Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nadvihol som obočie a moja pozornosť padla na Šedého. Po tom, čo si straka sadla na môj chrbát, zjavne vytvoril asociácu medzi nami dvoma. Pravý kútik papule mi mierne vyskočil nahor, ale na tú diaľku to vidieť nemohol. "Zdravím," riekol som a vzápätí dodal s privretými očami: "Rovnako ako ty." Rozčuľovať sa na druhých bez pozdravu, či slušného prístupu bolo rovnako drzé ako fakt, že sa to hlúpe zviera prechádzalo po niekoho ňufáku. Bavil som sa nad jeho pobúrením. V duchu. "Ale, ale, nedarí sa?" zareagoval som na jeho šomranie, ktorému som veľmi nerozumel, ale predsa len som si povedal, prečo mu nedať na chvíľu šancu. Spravil som pár krokov smerom k nemu a natočil hlavu na stranu. "Musíš byť veľmi hladný, keď ohlodávaš mršinu," začal som, aby som si i ja spojil dve a dve dokopy. Či už to pravda bola alebo nie, nebolo pre mňa podstatné. "Vyzeráš zúbožene," dodal som, keď som si ho prezeral. Tulák. Bolo to očividné. Okrem vlkov, ktorí si svoje schopnosti zaplatili, som sa s tulákmi v top stave ešte nestretol. Zastrihal som ušami a sledoval toho uhundraného starca.

Ležérne som kráčal ďalej a hľadel si svojho. Nemal som jasný cieľ, len možnosti, ktoré som chcel nasledovať. Strihol som uchom a pohliadol k zdochline, ktorá sa ozvala. Straka mala talent prebúdzať druhých k životu. Zastavil som sa a hľadel jeho smerom. Nehovoril som nič, vzhľadom na to, že mi boli ostatní ukradnutí. Hlavne tí, v ktorých som nevidel žiaden potenciál. Na šedú hromadu som si názor urobiť nedokázal, zatiaľ. Ale fakt, že sa zmohol na kosti zveru, ktoré očividne ulovili iní. Pretože čo by dokázal vlk ako on? Nevyzeral veľmi fit. Zastrihal som ušami a sledoval straku, ktorá s posmešným škriekaním opustila Šedého osobný priestor a letela ku mne, aby mi pristála na chrbte. Z bezpečia sa dívala na Šedého a prisahal by som, že mala niečo za lubom. Toho opereného hajzla som niekedy neznášal, ale pokiaľ svoju šikanu mieril na cudzích, bolo mi to jedno. V duchu som sa i pristihol, ako som sa u väčšiny jej vyvádzaní uškŕňal. No dnes som mal náladu takú akú som mal. Na mojej tvári sa nedalo vyčítať takmer nič, rovnako i na postoji. Zamyslel som sa, aspoň na chvíľu. Vlk mal šancu na mňa prehovoriť, inak by som sa len vybral ďalej. Nepatril som k tým, ktorý začínali rozhovory.

//Hraničné pohorie

Pri schádzaní z hôr som sa díval na nebo, kde som mohol vidieť pozostatky dúhy, ktorá zaliala nebo po menšej spŕške dažďa. Dnešné počasie bolo veľmi premenlivé, ale vďaka vetru, ktorý nad morom neustále fučal, sa pomaly vyčasovalo. Čoskoro po prehánkach nebude ani chýru ani slychu. Ako som pokračoval vo svojej ceste naprieč pláňou, straka zaškriekala a ja sledoval jej trajektóriu letu. Smerovala ďalej na lúku, kde som si všimol niekoľko iných vtákov. Krúžili a poskakovali okolo mršiny. Neďaleko nej som uvidel ležiaceho vlka v tráve. Azda by som ho i prehliadol, keby sa k nemu tá čiernobiela potvora nevydala. Ako bolo pre ňu typické, straka zletela na jeho hlavu a začala mu skúmať ksicht svojim zobákom. K čomu bolo dobré jeho prebudenie? prebehlo mi hlavou a povzdychol si. Mohol sa stať pokojne druhou mŕtvolou, ktorú by ohlodávali mršinožrúti. Nebolo rozumné zaspať len tak uprostred otvoreného priestranstva. Zamľaskal som nespokojne nad týmto a nezaujato sa vydal ďalej. Nech si straka robí čo chce, ale pokiaľ ju zožerie, moja vina to nebude. Bola však veľmi rýchla a bystrá, určite ju len tak bez pomoci mágie nepolapí. To som si bol istý.

//Temný les

Pomaly som stúpal do hôr a sledoval oblohu. Bolo pravdy, že na niektorých miestach ostrovov azda i spŕchlo. V horách to však vyzeralo už skôr na sneh, než na kdejaký dážď. uškrnul som sa. Keby som nepatril ku Chaosu od svojho počatia, asi by som svoj domov našiel v týchto horách. Boli tak slobodné a divoké. Povzdychol som si a vyskočil na jednu zo skál. Rozhliadol som sa na vrcholu končiaru široko ďaleko. Hory boli prázdne a ja som ako taká puma mohol zoskočiť dole zo skaly. Dopadol som na prašnú horskú cestičku a vydal sa ďalej. V horách som nič a nikoho zaujímavého nezastihol. Vydal som sa dolu z hôr k lúke, či sa náhodou ich členovia nesnažia niečo ešte pred zimou naloviť. Mohol by som tam mať viacej šťastia, pravda. A možno ani nie? Uvidím. A tak som sa vydal pomaly k zostupovaniu dolu z hôr.

//Kvitnúca lúka

//Most

Vkročil som na pôdu temného lesa a sledoval pochmúrne stromy, ktoré sa tiahli široko ďaleko. Stále ma zaujímalo, prečo to tu bolo také mŕtve. Akoby bol z tadiaľto vyčerpaný všetok život. Zastrihal som ušami a pozrel sa na straku, ktorá si i tu vedela nájsť niečo, čo zlákalo jej lačné oči. Nastražil som uši, keď mi do ňufáka privialo niečí pach. Potriasol som hlavou a napredoval vpred. Ja som cítil mnoho pachov skoro všade, ktoré mi už začínali byť známe, aj keď som ich majiteľov nevídal. Zívol som si. Nebolo to z únavy, spal som predsa. Skôr som mal problém s tým, že som sa nudil. Rozhodol som sa ako prvé potúlať v okolí hôr, aby som vedel, či nezistím niečo viac o Danteho svorke. Vlastne som z tadiaľto stretol aj ďalších členov. Konvalinku... Stinu. Kde im asi tak bolo konca kraja? Azda by som i narazil na niekoho ďalšieho, koho by som mohol vyspovedať a snáď sa dozvedel i niečo nové.

//Hraničné pohorie

//les pri moste

Vydal som sa k mostu, kde som sledoval, či nie je príliš nebezpečné cezeň prejsť. Vyzeral byť v poriadku a tak som naň vstúpil. Veď čo by sa stalo, keby aj mu niečo je? Keby je rozhojdaný vo vetre? Povzdychol som si. Aj to by som zvládol, veď som ovládal mágie, na ktoré som sa tak spoliehal. Ale neboli to len svaly a moc, či rozum, ktorý vo mne podporoval myšlienku na môj úspech. Veril som si, veril som v seba. Prežil som toho mnohé, sám som sa väčšine vecí priučil... určite raz keď nebudem mať nič z toho, mi minimálne táto viera ostane a i tak všetko zvládnem. Uškrnul som sa a pokračoval ďalej vpred. Pomaly som sa dostával na druhú stranu tejto priekopy. Most bol odporným prostriedkom ako sa dostať z jedného ostrova na druhý. Ale popravde mi to bolo jedno. Portál nebol o nič lepší. Mal som divný pocit zakaždým, keď som ním musel prejsť.

//Temný les

//Tajné ostrovy

Vybral som sa smerom k mostu. Netušil som, kam inam ísť. Premýšľal som, že by som sa pozrel po tunajších svorkách, či v ich blízkosti niečo neuvidím. Nezastihnem nejakého ich člena a nevyspovedám ich. Samozrejme, že tú, ktorú som mal najbližšie, som nechával niekde v úzadí. Nechcel som ísť tam príliš skoro. Odkašľal som si. Zabehli mi moje vlastné chlpy. Povzdychol som si a pozrel sa na straku, ktorá vzala akúsi vetvičku s ktorou sa teraz hrala. Na hry nebol čas. Museli sme sa dať do práce a azda by sme i na ďalšieho Chaosana narazili. Pokýval som u toho hlavou a vykročil vpred. Vydal som sa k mostu a uvažoval, čo vlastne chcem. Mal by som sa stretnúť i s Dalliusom a Rhysburr... ale to bolo ešte na dlho. Povzdychol som si. Raz sa k tomu určite dostanem. Rovnako tak i ich rodičov som príliš nepoznal, len z videnia, či počutia. Kto tu vlastne ešte bol? nejakí členovia tu ešte boli, ostatných som už videl. Zastrihal som ušami.

//Most

Pri jeho slovách som spokojne pritakával hlavou do rytmu jeho dôrazu. Nebol tak hlúpy, ako vyzeral. Práve naopak. Veci veľmi dobre chápal. Už to chcelo len preniesť i do praxe, aby trochu zosilnel a vedel ovládať svoju mágiu. "Presne tak, ako hovoríš," súhlasil som s jeho názorom. Aspoň týmto. Bohvie, kedy ešte s ním budem vôbec súhlasiť. Nie vždy mali vlci rovnaký názor ako ja. Zastrihal som ušami a počúval ho ďalej, čo mi vlastne ďalej povie. "V poriadku, beriem ťa za slovo," riekol som a nadvihol obočie. Iridan naozaj chcel dosiahnuť toho, aby bol niekým. Aby bol pravý chaosan. Pýchou jeho rodu a rešpektovaný člen spoločenstva. Fandil som mu. Začínal byť mojim obľúbencom. Ale nemohol som hneď ukvapene mať nejaké názory. Potreboval som spoznať aj ďalších členov a porozprávať sa s nimi. "Počas prvého zimného splnu prídem k jazeru, tam kde padajúca voda skrýva vchod do podzemia," dodal som a privrel oči, keď som sa postavil na nohy a bol pripravený odísť. Kam? Ktovie. Niekam určite. "Nech ťa šťastena sprevádza, Iridan," rozlúčil som sa s ním a hvízdol, aby ma straka nasledovala, ako som sa otočil a rozišiel sa k stromom v diaľke.

//les pri moste

Načúval som slovám Iridana. Pôsobil na mňa neisto od prvého okamihu, ako som ho uvidel. Hľadal sa a to bolo dobré. Ja sám som bol donedávna stratený, vydesený a zmätený z toho, kým som a čo vlastne chcem. Teraz som to vedel. Moje myšlienky sa utriedili a i keď som mohol v očiach druhých vyzerať ako blázon, ja sám mal iné presvedčenie. "Ten, čo je ochotný bojovať za to, v čo verí, dosiahne veľkých vecí. Tvoja snaha a sen... ochota a vôľa potiť krv, pot a slzy za to, aby si sa stal niekým... sa jedného dňa vyplatí, brat môj," riekol som a privrel oči, keď som na neho pohliadol. Stačilo, aby mali rovnako otvorenú myseľ všetci členovia spoločenstva. "Myslím si, že počas zimy bude tréning najťažší a zároveň najväčšmi prínosný. Určite ťa vyhľadám a dodržím svoju ponuku," povedal som a nadvihol obočie, aby som mu naznačil, či je s tým v poriadku. "Teraz mám iné povinnosti, ktoré nepočkajú. Som však rád, že som ťa stretol a verím, že takýchto stretnutí bude viac. Kratších, či dlhších. Pokojnejších, či adrenalínovejších," dodal som a uškrnul sa. Samozrejme. Nejaký ten súboj s mačkovitou šelmou by som uvítal i ja. Medveď už bol starým klišé, ktoré ma neustále prenasledovalo. Vyčkával som, či má ešte ku mne nejaké otázky, aby som sa pomaly pobral ďalej. Musel som pred zrazom nazbierať čo najviac informácií z okolia. A našiel toho prašivého obchodníka. Privrel som zraky jak som si na neho spomenul. Oh áno.

Sledoval som hnedého vlka. Snažil som sa mu čítať z tváre, z jeho očí. Premeriaval som si ho a rozmýšľal, nad čím asi premýšľa. Aké by to bolo, keby som sa mu mohol hrabať v jeho mysli? Musel som si však nechať túto predstavu aspoň v hlave. Privrel som oči a sledoval ho, keď zo seba napokon vykoktal nejaké slová. Mal málo sebavedomia. Nerozumel som tomu prečo. Bol predsa potomkom vodcu a i keď to nič neznamenalo, nemusel svojmu rodu robiť hanbu. "Nemyslím si, že tu niečo takého je. Každopádne ja sám by som sa rád zameral na nejaké veci. Mám pocit, že Chaos nejako v povedomí vlkov upadol. Mnohým je pre smiech a už sa zabudlo na silu, ktorú kedysi spoločenstvo malo. Naše rady treba rozšíriť a ukázať opäť miestnym, komu tieto ostrovy skutočne patria," riekol som a pousmial sa. "Nezabudnúc na to, že stále dlžíme odplatu Daénu a Zlatej za ich... neposlušnosť. A zradu, za ktorú mohol Dobrodruh. Vidno akých zradcov plodí krv zlatej," odfrkol som si, keď som si spomenul opäť na Azraela. Svoje slová som však mieril i inak. Sledoval som, ako zareaguje na moje slová Iridan. Predsa len... jeho láska bola potomkom álf. Rovnako ako ten zradca. Nedalo sa ich rodu ani svorke veriť. Neustále nám stáli v ceste a kazili naše plány. "Ja som svojich súrodencov, rodičov, ani to kto som a kam patrím spočiatku nepoznal. Keby ma nenašli dvaja vlci, umrel by som v jaskyni alebo niekde vonku. Bola zima. Trvalo mi celé mesiace a roky, než som zistil kto som, koho som potomkom, kam patrím a kto je mojou pokrvnou rodinou. Avšak život ma aspoň naučil, že nepotrebujem nikoho k tomu, aby som bol silný a schopný prežiť. Získal to, čo som chcem," riekol som sebavedomo a pozrel sa na Iridana. "Každý si musí v živote nájsť svoju cestu. Zosilnieť a ver mi, že ak nájdeš vnútornú silu sám v sebe... keď nebudeš nikoho okrem seba samého potrebovať, budeš tým najsilnejším a najobávanejším vlkom. Pretože ten, čo nemá čo stratiť a nikoho nepotrebuje, je nebezpečný. Lebo dokáže čokoľvek, čo si zaumieni a nič ho nezrazí na kolená," povedal som úplne vážne, akoby som sa rozprával so svojim vĺčaťom. Potrebovali sme silných členov, aby celé spoločenstvo bolo neoblomné. "Spoločenstvo nikdy nebude fungovať, pokiaľ medzi nami budú slabí jedinci. Potrebujeme zosilnieť. Ako jedinci, ale aj ako celok. Pomáhať našim bratom a sestrám je snáď povinnosť a ja by som ti rád niekedy ukázal, ako nájsť tú silu. Môžem ťa naučiť boju, i čarom. Mám mnoho znalostí z viacerých smerov. Dokonca i z tak banálnej veci, akou sú bylinky," povedal som a pousmial sa. Nechcel som už vidieť druhých sa klepať od strachu, aby nepovedali niečo zlé. Chcel som aby boli hrdí na svoj pôvod, sebavedomí a silní. Aby verili v seba. Potreboval som nájsť ostatných členov Spoločenstva a pomôcť im. Jednému po druhom. Naučiť ich sile a spolupráci medzi sebou. I keď ja sám bol skôr sólo hráč. "Povedz mi Iridan, ako vidíš svoju budúcnosť?" opýtal som sa ho napokon. Stále som veril, že jeho románik je len úbohý vtip. Že je za tým väčší plán. Že si chce len užiť, podmaniť ich územie, pomstiť sa im...

Aj napriek jeho popisu som pokrútil hlavou. Nerozumel som, čo by tu puma robila. Naposledy som mal s nimi čo dočinenia na tom malom ostrove. Neboli to príliš maznavé zvieratka. Len čo bola pravda. A pokiaľ prežil stretnutie s ňou, asi mal dostatočne rýchle laby, aby jej ušiel. Pretože som si nevedel predstaviť, že by sa s ňou práve on naťahoval. Veď by ho prerazila tá prerastená mačka na polovicu. Na moment sa medzi nami rozhostilo ticho. Premýšľal som. Vôbec som ho preto nevnímal nepríjemne. Práve naopak. Aspoň nerozprával príliš mnoho ako niektorí, ktorí mi tým liezli na nervy. "Hm?" zamumlal som, keď nakoniec narušil ticho a spýtavo nadvihol obočie, aby som zistil, čo má na srdci. Vyzeral tak. Privrel som oči. "Netuším, čo vieš a čo nie. Azda by bolo jednoduchšie sa opýtať, čo ťa zaujíma hlavne," riekol som. Mohol som mu tu celé hodiny vykladať veci, ktoré však z väčšiny určite i sám vedel. Jeho nervozita mi však neušla. Vedel som alebo som si aspoň myslel, že viem, na čo sa snaží nenápadne naraziť. "Chvíľu sa tu zdržať môžem, pravda," dodal som a pozrel sa na more. "Kde máš súrodencov?" opýtal som sa ho vzápätí. Sám byť nechcel, jeho súrodenci boli bohvie kde, ale kde mal tú svoju milú? Ktovie. Čakal som, čo z neho ešte vypadne.

Strihol som uchom a zapísal si do podvedomej pamäti mená jeho súrodencov. Teraz som už vedel i priradiť si ich tváre k menám. Je pravdou, že ich sestru by som rozpoznal hneď, ale dvaja vlci by mohli byť malinký problém. No už viac nie, keď som spoznal Iridana a ten mi to ujasnil. Na moje slová sa však nechytal. Nevedel som, či potrebuje špeciálne danú otázku alebo čo. No nezačal mi hovoriť to, čo som po ňom chcel. Povzdychol som si. S niektorými vlkmi to bolo namáhavejšie. Nenechal som sa tým však vyviesť z miery. Nechával som teda konverzáciu plynúť úplne voľne. Padla jeho otázka. Nadvihol som obočie. "Puma? Čo by robila tu? Nie sú tu žiadne hory, najbližšie sú až južnejšie," riekol som a sledoval ho, čo mi tým chcel naznačiť. Porozhliadol som sa však po okolí, no okrem dvojici siluét vlkov neďaleko, som tu nevidel nič, čo by znamenalo nejakú hrozbu. Akože, pre mňa ani nie, ale keby tu bol obyčajný vlk, mohlo to byť nebezpečné. Jediné, čo ma napadlo, bolo stretnutie s medveďom. Ale to už bolo pre mňa strašne dávno a ani som sa nad tým už nepozastavoval. Podarilo sa mi i zahojiť moje jazvy a zranenia. Aj som zabudol, že k niečomu takému došlo. Bolo očividné, že sme na ostrovoch neboli sami. Určite tu boli aj ďalší predátori. No prekvapovalo ma, že na pumu narazil práve tu v týchto miestach.

Sledoval som mladého a keď mi povedal svoje meno, cuklo mojim uchom. Vydýchol som oblak teplého vzduchu. "Iridan," zopakoval som jeho meno a i keď z môjho výrazu nešlo nič vyčítať, díval som sa na neho uprene až nepríjemne dlhú chvíľu. Vedel som o jeho romániku. Straka zaškriekala. "Áno, bolo tam toho veľa. Ušlo mi to. Tvoji súrodenci sú, ak mi odpustíš... Nech si konečne zapamätá vás všetkých," riekol som. Hlavne ma zaujímalo meno mladej vlcice. Jeho sestry. Zdala sa mi byť najviac schopná z nich. Minimálne, čo som videl. Ktovie. Azda ma i tento vlk prekvapí. "Počul, čoskoro sa opäť všetci stretneme. Je toho mnoho, čo je treba prebrať," riekol som a prešiel si jazykom po tesákoch. Pozrel som sa na operenca, ktorého pozornosť prešla na lov chalúh, ktoré vyplavovalo more na breh. "Je škoda, že o vás takmer nič neviem. Mám pocit, že mnoho členov sa spolu nikdy okrem zrazov nevidelo," riekol som a pozrel na neho. Očakával som, že mi niečo o sebe a živote povie. Netušil som ani čomu ho učili. Predpokladal som, keď je potomok úzkeho kruhu verných členov spoločenstva, natož vodkyne... Že budú jeho znalosti a schopnosti bohaté.

Máčal som si predné laby vo vlnách, ktoré sa letmo rozbíjali o breh ďalej. Nemal som čo iné na práci. Väčšine vecí som nechával voľný priebeh, pretože tak to bolo správne. Obloha bola len mierne zatiahnutá. Na niektorých častiach ostrovov muselo i sem-tam spŕchnuť. No takto blízko otvoreného mora, dopadalo na moju čiernu srsť mnoho teplých lúčov slnka. V tak neskorej časti roka už neboli nepríjemne teplé, ako cez leto. Práve naopak. V tomto chladnom počasí boli priam žiadané a vítané. Strihol som uchom a pohliadol na hnedého, mladého vlka, ktorý sa ku mne pomaly približoval. Bol tu určite celý čas, ale ja som ho vytesnil na okraj svojho vnímania. Sprevádzala ho straka, ktorá na neho prekvapivo neútočila. Keď som sa na neho pozrel bližšie a nasal jeho pach, pochopil som aj prečo. Patril k Chaosu a vzhľadom na to, že bol i vtedy na zraze, straka na neho neútočila. Poznala ho. Kývol som mu hlavou na pozdrav. "Mrzí ma, no na meno si nespomeniem, mladý. Si však syn Šamana a Usmevavej, nemýlim sa?" riekol som smerom k nemu. Pamätal som si, že boli traja. Ešte mal brata a sestru. Vzhľadom na to, že som sa s nimi nikdy príliš nebavil, teda okrem zrazu vôbec, meno mi vypadlo, ak som ho vôbec niekedy počul.

//Hmlistá džungľa

Prešiel som lesom, poslednou alejou a vyšiel na trávnatý svah, ktorý sa menil v piesočný breh pobrežia. Na tomto mieste som bol veľmi dávno, ešte spolu s Azraelom. Zamračil som sa nad tou spomienkou. Každá myšlienka na toho zradcu bola bolestivá, ale po tom, ako som sa vyrovnal s ďalšími vecami, táto nebude o nič horšia. Aj keď som stále nebol pripravený mu odpustiť. V duchu som však veril, že sa mi bude vyhýbať. Pretože ak by som na neho narazil, musel by som vykonať to, čo som prisahal Spoločenstvu. A ja som nevedel, či toho budem schopný. Zamračil som sa a pokračoval k piesočnému brehu. Labky sa mi zaborili do piesku. Mlčky som prešiel k hladine mora a zadíval sa na ostrovčeky, ktorých tu bolo plno. Väčšie vlny, ktoré sa rozbíjali o breh, dočiahli i k mojim labkám, ktoré začali podmývať. O nejakú dobu sa mi predné laby ponorili do piesku, no nevadilo mi to. Bolo to príjemné. Strihol som uchom a zaregistroval niečiu prítomnosť. Nebol som tu sám. Straka zaškriekala a zakrúžila nad hnedým vlkom. Mal som svoje myšlienky, veľmi som mu pozornosť nevenoval a díval sa skôr na otvorené more.