalogala a pohliadla na okolie, kde som sa to vlastne ocitla. Srsť som mala mokrú, špinavú od piesku a morských chalúh... Kriste pane, pomyslela som si rozhorčene a vyskočila na tenučké labky. Otriasla som sa a pokúsila sa zbaviť väčšiny špiny, ktorá sa na mne nachádzala. Bolo to však takmer nemožné. Potrebovala som najskôr vyschnúť, poprípade nájsť nejaký zdroj sladkovodnej vody. Kde to k čertu som? pomyslela som si nakoniec a rozhliadla sa okolo. Za mojim chrbtom rástli zlatisté stromy, ťahajúc sa k nebesiam. Ich koruny mali nádych zlata. Len tak sa mi zablyšťalo v očiach. Avšak, keď som zvedavo podišla k jednej vetve bližšie k zemi... s nechuťou som odfrkla. Ja že je to zlato a nie táto háved, pomyslela som si a najradšej by som tento les spálila. Lenže moje magické schopnosti utrpeli a ja nezvládla takmer nič. Aby som však zistila, kde sa to vôbec nachádzam, rozišla som sa smerom do lesu. Hľadala som nejaké náznaky života, aby som biedne duše vyspovedala... avšak nikde nikto nebol! Celá na nervy som z toho bola. No v tom... Zastavila som sa a nastražila uši. Do ňufáku mi udrela dvojica pachov. Najväčšmi ma však znepokojovalo, že ich poznám. Zamračila som sa. Otriasla som sa a s polo suchou srsťou sa za nimi vydala. Už z diaľky som však pochopila, prečo mi sú ich pachy tak známe. "A toto má byť akože čo," odsekla som na privítanie k mojim súrodencom. Pred nimi som sa nemusela príliš hrať. Poznali ma. Privrela som oči. Rozhorčenie bolo na mne poznať. Nenávidela som, keď sa niečo stalo s mojim vzhľadom a ja som po vyvrhnutí mora vyzerala neskutočne na houby! "Ako vidím, neschudol si," skonštatovala som, keď moje oči padli na Ahvu. Ironicky som sa uškrnula.