Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//les pri moste

Stále som cítil zajačinu medzi zubami. Krv bola otravná. Chutila mi rovnako ako i mäso a žrádlo celkovo. Len m nebavilo sa jej potom zbavovať. Ako som prechádzal džungľou, narazil som na miernu studánku, kde som sklonil hlavu a začal piť. Bol som vyčerpaný z tohto prostredia. Išlo mi na nervy, aké vlhké to tu je. Zamračil som sa a pozrel sa po okolí. Nikto tu nebol, pretože kto rozumný by sem šiel? Ja minule? Ale to som sa zase hral len na nejakého hlúpeho sprievodcu. Povzdychol som si a pokračoval automaticky ku Svätyni, čo som si uvedomil až potom. Zamračil som sa a otočil sa na päte, aby som šiel niekam, kde som tak dlho nebol. A ani som sa nečudoval, že som tam tak dlho nebol. Veď boli úplne od ruky tie ostrovy. S kým som tam bol posledne? Azraelom? Oživovalo to vo mne len nie veľmi dobré pocity.

//Tajné ostrovy

//Most

Vošiel som do lesa a pocítil hlad hneď, ako mi do ňufáku vletel pach zajaca. Zastrihal som ušami a povedal si, že je na čase sa trochu občerstviť. Vydal som sa teda po pachu, ktorý ma zaviedol k húštine, kde sa ukrýval zajac. Možno ich tu bolo i viacero, no mňa zaujímal ten jeden konkrétny. Prikrčil som sa k zemi a začal som sa približovať k páru dlhých uší, ktoré vytŕčali z krovia. Nech už je tá prekliata zima. Všetko bude biele a bude sa i lepšie loviť. Nebudem sa tu musieť plaziť v bahne, ani ma nebude obmezdovať krovie. Najradšej by som to tu všetko vypálil, čo mi tu zavadzalo. Zamračil som sa a pokračoval smerom k zajacovi. Až som bol dostatočne blízko, rozbehol som sa a nejakú chvíľu som ho naháňal, až sa mi ho podarilo dobehnúť medzi tými stromami dostatočne na to, aby som ho strhol k zemi a zadusil ho. Zlomil som mu u toho i väzy a krv mi stekala po tesákoch. Bol to príjemný pocit. Začal som žrať a užíval si chuť mladého mäsa. Ten zajac nemohol byť vôbec starý, Perfektné. Keď som sa nažral, postavil som sa, otriasol sa a vydal sa hlbšie do lesa. Presne som vedel, kam mierim...

//hmlistá džungľa

//Temný les

Vkročil som na prvú drevenú dosku mostu. Bol tak ako vždy, chladivý a slizký. Nakrčil som ňufák. Na dotyk to spráchnivené drevo nebolo nič moc, ale iná cesta na druhú stranu neexistovala. Ktovie, aká hĺbka sa skutočne skrývala v tej hmle. Mohlo ísť o niekoľko metrov, desiatok, či stovák. Ktovie aké skalnaté bralá mali ostrovy. Museli byť pekne masívne. Zamračil som sa a radšej som sa sústredil na to, aby som tento most prešiel čo najviac v bezpečí, ako sa dalo. Mágiami som si pomáhal, aby som mal ľahký priebeh, ktorým by som vedel prejsť na druhú stranu. Neznášal som tento priechod, ale nie vždy sa mi chcelo obchádzať celé ostrovy aby som prešiel portálom. Mohli ho bohovia dať i na nejaké iné miesta, než boli tie odľahlé hory. Ale kto som bol ja, aby som súdil božiu prácu. Odfrkol som si povrchne a prešiel na druhú stranu mosta. Bohovia boli podľa mňa úbohí. Po tom, čo som si s nimi prežil... zamračil som sa.

//les pri moste

//Prekliate jazero

Ticho. To jediné som obdivoval na tomto lese. Prázdnota, ktorá sa ním šírila. Dýchala a žila svoj vlastný život. To ticho bolo tak ťaživé, že vŕzganie dreva vo vetre znelo ako nepríjemne hlučné sirény. Zastrihal som ušami a pozrel sa opäť cez rameno. Neustále som mal pocit, akoby ma prenasledovali prízraky. Temné, nekalé. Ale moja myseľ sa so mnou len zahrávala. Snažil som sa na to nemyslieť, pretože práve tým som si tieto halucinácie privolával. Čo som také jedol alebo pil? Nič extra. Nemohlo to byť tým alebo snáď áno? Zamračil som sa a pozrel sa na most, ktorý som už počul vŕzgať z diaľky. To sa nnedalo prepočuť. Nad priesmykom zase muselo fučať, len čo bola pravda. Prešiel som si jazykom po tesákoch. Nech som už bol na druhej strane. Tieto prechody medzi ostrovami neboli príjemné. Ani jeden. Škoda len, že tie teleporty od Wua neboli neobmedzené. Takto som si musel vážiť skoky, ktoré mi ponúkali. Ak teda nebudú fungovať tak ako minule... samé od seba!!!

//Most

//Hraničné pohorie

Pomaly som sa dostával z hôr dole. Klesanie mi vždy prišlo o dosť horšie než stúpanie. Azda preto, že som musel brzdiť svoju váhu, ktorá nebola najmenšia. Predsa len som bol ako taký medveď. Skoro. Prešiel som si jazykom po tesákoch a pohľadom zablúdil k ďalšiemu jazeru. U toho som už dosť dlho nebol. Rovnako ako u ďalších, ktoré sa v okolí pohoria nachádzali. Privrel som zraky. Bolo to... rovnaké ako som si kedysi pamätal. Možno sa na týchto neznámych miestach predsa len nič nezmenilo, i keď som si myslel, že by sa niečo zmeniť mohlo. Nastražil som uši, keď sa mi zdalo, že som niečo počul v húšti neďaleko. Nič. Len ticho. Bol som unavený? Kdeže. Bol som predsa oddýchnutý. Možno som bol niekým prenasledovaný? Ktovie. Povzdychol som si. Aj keby ma niekto prenasledoval, čo už. Pohľadom som prešiel po okolí. Naozaj sa t nič nezmenilo. Otočil som sa teda a vydal sa hlbšie do lesa automaticky k mostu. Zamieril som domov, no nešiel som tak úplne domov. Potreboval som skúmať zákutia, kde som nebýval až tak často. Či sa náhodou niečo nedeje... niekde...

//Temný les

//Kvílivec

Začal som šľapať do hôr a premýšľal nad tým, koľko ráz som vôbec ostrovy prešiel. Akým miestam som sa už podvedome vyhýbal... práve na nich by som možno našiel niečo zaujímavé, čo mnohým je pred očami skryté. Mal som čas na to, možno i chuť. Preto som sa tak túlal krížom krážom, veriac, že prídem k niečomu zaujímavému? Niečomu, čo bude stáť za moju pozornosť a prinesie mi to nejakú výhodu pre Spoločenstvo? Otázok bolo mnoho. Povzdychol som si a pozrel sa na nebo. Na moment som si opäť spomenul na Scalliu. Nechal som ju len tak na tom malom ostrove. Ani som netušil, či sa z neho v poriadku dostane. Musel som jej však veriť, že nebola tak slabá. Veď sa mi to snažila celý čas dokázať. Mala svoju príležitosť tak urobiť teraz. Privrel som oči a pokračoval naprieč pohorím, ponorený do svojich vlastných myšlienok. Ak by som i teraz na niekoho narazil, asi by som len prešiel okolo neho a ani s ním neinteraktoval. Oblizol som si ňufák a pokračoval v zostupe dole z hôr.

//Prekliate jazero

//Kvitnúca lúka

Podišiel som na breh jazera. Prikročil som k hladine a pozrel sa na svoj odraz. Niekedy som sám seba nespoznával. Azda preto, že ako vlci sme samých seba takmer nikdy nevideli. Mohli sme sa pozerať na svoje telo, ale tvár... nám ostávala skrytá. Jedine takto, keď sme podišli k pokojnej hladine, mohli sme uzrieť nepresný odraz nás samých. Bol to zvláštny pohľad. Akoby som sa díval na cudzieho vlka vo vode. Taká bola i povera nie? Zastrihal som ušami a bez ďalších myšlienok som vošiel do vody, aby som sa celý namočil a bol schopný sa "oprať". Váľal som sa vo vode a nechával ju prúdiť okolo môjho tela, nech sa trochu ochladím. Bol som celý rozhorúčený po toľkom kráčaní. Po nejakej dobe som vyšiel na breh jazera, kde som sa otriasol a znova sa vďaka mágií vetru osušil. Bol som ako nový, no tentoraz ma nesvrbelo telo od tej otravnej soli, ktorú som mal predtým takmer úplne všade! Napil som sa ešte z jazera a zdvihol pohľad k pohoriu, ku ktorému som sa napokon vydal.

//Hraničné pohorie

//Začarovaný les

Vyšiel som z tieňa stromov a predo mnou sa rozľahla nekonečná planina, ktorá bola posiata množstvom kvetín všelijakých farieb. Nadýchol som ich peľovú vôňu, ktorá sa však pomaly strácala, ako umierali pred zimou. Bolo to podivné sa na túto masovú vraždu prizerať, ale išlo o prirodzený kolobeh života, ktorý sme museli všetci rešpektovať. Mali i rastliny a iné zvieratá rovnakú druhú stranu ako my? Zamračil som sa. To by bolo dosť zvláštne, ale stále išlo o živé bytosti a ktovie... či vôbec nepremýšľali dosť podobne ako my? Keď som sa pozrel na straku, mal som pocit, že mi mnoho ráz rozumela viac, než sa zdalo. Privrel som zraky. Niekedy som mal pocit, že mi rozumie tak dobre, až mi je schopná čítať moje myšlienky. Alebo som ju len ja ovládal svojou mysľou? Ktovie. Povzdychol som si a vydal sa ďalej vpred. Premýšľal som nad rôznymi ďalšími vecami. Niektoré boli hlúposťami, iné mi prišli i vcelku v pohode. Zašvihal som chvostom a vdiaľke som uvidel svoju obľúbenú vodnú plochu. Konečne z tej srsti zmyjem ten odporný nános soli.

//Kvílivec

//Prieliv

Pokračoval som do fialového lesa, ktorý sa kľukatil naprieč veľkou časťou ostrovov. Ani som si nepamätal, kedy som posledne tadiaľto prechádzal. Z tohto lesa som nemal nikdy dobrý pocit, azda ešte horší než z toho temného. Pamätal som si, ako som práve v tomto lese prepadol na druhú stranu, kde som bol ako mladé vĺča stratené. Privrel som zraky a pohliadol niekam medzi stromy. Nepohlo sa tam práve niečo? Možno. Aj keby, bolo to jedno. Pridal som však do kroku, aby som naprieč týmto lesom prešiel čo najskôr a nemusel sa dostať z oči do očí tej temnote, ktorej som predtým prepadol. Ak však nezaspím, nič takého sa nestane alebo áno? Stiahol som uši. Riskovať som to nechcel. Ak som sa niečoho bál, tak to bola tá temnota, ktorá bola na druhej strane. Chlad a stratené duše. Nechcel som stratiť svoju myseľ. Vydýchol som si, keď som uvidel, ako sa stromy od seba oddeľujú a predo mnou sa otvorila pláň.

//Kvitnúca lúka

//Písčiny

Mal som svaly, i výdrž, silu... ale nenávidel som vodu. Plávať v tomto prielive nebolo ani tak náročné, ako otravné. Najradšej by som sa naučil chodiť po vode, či vytvoril profil a preskočil ním niekam do preč. Lenže tak to nefungovalo. Bohovia sa radi prizerali tomu, že trpíme. Zamračil som sa a po očku zazrel straku, ako prelietala nad mojom hlavou. Mať krídla, život by bol určite jednoduchší. Povzdychol som si a plával ďalej. Zabral som, aby som sa z tej už ľadovej vody dokázal dostať čo najskôr. ľadová voda mi mohla spôsobiť kŕč, ktorý by nebol príjemný a príliš ďaleko by som určite nedokázal zaplávať len tak. Zastrihal som ušami, bol som celý mokrý. Vyfrkol som slanú vodu. Bola odporná. Horšia než tá sladká. Pomaly som plával ďalej k brehu, až som bol takmer u neho. Moje laby sa čoskoro dotkli dna a ja sa zaprel. Postavil som sa a pokračoval von na breh, kde som sa otriasol a vďaka mágii som sa osušil. I tak som mal všade soľ. Potreboval som nájsť normálnu vodu, kde by som sa mohol okúpať. Preto som zamieril k fialovému lesu.

//Začarovaný les

//Malé hory

Moje myšlienky putovali rôznymi smermi. Scalliu som sa snažil odsunúť úplne na okraj. Nechcel som to teraz riešiť, keď som bol sám. Potreboval som si vyčistiť myseľ, aby som sa mohol sústrediť na niečo iné. Musel som sa zamýšľať nad Chaosom, ktorému som bol verný a bol môjmu srdcu priamo oddaný. Hneval som sa na Scalliu, že sa k Chaosu pridala, ale na druhú stranu to bolo fajn. Chaos bol u mňa na prvom mieste, vždy a všade. Len som dúfal, že sa nikdy nedostanem k situácií, kedy si budem musieť vyberať medzi ňou a celým Spoločenstvom. Ona si však bola vedomá toho, aké boli moje priority, aký som bol. O to viac som nechápal, prečo to videla takto, prečo to takto chcela. Nebol som pre ňu vôbec vhodný. Zastrihal som ušami a moje laby sa ponorili do vody. Neznášal som tento muklovský postup naprieč prielivom. Bolo to odporné a otravné. Zamračil som sa a pokračoval vpred. Až keď som i na svoju výšku jednoducho nedokázal dočiahnuť na dno.

//Prieliv

//úkryt

Vyliezol som z tej diery. Obzrel som sa cez rameno a na moment sa zastavil. Premýšľal som nad tým, čo sa vlastne stalo. V mojej hrudi ma stále hrialo, bolo to príjemné, no tak neznáme. Chcel som sa uistiť, že to nie je len chvíľkový skrat, ale že to bude rovnaké aj o nejaký čas. Presne preto som potreboval opäť vyraziť na cesty. Oddeliť sa od niekoho, kto ma robil slabým. Potreboval som svoj priestor, čo Scallia chápala. Bol som vďačný, že som ju v mojom živote mal. Zastrihal som ušami a pozrel sa na jazero, ktoré sa črtalo pod vchodom do jaskyne. Komplex musel schádzať skutočne do hĺbky. Keď sa dostával pod jazero. A možno šlo len o nejaký podzemný zdroj vody? To bolo tiež pravdepodobné. Potriasol som hlavou a miesto jazera som zamieril k plytčine, aby som sa dostal na hlavný ostrov, cez ktorý som mal v pláne prejsť a zamieriť tam, kam ma vietor zaveje.

//Písčiny

#933#

Snažil som sa dostať k tomu, čo som chcel postrannou cestou. Netušil som, či som mal na ňu až taký vplyv, že som ju vycvičil sám... alebo jednoducho nebola hlúpa a poznala ma. Nepatril som k vlkom, ktorí by boli na jednom mieste príliš dlho. Či niekde, kde bol vystavený príliš náročným pocitom, ktoré nedokázal pod tlakom prijímať dlho. Potreboval som sa vyvetrať a vyčistiť si hlavu. Pocítiť zas slobodu, než opäť vyhľadám kus pokoja a stiahnem sa do toho nášho malého kruhu. Tak či onak bola Scallia veľmi chápavá, za čo som bol nesmierne vďačný. Ani som si ju nezaslúžil so svojim charakterom, ale predsa len som ju získal. Dúfal som však i v jej vlastné dobro, že dodrží svojho slova, pretože ďalšiu zradu a hlavne od nej, by som už neuniesol. Pousmial som sa na ňu a oprel si hlavu na chvíľu o jej tvár, aby som sa s ňou rozlúčil. Nasal som jej pach a zdĺhavo vydýchol. Neochotne som sa odtiahol a pozrel jej do očí: "Vždy si nájdeme k sebe cestu." Dotkol som sa jej ňufáka a privrel oči. Bolo na čase ísť, a tak som sa otočil a spolu so strakou zmizol v tme chodby.

//Malé hory

#932#

Hodnú chvíľu som ostával zaborený v Scalliinej srsti. Bolo to zvláštne, no zároveň príjemné a oslobudzujúce, keď sme si konečne prejavili tie naše city, ktoré sme voči sebe mali už hodnú dobu. Povzdychol som si napokon, keď som sa upokojil a pomaly opäť naberal tú svoju typickú "vyrovnanosť". Poodtiahol som sa a ostával ležať vedľa nej. Cítil som sa zvláštne. Príjemne, no z nejakého dôvodu som potreboval byť sám, i keď by som bol najradšej stále po jej boku. Pousmial som sa letmo. Nechcelo sa mi nič hovoriť a zároveň som mal potrebu jej niečo povedať. "Máš nejaké plány?" povedal som napokon, aby som tak trochu odľahčil atmosféru. Nechcel som jej na rovinu povedať, že by som sa najradšej zdvihol a odišiel si užiť trochu samoty, aby som si utriedil myšlienky a zistil, či som len nepodľahol náhlemu výboju emócií. Aj keď som vedel, že určite nie. Už dlho som vedel, že náš vzťah nie je silný len pre naše priateľstvo. Došlo mi to však len v posledných dňoch. Povzdychol som si. Prečo boli emócie tak náročné?

#931#

Potreboval som pokoj a čas. Upokojiť sa. Cítil som, že čím dlhšie to v sebe dusím, tým väčšmi vybuchnem. Len som dúfal, že sa tak nestane tu. Nemohol som ju ohroziť. Stiahol som uši vzad, hovorila. Hovorila až príliš. V očiach sa mi zbiehali slzy. Bol som slabý, zlomený. Aj keď som sa snažil byť najsilnejší a v každom vzbudzovať strach voči mojej moci. Nenávisť voči mne. Len preto aby som nikdy už nepocítil zradu od druhých... Tu som však zlyhal. Scallia sa vracala vždy, bolo jedno ako som ju od seba odháňal, čo som hovoril, čo som robil. Bol som bezbranný. Zlomil som sa lri nej, tak veľmi zničený som za svoj krátky život bol. "Už prestaň rozprávať," zabručal som a strhol ju k zemi, aby som si mohol zaboriť ksicht do jej hustého Kožucha, nech nevidí môj usopleny ksicht. Z očí mi hodnú dobu tiekli slzy. Bol som tak zraniteľný. Túto stránku nevidel nikto... Okrem Vina? Zamračil som sa. Bol som neschopný. Unavený z toho všetkého. Tých obáv. Mala pravdu. Musel som jej veriť. Musel som to aspoň skúsiť. Takto som nemojol fungovať... Viac už nie. "Verím ti..." riekol som, čím som nechql vo vzduchu vznášať i neyrieknutu časť vety. Tak ma prosím nezraď... Ty nie.