Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Červená lúka

Pri obchádzaní hory som dokonca premýšľal, že čo ak by som na ňu opäť vyliezol a pokúsil sa volať na bohov. Či by vypočuli moje náreky alebo by ma ďalej ignorovali. Pravdepodobne by ma mali pekne na háku, to bolo pre nich tak nanajvýš typické. Pretočil som u toho oči a prechádzal do rokliny, kde som zamieril do jej útrob. Vedel som, že som už dlho nešiel tými podzemnými chodbami a bolo by na škodu, keby som ich trochu viac nepreskúmal. Nudil som sa a čo ak by som tam našiel niekoho, kto sa v nich stratil? Bol by mi zaviazaný svojim životom určite a urobil čokoľvek, len aby mi to splatil. Takéto záväzky sa mi naozaj páčili. Privrel som zraky a mieril si to na samí juh tejto rozľahlej rokliny. Bohvie, čo tu bolo predtým, než to tu takto poriadne vyschlo. Kaktusov tu však bolo požehnane, len čo bola pravda. Napokon som našiel vchod do podzemia a vkročil do tmavej chodby.

//Nerové vodopády cez Katakomby

//Snežné hory

Prešiel som portálom, ktorý ma vypľul na tejto bohom zabudnutej strane ostrova. Kvety už pomaly odkvitali a ja som sa nevedel dočkať, až príde zima. Prvý sneh, prvé mrazy. Privrel som oči a zívol si. Bol som hladný. Azda i preto som začal skúmať svoje okolie, aby som našiel niečo, do čoho by som sa mohol zahryznúť. Nastražil som uši a premýšľal, či tu nejaký ušiak vôbec je. Viac mi ku šťastiu nechýbalo. Uspokojil by som sa i s takým lacným mäsom. Napokon mi do ňufáku predsa len prišiel pach zajaca. Rozbehol som sa po pachu a hľadal ho svojim pohľadom. Keď som ho konečne našiel, priblížil som sa k nemu nenápadne a potom sa za ním rozbehol. Bolo vtipné sledovať, ako sa mi snažil újsť zo spárov. Zdrhal a zdrhal. Ďaleko preďaleko, až som ho napokon dobehol a skolil. Zahryzol som sa mu do krku a udusil ho jeho vlastnou krvou. Bol som spokojný. Následne som sa nažral a keď som už bol v poriadku, vydal som sa smerom k hore, ktorú som mal v pláne len obísť ako vždy. Nemal som potrebu sa na ňu štverať viac, než raz v živote.

//Roklina okolo Hory

//Hmlisté pláne

Cesta do hôr bola zdĺhavá, ale určite nie únavná. Pomaly som sa štveral po horskej cestičke, ktorá už bola dávno vychodená vlkmi, k portálu. Ten som mohol kde-tu vidieť žiariť na hrebeni hory. Bolo len potrebné sa k nemu dostať. Unavovalo ma toto kráčanie po zemi. Povzdychol som si a zase sa v myšlienkach vrátil k tomu, aké by to bolo super, keby sa mi podarí nejakým spôsobom od božstiev vyžobrať dar, ktorým obdarovali i môjho otca. Bolo to však nemožné, keď som na nich nešiel ani naraziť. Už dlho som ani o jednom nepočul. Asi sa na moment stiahli potom, čo urobili posledne. Zamračil som sa a pridal do kroku, aby som sa dostal k tomu hlúpemu portálu čo najskôr. Už ma nebavilo chodiť cez most, tak som si to musel obísť úplne opačnou stranou. Ale čo. Bol som silný a vytrvalý. Nič ma len tak nezlomí! A po ceste som sa mohol i niekde prespať, či nie? Napokon som došiel až k portálu a preliezol ním niekam do preč. Vedel som kam vedie, ale furt som premýšľal... čo keby nešiel tam, kam chodil vždy?

//Červená lúka

//Začarovaný les

Zívol som si, ako som vchádzal do hmly. Mal by som sa i prespať na nejakú hodinku, aby som nabral nové sily. Našľapoval som do vlhkej pôdy a v hmle si nevidel ani na špičku ňufáku. Bolo to zvláštne, no svojim spôsobom príjemné. Strihol som uchom a rozhliadol sa po okolí. Bol som tu sám? Ktovie. Opäť som nasal okolité pachy, no do ňufáku mi razil skôr ten podivný zápach hmly. Nevedel som to opísať, ale nebol to obyčajný vzduch. Zastrihal som ušami a pozrel sa do diaľky. Akoby som tam videl sa v hmle niečo hýbať? Mohla o byť zver, vlk, ale pokojne i niečo iné, čo blúdilo hmlou. Čo ak existovali tvori, ktoré i v tak hustej hmle dokázali vidieť lepšie než my? Podobne ako vlci mali nočné videnie. Zamračil som sa. To by z nás nerobilo predátorov, ale korisť. Minimálne na tomto území. Pridal som mierne do kroku a vydal sa k horám, ktoré sa už pomaly črtali naprieč hmlou v diaľke, ktorá sa už pomaly rozchádzala.

//Snežné tesáky

//Tajga

Po našom rozdelení som sa opäť ponoril do rúška samoty. Môj cieľ cesty nebol jasný, len orientačný. Mal som niekoľko plánov, u ktorých som chcel, aby sa naplnili. no nepredpokladal som, že sa mi minimálne niečo z toho splní okamžite. Kráčal som naprieč lesom, kde sa mi stala príhoda, o ktorej som vlkovi predtým rozprával. Cítil som sa uvoľnene. Zívol som si a pozrel sa na svoje okolie, či tu nenájdem ďalšiu zblúdilu dušu, ktorej by som sa prihovoril. V okolí bolo niekoľko pachov, ktoré som do pľúc vdýchol. Ani jeden mi nebol známy. Pohrával som sa s myšlienkou, že sa za nimi zastavím, ale napokon som pokračoval naprieč lesom ďalej, len aby som zamieril k hmlistej pláni, po ktorej som mal v pláne prejsť až na samí koniec k horám. Plánoval som prejsť cez portál na svoj ostrov, kde som mohol zamieriť k jazeru a porozhliadnuť sa po ďalších členoch Chaosu. Rozhovor s Iridanom bol príjemný a dúfal som, že i plodný. Isto som sa tešil i na náš spoločný tréning jedného dňa.

//Hmlisté pláne

//kvitnúca lúka
Dúfal som i za neho, pretože jeho naštiepenú myseľ by nejaké magické veci určite rozbili viac, než už bolo. Zastrihal som ušami. Vošli sme fo lesa; kde som automaticky začal hľadať nejaký ten predmet. Teda obrys. Siluetu. Niečo. Chcel mi zjavnen pomôcť a mat tozam za krkom. Pokýval som hlavou a pozrel sa na ansera. "Je to taká menšia huba," povedal som a uvedomoval si, že som mu toho mnoho nepovedal. Zamračil som sa.bl kikal som pp okolí no trvalo, kým som sa k niečomu dopátral. "Tu, pozri sa," povedal som a ukázal na hubu. "Volal sa hlucina snotvarna a keď ju zleš navodí ri super stav. Určite to vyskúšaj," riekol som a mrkol ma.neho. určite mu to prospeje. Potom som si Povzdychol. "Musím pokračovať vo svojej práci. Veľa šťastia ti prajem," povedal som sby som sa s ním rozlúčil a poriadne sa vydal na cestu smrtom k portálu. Toho mostu som mal už viac než dosť. Nepotreboval som sa ním štát zas a znova!

//Začarovaný les (srry mobil v polospanju ale mala som nočnú moru musela som aa odreagovať)

Pokýval som hlavou. Anser vyzeral byť prekvapený. Nečudoval som sa tomu. Kto by veril takýmto báchorkám? Normálnym vlkom sa nič také nedialo. "Áno, keď som bol malý," riekol som a zavspomínal na tú situáciu. Bolo to dávno. Možno tak pred dvoma zimami? Ale pamätal som si to, akoby to bolo včera. Ten zážitok vás jednoducho nenechá len tak. "Zaspal som v neďalekom lese a keď som sa prebudil, ocitol som sa na druhej strane. Duša vĺčaťa ma tam sprevádzala hodne dlhý čas, spolu s druhým vlkom," začal som mu o tom rozprávať, aby som si trochu oprášil svoje hlasívky. Nepatril som úplne k tým najvýrečnejším vlkom totiž. "Naše duše boli stratené a my sme sa k nim museli dostať, ak sme chceli sa vrátiť do reálneho sveta živých. Stretávali sme tam mnoho zblúdilých duší a napokon sa nám podarilo vrátiť. Nie je to však veľmi príjemné miesto," dodal som a uškrnul sa. Bohužiaľ. Druhá strana bola svojská a veril som, že sa tam tak skoro nepozriem znova. Ešte som mal mnoho plánov aj tu. "Táto krajina je pretkaná mágiou. I ty skôr či neskôr do nejakej takejto podivnosti vrazíš. To čo si si myslel, že je nemožné, je. I to, čo ťa ešte nenapadlo," povedal som smerom k nemu a pokračoval smerom na sever k lesu, aby sme tam našli huby, nech sa môžem vydať nekam ďalej.

//Tajga

Sledoval som straku, ktorá zaútočila na menšieho vtáka, ktorý doletel, aby sa nažral z mršiny. Uškrnul som sa. Prial by som jej, aby ju pristupil nejaký orol a ona konečne pochopila, že nie je ten najväčší šikanátor v okolí sama. Strihol som uchom a pozrel sa na Ansera, ktorý si moje mĺkve vyprávanie vyložil po svojom. Akoby mi čítal myšlienky. I napriek tomu, že na sebe som nenechal nič poznať. Bol som tichý vlk a ticho mi nevadilo. Zvláštne. "Pokojne, máš pravdu. Čoskoro sa naše cesty rozídu, i tak som rád za naše náhodné stretnutie. Budem rád, ak sa ešte niekedy v budúcne uvidíme," dodal som a mrkol na neho. Pri jeho charakteru to asi nebolo tak úplne sto percentné. No mal som vieru. Zima však bola veľmi depresívna. "Ale neviem či by som tu umieral. Druhá strana je ešte väčšmi depresívnejšia, než tento svet," riekol som a uškrnul sa. Sám som sa do nej ponoril. Poznal som ho. Svet za oponou. Nebol príjemný, ale aspoň... život nekončil smrťou. Pravda.

Strihol som uchom. Chápal som, prečo je taký. Nebol tu príliš dlho a i napriek tomu to bral okamžite negatívne. "Rozumiem. Čiže toho veľa nevieš. Nevadí," riekol som a uvedomil si, že ja mám brutálne šťastie na nováčikov. Nebavilo ma to. Mohol som ich spracovať k Chaosu, ale u tohto mi bolo jasné, že by tam nebol k úžitku. I tak sa asi pri jednej z jeho slabých chvíľ hodí niekam do mora. Odporučil by som mu skok z mosta, ale nechcel som byť tak odporný. Viac som od neho zistiť nedokázal a tak ma zaujatosť voči nemu prechádzala. Čoskoro sa budem musieť vydať ďalej a pokračovať vo svojom získavaní informácií, pretože tu som mu ich len dával. "Havran," predstavil som sa mu a privrel oči. Mal som v pláne mu ukázať ešte hubu a potom sa rozlúčiť, nech sa môžem vydať ďalej. mohol som sa na svojej ceste vrátiť i k nášmu jazeru, kde by som mohol nájsť iného chaosana a pozhovárať sa s ním. Môj plán bol jasný. Nie len špehovať okolo území svorky pre informácie, ale utuzovat i vztahy medzi členmi a do toho hľadať niekoho, kto by sa k nám mohol pridať a nerobiť hanbu...

Díval som sa na šedivého, ktorý sa očividne s týmto pojmom ešte nestretol. Alebo aj hej, ale nevedel o tomto svete všetko, čo by mu vedelo pomôcť sa zlepšiť. Aspoň niečo ho zaujímalo a už sa nechcel hádzať zo skaly. "Jednoducho. Stačí ti niekoľko lesklých kamienkov, ktorými zapcháš jednému tulavemu vlkov ústa a pohostí ťa na jeho zázračných elixiroch, ktoré v tebe prebudia novú moc, či ta zlepšia v tej tvojej," riekol som čo najjednoduchšie som vedel. ľahšie sa to už ani povedať nedalo. Zastrihal yom uchom. "Prezýva sa Wu a nemyslím si, že by si si ho s niekým zmýlil aj keď je šedý tak či onak. Pochopíš až ho uvidíš niekedy v živote," dodal som a hryzol si do jazyka, aby som nedoriekol, ak sa toho vôbec dožije. Uškrnul som sa nad tým aspoň v duchu. Keď sa mi ospravedlnil, bol som prekvapený. Nečakal som to a i tak som už na jeho výlev zabudol. Takýmto prejavom som moc priestor v mojej pamäti nedával. "Pohoda, kto vlastne si a ako dlho si tu?" opýtal som sa ho, no samozrejme, že som mu odpovedal i na otázku. "Bude lepšie, keď ti ho ukážem. Musíme však prejsť do nejakého lesu," riekol som a pozrel sa hneď na dva; ktoré obkolesovali celú lúku. Bol však ešte na to chvíľu cas.

//Mobil post

Pohliadol som na koreň, ktorý sa mu váľal pri nohách. Bolo to zaujímavé. Čiže odtiene sivej? Mňa v tom prípade videl tak povediac v poriadku! "Hm, možno by to nejaká mágia spraviť mohla. Ako vidím, ty si bol obdarovaný u narodenia mágiou vody," riekol som a privrel či. Tento element som príliš nemusel, preto som ho ani neovládal. "Existujú tu i Ďalšie mágie, ktoré by ti s tým vedei pmôcť. Nie je to nič, čo by som napríklad ja chcel," riekol som popravde a uškrnul sa. Naozaj som nikdy nechcel vidieť bezfarebne. Veď to bolo hrozné! "A to si sa s tým už narodil?" otáza lsom sa ho, aby som vedel, či to náhodou nemôze hroziť časom i mne. Potriasol som hlavou a zívol si. Čoskoro si budm hľadieť svojho, ale musel eom doriešiˇešte toto.

Pozrel som sa na vlka, ktorý skúmal rastlinu, ktorú som mu pohodil. Mal ďalšie otázky, vzhľadom na fakt, že farby nevidel. Zvláštne, ale čo ma bolo do toho. Už som sa stretol i s inými vlkmi. "Nie som expert na bežnú burinu, ale i ten kvet mi príde atypický voči iným kvetinám, ktoré tu dokážeš nájsť," riekol som a mykol ramenami. Informácie ma zaujímali, ale aby som sa učil i zbytočnosti, na to som nemal čas. Natoľko ma tie trávy a kvetiny nelákali. Najväčšmi ma zaujímali tie magické, ktoré mali reálne použitie i na niečo lepšie. Strihol som uchom. "Nie je to obmedzujúce?" opýtal som sa ho vzápätí a nadvihol spýtavo obočie. Narážal som na jeho handicap. Nevedel som si ja sám predstaviť, že by som nevidel žiadne farby. A ako potom videl? Nejaké vidieť musel!

Zadíval som sa na šedého. Nevyzeral, že by bol skutočne odhodlaný mi kývnuť na môj návrh. Žeby sa bál smrti? Nemožné, keď už raz do lačných vĺn predtým skočil. Zamával som chvostom a rozčeril tak steblá trávy, v ktorej som sedel. "Ach, možností je mnoho. Od jedovatých rastlín, húb, či elixírov, ktoré ti privedú večný spánok. V tejto krajine je možné všetko. Žiť, ale aj nežiť je tak jednoduché," riekol som a prezrel si jeho tvár. Opovrhnutie, ktoré ku svetu cítil... nie. Bolo to len sklamanie. Zo života aký spoznal. V určitej rovine som mu rozumel. Svet bol zvrátený, obrátený, rovnako ako vlci samotní. Trvalo mi nejaký čas než som zistil, že to nie som ja, kto je problémom, ale práve systém života, v akom sme existovali. "Hm," zamumlal som a pozrel sa na zem, kde sa pozeral teraz aj on. "Nič, čo by pomohlo tvojmu stavu. Na ten mám niečo oveľa lepšie a azda by ti to i pomohlo ostať pri živote, chvíľu," zamyslel som sa a pohľadom zablúdil k neďalekému lesu. Určite by sme tam nejaké huby našli, ktoré by mohol požrať a ponoriť sa tak do útrob psychadelických stavov. "Ale tá vec, na ktorú som sa pozeral, ide o koreň, ktorý je jedlý a zasýti i väčšieho vlka. Keď ich zje pár. Hodí sa to, pokiaľ si nie je vlk schopný nič uloviť alebo naučiť o jeho existencii vĺčatá, hm. Pozri," riekol som a kvetinu vyrval zo zeme, aby som pohodil modrý koreň k jeho labám. Mohol ho ochutnať. "Miestni ju prezývajú jednoducho Křínka modrá," dodal som a mykol ramenami. Veril som však, že by ocenil onen liek, ktorý som mu sľuboval na jeho depresiu z reality. Prečo si nepokriviť vnímanie svetu ešte viac, než už mal? Uškrnul som sa.

Starec. Sledoval som ho modrými očami a premýšľal, či i zo mňa sa stane taký uhundraný starček jedného dňa. A kedy to príde? Len nedávno som viacmenej dospel, i keď som si občas stále nechával svoje vĺčacie vlastnosti. Veru, správanie bolo veľmi komplikované z mojej strany, keďže mi nikdy nebolo tak úplne ukázané, čo je vhodné a čo nie. Všetko som sa musel naučiť a odpozorovať sám. Tak či onak som pohliadol na neho. "Hm, pokiaľ je to to, po čom túžiš," riekol som a mykol ramenami. Jeho život mi mohol byť jedno. Pokiaľ ho nechcel mať lepší, mohol ho mať horší. "Viem ale ako ti pomôcť, ak ťa tak tvoj život a svet nebaví," ponúkol som sa a v očiach sa mi zablyslo. Mohol som mu povedať o nejakých rastlinách, veď čo... nebude to na moje triko, keď ho z nejakej vykántne. "Hm," zadumal som sa, keď som pohliadol na kus rastliny, čo trčal nad zem. Mohla to byť? Mohla. Kŕínka. I o tej som mu mohol povedať. Ale nevyzeral na to, že by o nejaké rady alebo tipy stál. K čomu som bol potom dobrý? Keď on ani nestál o to, aby ďalej dýchal. Čo to sem bohovia v posledných mesiacoch trepali? Len veľmi málo jedincov stálo aspoň za niečo. Ostatní boli depresívni, mrzutí alebo príliš hlúpi. Stretol som rôznych jedincov, pravda. A každý sa z tej situácie, že ostali uväznení na magických ostrovoch, spamätávali po svojom. Ale šedý vlk to mal už dávno jasné. Každý svet je pre neho sivý.

Zastrihal som ušami a naklonil hlavu na druhú stranu. Och áno. Aké som to mal šťastie na tieto ryby na suchu. Prečo som zakaždým narazil na vlkov, ktorí boli v týchto končinách noví? Bohovia mali divný zmysel pre humor, pretože ma nebavilo robiť sprievodcu. Zadarmo. To zas bude deň, prebehlo mi hlavou a povzdychol som si. Mal som jednoducho šťastie. "Pretože ma to zaujíma," odpovedal som na jeho ďalšiu štipľavú otázku. Bolo na čase sa zase ponoriť do mojich pravidelných stretnutí s týmito stratenými existenciami. "Aký si mal dôvod hľadať smrť v hlbinách mora? Je mnoho jednoduchších riešení ako ukončiť svoj biedny život," zatiahol som a premeral si ho. Aký je vôbec dôvod všeobecne k tomu, aby niekto svoj život ukončil? Slaboši. Bol som v tomto ohľade pokrytec, pretože ja sám ako mladší som mával temné chvíľky. "Volaj to... druhá šanca na lepší život? Aspoň to si niektorí nahovárajú," dodal som a mykol ramenami. Ja som sa však čoraz väčšmi začínal stotožňovať s variantov tých, ktorí prirovnávali ostrovy k peklu a klietke. Posadil som sa do trávy.