Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Odfkla som si, keď som sa pozrela na Wissfeoha. "Nerob z toho takú drámu. Ako keby ti to nedošlo! Si perfektný," riekla som a spokojne sa uškrnula. Chvostom som zašvihala zo strany na stranu a zadívala sa smerom na toho otravného krpca, ktorý sa snažil byť múdry, no nebol. Špatno som sa na neho kukala. "Už niekoľko týždňov ho skúšam, jeho činy i slová, názory a myšlienky... bude vhodným členom spoločenstva, vhodnejším, než mnohí, ktorí k nám patrili... poznám ho už dlho a ani raz som nezačala pochybovať, že by bol kusom padavky," riekla som smerom k nemu a zaškerila sa. Omylom som zapálila plamienok vedľa zadku Zeirana, ktorý mu kus opálil chlpy, ale hneď zhasol. Venovala som mu zaskočený výraz, ako ma to mrzí, že moje emócie ovládli moju mágiu, ale v očiach bolo jasné, že si to užívam. Pri jeho ďalších slovách mi však zamrzol úsmev na tvári. Tak tohto chudáka prizvali do svojho váženého kútiku? Nakrčila som ňufák. "Fajn, vidno, že sa poznáte, tak si ho over i ty. Hovorím, ešte o tom nevie, ale pridať sa chce. Vhodnejšieho vlka tu budeš hľadať veľmi ťažko. Lepší než ten tvoj chránenec," zatiahla som a odfrkla si. Najradšej by som tú jej bielu srsť podpálila, nech chytí trochu čiernoty. Pretočila som oči v stĺp. "Tak ja vás tu nechápem hrdličky, idem hľadať ďalšie duše alebo infošky. Určite sa tu deje niečo nekalé, veď všade sú choré a mŕtve zvieratá. Tak, drž sa chlapáku," riekla som smerom k Wissovi a natiahla sa k jeho uchu. "Potom budeš viac príťažlivý," zatiahla som mu šeptom do ucha a ako som odchádzala od neho, nezabudla som mu ladne švacnuť chvostom po ňufáku. S pobaveným smiechom, ktorý znel miestami až desivo, som sa vydala preč od tej čiernoty, čo tu u jazera ostala. Svoje som splnila, teraz bolo treba nájsť si nejakú ďalšiu obeť.

//most

//lúka

Počúvala som slová, ktoré mienil na moju budúcu obeť. Ani len netušil, že som toho parchanta poznala veľmi dobre. "Khan'fani," riekla som jeho meno nahlas a musela sa začať smiať. Ten hlupák stále žil? Bola som rada, že nie som jediná, ktorá ma na neho taký pohľad, aký som mala... "Divím sa, že mu ešte nikto nevykrútil ten jeho krk. Ale máš pravdu. Je vhodným pokusným králikom pre moje experimenty. Jeho srsť vyzerá dostatočne... horľavo," zaškerila som sa u toho a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bolo to geniálne. Tak diabolské! Ako to len išlo. "Máš pravdu, ale povedzme si, že pokiaľ sa tu niekto toho triedenia ujme, čoskoro budú tieto ostrovy lepším miestom," dodala som k jeho slovám a zazubila sa. Avšak netušila som, čo by mi vedenie povedala na to, keby som nechala zhorieť alfu kdejakej svorky. "Ešte si sa s nikým tu nenaťahoval? hiii, o dosť prichádzaš. Vyhral by si určite raz dva nad väčšinou tých roztrasených špáradiel," riekla som a spokojne zavrnela. Ako sme kráčali k jazeru, pohľad sa mi zastavil na mohutnom vlkovi, ktorý jemne žiaril. Nakrčila som ňufák. Jasne, že tu bol on. "Ten otrava," zabručala som si popod ňufák, no i tak a k nemu vydala. "Hej, šteňa. On o tom ešte tak úplne nevie, ale privádzam nového kandidáta pre prijatie do bratstva, nevieš kde je Scar?" opýtala som sa ho na rovinu, ignorujúc fakt, že by som sa najskôr opýtala Wissa. Bol sto percentne hodný členstva v spoločenstve. A ja by som si aspoň nahrabala nejaké plusové bodíky. Pozrela som sa na Zeirana, čo mi odpovie, nech som mohla odísť z jeho prítomnosti, pretože mi liezol na nervy už len svojim bytím. Kde bola tá jeho chránenkyňa? Rada by som si ju poddala. Zaškerila som sa u toho.

//Most

Odfrkla som si. Podceňoval moje schopnosti, i keď som patrila k tým najmocnejším vlkom, ktorí sa po ostrovoch pohybovali. A najviac nebezpečným, vďaka mojej nestabilnej mysli. Ale... kto z normálnych vlkov nebol tak trochu mentálne narušený? Zastrihala som ušami a uchechtla sa. "Takže poznáš nejakého vhodného kandidáta? Uuu, mohol by si mi nejako rozšíriť obzory. Najlepší tú hlúpučkí chudáčikovia, ktorých je veľmi ľahké položiť na kolená len jedným pohľadom," riekla som a až ma zatriaslo od nadšenia. A už dlho som nebola s niekým novým. Mala by som sa opäť začať stretávať s druhými vlkmi. Hm. Nastražila som uši a pozrela sa niekam vpred do diaľky, pomaly sme sa približovali k jazeru. Dúfala som, že tam niekto z vedenia bude, inak ho tam budem ťahať úplne zbytočne. Nakrčila som ňufák a zašvihala chvostom. To aby sa už i zo mňa stala beta, pomyslela som si sarkasticky. "To teda určite. Samci ste všetci hrozné citlivky, ale aj vlčice. Pri väčšine z nich mám chuť ich utopiť v najbližšom vodnom zdroji," povzdychla som si nešťastne a potriasla nad tým hlavou. "Ako sa vyrovnávaš s hlúpymi jedincami?" znela moja otázka. Mala som i svoju odpoveď, ktorá bola automaticky *burn*, ale nechcela som to tak hrotiť. Predsa len pre normálnych vlkov to nebol ten najnormálnejší spôsob riešenia problémov...

//jazero

//temný les

"Ja zapadnúť? Ovládam oheň, zabúdaš? Všetok roztopím," povedala som pyšne a uškrnula sa. Dosť nebezpečne, keď som dodala: "Už si niekedy premýšľal o spojení dvoch elementov? Ohňu a hm vetru? Ohnivé tornádo." V očiach mi len tak iskrili iskričky radosti. Usmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. Určite to bude skvelý pocit, keď to vyskúšam a spálim tým polku lesa v ktorom budem... ale však čo. Vyrastie znova! Prípadne mágiu som ovládala, hah. Mohla som ho nechať vyrásť zas a znova! "Ešte nie. Ale určite to skúsim! Až niekoho stretnem... iného než si ty," odfrkla som si. Na ňom som to skúšať nechcela, ale mohla som! No z nejakého dôvodu som nemohla rozcupovať niekoho, koho som chcela naverbovať na svoju stranu. Len preto, aby som nebola jediná normálna v tom spoločenstve. Potrebovala som si vytovoriť svoju VIP skupinu. "Pravda. Alebo nejaká chrípočka," dodala som na jeho poznámku a ani sama nevedela, ako pravdivá sa mohla stať.Ešte že sa nám vyhýbala nákaza veľkým oblúkom. Pomaly som teda zamierila na most. Prejsť ním bolo mierne náročné, ale však čo. Nejako sme už prešli na druhú stranu, i keď to trvalo dlhšie, než za normálnych okolností.

//Lúka cez les pri moste

//Nížina hojnosti

Odfrkla som si pri jeho poznámke na moje parohy. "To bude to posledné, čo v živote urobíš," riekla som dotknuto a nadvihla ňufák k nebesiam, keď som si pridala do kroku, vykrúcajúc zadkom. Tie rárohy na hlave boli mojou potupou, ale aspoň sa na ne dali napichávať vlci, keď už nič. "Škoda, že mi nenarástli dlhšie tesáky, pazúre, či tŕne na ktoré by som si mohla napichávať kusy svojich obetí," zatiahla som zdrvene, akoby som pod stromček od ježiška dostala niečo fakt trápne, čo som ani nechcela. "Ale... aj tieto sa vcelku dajú," dodala som napokon a potriasla rohatou hlavou. Biele hovná neprestajne padali z nebies. Bolo otázkou, či most bude priechodný, ale ovládala som dosť mágií, aby som cezeň aspoň ja prešla v poriadku. A vzhľadom na to, že som chcela Wissa naverbovať, asi by bolo fajn, keby som pomohla i jemu... asi. "Nooo, hej blízko to je. Ak prežiješ prechod cez ten lacný most, ktorý je natiahnutý ponad priepasť. Drevo bude pravdepodobne namrznuté a vietor duť silnejšie," odvetila som so spokojným úsmevom. Ale hej v konečnom dôsledku mu krk zachránim, ale potrápiť by som ho určite mala. Aspoň troška. Otestovať ho. Hm. A v tom ma napadol diabolský plán!

//Most

Zasmiala som sa nad jeho slovami, ktoré preniesol. Bolo to vtipné. Ale už sa naučil, že som nebola tak úplne úprimný a srdečný vlk. "Hm, to uvidíš až prídeme tam, kam chcem, aby sme šli," riekla som smerom k nemu a potmehúcky som sa usmievala, keď som na neho hľadela. Odhryzla som ďalší kus z mäsa a prehltla veľký kus. Potom som sa postavila, otriasla sa a bola pripravená vyraziť. Zdvihla som hlavu hore. Padal sneh. Zima sa blížila. Nie, už bola tu. "Tie biele hlúposti sú zas tu," odfrkla som si a chcela si trochu vylepšiť náladu. Kývla som hlavou a rozišla sa smerom na juh. "Poď, než napadnú dva metre snehu. Tebe to problém robiť nebude, ale mne budú len uši trčať," povedala som smerom k nemu a zaškerila sa. Rozišla som sa teda ďalej a vykračovala si pomerne z vesela, zubami cvakajúc po vločkách, ktoré padali z neba. Biele hovná. Tak som to ja volala. Neznášala som ich. Zase mi len laby budú omŕzať a i môj zadok. Nebudem môcť spať hocikde. Ešte, že som vedela oheň ovládať a tak si zatopiť.

//Temný les

Upierala som na Wissa svoje prenikavé, ohnivé oči. Robil si zo mňa srandu? Očividne. Čoraz viac som ho mala chuť zatiahnuť do Chaosu, kde by sa podľa mojich výpočtov svojim životným štýlom určite hodil najviac. Mohol by nám prospieť. "V podstate," odvetila som a mykla ramenami. Nebola som známa svojou priateľskou povahou a úprimnosťou. Robila som to, čo som pokladala za výhodné pre mňa. "Živím predstavu, že mágia je spätá s každým rozdielne. Každý ju využíva v inom smere a preto ma zaujíma, ako sú na tom ostatní. Koľko rôznych mágií existuje a koľko špeciálnych schopností, si druhí vlci osvojili ako požehnanie od bohov. Tieto informácie sú veľmi dôležité," prezradila som napokon a pomaly sa dostávala k tomu, čo som mu vlastne chcela povedať. Pozrela som sa mu do jeho zelených očí. "Si veľmi bystrý vlk, s dobrou povahou, rozumom, prejavom... trochu tréningu," posledné slová som zamumlala, keď som si ho prezerala. Avšak bol na tom i teraz lepšie, než väčšina členov chaosu. Pokiaľ som nepočítala bety a alfy. Skúmala som ho. Možno až príliš dlho a okato. Testovala celý ten čas. Prichádzala som však k utvrdeniu myšlienok, že by sa k nám predsa len hodil. "Až hmla ustane, chcela by som ti ukázať jedno miesto," riekla som smerom k nemu a azda to mohlo znieť trochu znepokojivo. Hlavne, keď som to povedala ja. Avšak... chcela som ho vziať na miesto, kde to všetko začalo a kde to i skončí. K jazeru, kde sa zbiehalo spoločenstvo. Chcela som sa ho tam opýtať na to, či by sa k nám pridal. Či by bol schopný nasledovať náš poriadok výmenou za voľnosť i ochranu bratstva. Vždy to znelo hrozne pokrytecky, ale bol to fakt. Bratsvo, či sesterstvo... spolok. Sekta?

Prežúvala som kusisko mäsa, ktoré som si pridŕžala prednou labou, aby sa mi ľahšie trhalo. Jeho meno znelo vtipne, ale ja som odsudzovala asi všetky. V podstate som im neprikladala príliš veľa dôležitosti. Meno mi nič o danom vlkovi nepovedalo, len som si ho vedela podľa neho zapamätať. "UHmh," zamumlala som, keď som žula ďalšie sústo. Avšak hneď ako som ho prehltla, oblizla som si ňufák a pozrela sa na Wissa. "Kto sa veľa pýta a počúva, ten sa dozvie najviac," riekla som smerom k nemu. "Nikdy si nezamlčal pravdu, len aby si sa dozvedel niečo nové? Iné?" opýtala som sa ho a s touto otázkou som sa sklonila späť k mäsu a odtrhla si ďalší kus. Keď som žrala, vyzerala som i roztomilo ako také šteňa! Bola som na moment spokojná so svojim životom, ale nálady sa vo mne menili viac než počasie v horách. Ak už bola reč o počasí, to okolo nás bolo viac než nepríjemné. Hmla... počas noci, kedy vďaka oblakom ani mesiac nesvieti. Odporné. Veľmi som sa nikam inam neponáhľala. Mali sme čas do rána. Minimálne.

Smiala som sa. Bola to zábava. Čím viac zviera bolestivo ručalo, tým to bola lahodnejšia pieseň pre moje špicaté uši. Spozornela som, keď sa zo zeme vydralo niekoľko koreňov, o ktoré sa srna potkla. Preskočila som ich a spravila niekoľko cvalových skokov, aby som sa dostala k zvieraťu, ktoré padlo polovične na zem. Odrazila som sa a skočila jej na chrbát celou silou, čím som ju celú vyosila a prinútila padnúť na zem poriadne. Otočila som sa a zamierila späť k zvieraťu, pričom som dúfala, že Čierny sa taktiež pustil do práce. Bol predsa väčší a mohutnejší než ja. Zaškerila som sa a pokiaľ ju pridržiaval, hodila som sa k jej krku, do ktoréhho som sa zakusla a prehryzla jej tak všetky trubice v krku. Začala sa dusiť vlastnou krvou, ktorá sa jej tak dostala do dýchacích ciest. Chrčala a sypela, ako sa veľmi snažila nadýchnuť. Ale márne. Keď jej telo ochablo, pustila som ju a prešla si jazykom po tesákoch, ktoré boli celé od krvi. "Výborná práca, kolega," zatiahla som smerom a zaškerila sa. "Volám sa Riveneth, mimochodom," riekla som ako nič (neviem, či sa predstavovali, ale budem sa tváriť, že až doteraz nie xd). Podišla som k telu, kde som sa zahryzla do mäsa a začala pomaly žrať.

Vystrúhala som široký úsmev, keď ma podpichol. Prešla som okolo neho a obtrela sa mu o bok ako mačka. Prešla som popod jeho krk a chvostom ho pošteklila na ňufáku, ako som kráčala ďalej vpred. "Samozrejme, hlupáčku. Si snáď jediným vlkom, u koho smrti by mi azda i slza ukvapla," zatiahla som so zvonivým smiechom. Bola som ako počasie v horách. Jednu sekundu som bola usmievavá ako slniečko, no o moment neskôr divoká ako uragán. Prešla som si jazykom po tesákoch. Bola som už hladná. Nastražila som ušiská a pohliadla do diaľky. "Fajn," odpovedala som na jeho návrh taktiky a kývla hlavou. Prikrčila som sa a vydala sa za srncom v diaľke, ktorý sa pásol a nič netušil. Privrela som oči a rozbehla sa po chvíli, čo som bola dostatočne blízko. Po očku som sledovala Čierneho, či so mnou drží krok. Premýšľala som, ako by som mohla tento stereotypný lov oživiť. Hneď ma niečo napadlo. Srnec bežal a bežal, snažil sa újsť hrobárovi z lopaty. Lenže jeho osud bol už dávno spečatený. Vytvorila som pred ním ohnivú stenu, kedy zviera muselo prudko zbrzdit, rovnako ako my a zmeniť smer. Otočilo sa na stranu Wissa, do ktorého mohol vraziť, ak vlk nezareagoval skôr. Uškrnula som sa a v očiach sa mi zablysol odraz ohnivých plameňov. Chcela som sa zabaviť. Zadriftovala som a pokračovala za srncom, ktorý sa nevzdával a bežal povedľa ohňu viac na sever.

//tajga

Z jeho slov som usúdila, že ho jeho doterajší život viac než unavuje. Uškrnula som sa. Mohla som mu ukázať niečo viac, než boli zblúdilé vĺčatá alebo magické hlúposti, ktorých sa tu dialo mnoho i na môj vkus. Pokývala som hlavou. "Máš pravdu, nuda by občas prišla vhod, ale nie na dlho. Ja sa potrebujem baviť," zaškerila som sa a potriasla hlavou, aby som s ním súhlasila. Trochu toho pohybu nám nezaškodí. Len či mu jeho plášť nebude zavadzať v pohybe? Ktovie. Uvidíme. Keď tak sa mu aspoň poriadne vysmejem, až si rozbije papuľu, keď sa oň potkne. "Srna znie dosť dobre, len aby si si ty neublížil," povedala som jeho smerom so smiechom a rozišla sa smerom po pachovej stope, ktorú som ucítila a priblížila sa ku svojej koristi, ktorá sa nachádzala v diaľke. Spásala posledné steblá trávy predtým, než našu krajinu pokryje sneh. Aké úbohé. Určite jej nebude škoda, keď tú srnu skolíme. K čomu vôbec pomáhali? Neprišlo mi, zže by srny boli pre náš svet nejak viac dôležité než tým, že sme z nich mohli strhnúť mäso!

"Pŕŕ, pán bručoun," riekla som a zachichotala sa. "Nemáš rád špekulácie? Filozofovanie? O niečom, o čom nič nevieš? Ach, prichádzaš o veľa," povedala som a naklonila hlavu na stranu. Azda som len fungovala inak, než on. Týmto tempom sa mi však nedarilo dostať to, čo som chcela a to ma mierne dráždilo. "Poďme teda loviť, nech viem, čo je v tebe. Dúfam, že neodvediem celú prácu ja!" ďalej som kecala a smiala sa u toho. Bola som mrňavá, možno i o polovicu menšia, než on. Ale mne to vôbec nevadilo, pretože som vedela, že som určite mocnejšia než on. Spokojne som si cupitala ďalej a premýšľala, ako ho preskúšam a kedy ho postavím pred hotovú vec. Predsa len som ho chcela pretiahnuť k nám, pretože určite bude lepšou posilou, než väčšina členov, ktorí tam boli. Ešte som sa nestretla s mnohými, ktorí by za niečo stáli. Sama som si snovala svoje vlastné plány, ktoré som verila, že sa mi jedného dňa podaria. Musela som byť však len trpezlivá! "Čo tu vlastne celé dni robíš na ostrovoch? Ja niekedy ani neviem, ako sa mám zabaviť, aby som neumierala nudou. Cítim sa tu niekedy ako v klietke," žvanila som a snažila sa vyvolať ďalší small talk, ktorým by sme mohli ďalej pokračovať v konverzácií, ktorá beztak upadala. Ten lov by to mohol zas rozprúdiť!

//nížina hojnosti

Strihla som uchom a naklonila hlavu na stranu, aby som si ho prezrela. Bol otvorený tejto možnosti? Privrela som oči a na tvári sa mi rozlial spokojný úsmev. "A myslíš, že by o teba stáli? Počula som, že si zakladajú na vernosti, poslušnosti a sile," riekla som, no keď som si ho prezrela. Nebála som sa minimálne tej moci. Ak nepatril k tým najsilnejším, vedel sa ním veľmi rýchlo stať. Mal potenciál! "Čo tak si niečo uloviť? Azda pri tom narazíme niekde i na nejakého chudáka, ktorý by o nich vedel viac," navrhla som, keďže som začínala byť patrične hladná. Strihla som uchom a zadívala sa niekam do lesa. Vo vzduchu mi vietor privial viacero pachov, z ktorých som minimálne jeden poznala a nepáčilo sa mi to. Zamračila som sa a dúfala, že na neho nenarazím. Skôr som sa snažila v myšlienkach uberať smerom, že čo si pôjdeme naloviť. Určite by to chcelo ale niečo väčšie, než je zajac. Chcela som sa nažrať z poriadneho kusa mäsa a nie nejakého odpadového. So zdvihnutým obočím som sa otočila na Čierneho, čo na to povie a či bude súhlasiť, aby sme sa pomaly presunuli na nejaké z lovísk.

Počúvala som ho a prikyvovala. Samozrejme, že medzi každými radami mohol byť niekto hlúpy, zlý a zvrátený, ale zároveň aj dobrý a silný a podobné hlúposti. Bola som rada, že má na to takýto pohľad. Z jeho ďalších slov som sa nad tým zasmiala. "Kus vlka ako si ty, sa bojí, že by dostal naspäť?" riekla som a privrela očká, keď som si ho prezerala. "To aby som ťa naučila, ako sa poriadne brániť," dodala som a zazubila sa. Pravda. Bola som veľmi dobrý bojovník, ale zo zálohy. Nie pri priamom strete. Ak by som sa chcela k niekomu prirovnávať v ľudskom svete, asi by bol zo mňa asasín! "Pravda, pravda. Ale neviem, ak by mi neponúkli nejakú veľmi dobrú výhodu, asi by som ich poslala kade ľahšie," dodala som na jeho slová a zamyslela sa. Čo by som mohla ponúknuť jemu, aby na tú dohodu kývol? Potom by už nebolo cesty späť. Zamyslela som sa nad tým.

Zazubila som sa nad jeho slovami. "To áno, každý môže patriť k nim. Ach, toľkú paranoju z toho len mám. Škoda, že nejdú nejako rozpoznať, pokiaľ sa sami nepreslávia tým, že sú odiaľ," riekla som a posťažovala si. Ale aj mne by sa hodilo prísť na to, kto vlastne medzi nás patrí, keď sme sa primoc nestretávali. A ak boli nejaké stretnutia, nemala som kedy sa tam dopraviť. Ani som vlastne o nich nevedela. "Mohli by sme im robiť značky. Nejaké jazvy! Na rameno, keby prídeme na to, že patria k nim. Teda neviem ako ty, ale mne nerobí problém niekomu urobiť jazvu. Je to príjemné. Krv má tak krásnu trpkú chuť," riekla som a zasnívane sa dívala niekam do lesa. Predsa len krv vlkov bola oveľa lepšia, než krv iného zvieraťa. "Máš pravdu. Bohvie, kedy to prepukne a čo to vlastne bude. Čo by však mohli chcieť po nás? Sme tulákmi. Myslíš, že za prechod cez nejaké územia by vyberali mince?" povedala som a zasmiala sa. Nebol to však zlý nápad. Mohla som strašiť u mostu a nepúšťať tade druhých vlkov skôr, než zaplatia. Ale to bol geniálny nápad, ktorého som sa okamžite plánovala chytiť akože!