Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Neponáhľal som sa v tom, aby som sa odtiahol a šli ďalej. Môj rozum síce chcel, pretože to bolo logické, aby sme sa vyhli poklesu teploty. Lenže niečo ma držalo u zemi. Cítil som sa príjemne. Tak, ako som sa dlho už nie. Moje telo sa proti návalu tých emócií bránil, ale boli jednoducho príliš silné, aby som si ich nemohol povšimnúť. Až som sa hanbil priznať, že som nejaké mal a neriadil sa len rozumom. Mala pravdu. Nedokázal som sa ovládať, vždy som sa riadil na základe svojich pocitov. A to bolo pre mňa veľa ráz fatálne. Potreboval som sa naučiť ich kontrolovať, no teraz... teraz som prehral na rovnej čiare.
"Mnoho vlkov má inú farbu očí než je ich vrodený element. Rovnako ako tvoje ružové oči a voda," riekol som, aby som kus odviedol tému iným smerom, i keď bolo citeľné, že môj pulz sa z nejakého dôvodu dosť zvýšil. Nechcel som vnímať tie myšlienky, ktoré mi prichádzali na um. "Ehm, asi by sme mali ísť pomaly," vykoktal som zo seba a po chvíli zdvihol hlavu. Ostával som ležať, ale svoj pohľad som nasmeroval niekam na vodu, kam sme sa mali i tak vypraviť. Na malý ostrov na severe. Povzdychol som si a ako som na moment zavrel oči, otvoril som ich a opäť získal kontrolu nad svojimi emóciami. No ich ozvena nezanikla. "Si schopná plávať?" opýtal som sa jej už klasickým tónom, no nepozeral som sa na ňu. Bojoval som sám so sebou.

Nemal som jej ako pomôcť. Mohol som len čakať, kým sa z toho tranzu prebudí. Zaujímalo ma, čo jej šok spôsobovalo, ale nevedel som, či je vhodné sa na to pýtať. Pravdepodobne nie. Ak by o tom rozprávať chcela, začala by. A tak som čakal, sledoval ju, rovnako ako straka, ktorá bola mierne zaskočená touto scénou. Prvý raz som i ju videl, akoby si robila starosti. Nadvihol som spýtavo obočie. Azda v Scallii videla už niečo viac, než bolo mäso na šikanovanie? No nič, ten vták mal vlastnú hlavu, do ktorej som skutočne nevidel.
Radšej som svoju pozornosť vrátil na Scall a čakal. Konečne som sa dočkal nejakého prebudenie z tranzu. Videl som na nej, že sa cíti zle. Kto by sa necítil? Veď vyzerala ako vyzerala. Postavil som sa na laby a prešiel k nej, aby som si k nej ľahol a položil hlavu cez jej krk. Nebol som určite takou psychickou oporou ako by bola nejaká vlčica, nemal som tak dobre vypestované prejavy emócií.. ale vedel som, že nie je dobré, keď sa niekto cíti sám. Hlavne v takýchto prípadoch. "Nič sa nestalo," zamumlal som na to a čakal, či sa upokojí, aby sme mohli pokračovať ďalej. Mrzelo ma však, že som ju takto videl. Bola to jej slabina, ktorá bola neskutočne veľká.

Keď som si ju premeral, jej zranenia odpovedali stavu, v ktorom sa ocitla. Nedalo sa čakať, že bude úplne v poriadku, hlavne keď tá diera bola rovnako malá ako ona. Povzdychol som si a sledoval jej stav, ktorý očividne spôsobili liány. Prečo sa ich tak vlastne bála? Netušil som, s čím mala problém, no muselo to byť niečo hrozné, čo ju skutočne traumatizovalo už v mladom veku. "Scallia," oslovil som ju a ako som podišiel k nej, ľahol som si na zem pred ňu, aby som vyrovnal náš výškový rozdiel. Netušil som, či ma vníma, no pravdepodobnosť bola väčšia, že nie.
"Takto sa hrdina nespráva," zabručal som smerom k nej, len aby som upútal jej pozornosť. Nech už akúkoľvek. Pokojne nech ma seřve, bolo mi to jedno. No necítil som sa v poriadku, keď som ju takto videl. Koho by to tešilo? Nejakého sadistu. Iná cesta, ako ju odtiaľ dostať však nebola. Jedine Bambi by niečo vymyslela, keby tu je. Ale nebola. Musel som to vyriešiť a jednoducho iná cesta neviedla. Zamračil som sa, no nie naštvane, skôr ustarane. Potreboval som ju prebrať z tranzu. Sám som poznal tieto záchvaty, mával som ich. Len z iných vecí. Ako som však dospieval, dokázal som ich viac korigovať a nezatieňovať môj úsudok až tak.

Sledoval som jej počínanie no z pobavenia som prešiel do vážneho výrazu, keď som videl, ako vnútorne panikári a len všetko zhoršuje. "Prestaň sa hýbať," povedal som jej hlasom, ktorý znel skôr ako rozkaz než prosba. Vzhľadom na to, že som bol momentálne jej nadriadený, mohla skúsiť tú svoju tvrdohlavosť aspoň na moment podriadiť. Nechcel som, aby sa jej niečo stalo, no pokiaľ nebude spolupracovať, pomôcť som jej skutočne nedokázal. "Skúsime, ako moc si tam uviazla," pokračoval som, až sa trochu upokojila a spomedzi skál začali vyliezať liány a korene, ktoré sa k nej pomaly dostávali. "Pomôžu ti, ak ti to uľahčí situáciu, zavri oči," dodal som, vzhľadom na to, že som si pamätal, ako na ne reagovala. Viazala sa k nim zlá spomienka, ktorú som nepoznal. No inak som ju z tadiaľ dostať nevedel. "Zem je môj vrodený element, zdedil som ho po otcovi. Ver mi," uistil som ju, vzhľadom na to, že široko ďaleko nebol skúsenejší jedinec s touto mágiou. Patril som k tým pár, čo ju skutočne ovládli a zžili sa s ňou. Rovnako ako i Shine... Korene napokon pevne uchopili telo Scallie, ktoré som pomaly začal vyťahovať spomedzi skalísk. Tie som sa snažil tlakom hradieb udržiavať mimo ďalšieho zosuvu. Nanešťastie som ovládal nejednú mágiu na dokonalej úrovni. Napokon sa mi podarilo Scalliu vytiahnuť na breh prielivu. Liány ju prepustili a ja si ju premeral, či okrem oškretých rán, nemá niečo vážnejšie.

//snežné tesáky

Keď oheň pominul, medveď nás stále nasledoval. I z diaľky sa nevzdával, že nás dobehne. Ako sme zbehli na pláň, vytvoril som trhlinu v zemi, ktorú medveď už prekonať nedokázal. Ostal som stáť a díval sa na neho, ako tam stál. Odfrkol som si a otočil sa za Scalliou, ktorá sa rútila ďalej k vode. Pridal som teda do kroku, medveďa nechal medveďou a rozbehol sa smerom za ňou. Musel som ju dobehnúť, lebo týmto tempom tam bude skôr než ja a to som znovu dopustiť nechcel. Iba by som jej zas nabil zbraň, ktorou by ma sundala i pri ďalšom slovnom naťahovaní!
"Scall?" riekol som, keď som videl ako zahučala do diery. Povzdychol som si a podišiel k jame. Žila, očividne. Hľadel som na ňu, ako tam bola zakliesnená. Mohol som jej pomôcť, ale v prvom rade som si užíval to, že som jej mohol dokázať, ako veĺmi ma potrebuje v živote ona, nie ja ju. I keď pravda bola opačná, minimálne vzájomná. "No, pozrime sa, ako sa z tohto dostaneš?" opýtal som sa jej, potláčajúc niečo ako pobavený smiech.

Sledoval som jej urazenosť, keď sa vydala úplne inou cestou než ja, no i tak ma nasledovala rovnakým smerom. Nechával som jej priestor, no bolo zjavné, že nechce byť bezo mňa. Ako také malé vĺča. Alebo niečo iné? Úprimne i ja som bol radšej, keď ostávala na blízku. Aspoň som sa mohol postarať o to, aby sa jej nič nestalo. Dosť blbo sa to riešilo na diaľku, keď som ani netušil, kde je. Nemal som rovnaké videnia ako ona. Než som však stačil niečo povedať smerom k nej a celému tomuto divadlu, ktoré predvádzala, uvidel som ho.
Nastražil som uši a zapozeral sa na toho veľkého, huňatého medveďa. Zamračil som sa. Srsť na zátylku sa mi mierne naježila. Na tie potvory som mal veľmi živé spomienky. Boli tu premnožené alebo čo? Scallia sa okamžite rozbehla a chcela ma strhnúť so sebou, aby sme bežali pred medveďom dole z hôr. V prvom momente mi môj inštinkt kázal, aby som sa mu postavil, ale uvedomil som si, že ma určite zraní a tým pádom aktivuje, pravdepodobne i mágiu Scall, a to som zrovna nechcel. Povzdychol som si a rozbehol sa za ňou, no vytvoril som za nami ohnivú stenu, ktorá medveďa na moment spomalila. Minimálne kým horela. Scalliin plán v behu dole horou však nebol najšťastnejším riešením. Už som čakal kde sa zvalí do priekopy.

//prieliv

Pokrútil som nad tým hlavou. Protirečila si. "Ešte pred pár dňami si sa ju učiť ovládať nechcela, pretože si sa zmierila s tým, že ovládať nejde," vrátil som jej vlastné slová a prešiel si jazykom po tesákoch. Pokiaľ sa chcela učiť, prijal som to. Bolo to rozumné rozhodnutie a hádam sa naučí aspoň ako zabrániť tomu, aby sa samovoľne zapla. Potriasol som hlavou a zadíval sa niekam do diaľky. Mali by sme sa pohnúť, boli sme príliš dlho na jednom mieste, kde ani príliš veľa vlkov nechodilo. Teda žiadny. Ušrkrnul som sa nad tým, kto by sa vlastne driapal do hôr? Len debil.
"Ovládam schopnosti, ktoré by som i nahradil, keby k tomu príde. Vzhľadom na to, že ich nevyužívam príliš často. Je to moc bohov, v génoch si ich rozhodne nemala, okrem tej vrodenej," dodal som. Tak to proste bolo. Potriasol som hlavou a snažil sa zbaviť prebytočného snehu, ktorý sa mi zamotal v srsti. "Nebuď furt tak nabrúsena a poď. A kto je tu ten nepríjemný," dodal som a zamľaskal. Rád som ju provokoval, pretože sa nechala. Avšak očakával som, že sa možno zas otočí a pôjde niekam inam, než ja. No hádam nebola taká citlivka, aby sa zo srandy urážali. Museli sme ísť na druhý ostrov ešte teraz. "Za chvíľu tu je zima a ak chceš nájsť nejaké miesto, ktoré nazveš svojim úkrytom... tak by sme mali prieplav preplávať čo najskôr," povedal som jej a pozrel sa na ňu, či si uvedomuje túto skutočnosť. Nemali sme naozaj mnoho času. Išlo len o dni, kedy bude voda tak studená, že sa v nej nebude dať plávať, pretože naše telo a svaly skolabujú.

"Už od prvého stretnutia má voči mne zášť. I keď som sa snažil byť normálny, ide si neustále to svoje. A ja nemám potrebu sa s niekým takým vo svojom živote naťahovať. Úprimne ma to i tá debilita vytáča," riekol som popravde Scall na jej otázku ohľadom neho. Nebol som ten, kto začal tento vzťah s totálnymi predsudkami a zášťou. No nemám dôvod prečo sa snažiť viac než niekto druhý. "Budem ti fandiť hneď v prvej rade. Bohužiaľ ťa však nebudem môcť zachrániť. Pravidlá," dodal som a pozrel sa na ňu úplne vážne. Zasahovať do kolízií iných členov bolo "protiústavné". Ctil som si naše zákony viac než všetko ostatné. Výnimky museli byť s mierou, najlepšie žiadne, inak prichádzal chaos. Doslovný chaos. "Určite ti pomôžu. A možno ti Wu i poradí, ako sa zbaviť tej moci čo máš a získať ja neviem, niečo s hviezdami a veštením, pretože je to určite menej nebezpečné, než kdejaké krvavé liečenie, aké ovládaš," zabručal som opäť, keďže ma to stále štvalo. Hlavne preto, že som s tým nevedel nič urobiť. No myšlienka na hviezdy mi prišla taká pokojná, škoda že ešte nebola noc. Určite by sa z hôr na nebo dívalo veľmi pekne. Priam... romanticky. Teda čo? Stiahol som uši vzad.

Scallia sa opäť príliš rýchlo vzdávala a podceňovala. Mal som na to nervy. Zamračil som sa a drgol do nej ňufákom. "Pokiaľ si môj brat niekedy zaslúži stať sa členom úzkeho kruhu, nevidím dôvod, prečo by si v ňom nemala byť ty. Urobíš pre spoločenstvo oveľa viac než on, i keby len liečením. Verím však, že až dospeješ, pribudne k plusom i tvoj rozum," riekol som a u posledných slov sa provokatívne zaškeril. Veľmi riskovala. Síce sa hovorilo, že risk je zisk, no občas niečo nepremyslené, znamenalo pohromu a ja som nechcel, aby sme zbytočne museli riešiť kdejaké problémy len preto, že niekto do toho skočil po hlave. "Áno, bolo by super mať výnimku aspoň na chvíľu z pravidiel... rád by som sa i ja utkal s tou vlčicou. Vyzerá byť mocná, no nepredvídateľná, tak ako všetci šialenci. A ak je k tomu i chytrá, ako hovoril Scar, tak by som možno i prehral," riekol som a pousmial sa nad tým. Mohol som byť najsilnejší, ale potreboval som sa naučiť používať i svoj mozog. Tak ako mi povedala Lissandra. Potreboval som viac skúseností, no od posledného stretnutia som sa o dosť zmenil. Zamračil som sa. "Wu má mnoho lektvarov a predmetov. Nejaký by ti mohol s ňou a každým iným viac pomôcť," navrhol som jej, len sme toho žebráka museli niekde nájsť, no veril som, že na neho zase natrafím. Časom.

Strihol som uchom a počúval ju, čo mi vlastne na to všetko odpovie. Ja som to nikdy nejak extra neprežíval. Proste som bol sebou a o všetko sa snažil naprieč rokmi a i napriek tomu moju snahu bolo vidieť bez toho, aby som si robil starosti. Scallia bola vlčica a potrebovala mať zjavne všetko naplánované a perfektné. "Stačí, keď budeš chodiť po ostrovoch a robiť česť Spoločenstvu. Bude najlepšie, keď nebudeš rozhlasovať, že si jeho súčasťou, i tak to nie je cítiť. Získaš tak viac kontaktov a budú s tebou jednať pravdivejšie," riekol som a vrátil sa k tej zime, ktorú spomínala. Chápal som, že to bolo divné a chcela, aby ju všetci uznávali... no bola v spolku príliš krátko na to. "Poriadne ťa nikto nepozná, nemôže byť všetko hneď. Ak zažiariš na zrazoch, určite si ťa čoskoro všetci všimnú a jedného dňa sa i ty dočkáš svojho postu v úzkom kruhu. Ja som sa o to snažil posledné skoro tri zimy a konečne sa mi to podarilo. Scar si ma všimol," dodal som a privrel oči. Bolo to hrozné, no čakanie sa mi napokon vyplatilo. "A z toho, čo som sa s ním bavil, možno svoje schopnosti budeš môcť ukázať i v praxi. Tak sa na to teš ako nakopeš Riveneth do zadku," riekol som a uršknul sa. Bolo by vtipné, keby sme sa mohli servat medzi sebou. Aspoň by konečne šedivá pochopila, že Scallia už nie je to malé vĺča a nemá žiadnu páku na ňu už.

Nadvihol som spýtavo obočie, keď som pohliadol na Scalliu. To, čo povedala znelo tak strašne, že som nevedel, či mám plakať, smiať sa alebo jej prehovoriť do duše. Zmohol som sa však len na úškrn a slová: "Takže podľa teba je náplňou mojich nudných dní len tvoje zachraňovanie? Zas si nefandi." Odfrkol som si a zašvihal chvostom. Mala však pravdu. Ak by som mohol, zachraňoval by som ju i tri krát do dňa, no nemohol som to povedať tak verejne. Ani som netušil, či to bola skutočne pravda. Čo ak by som ju raz proste nechal tak, pretože by som jej nemohol pomôcť? "Aké nepríjemnosti?" opýtal som sa jej, keď sme tu už mrzli, mohli sme sa zahriať aspoň nejakou drámou, nie? Veľa som o nej i tak nevedel, čo sa týkalo jej života mimo našich stretnutí a toho, čo mi povedala o svojej rodine. "Myslíš od rodiny?" otázal som sa jej, pretože som nechápal v čom to bude pre ňu iné. Strihol som uchom s pernatou nášnicou a pozrel sa na straku, Ktorá sa chúlila na mojom chrbte, len aby ju neofúkol ten ľadový vietor, ktorý tu fučal o sto šesť.

Prevalil som sa na brucho z tej podivnej polohy, v ktorej som zastavil a pozrel sa na Scalliu, ktorá sa z toho všetkého radovala. Bola skutočný blázon, čím aspoň zapadala do normy Chaosu. Povzdychol som si. "Jedného dňa, ťa to zabije a čo potom?" zabručal som. Jedna vec bola, že by sme prišli o aktívneho liečiteľa, no na druhú stranu by som prišiel o svoju najspriaznenejšiu dušu, ktorá sa na ostrovoch nachádzala. Povzdychol som si a i ja sa pomaly vytrepal na rovné laby. Otriasol som zo seba ten otravný sneh a pozrel sa na ňu. Vĺča v nej bolo stále živé, veď len nedávno prestala rásť. Ja som bol však už viac starý, než mladý. Cítil som to na sebe, i na svojom správaní, ktoré každým dňom len viac vážnelo. Nepotrebovali sme však ďalšie bety, ktoré budú stáť za nič. Overení členovia museli držať úroveň Chaosu na nejakej úrovni, ktorá bola vyššie. "Tešíš sa až zima príde i do údolí?" otázal som sa jej, keď som labou prehrabol snehovú pokrývku a pozrel sa na pláň, za ktorou sa nachádzal Zlatý les. Strihol som uchom. Mal by som sa tam niekedy staviť. Nájsť Azraelovu rodinu a spôsobiť mu rovnakú zradu, ako on spôsobil Chaosu.

//Červená lúka

Scallii sa darilo udržiavať si náskok. Preletel som za ňou cez portál a hneď ako som bol na druhej strane, konečne som ju chytil prednými labami. Strhol som ju k zemi a obaja sme sa kotúľali dole kopcom do hromady snehu, ktorý tu už bol napadaný. Privrel som oči, keď sme zastavili a ostali ležať na mieste. "Kam sa tak ponáhľaš," zabručal som a naklonil hlavu na stranu. Nemali sme sa kam ponáhľať. Ostrovy nehoreli a mali sme čas vyriešiť všetko. Len to chcelo čas. Zívol som si zdĺhavo. Mohli sme si i niečo uloviť, či sa vybrať do bažín alebo nájsť nejakého schopného adepta, ísť na malý ostrov a nájsť nejaký úkryt, či pohľadať kam sa Wu presunul. "Hlavne keď skáčeš do neznáma," riekol som a povzdychol si. Bežať do portálu, ktorý ťa môže vypľuvnúť hocikde nebolo bezpečné. Šak sami sme toho boli svedkom, keď sme sa z hrebeňu zvalili nižšie. Jediné šťastie, že všade už bol sneh, tak sme neboli oškretí z kamienkov.

//Roklina

Uškrnul som sa. "Tak to budeme očividne susedia," odvetil som na jej slová, vzhľadom na to, že som sa tam chcel odšuchtať čo najskôr. Ešte pred zimou, nech môžem slobodne preplávať prieliv. Počas zimy to bude náročnejšie, ale ešte som mal v rukáve portály, pravda. "Močiarom sa vyhýbam, nemal som potrebu sa naťahovať s prerastenými jaštericami, z ktorých aj tak žiadne mäso mať nebudem, ale môžeme sa tam niekedy pozrieť na to," riekol som a mrkol na ňu. Bola by sranda sa v tých bahnistých močiaroch naťahovať s tými tupými zvieratami. Strihol som uchom a pozrel sa na Scalliu. Keď som sa k jej objavu však priblížil, bola to lesť... Potriasol som hlavou a cúvol, keď mi strelila prach do ksichtu. "tak počkaj," zabručal som a hneď ako som mohol zas vidieť, rozbehol som sa za ňou k portálu. Chcela utiecť, mrška, ale veď ja jej to nedarujem!

//Snežné hory

//Sokolí zrak

Cukol som sebou, keď sa po mne zahnala. Uškrnul som sa a keď sa otočila, chytil som ju za chvost a potiahol ju vzad. "No neviem, kto ide za kým," zabručal som s jej chlpami v papuli a obišiel ju, aby som šiel prvý. Smeroval som k portálu, ktorý mi prišiel, že je skutočne ďaleko. Povzdychol som si. Prečo som nemal tie krídla, ktoré by mi zjednodušili ten môj život. "A v tom smrade močiarov by si chcela chodiť sa zašívať do svojho úkrytu?" otázal som sa jej a zastrihal ušami. Bolo to rozhodne podivné miesto, ktoré by si vlk vybral za svoj domov. Teda... domov sme mali všade, ale každý sme sa potrebovali niekam vracať. Niekde, kde sme to vnímali tak bezpečne. "Ale ak ti to vyhovuje... proti gustu..." rýpol som si a pomyslel si len, že bude potom stále smrdieť. Ja som si tam žiť nevedel predstaviť. Tá predstava bola viac než únavná a desivá. Prešiel som si jazykom po tesákoch a opatrne našľapoval, ak by mi chcela Scallia šikanu jej chvosta oplatiť.

//Červená lúka