Příspěvky uživatele

< návrat zpět

#930#

Ticho. Nebolo to však to ticho, ktoré by bolo trápne alebo ťaživé. Práve naopak. Príjemné. Cítil som, že je naplnené slovami, ktoré nebolo treba vysloviť. Chcel som sa aspoň na chvíľu nechať nimi unášať. Aspoň pokým icj nevystrieda strach, obavy a paranoja zo zrady, ktorú určite na mňa chystá. Videl som Noira, videl som hocikoho iného ku komu by sa mohla vydať. Nemala žiadne skúsenosti, ako mohla vedieť, že chce ostať po mojom boku. Zaťal som tesáky. Keď som sa pridusil pod jej chlpami, ako na mňa položila hlavu, premýšľal som... Môj strach bol veľký, no city boli silnejšie. Bál som sa. Stiahol som oči a vymanil sa z jej objatia. Posadil som sa a hľadel na jednu z fakiel, ktorú som opäť rozhorel. Neistota, ktorá lomcovala mojim telom sa dala cítiť i bez mágie aury. Bolo mi až príliš ublížené, aby som tomuto všetkému veril. Alebo bola iná? A v čom? Poznal som ju roky. Neprišla by zrada už skôr? Trávila s mojim bratom mnohé dni. Nič sa nestalo. Zamračil som sa. Ostával som ticho. Bál som sa toho, čo sa mohlo stať, nie toho čo sa stane... Bál som sa nechať unášať ďalej týmto tu čo bolo teraz. Bál... Zaťal som tesáky a napol svaly. Bol som celý napätý a v kŕči. Bijúc sa so sebou samým.

#929#

Po dlhom čase môj spánok bol pokojný. Neprenasledovali ma žiadne nočné mory ani spomienky, ktoré boli bolestivé a temné. Konečne sa mi snívalo o niečom príjemnom a peknom. Sny sa menili a ja si poriadne žiaden z nich nepamätal. To však nevadilo. Cítil som sa vyrovnane a kompletne. Pocit, ktorý som necítil celú večnosť. Čo ak to bol však len chvíľkový záblesk? Čo ak toto šťastie pominie mihnutim oka? Stiahol som v spánku uši k hlave a potichu i zaskučal. Sny sa menili. Vystriedali ich obavy. Zrada. Faloš. Otvoril som oči. Hľadel som do tmavej miestnosti. Oheň na fakľach pohasol. Horeli už tlmene len niektoré. Cítil som však teplo, ktoré sálalo z tela Kožucha, v ktorom som sa váľal. Vnímal som jej tlkot srdca a počúval prerývaný dych. Bola hore. Pootočil som hlavu, čím som sa zviezol na zem k jej labkám a díval sa na ňu z dola. Nič som nehovoril, nijak špecificky som sa netváril. Len som si prezeral jej tvár. Znaky, oči, zahyby srsti, tvar uši...Nikdy som si ju tak podrobne neprezeral. Cítil som sa fascinovane. Spokojne.

#928#

Zamračil som sa pri jej slovách. Zneli tak ľahkomyselne. Takéto výhovorky používali slabí jedinci. "Nezastavíš ma v tom, aby som to aspoň skúsil," zabručal som. Premohol by som i chorobu, keby ju postihne. Trieskal by som u dverí bohov a prinútil ich zasiahnuť. Obetoval by som i svoju dušu, či život. Len aby sa mala dobre a ja ju mohol tak ochrániť. Bojoval som sám so sebou. Bolo to náročné. Scallia bola tak mladá a ešte si nič poriadne nezažila. Nechcel som to, čo sme mali medzi sebou kaziť niečím viac. S Phoenix i Bambi to skončilo zle. Rovnako tak i s Vinom a Azraelom. Nebolo dobre, keď priateľstvá prerástli v hlbší cit. Zamračil som sa. City boli slabosť. Pravda. Povzdychol som si. Počkal som, kým Scallia zaspí. Teda aspoň som si myslel, že zaspala. "Ja by som chcel byť s tebou ale stále... A všade," povzdychol som si tlmeným až zlomeným hlasom, keď som sa prevrátil k nej a nenútene si položil hlavu na jej krk. Zavrel som oči a zaspal takmer okamžite.

#927#

Pousmial som sa a zašvihal chvostom. Hej bola pravda, že občas som bol nevyrovnaný. "Pretože mi na tebe záleží a štve ma, keď robíš niečo nezmyselné. Chcem ťa len chrániť... I keby len pred sebou samou. Si však dosť tvrdohlavá, viac než ja," povedal som popravde. Moje slová boli úprimné. Nikdy som neurobil nič, čím by som jej chcel zle. Myslel som na ňu viac než na vlastné zdravie. "Než som ťa spoznal, bol som... Stratený. Viac než stále som. Ale... Mám pocit, nie určite to tak cítim, že si mojim... Obľúbeným jedincom na týchto ostrovoch. Za tie roky som nestretol nikoho, s kým by moje bytie vychádzalo a cítilo sa... Šťastne," privrel som oči, keď som to vyslovil. Tiež som nikoho iného nemal. Každý ma zradil alebo ma opustil. Nechápali moje úsudky tak ako ona. Bol som neohrabaný v popisovaní svojich citov. Bál som sa jej reakcie. Pamätal som si na Phoenix. Aj Bambi. Zranili ma. A ja im to nikdy nezabudnem. Odvrátil som zrak niekam do tmy.

#926#

Po jej slovách som nadvihol spýtal obočie. Uvedomovala si, čo mi vlastne v tento moment ponúkla? Bol som starší než ona a zažil som si toho viac. I v tejto situácii som očividne zaujímal iný postoj než ona. Uvedomoval som si celú situáciu... Inak. "Takže... By ti nevadilo so mnou zdieľať tento príbytok?" zatiahol som a sledoval ju, ako smeruje k pelechu. Obaja sme boli po tej ceste unavený. Sám som zamieril k nemu. Ak by som bol väčší gentleman, aj by som si ľahol niekam na kameň a nechal dámu samú spať v mäkkom. Lenže ja som bol sám opantaný vlastnými pocitmi a tak som si ľahol vedľa nej na mach. Zívol som si a ležérne sa na ňu pozrel. "Mal som pocit, že ti leziem na nervy viac, než aby si ma tu hostila," podrýpol som si do nej pretože som vedel, ako jednoducho sa dokáže rozčúliť. Ach aká bola u toho roztomilá. Škoda len, že kým plne dospeje, jej charakter sa zmení. Tak ako ten môj. Povzdychol som si a ustarane sa zamračil. Ak však nezažije toľko sklamaní, azda sa nezlomí jej duša ako tá moja. scallia však tie kúsočky dokázala držať pri sebe ako také lepidlo...

#925#

//malé hory

Kráčal som hlbšie do útrob jaskyne. Pozorne som sa díval, či náhodou nebude táto jaskyňa slepá ulička. Kedy som ja nebol opatrný, pomyslel som si smerom ku Scallii a uškrnul sa. “Nebodaj sa bojíš, že by sa mi stalo?” rýpol som si do nej a zavrtel chvostom, čím som ju niekoľko ráz plesol určite po hlavičke no čo bolo to jemne! Ako sme však išli ďalej, došli sme konečne k miestu, kde sa vtvárala akási miestnosť. Zastavil som sa a díval sa na strop. Počul som podivný hluk no nič som nevidel. Zdvihol som teda plameň k stropu, aby sme mohli uvidieť, čo to je: nad nami sa nachadzalo jazero. Bolo to úchvatné. “Mohlo by to fungovať,” zabrblal som si a začal to tu s magiami kus upratávať. Povrch jasky sa zrovnal, vytvoril som menšiu priehlbinu v jednom rohu, ktorú som nechal porásť machom. Bolo z tho tak miesto na spanie. Po krajoch siene i chodby, ktorú som mierne spriechodnil, vyrastli kusy dreva, ktoré som obalil i vrcholu lianou a zapálil ich ako fakle, aby som to vytvoril svetlo. Pozrel som sa na Scalliu. “Pre teba. Máš ešte nejaké, želanie? Vcelku ti to tu závidím hlavne ten strop. Podivný úkaz. Asi sem budem chodiť často na návštevu,” zazubil som sa na ňu a mrkol očkom. Pravdou bolo, že by som tu najradšej prebýval s ňou. Cítil som sa v jej prítomnosti odjakživa inak. Sám sebou. A v poslednej dobe o to viac. Bolo mi s ňou dobre, bola mojim zdroom stastia a pokoja. Mojou… rodinou? Mohla byť? Mierne zamyslene som sa na ňu zadíval.

% na ksm
A uvítala by som podobný koncept bez rozprávača len s nejakými taskami za odmenu (y)

//Zrkadlové jazero

Približovali sme sa k hornatinám malých hôr, kde som svojimi modrými zrakmi hľadal nejaký vchod, ktorý by nás zaviedol do podzemia. "Myslíš, že by nám Wu za pár kamienkov nepredal kdejaký špeciálny predmet, ktorý by vytvoril perfektný príbytok kdekoľvek?" riekol som a zaškeril sa. Hej, Wu bol divný. Určite by sa niečo podobné v jeho obchodíku našlo. A možno... možno by tam mal perie, ktoré by mohlo vo mne prebudiť gény po otcovi? Mohol by som mať krídla a lietať nad ostrovmi ako by sa mi zachcelo? Povzdychol som si a pozrel sa na Scalliu, či niečo nenašla. Hory boli určite pre mňa menej príjemné než les. Mal som rád, keď som sa pred zrakmi všetkých mohol schovať. No i tu to malo svoje čaro. Svojim spôsobom. "Scallia, pozri," zamrmlal som napokon, pretože som predsa len niečo našiel. Išlo o malú dieru v skaliskách, ktorú som vďaka mágií zväčšil, aby som sa tade prepchal i ja. Strčil som hlavu do tmy, bola to skutočne chodba. Kam asi tak šla? "Poďme preskúmať, či z toho niečo bude," povedal som a vykročil do tmy, kde som vytvoril ohník, ktorý levitoval vo vzduchu a pomaly som pokračoval ďalej do útrob podzemia.

//úkryt

Správanie lasice som nechal tak. Scallia o tom veľmi rozprávať nechcela. Netušil som prečo, ale pokiaľ ju malo jej zviera atakovať, niečo nebolo v poriadku. Prešiel som si jazykom po tesákoch a kývol. "Fajn," povedal som, no stále som si nebol istý, či toho potkana nezahodím do jazera, ak sa jej ešte raz dotkne tými jeho tesákmi. Nemala právo útočiť na svoju majiteľku, rovnako ako by si to nikdy nedovolila straka. Vedela, že by skončila ako pečené kurča. Strihol som uchom a nasledoval Scalliu smerom k horám, kde chcela nájsť nejaký vchod do podzemia, ktorý by poslúžil ako tajný úkryt. Pomáhal som jej s tým a stále premýšľal, aké by to bolo, keby som si i ja tu našiel nejakú štrbinu, ktorú by som si pretvoril na obraz svoj. Rovnako ako to otec urobil pri komplexe u jazera. Snáď budeme mať viacej šťastia, než tu...

//malé hory

Naše blúdenie okolo hornatím pri jazere bolo márne. Nebolo tu nič, kde by sa mohol ukrývať vchod do nejakého jaskynného komplexu. "Máš pravdu," odpovedal som na jej slová a kývol hlavou, aby sme sa vydali smerom k horám väčšmi, no od jazera sa mi priveľmi odchádzať nechcelo. Bol tu pekný výhľad, až na tú nebezpečnú lúku oproti. Tak či onak... Stiahol som uši k hlave a inštinktívne zaujal obranný postoj i keď išlo o jej lasičku. Boli to predsa len divé zvieratá, ktoré rozpredával Wu. Boli s nami len z ich vlastnej vôle. Odstrčil som Scalliu do zadu a s vrčaním a naježením šiji odohnal lasičku o pár metrov ďalej. Nepáčili sa mi jeho reakcie. I straka výstražne zakrákala a roztiahla krídla, čím vyhrožovala lasičke. "Si v poriadku?" otázal som sa vzápätí Scallii a otočil sa k jej zranenej labe. Nebolo to nič hrozné, ale muselo ju to štípať. "Čo má za problém?" opýtal som sa do vetru a pootočil hlavu mierne, aby som pohliadol na Frenka neďaleko nás. Jeho skratové myslenie nebolo bezpečné. Čo ak sa jej nabudúce zavesí na ňufák alebo jej vyškriabe oči?

//Písčiny

Pokračoval som vedľa Scallie až k jazeru, ku ktorému som podišiel, sklonil hlavu a napil sa z vody. Bola ľadová, ale čo sa dalo robiť. Potriasol som hlavou a pozrel sa späť k pohoriu. Bolo potrebné nájsť nejaký vchod... štrbinu, ktorou by som sa dokázal pretiahnuť dnu a potom to upravil a zväčšil vďaka svojej mágií. Mohol som pomôcť i Scallii, keďže ona tú mágiu veľmi dobre neovládala. Nečudoval som sa tomu, keď voči nej mala odpor, no takto sa ju určite nenaučí nikdy ovládať. Načo si ju vôbec teda brala? "Hm," zamumlal som a vydal sa okolo jazera, ktoré v tých miestach hraničilo s pohorím. Preto povrch bol hornatejší a v tom som uvidel kus... diery? "Vidíš niečo, s čím by sme mohli pracovať? Mágiou viem upraviť všetko," riekol som napokon a mykol ramenami. Stačilo len nájsť nejaký základ, ktorý by sme prerobili. Rád som jej pomohol s jej vlastným "príbytkom". Bola predsa mojou kamarátkou, alebo... alebo nie? Zas som sa prichytil, ako som na ňu pozeral príliš dlho. Ak by som sa mohol červenať, asi by som sa. Preto som prudko otočil hlavu inam a nervózne zašvihal chvostom.

"Aj tak sa domnievam, že zem a oheň patria k tým najmocnejším živlom. I tým najnebezpečnejším," riekol som a privrel zraky. Azda preto som vlastnil všetky okrem vody, ktorú som považoval za niečo menejcenné. Neprišla mi tak dobrá, hlavne, keď nikde v okolí nebola voda? Čo zmohla potom? "Máš pravdu, každý element má ale svoje plusy i mínusy," dodal som, aby som uznal jej pravdu, s ktorou som však úprimne súhlasil. No rozhodne ich voda mala viac mínus, než plus. "Verím, že čoskoro bude i ďalšie stretnutie členov Chaosu. Potom by som ti to tam mohol ukázať," dodal som a mykol ramenami. Na ňom by som sa i o povolenie mohol opýtať súrodencov, ak by sa tam dostavili. Corinne tam predtým nebola, no nie? Prešiel som si jazykom po tesákoch a pomaly zamieril k jazeru. "Kde by sme asi tak mali hľadať nejaké tie jaskyne? V horách... ale myslíš, že tu už niekto niekde sídli?" opýtal som sa jej a porozhliadol sa po okolí, ako sme cestovali smerom k jazeru. Hypnotizoval som horské cestičky a bralá, kde by sa medzi kamennými zrázmi mohli nachádzať kdejaké vchody do podzemia. Stačilo ich trochu... upraviť mágiami?

//jazero

Nadvihol som obočie a spýtavo sa pozrel na Scalliu. Ako to chcela dokázať? To som netušil. Povzdychol som si a kývol hlavou. "Prosím ťa, ako inak by si to chcela dokázať? Chodiť po hladine neviem, vedia to vôbec vlci s mágiou vody?" opýtal som sa jej a nadvihol obočie. "Nič sa nedá robiť. Z úkrytu na tomto kuse zeme bude letné sídlo a počas zvyšku roka budem čas tráviť v úkryte otca," dodal som a povzdychol si. "Môžeš tam so mnou chodiť aj ty, je to priestranný komplex za vodopádmi. Sama... to by som sa musel pýtať súrodencov. Síce jedného ani nepoznám, ďalší je osina v zadku, ale sú rovnako jeho vlastníkmi ako ja," zabručal som, no nič sa nedalo robiť. Budem sa ich musieť na to opýtať. Predpokladal som, že brat nebude proti Scallii a sestra tiež vyzerala, že si s ňou rozumela u jazera. Strihol som uchom a pozrel sa na sever. "Ideme k jazeru?" opýtal som sa skôr rečnícku otázku, pretože som sa i tak pomaly vydal smerom k jazeru, kam ma predpokladal som, nasledovala.

//Prieliv

Plával som až do miest, kde sa moje laby dotkli dna. Postavil som sa a zastavil až v hladine, kde mi voda siahala po brucho. Otočil som sa, aby som počkal Scalliu, ktorá šla za mnou. "V pohode?" opýtal som sa jej a zastrihal ušami, keď som čakal na to, čo mi odpovie. Hneď ako ma dobehla, vydal som sa na breh z tej ľadovej vody. Vietor, ktorý tu fúkal nebol náš najlepší kamarát, vzhľadom na to, že mokrá srsť v kombinácií s ním rozhodne neznamenala nič príjemné. Bolo mi chladno, preto som čo najrýchlejšie vysušil moju i Scalliinu srsť do sucha a na moment nechal okolo nás i oteplený vzduch, nak sa prehrejeme. "V zime to bude nereálne," skonštatoval som, keď som sa obzrel na prieliv. Už teraz bola voda ľadová, nie to ešte počas zimy. "Zišli by sa krídla," zaškeril som sa a zamával chvostom. Škoda len, že som ich po otcovi nezdedil. Teda nikto z nás. Ale kto by si ich i zaslúžil? Oni určite nie.

Prikývol som na jej slová a začal sa pomaly zviechať na laby. Ponaťahoval som si všetky svaly, ktoré som mal v tele a pozrel sa na Scalliu, či teda ide. Bolo pravdivé, že jej vrodený element bola voda, preto som sa nemusel báť, či sa na pol ceste neutopí. Bola by to aspoň zábavné? Nie, že by sa utopila, ale keby sa strhla ďalšia dráma. Pravdou bolo, že vodu som ovládať nedokázal a tak by som jej v tomto pomôcť nevedel. K tomuto elementu som mal zase odpor ja, no neišlo o nič strašné, jednoducho mi voda vadila. Vedel som však, že ju k životu potrebujem a tak som s ňou nejak spolunažíval. Vošiel som do vody a kráčal ďalej, až do bodu, kde som musel začať plávať. Plával som a plával, ďalej smerom k ostrovu v diaľke. Vo vode sme sa veľmi vybavovať nemohli, a tak sme mlčali. Straka letela nad našimi hlavami a kontrolovala, či sme v poriadku. Ľadová voda mi bola úľavou na všetky tie myšlienky, ktoré sa mi pohybovali po mysli. Schladili ma a ja mohol zase triezvo premýšľať. Čoskoro som sa priblížil k malému ostrovu a nenápadne sa obzrel, či je Scallia v poriadku.

//písčiny