Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zazubila som sa, až sa plamene odrazili od mojich tesákov. Hej. Vedela som spraviť tú správnu atmosféru, aby som vzbudzovala v druhých nepokoj. Bolo to tak jednoduché. Stať sa ich nočnou morou. Náplň mojej práce. Vydesení vlci vždy povedali najviac a od srdca. "Ach ty teda vieš, ako vlčici zalichotiť," zasmiala som sa u tých slov Ryšavca a zašvihala chvostíkom. Ten biely sráč mi liezol pekne na nervy. "Hm," zamumlala som si a vykrútila krk smerom k tomu bielemu kusu existencie. Pustiť ho. Avšak asi to bola najlepšia možnosť, akú som mohla urobiť. Bol mi na nič. Neschopný. Nezaujímavý. Len ma nasieral ako väčšina. Odfrkla som si. Plamene pominuli a pred ním sa zo zeme začali prerývať tŕne. Ak nechcel prísť k zraneniu, s jeho odchodom si musel pohnúť, než by sa dostalo tŕnie k jeho telu. Zaškerila som sa. "Bež už," vyštekla som smerom k nemu a jeden tŕň vystretlila zo zeme rýchlejšie, čím som mu vytvorila menšiu ranu na labe. Bol to impulz, aby s tým jeho nudným ksichtom a nič nerobením, sa kus prebudil k životu a odišiel. Odporné. Následne som však svoju pozornosť otočila k Ryšavému. "A... čo s tebou?" dodala som napokon a naklonila hlavu na stranu s nepríčetným úsmevom. Začala som si hmkať podivnú melódiu a pozorne sa na neho dívala. Aké mal plány? Vrátil by sa k tomu chudákovi Khanovi? Zasmiala som sa z ničoho nič, akoby niekto povedal nejaký vtip. "Aké máš plány? Vrátiť sa k oáze? Nájsť Wua kvôli mágiam?" riekla som normálne a opäť som sa posadila na zem, s pohľadom upretým na miesto, kde zmizol Biely.

Štval ma. Tak hrozne ma štval. Priam nasieral. Krv v mojich žilách bublala, no nestrácala som svoje sebaovládanie. Zatiaľ nie. Zamračila som sa a zašvihala chvostom. Mohli sme urobiť experiment a skúsiť, či v tom jazere fakt žiadna ryba nie je. Rada by som mu v tej vode vymáchala ten jeho čierny ksicht. Stíchla som. Bola som podozrivo ticho. Len som na neho čumela. Tá nevraživosť vo vzduchu bola cítiť tak, až sa mi chlpy na tele ježili. Nepoznala som ho ani päť minút a už som vedela, že ho budem nenávidieť. Roztrhám ho. Hej, to urobím.
Strihla som uchom a pozrela sa na Zephira, ktorý bol dokonale nevzdelaný. Bol ideálnym terčom všetkých manipulátorov. Sladko som sa na neho usmiala. "Oh zlatíčko, samozrejme, že nemajú. Je to len spolok, ktorý má pravdepodobne nejaký spoločný cieľ, ktorý ich drží pokope. Môže nimi byť hocikto a hocikde. Možno i nejaký člen tvojej svorky. Špión, hej," riekla som a zamyslela sa nad tým. Mohla by som sa k jeho svorke pridať a zistiť nejaké informácie? Úsmev sa mi vykrivil. To nebol vôbec zlý nápad! Bože Zephir, si mojou múzou! "Nemaj mi to za zlé, ale musíš akceptovať fakt. Triasli sa ti kolená a to si ma len videl z diaľky," zaškerila som. Nie. Nech pekne ostane v púšti. V chaose by ryšaví nemal čo robiť. "Čo ale s ním," zamumlala som si popod ňufák a sledovala bieleho, ktorého obklopovali plamene. Povie vôbec viac než sú dve slová? Alebo mu obrezali papuľu? Možno mal jazyk spálený rovnako ako ten jeho tupý ksicht.

Mlčal. Viac než čokoľvek ma vytáčali práve vlci ako on. Potrebovala som od druhých nejakú reakciu, ale on mi žiadnu nedával. Bol ako Wissfeoh. Zamračila som sa. Po mojich úžasných slovách, oboch zaujímal len Chaos. Povzdychla som si. "Vy ste fakt neschopní," poznamenala som a pretočila som oči v stĺp. No nič sa nedalo robiť, musela som im to objasniť. Teda nemusela, ale mohla. "Ide o spolok tých, čo nechcú spadať pod bežný systém a radi by si ostrov podmanili. Minimálne im nevadí klamať, hrať sa s vami alebo i niekoho roztrhať," zaškerila som sa. "Ten čo má rozum sa ich bojí a radšej im prenechá korisť, než aby si s nimi začínal. Sama som už dvoch stretla. Jedného vychytralého, mal dosť prešibaného rozumu, ale chcel so mnou manipulovať. A ten druhý patril k tým, čo majú moc a svaly, no rozumu veľa nie. Ale aj takých treba a ľahko sa s nimi manipuluje, že," riekla som a zaškerila sa. Zašvihala som chvostom a pozrela sa na Zephira, ktorý súhlasil s tým, že tento tu je divný. Bol. "Ty vyzeráš, že by si tam zapadol. Máš taký ten divný ksicht," dodala som, keď som sa pozrela na bieleho. "Určite nie si vlk, čo by pasoval do púšte pod arogantného egoistu ako tuto Ryšavec," dodala som a zasmiala sa. Hej. To teda určite nie. "Možno i ty by si sa do Chaosu hodil, keby nie si tak ustrašený, nie?" štuchla som labkou do hrude Zephira a zazubila sa. Nie. On by tam umrel. Určite. A keby ho neroztrhal niekto iný, tak ja som bola horúci kandidát na to, keďže ma nebavili takí ustráchaní vlci, čo nič poriadne nevedeli o okolí ani mágií.

Pri tom, ako sme šli k bledému vlkovi, sa ma Zephir niečo opýtal. Mrkla som na neho, aby sa nechal prekvapiť. Môj plán bol geniálny! Absolútne som si to nepremýšľala, ale... "Hm," zamumlala som si, keď sa bledý ozval. Nemal žiadne vychovanie a pôsobil skôr ako nejaký neandrtálec. Prapodivné, ale nie úplne. Žila som s bandou tupcov, toto správanie bolo presne také, aké mali niektorí z nich. "Takže ty sa zaujímaš o mágie. Páni, tak to ste sa tu stretli ako taká moja trieda učňov! Fascinujúce," pritakala som a pozrela sa na Zephira, ktorému sa ten vlk zjavne nepáčil. Rozhodne bol milší, než kdejakí Khan. Mal by mu labky bozkávať. Na tvári sa mi rozlial spokojný úsmev a prešla som pohľadom z jedného na druhého. "Ach drahý, ja viem toho mnoho," riekla som a okolo bieleho vlka sa vytvoril kruh z plameňov. Oheň sa odrážal v mojich očiach a ja pôsobila ako také fascinované šteniatko, ktoré hľadí na dúhu. "Wua som stretla, áno. Ale naučila som sa i to, čo mi on dať nevedel. Mnohí si myslia, že ak si moc kúpia, budú najlepší, ale i tá moc sa musí trénovať. Musí sa jej porozumieť a vžiť s ňou. Naučiť sa s mágiou pracovať, kombinovať ich a trénovať výdrž pri ich používaní," riekla som im obom a usmiala sa. "Povedz mi, šmíraku, ako dlho nás pozoruješ? A kto si zač? Nepatríš snáď k tej bande tupcov z Chaosu? Vyzeráš ako jeden z nich," povedala som a začala krúžiť okolo ohňa, okolo Ksadira. Prezerala som si ho a u toho kukla na Zephira. "Čo myslíš ty? Je nebezpečný?" opýtala som sa Ryšavca a zazubila sa. Absurdné, že som sa práve takúto otázku opýtala práve ja!

Nespokojne som zamľaskala, keď som videla, ako sa vlkovi zadarilo predsa len niečo s jeho novo objavenou mágiou urobiť. Tragické. Nemohla som sa mu vysmiať do ksichtu, len aby som ho namotala na ďalšiu hodinku čarovania. "No, na začiatočníka to je fajn, hej," skonštatovala som, no musela som sa na tú jeho bobuľku pozrieť dosť kriticky. "Ale ešte to má svoje muchy, no to vypilujeme postupne," dodala som a zaškerila sa. Musel sa naučiť poriadne čarovať, keď chcel žiť v púšti. Pochybovala som, že tam vôbec nejaké zvieratá žijú. Vedel by si pričarovať aspoň nejakú tú bobuľu. "Hm?" zamrmlala som si, keď som sa otočila smerom, kde som mohla uzrieť neznámeho vlka, ako nás pozoroval. Z jeho výrazu tváre a odstupu, či priblblého čumenia... ma napadlo, či to nebude niekto od nás. Avšak... na to sa nedalo prísť tak jednoducho. Preto som sa kukla na ryšavca po mojom boku. "Netuším, ale čo keby sme to zistili? Ukážem ti ďalšie triky," riekla som sladko a moje ohnivé oči sa zaborili do tých temných. "Ale, ale! Koho, že tu máme na tomto pustom mieste. Stratil si sa, maličký?" zatiahla som srdečne smerom k Bielemu a zamrkala. Bolo to absurdné pomenovanie, keďže som bola tak drobná, ale verila som svojim schopnostiam, ktoré moje komplexy určite doplnia. Kukla som sa po očku na Zephira, že či bude drsný alebo tichý. I keď niečo mi hovorilo, že bude asi držať jazyk za zubami, bábatko. Veď ja si ho ešte vychovám tak, ako sa patrí!

Vlk bol tichý a nerád chodil okolo horúcej kaše. Podobne som to mala i ja, i keď na môj vkus bol až príliš... nemastný neslaný. Avšak ak by mi dal nejaké užitočné informácie, určite by som s ním vedela vydržať aspoň nejakú chvíľu, než sa naše cesty rozídu. Predstavil sa mi. Niektorí vlci mali problém sa predstavovať, ale ja rozhodne nie. Zaškerila som sa. Nech si pamätajú meno toho, kto ich bude mátať v snoch. "Riveneth," riekla som dôkladne, aby si ho dobre zapamätal a nijak mi ho neskomolil. Bolo jednoduché a zvučné. Potriasla som rohatou hlavou. Nie, na mňa skutočne nikdy nezabudne. Budem strašiť ešte aj jeho vnúčatá v snoch! Ale to som predbiehala skutočnosti. Moja myseľ bola nevyspytateľná. Nikdy som ani ja sama nevedela, kam ma zavedú moje vlastné myšlienkové pochody. "Hej hej ovládam zem," riekla som a premerala som si ho pohľadom. Oči mal zelené, ale to v tejto zemi nič neznamenalo. "Väčšinou stačí predstava, nejaký impulz toho, že chceš aby ti tu vyrástol... ja neviem ker ostružín," riekla som úplne náhodne a *puff* pred jeho ksichtom sa zo zeme vyčaroval krík plný ostružiniek. Sklonila som hlavu a nejaké bobule si odkusla, spokojne som ich prežúvala. Keď som ich prehltla, dodala som: "Ale na začiatok skús ja neviem, predĺžiť nejakú jeho vetvičku, dočarovať list, či plod. Pretože celý ker ti asi nepôjde." Bolo to logické. Pokiaľ bola jeho mágia ešte tak silná, že ju nevedel ani používať... musel ísť na to pomaly, a tak mohol použiť moju rekvizitu na to, aby sa niečomu priučil a aspoň nejaký malý úkon mágiou spôsobil.

"Je pravdivá," dodala som k jeho slovám a uculila sa. Doteraz som sa stretla len s jedným vlkom, ktorý mi mohol konkurovať, no i ten patril do nášho spoločenstva. Zeiran mi pil krv, ale aspoň bol schopný a bol asi jediný, ktorý ma dokázal uzemniť. Zaškerila som sa. Veď ak sa pohrám ešte s ďalšími vlkmi, azda nájdem niekoho, kto bude tiež stáť za hriech s jeho mocou. No taký Zephir to určite nebude. "Hmm, neviem, spoločnosť? Niekoho s kým sa porozprávam, kým sa zas naše cesty rozídu?" riekla som nevinne. Nemohla som mu povedať rovno, že sa ho budem vypytovať na svorku. Ale... keď k tomu prídeme nevinne a poviem mu i ja niečo o svojej, určite ma nebude z ničoho podozrievať, pretože nič nevie. Určite len nedávno prišiel na ostrovy. Nemal poňatie o ničom a ja som mohla byť jeho sprievodca! Haha. "To teda nie, koho by to vôbec napadlo? Nechápem, kde na svete rodia vlci, ktorí nie sú stavaní do hôr, či lesov. Hmm, asi bohovia chcú na týchto ostrovoch spôsobiť nejakú selekciu druhov alebo čo," zazubila som sa, pretože to bola pravda. Pokiaľ by bol príliš dlho niekde v chlade, asi by prechladol s jeho pápernatou srsťou. "Mali by sme teda niečo robiť, máš nejaké otázky? Ber, keď ti ponúkam odpovede o tomto svete," povedala som pokojne a pohodila chvostom, vyzvedajúc kukajúc na vlka predo mnou. Predstavili sme sa vôbec? Netušila som.

Naklonila som hlavu na stranu a na mojej tvári sa rozľahol záhadný úsmev. On si ani nevedel predstaviť, s kým ma tú príležitosť sa rozprávať. Maličký. Paradoxne bol však vyšší než ja. Zazubila som sa a privrela svoje červené oči. "Mám omnoho viac, než sú dve mágie. Dokážem toho mnoho a verím, že sa naučím ešte viac, ale áno. Patrím k jedným najmocnejším vlkom, ktorí sa po ostrovoch prechádzajú," povedala som hrdo a mrkla na neho. Mohla som mu pomôcť s mágiou? Mohla. Ale... otázkou bolo, či som chcela? Čo by som z toho mala? Informátora? Ale to by sa najskôr musel zblížiť s jeho alfom, ktorého dobre nepoznal. "Hmmm, mohla by som ti ukázať ako na to alebo ako sa v nej zlepšiť, či nejakú získať," navrhla som, no viselo vo vzduchu, že to nebude len tak zadarmo. Ešte som si však neujasnila, čo by som za to chcela. Čo by bolo cenou mojej ochoty, pretože ja som rozhodne takým vlkom nebola. "Hmm, tak to by som sa potom nikam nepridávala. Apropo on je z tých, u ktorého ho spoznáš hneď ako otvorí papuľu, ale v pohode. Tvoja vec. Keby niečo, poznám tu dosť svoriek, kde by si sa vedel pridať i keď pravdou je, že tam je počas zimy zima," povedala som a jednoducho si pomyslela, že by sa na zimu trepal do púšte, ale inak by zvyšok roka mohol žiť niekde, kde je normálnejší alfa? To by bola predsa výhra! A čo ak mu ten tupec vyhovoval? Niekto bol rád, keď mal nad sebou nejakého takého diktátora. Ako som povedala. Jeho vec. Mohol mi slúžiť ako informátor a to bolo cenné.

Bol skeptický. Nečudovala som sa mu. Zastrihala som ušami a uškrnula sa. "Bohovia stoja za nič. Mágia je však super, keď ju vieš používať. Dokážeš s ňou všetko, o čom si doteraz len sníval," riekla som a lišiacky sa usmiala. Bál sa neznámeho, čo bolo dosť očakávané. Mnoho vlkov tu bolo skeptických. I ja na začiatku. Ale potom som ochutnala tú trošku moci a potrebovala som mať viac a viac. "Prečo sa jej tak bojíš? Tvoje oči mi hovoria, že v tvojich žilách by mala pretekať mágia zeme," povedala som, keď som sa mu do nich zahľadela. "Tak ako v mojich planie oheň," dodala som a okolo mňa v ten moment sa rozhoreli vo vzduchu dva ohníky. Pousmiala som sa a nechala ich zmiznúť rovnako rýchlo, ako sa objavili. "Mám pre teba dobrú správu, viem ovládať i zem," dodala som a pustina, na ktorej sme sedeli/stáli, sa v momente pokryla trávou a kvetinami. Bolo to nechutné v mojich morbídnych očiach, ale čo. Musela som mu nejako ukázať tú moc a väčšinu vlkov zaujímali práve kytičky a mačiatka. "Takže nedôveruješ mágií, ale pridal si sa do svorky k vlkovi, ktorého ani nepoznáš? A tomu dôverovať nepotrebuješ?" vyšlo zo mňa skôr, než som si uvedomila, čo hovorím. Ale prišlo mi to absurdné. Táto existencia si viac než protirečila!

Bol zábavný. I keď sa bál podľa mňa i vlastného tieňu, bol zábavný. O tom potom. Zastrihala som ušami a uculila sa na neho. "Ach, nevyzeráš ako obyčajný vlk," poznamenala som napokon a strihla pravým uškom. Natočila som hlavu na bok a prestala okolo neho pochodovať akoby bol lovnou zverou. "Väčšina spieva ódy na božstvá a sú posadnutý zistením, ako sa naučiť ovládať mágiu, či ako tu zažiť jazdu na druhú stranu dúhy," povedala som a sadla si, keď som sa mu zadívala do očí. "Ale ty nie. Prečo?" opýtala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie. Prečo tomu tak bolo? Nebol zvedavý? Zvláštne. "Takže si sa pridal do púštnej svorky? Logické, vzhľadom na to, odkiaľ asi pochádzaš. Hm a nepríde ti váš alfa trošku... namyslený?" zareagovala som na jeho slová a nadvihla spýtavo obočie. Začal mať pre mňa cenu a to sa mu vyplatilo, i keď o tom nevedel ešte ani sám.

Nakrčila som ňufák, keď som sledovala Ryšavca. Očakávala som trochu viac akcie, nejakého adrenalínu. Ale zatiaľ vyzeral dosť nezáživne. Len sa triasol ako taký prerastený ratlík. "Vystreliť si z teba? Ach, to je ich parketa. Radi trápia biedne existencie a hádžu im polená pod labky," povedala som a uškrnula sa. Rovnako ako ja. Mohla som byť takým polovičným bohom? Prečo nie. Mohla som byť predsa všetkým, čím som byť chcela. Takou bohyňou smrti? Achaha. Áno, také niečo. To bolo pre mňa. "Desiť? Ale kdeže, ešte si asi nezažil, čo to je desenie," zatiahla som a pokrútila u toho hlavou. Mal sa čo učiť. Ja som bola ešte zlatíčkom! Aspoň teraz. Ale! "Mám čuch na fajn spoločnosť, drahý, ale asi si často s vlčicami nebol, chudáčik," riekla som smutným hlasom, až mi ho ľúto bolo. Nič neokúsil. Musela som to napraviť! "Odkiaľ sa ženieš, fešáčik? Neznieš a nevyzeráš ako niekto, kto by tu bol nejako dlho. Musí to byť šok, však?" povedala som a zasmiala sa. Vedela som, čo to je. Tento svet bol otrasný, nebolo z neho úniku a bohovia sem privádzali len samých hlupákov.

Nastražila som uši, keď som ucítila neznámy pach. Otočila som hlavu bez toho, aby som otočila svoje telo, čiže som bola v dosť pofidérnej polohe. Pohľad som takto uprela na ryšavého vlka, ktorý stál neďaleko. AHA! Na mojej tvári sa rozšíril spokojný úsmev. Tí bohovia mi dneska prajú! Potešilo ma to! Teda, vlk asi potešený nebude, ale... aspoň som mala koho trýzniť svojou prítomnosťou. Zrovnala som sa konečne do normálnej polohy tela a vydala som sa hopsajúc ako taký gumimacík k Ryšavcovi. "Ale ahoj, ahoj!" zvolala som na neho a zastavila sa až prehnane blízko pred jeho telom. (//netuším aký je vysoký, ale ona je zase zakrslá) "Koho, že sem bohovia ženú!" zvískla som, čo muselo mierne zarezonovať v jeho ušných bubienkoch. Vryla som svoj ňufák do jeho srsti na krku a nasala jeho pach. Voňal... zvláštne. Mierne povedome. "Whoa, ale krásne voniaš, priam ako potomok samotnej púšte," zatiahla som a zamrkala. V tento moment som predpokladala, že sa už dávno odtiahol. Alebo ostal vydesene stuhnutý na mieste? To by bolo ale radosti, keby som si s ním mohla robiť, čo by sa mi zachcelo!

//Duny cez púšť

Vybrala som sa po púšti smerom na sever, len aby som našla oázu, kde sa moja obeť schovávala ako vyplašené kura. Nie, že by mi nemohol nakopať zadok, ale ja som bola určite lepším súperom než on pre mňa! Minimálne z mojich skúseností. Zaškerila som sa a pozrela sa na vodnú hladinu, ktorá sa začínala črtať v diaľke predo mnou. Zvesela som si hopsala dolu svahom, ale skôr, než som k nej došla, uvedomila som si, že o žiadnu oázu nejde. Dokonca ani len o normálne živú vodu, z ktorej by som sa nebodaj mohla napiť. Zabručala som. Čo to sakra malo znamenať? Prečo som nebola u oázy? Asi som tú cestu smerom k nej zabudla za ten čas, čo som tam nebola. To bolo veľmi pravdepodobné. Pretočila som oči v stĺp a pokračovala i tak na breh jazera. Od nervov som kopla do kameňa, ktorý si dovolil len tak ležať niekde bokom a čľupol hlasito do vody. Uškrnula som sa. To mi bola ale zábava! Ešte keby som tu mala i niečo živšie než kamene, čo by som mohla do tej vody od jedu hodiť.

//most cez les

Keď som sa konečne ocitla v lese, vôbec som si neoddýchla. Keďže nemali žiadne ihličia ani listy na sebe, sneh cez holé konáre veselo napadal dole na zem a ja sa zase mohla boriť v závejoch. Zapálim... ja tu skutočne všetko zapálim! Lenže v tom som si uvedomila, že ako som myslela nad tým tornádom, pomaly som začala smerovať svoje kroky do púšte. Už dlho som ju nenavštívila a v tento čas to bude asi aj tak najlepšia možnosť ako stráviť tieto studené mesiace. A pri troche šťastia, narazím i na toho parchanta!!! Uškrnula som sa. Áno, to bude skvelé, až sa mi to podarí. Preto som zvesela pokračovala až k dunám, kde som sa zbavila toho otravného snehu. Snehové chuchvalce na labách mi čoskoro zmizli z láb, ako sa roztopili a ja som mohla zvesela pokračovať ďalej. Ani som netušila kam sa vlastne rútim, ale vedela som, že chcem zamieriť smerom k oáze, ktorej polohu však bolo mierne náročné nájsť v tom všetkom piesku! Vyzeralo to všetko rovnako, bruh.

//Jazero smrti

//krištáľové jazero

Vykračovala som si v tom záveji snehu, akoby sa nechumelilo. Popravde som však nadávala každým ďalším krokom, ako som pokračovala smerom k lesu na severe tohto ostrova, len aby som sa zase doondzala na hlavný ostrov, kde sa z nejakého dôvodu sústredilo najviac vlkov. S Wissom som strávila príliš veľa času a mnohé mi ušlo. Musela som dobehnúť svoje medzery v informáciách. Povzdychla som si. Zastavila som sa a nadvihla labu, na ktorej sa mi tvorili chumáče snehu. zamračila som sa. Vôbec to nebolo fajn. Zavrčala som a pokračovala ďalej. Veď ja celý tento svet podpálim a zbavím sa toho priekliateho snehu. Kto ho k životu vôbec potreboval? Ja teda absolútne nie. Hlavne preto, že som bola tak nízka, že sa mi brucho takmer vždy zabáralo do snehu a cítila som sa následne ako taký ratruck. Pretočila som oči v stĺp a pokračovala až k mostu, kde som ani nepremýšľala nad tým, v akom je stave. Jednoducho som pokračovala ďalej, až som sa dostala na druhú stranu. Pomáhala som si samozrejme mágiami, ale v konečnom dôsledku by ma bohovia nechceli teraz rozhnevať tým, že by sa mi nedarilo cez most prejsť. Bola som predsa už dosť nasrdená na počasie a keby i toto by mi robilo problémy, reálne by som niekde to ohnivé tornádo vypustila!

//duny cez les