Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Strihla som uchom a započúvala sa do jeho slov. Jeho mienka nebola tak hrozná, ako by sa mohlo zdať. Minimálne si nemyslel to, čo väčšina ostrovov. Spokojne som prikývla. Nebol si však istý, či v tom vidí niečo viac. Mal pravdu, potreboval okúsiť trochu toho. "Nemyslím si, že členovia takého spolku by dávali vedieť, že tam sú. Si predstav, že by im potom nikto nepovedal tajomstvá a informácie. Ja... som voči nim skeptická, hlavne pre tento fakt. Nikdy nevieš s kým sa stretneš a pokojne k nim môžeš patriť i ty a toto mi hovoriť," riekla som smerom k nemu, i keď to bolo presne naopak. No musel pochopiť to, čo tým chcem povedať. Nemali jednotný pach, pretože nežili na jednom mieste, ani sa príliš často nestretávali. Mohli byť pokojne aj členami svoriek. O to viac som mohla byť paranoidná, že? "Pokúšam sa byť preto nedôverčivá voči všetkým, veď vieš, ktokoľvek môže byť Chaos. Ale dlho je s nimi ticho, počula som o vojne a iných nájazdoch. Či stretnutiach s ich členami. Berú si čo chcú... ale ako hovorím, poslednú dobu je s nimi ticho. Ktovie, čo teraz snovú za plány," dodala som a privrela oči. Možno nás chcú všetkých vyhladiť? Ach počkať, to by som mala vedieť ja. V duchu som sa nad tých zachichotala. Aká som ja ale hlupaňa.

Ako som si myslela. Tento záhadný, čierny vlk s plášťom bol srdcom tulák. Chradol by, keby musel tráviť svoj voľný čas na jednom mieste. Pousmiala som sa. Začínalo to dobre. Ak by sa mi podarilo v ňom vzbudiť nejaký zápal, možno by sa k nám i pridal. Ak teda nepočul tie hlúposti, ktoré o nás šírili ostatní vlci. "Nerozmýšľal si ani na tým chýrnym spoločenstvom Chaosu? Počula som o nich mnohé, ale ich členovia sú rozutečení po celých ostrovoch. Sama som rada tulákom, samostatná a robím si čo chcem, ale nad týmto som už neraz premýšľala," riekla som akoby nič a odfrkla si. Rada by som sa k nim pridala, predsa! "Ale neviem, počula som na nich mnoho vecí. Niektoré fajn, iné ani tak nie. Ale príde mi, že to nie je s nimi tak strašné, akoby o nich ani počuť nebolo v posledných mesiacoch tak či tak. Alebo i rokoch. Ktovie, či ešte fungujú?" zadumane som nad tým premýšľala, akoby som bola fakt nejakým tulákom, ktorý nikam nepatril. Chcela som počuť jeho názor, či vôbec malo zmysel mu tú ideológiu pretláčať a verbovať ho.

Nového? Zastrihala som ušami a naklonila hlavu na stranu. Premerala som si ho. "Hm, hľadáš niečo nové, nejaké vzrušenie do života," poznamenala som a privrela zraky. Mala som mu možno čo ponúknuť. I keď nepatril k tým typickým zvráteným bláznom, ale ani k tým neužitočným šupákom. "Si večným tulákom alebo snívaš o tom, že sa pridáš k nejakej svorke?" opýtala som sa ho a natočila hlavu na druhú stranu. Bola som zvedavá, či by bol schopný sa niečomu upísať. Myslela som si, že by bol z neho dobrý člen chaosu. Určite by hanbu nerobil. Ale... otázkou bolo, ako sa k tomu stavia on. Bol by ochotný podpísať aspoň ten pakt, ktorý malo spoločenstvo? Stále mohol byť tulákom. V podstate sme boli všetci tuláci, ktorí len spadali do jedného smeru, ktorý sa snažil o spoločný cieľ. Podmaniť si všetko a všetkých. Uškrnula som sa. Moc. Samozrejme. K tomu všetkému sme určite zažívali viacej vzrušenia než iné svorky, ktoré boli znudené a obyčajné. Odfrkla som si a vyčkávala na odpovede vlka.

Meno: Rainer
Preferencia: vlcice

Need more Einarovcov plodiť~

Vyčkávala som na to, kým mi Čierny ukáže svoje schopnosti. Premýšľala som, či ma moja intuícia neklame. Bol naozaj vhodným kandidátom? Zastrihala som ušami a nechávala sa unášať jeho úžasnou performáciou. Niečo predsa len dokázal a vedel. Nebol taký slabý, za akého som ho považovala. Musel svoje schopnosti len rozvíjať, ale netušila som, či po tom vôbec túži. Privrela som oči a natočila hlavu na stranu. Sladko som sa k nemu hlavou natiahla, aby som mudo uška tichšim hlasom povedala: "Ach, aký si mocný. Ukážkový vlk spomedzi tých naničhodníkov, s ktorými som sa stretla." Môj hlások bol mäkký, vlezlý, no zároveň aj príjemný. Bolo to niečo, čo ste chceli i keď ste o tom nevedeli. "Aké máš ciele, dráhy? Byť mocný, spoznať svet, vládnuť vlkom, či len nájsť si lásku života?" opýtala som sa ho, aby som sa o ňom dozvedela niečo viac. Bolo by skvelé, keby sa mi podarilo od neho zistiť, aké ma predstavy o živote, ciele, či nemá nejaké záväzky... Aby som vedela, či mi vôbec ten čas k niečomu je, čo strávim s ním. Tiež som mala i iné veci na práci.

Zastrihala som ušami a pozorne počúvala, čo mi ten Čierny hovoril. Nepamätala som si jeho meno, ale na tom nezáležalo. Potrebovala som si ho len preveriť... preskúšať. Možno ho i spracovať, ak by bol použiteľný. Papuľou mu to pracovalo dobre, vyzeral použiteľne, ale či i niečo dokázal? To som potrebovala vidieť na vlastné oči. "Rada sa na to pozriem, priučím niečomu novému," zatiahla som, aby som ho motivovala k tomu, nech mi tu trošku počaruje. Aj ja som mu mohla ukázať svoje mágie a schopnosti, ktoré som tu objavila. Ale pekne postupne. Ja sa predsa pýtala prvá a on mi doteraz tak pekne odpovedal. Prečo by sa hanbil, ak by niečo vedel? Jedine, že by chudáčik nič nevedel. "Som zvedavá, vieš. Tak veľa zistíš, keď sa pýtaš a počúvaš. A ja mágiu milujem a chcela by som byť v nej veľmi dobrá. No neviem, či moje schopnosti sú dosť dobré... a tak by som sa rada učila! Ukáž mi prosím, niečo veľkolepé," dodala som sladkým hláskom nadšenej faninky, ktorá chce byť ako jej veľký vzor. Povzdychla som si a zavrtela chvostom, keď som sa na neho milo zatvárila, aj som sa dokonca usmiala!

Zaškerila som sa nad jeho otázkou. "To by si len chcel vedieť, čo?" zatiahla som a privrela oči, keď som si ho prezerala. "Veci o ktorých sa ti ani nesníva, drahý," dodala som a prešla si jazykom po tesákoch. Moja myseľ nebol tým najpokojnejším a najpríjemnejším miestom, kde by ste sa chceli ocitnúť. Zastrihala som ušami a naklonila hlavu na stranu. "Ach, vieš... tuláci väčšinou sú biedni, stratení a slabí. Nemali by mať právo nosiť takéto cetky, ani byť v priazni bohov," riekla som na jeho ďalšiu otázku, kedy očividne nechápal na čo som narážala. "Ty však vyzeráš, že nie si typický tulák. Máš vôbec nejaké schopnosti, či len pôsobíš ako veľký mág, no nevieš nič?" riekla som a spýtavo nadvihla obočie, očakávajúc nejakú odpoveď. Bola som zvedavá, či je schopný i niečoho iného, než je vyzerať ako tvrďák. Možno by som ho mohla pretiahnuť na stranu Chaosu? Zablyslo sa mi v očiach, keď ma napadla tá myšlienka. Možno.

Zaškerila som sa svojim širokým a žiarivým úsmevom. "Závidíš tejto honosnej kráse? Samotné peklo prehovorilo ku mne a dalo mi moc démonov, ktorých je plné," riekla som s hrdosťou a sladkým hláskom. Hľadela som na neho. Mala som jednu zo svojich mánií, ktoré sa vo mne miesili s útlmom, či inými náladami. Bola som jeden veľký chaos, rovnako ako spoločenstvo v ktorom som prebývala. Zašvihala som chvostom a nespokojne zamľaskala. "Ale pravda, radšej by som ocenila tú krásu, ktorá sa ti blyští na labe," povedala som a v očiach sa mi zablýskalo. Hľadela som na hada i bleskový náramok. Bolo to niečo, čo ma priťahovalo ako straku. "Kde si k ním vôbec prišiel? Tulák ako ty?" riekla som a pozrela i na jeho zelený plášť, ktorý mu musel zavadzať všade, kam sa len pohol. I ja som chcela nejaké cetky, ktoré mi však nie a nie prísť do cesty. Hrôza. Bohovia boli na prd i s ich štedrosťou.

//Začarovaný les

Kráčala som naprieč lesom, ponorená v myšlienkach, premýšľajúc nad tým, aké budú moje ďalšie diabolské plány. Nič sa na ostrovoch nedialo. Zdali sa byť v posledných mesiacoch tak pokojné. Potrebovala som nejaké vzrušenie, ktoré by zabavilo moju nudu. Nebolo dobré, keď som sa nudila. Vtedy sa diali strašné veci a pre mnohých to nekončilo úplne šťastne. Z mojich myšlienok ma vytrhlo niečo, čo veľkou rýchlosťou preletelo popred môj ňufák a zmizlo niekde v kroví. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom, odkiaľ ten kameň doletel. Zamračila som sa, keď som uvidela záblesk zeleného plášťu, čierneho vlka neďaleko. Pohodlne sa usalašil pod jedným zo stromov, nemysliac na to, že tým kameňom ma mohol zabiť. Rozhodla som sa mu to nedarovať a vydala sa potichu sa plýžiac jeho smerom. Zastavila som sa v pohybe ako poľovný pes, keď mi do zorného poľa padol jeho blýskajúci sa náramok. Toho parchanta som poznala, no nespomínala som si na jeho meno, ak som ho vôbec niekedy počula. Znechutene som zamľaskala, no pohľad mi neustále zabiehal k jeho sršajúcemu náramku. Chcela som ho. Tak ako predtým, tak aj teraz. Parchant jeden. Ako si mohol dovoliť mať takú krásnu cetku a ja nemala nič? Okrem rohov?! "Vyzeráš horšie než minule, čo trápi tvoju veľkú hlavičku?" vypustila som zo svojej papule a obišla ho, aby som sa mu ukázala v celej mojej kráse. Pohliadla som na neho z výšky, čo bolo absurdné, keďže som bola miniatúrneho vzrastu. Mala som jediné šťastie, že on ležal.

//Vlčie jazero cez Mlžné

Bežala som za jej chvostom, ktorý sa mi však stratil v hmle. Zabručala som a prešla do kroku. Čert ju ber. Nepotrebovala som ju k životu, i keď by som si jej mučenie určite užívala. Prešla som si jazykom po tesákoch a pomaly prechádzala hmlou. Bolo mi jedno, kde ma vykopne. Aj tak som nemala nič lepšie na práci. Čoskoro z hmly začali vystupovať obrysy stromov v diaľke. Nastražila som uši a uvedomila si, že som sa dostala do toho podivného, magického lesa. Potriasla som hlavou a pokračovala vo svojej ceste naprieč stromoradím. Do ňufáku mi medzitým vpálil zajačí pach, ktorý som sa rozhodla nasledovať. Poklusom som pokračovala za pachom, a keď som sa k nemu približovala, zastavila som sa. určila som jeho smer a prikrčene som za ním doliezala, až kým som ušiaka neuvidela. Rozbehla som sa za ním. Dobehla som zajaca, ktorý bežal ako o život. Sklonila som hlavu a zdrapila ho za šiju. Hodila som ho o zem a pristupila labou. Následne som mu prekusla tepnu i nalomila väzy. Čoskoro sa udusil tak či tak svojou krvou. Spokojne som začala žrať jeho chutné mäso. Nemalo to na jeleňa, ale čo som si snáď mohla teraz vyberať? Keď som sa nažrala, vydala som sa za ňufákom ďalej. Netušila som, kam ma zavedie, ale mne to bolo úprimne úplne jedno.

//Tajga

S touto kusou kostí a koži nebola žiadna zábava. Odfrkla som si a rozpustila oheň. Prestávala ma zaujímať. Nerevala, nekričala, nesnažila sa utiecť, neprosila ma o nič... odporné. Ako jej to mohlo byť tak jedno? Ako mi mohla nepriamo povedať, že sa nudí?! Ako??? Zamračila som sa a pozrela sa na ňu. Bola divná. "Líšku?" riekla som a nadvihla obočie. Bola divná. Prečo líšku. "Vyzeráš skôr ako žrádlo pre medveďa. Líšku vie terorizovať každé malé šteňa, ale medveďa? Na to musíš mať gule," zavrčala som smerom k nej a dosť desivo sa zasmiala. Švihla som chvostom a pozrela sa niekam do priestoru. Bola som unavená psychicky z tohto tu. Mali by sme sa niekam pohnúť a ak by sme našli iné zviera, mohla som sa aspoň pozrieť ako mu bude robiť zle a ako ju on zožerie. To by bolo nádherné! Vĺča však niekam zmizlo, keď sme sa blížili k horám. Zabručala som a vydala sa za ním do hmly.

//Začarovaný les cez Mlžné

//hlásim sa so zeiranom :> ak sú ešte voľné teda, ale vidím len tri komentár vyššie :<

Odvážne šteňa, to som musela uznať. Tak trochu mi pripomínala chuderu Scalliu, ktorá môjmu tesáku unikala už nejaký ten čas. Prešla som si jazykom po tesákoch. "A ty ako opustené vĺča, ktorého rodičia odkopli na pospas osudu," zatiahla som so sladkým smiechom. Bola tu tak sama. Čo tu tak asi robila? Samozrejme, že nebol najmenjšia, ale keď sa nevyskytovala na území svorky, istotne musela patriť k tulákom. Veď ani nepáchla ako nejaká svorka, čiže som určite mala pravdu. "A ako vidím, nemáš ani pud sebazáchovy," odfrkla som si, keď som ucítila kus spečenej srsti. Mohla som si z nej urobiť lusknutím prstov pečeného moriaka, ale moja intuícia mi hovorila, aby som to ešte nerobila. Musela som sa s ňou ešte trošku pohrať! Jej oči boli krvavé, mohla ma kľudne prelstiť a ovládnuť môj oheň, ak jej schopnosti vôbec boli na takej úrovni. Ale nevyzerala, že by bola schopná byť lepšia než ja. "Teraz čo s tebou?" zamumla som si pre seba, ale určite to počula. Zaškerila som sa a ohnivý kruh strhla tesne okolo nej. Musela sa skrčiť, ak nechcela prísť oo ňufák, či chvost. Začala som sa smiať.

"Nudní, nudní... mala by si mu ukázať zábavu," povedala som a zaškerila sa. Ja si vedela zábavu so svojim fotrom lotrom predstaviť. Povesiť a zavesiť. Škoda len, že normálni vlci takto nezmýšľali. Alebo utopiť? Zastrihala som ušami a nechala tieto myšlienky plynúť, až pomaly upadli do zabudnutia. Uškrnula som sa a pozrela sa na vĺča, ktoré veľmi zle reagovalo na moje priblíženie. Usmiala som sa o to viac. "Ale, ale. Niekto nám tu cerí zúbky? Nebodaj sa ma bojíš, maličká?" zasmiala som sa a v očiach sa mi zablyslo. Okolo vlčice sa rozhorel ohnivý kruh, ktorý bol dosť na tesno, čiže ak opäť cúvla, priškvarilo jej to niekoľko chlpov. "Nemyslím si, že ja som tá, ktorej by si sa báť mala. Urobila som ti niečo snáď, drahá?" zatiahla som opäť a zamrkala dosť nevinne. Ignorujúc prítomnosť ohňa, akoby medzi nami nič nebolo. Veď som ju ním chránila! Presne tak. Čo ak by cúvla až do vody a zhltla ju príšera? Usmiala som sa. Kŕčovito, tak ako neprirodzené bolo.

Stála som v pozore ako predátor, ktorý číhal nehybne na svoju korisť. Hypnotizovala som mladú vlčicu, ktorej pozornosť sa tiež otočila na mňa. Bola si vedomá mojej prítomnosti, čo vo mne vyvolalo mierny, až kŕčovitý úsmev na tvári. Nevedela som, aké budú moje ďalšie kroky. Ako by som mohla? Moja myseľ nebola tou najupratovanejšou a väčšina mojich rozhodnutí bola spontánna. Prešla som si jazykom po tesákoch a pri jej slovách nastražila uši. Premerala som si ju pohľadom a sarkasticky sa zašklebila. "Vyzeráš ako tchor," zatiahla som a narovnala sa. Bolo mi z jej samoľúbosti na zvracanie. Ako si mohla vyzerať, že s týmito jej troma chlpmi vyzerá dobre? Na moju krásu nemala. Rovnako ako nikto iný, koho som za posledné týždne stretla. Potriasla som rohatou hlavou a privrela zraky, keď som sa na ňu zadívala. "Čo robíš tu tak sama?" opýtala som sa až prehnane sladkým hlasom a premeriavala si ju pohľadom. Spravila som podvedome k nej jeden krok vpred, premýšľajúc, či z jej kostnatého tela budem mať vôbec niečo k dobru.