Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Severní hory

"Mám svoj plán, ale pýtam sa na ten tvoj. Alebo budeš celú dobu chodiť za mnou?" opýtal som sa jej a s úškrnom nadvihol spýtavo obočie. Určite chcela byť samostatná, silná samica a nie, aby za mnou chodila všade. Ja som tiež potreboval byť občas sám, aby som mohol snovať plány. Lenže... nie vždy to šlo tak ľahko ako so Stinou. "Nad útočiskom som tiež rozmýšľal už nejaký ten čas. S jedným mojim známym som prišiel na to, že najvhodnejšie podmienky má ten malý ostrov na severe. Väčšina vlkov sa tam i tak nedostane," riekol som a zasmial sa nad tým. Bola to pravda. Skoro všetci tu boli tak slabučkí, až to bolo smutné. A ani odvahu na to nemali určite. "Aké miesta si tu ešte našla, keď si sa túlala? Nejaké, ktoré by očarovalo teba?" otázal som sa jej a nadvihol spýtavo obočie. Kde by sa asi tak chcela usadiť, kam by sa mohla vracať alebo ukrývať pred ostatnými? JA som svoje úkryty mal. Ale ani v jednom som sa necítil komforne. Chcel som niečo... svoje.

//Roklina

Mal som šancu na normálny vzťah aspoň s jednou mojou pokrvnou príbuznou. Určite by som tomu dal šancu, len teraz sme mali niečo iné na práci. Bola však škoda, že dotiahla do svorky Morgan, ktorá podľa mňa bola fakt otravná. Zamračil som sa. Scallia mala pravdu, mali by sme sa pohnúť niekam ďalej. Vyštveral som sa na rovné laby a otriasol sa. "Fajn. Ty si nikoho nestretla? Normálneho," opýtal som sa jej, pretože by nám to dokázalo zúžiť výber. Prešiel som si jazykom po tesákoch a pokračoval ďalej vpred. Naprieč horami sme nevideli nič nové. Len staré skaliská a tak. "Čo chceš vlastne robiť ty?" opýtal som sa jej napokon, vzhľadom na to, že som netušil, či sa chce vôbec za mnou ťahať cez celé ostrovy. Tak či onak som chcel prejsť na malý ostrov, len aby som si na chvíľu oddýchol od idiotov a taktiež si tam našiel nejakú jaskyňu, kde by som mohol utekať pred svetom. Mal by som pokoj. Premýšľal som nad tým i s Vinom, len čo bola pravda.

//sokolí zrak

Pozrel som sa na ranu, ktorá ešte stále mierne krvácala, hlavne keď som ju opäť narušil. Prešiel som si po tesákoch a zahľadel sa na Scalliu. "Po toľkých rokoch najužší kruh uznal, že som si zaslúžil sa k nim pridať a som hodný toho, aby som niesol bremeno Chaosu a podieľal sa na rozhodovaní o jeho chodu," odpovedal som jej na otázku smerovanú k jazve. Zastrihal som ušami a radšej počúval, keď mi povedala, čo bola tá vlčica zač. Z nejakého dôvodu ma to ani neprekvapovalo. Vedel som, že sa tu pohybuje. S ňou som žiadny problém zatiaľ nemal, keďže som sa s ňou nikdy nestretol. "Hm, tak aspoň viem konečne, ako vyzerá, i keď tipovať čiernu srsť asi nebolo tak náročné," riekol som napokon a povzdychol si. "Je nadutá ako Noir?" otázal som sa jej a strihol uchom. Nechcel som ďalšieho príbuzného, ktorý bol tak otravný. "Tak či onak, zistil som, že mám nejaké veci od Wua, ktoré nefungujú tak ako by som si prial. Ocitol som sa v temnom lese a narazil tam na jednu vlčicu. Prešiel som s ňou k Svätyni, aby som jej ju ukázal, no zistil som, že patrí do svorky v horách - Alatey. Je možné, že sa mi podarí z nej ťahať v budúcne informácie, ktoré by sa nám mohli hodiť," riekol som a privrel oči. Bolo na čase pokračovať. V horách nikoho nesplašíme. Kto by tu bol a hlavne takto pred zimou? Veď vetrisko mi na srsti hádam i cencúle robil.

Zamračil som sa a pozrel sa na ňu. Ako to myslela? Ja som nebol žiadna citlivka, za ktorú ma momentálne vymenovala. Ako sa vôbec opovažovala? "Prečo mi to nechceš povedať?" otázal som sa jej a zamračil sa. Bol som dotknutý, že mi to nechcela povedať. Niečo v tom bolo alebo s ňou nestihla nič prebrať a len ma naťahovala. "Ak mi o tom nepovieš, ja ti nepoviem čo sa mi stalo po tom, čo som dohovoril so Scarom," dodal som napokon ako malé vĺča a mykol ramenami. Následne som strihol uchom a pozrel sa niekam na more. Ešte chvíľu som sa tu rozhodol zostať, než sa presunieme k portálu. Na tomto ostrove skoro nikdy nikto nebol. Zbytočne by sme tu trávili náš čas. Potrebovali sme prezrieť tie väčšie. A potom sa možno pozrieť i na ten malý ostrov? Mohlo by tam byť nejaké super miesto, kde by sme mohli mať nejakú odkladovú miestnosť. Tam by sa nikto nedostal. Teda skoro nikto, no predpokladal som, že väčšina vlkov nemala na to, aby cez ten rozbúrený prieliv preplávalo. Na to potrebovali... gule.

//Krištáľové jazero.

Uškrnul som sa. "Pokiaľ nebudú mocní a niečo nedokážu, je jedno akí majú potenciál. Musia si zaslúžiť lepšiu prezývku," riekol som a pohliadol na hory, kam som sa zase začal štverať. Už som mal tých hôr po krk, ale čo sa dalo robiť. "Ale zelenáč si," dodal som a švihol som chvostom, u čoho som ju musel trafiť i cez ňufák. Nemala právo sa radiť k nejakému skúsenému a dobrému členovi. Nič zatiaľ neurobila, nezaslúžila si svoj post tak ako ja. Bol som rád, že Scar videl, že som zo svojich súrodencov momentálne najschopnejší. Veď som pre nič nežil, než pre Chaos. Nad ničím iným som nepremýšľal. A vždy som konal v jeho záujme. Bol som dobre spracovaný týmto kultom, len čo bola pravda. Nevedel som, čo by som bez neho robil. "Kto bola tá, s ktorou si sa bavila u jazera? Chaosan?" opýtal som sa Scall napokon a zastavil sa na moment na hrebeni, odkiaľ sme mali výhľad na more. Premýšľal som čoraz viac nad tým, aké by to bolo byť slobodný ako vták...

Strihol som uchom a pozrel sa na Scalliu, ktorá odišla od svojej spoločníčky. Prešiel som si jazykom po tesákoch a prikývol. Očividne si ani nevšimla to, že som od jazera zmizol. To bolo fajn. "Mali by sme vyraziť. Pred zimou by nebolo na škodu prezrieť ostrovy, zistiť, kde sa čo šepká a deje... možno nájsť úbožiakov, ktorí by boli vhodnými adeptami na posilnenie spoločenstva ako si ty," povedal som a pozrel sa na ňu. Potrebovala veľa tréningu a skúseností, no veril som že za rok bude úplne iná, než je teraz. "A pozrieme sa i po tom obchode," dodal som a pozviechal sa na laby. Mal som na ňu otázky, ohľadom čiernej vlčice, no nechcelo sa mi tu ostávať vylihovať príliš dlho. Potreboval som sa pohnúť vpred. Otriasol som sa a ponaťahoval si svaly. Pozrel som sa na Scalliu a potom sa vydal preč.

//Severné hory

//Severné hory cez Lúku

Pomaly som schádzal z hôr. Vietor dul silno a mrazivo. Zima sa hlásila o slovo. Už prichádzala a rozhodne nebola ďaleko. Strihol som uchom a pozrel sa na rozbúrené more. Vlny boli veľké a nerád by som v nich skončil. Rozhodne by som to bez mágie vody nerozchodil. Prešiel som si jazykom po tesákoch a pokračoval po lúke k jazeru. Čím bližšie som bol, tým pohodovejším krokom som pokračoval vpred. Vedel som, že čoskoro tam budem, a tak som sa nemal kam ponáhľať. Dával som tak čas i Scallii, aby si so svojou novou kamarátkou pokecala.
Ako som pomaly prichádzal k jazeru, mohol som ich vidieť na druhom brehu. Preto som najskôr podišiel k hladine, aby som sa z nej napil. Keď som utíšil svoj smäd, zdvihol som hlavu a pomaly sa vybral okolo jazera za dvojicou. Zastavil som sa niekoľko desiatok metrov od nich a díval sa na Scalliu. Nemal som v pláne ich vyrušovať. Po chvíli som svoj pohľad odvrátil a na chvíľu si aspoň ľahol do trávy. Zívol som si. Aspoň si trochu odpočiniem, kým skončia svoj rozhovor a potom budeme môcť vyraziť. Mali sme čo robiť, než napadne prvý sneh.

//Furijské hory cez Sokolí zrak

Zliezol som z hôr a zamieril smerom na sever. Zastrihal som ušami a premýšľal, či sa stihneme so Scalliou vrátiť k pútnikovi skôr, než zase zmizne. Azda bude jednoduchšie ho hľadať niekde inde. Straka sa mi usadila na lopatkách. Bola unavená z toho lietania cez celé ostrovy. Veď ona si ešte užije, keď sa so Scalliou vydáme na našu výpravu za novými, potenciálnymi členami spoločenstva. Bude to náročné, hlavne ak takí kandidáti budú chodiť do svoriek, kde ani nechcú byť. Odfrkol som si a obzrel sa cez rameno na pohorie, odkiaľ som odchádzal a kde som nechal Stinu. Poradí si. A dúfal som, že vyskúša teleport a potom mi povie, či sa nestrepala do priepasti. Uškrnul som sa. Bude to určite pre ňu prekvapenie, že kde skončí. Zaškeril som sa od ucha k uchu a pokračoval cez hory. V tom som však zakopol ako instantná karma a takmer sa strepal, no pmohol som si mágiou vzduchu, aby som udržal rovnováhu a zrovnal sa. Odfrkol som si. Tak to bolo tesné. Napokon som pokračoval ďalej. Už som mohol z diaľky z vrchola vidieť jazero v diaľke. Bolo tak komicky malinké.

//Krištáľové jazero cez Lúku

Uvedomovala si svojho dlhu. V duchu som sa nad tým spokojne usmial. Mal som v pláne si ho vybrať, až sa mi to bude hodiť. Nemohol som však poprieť, že si získala moje sympatie. Azda by som jej i pomohol aj nabudúce. "Až sa opäť stretneme, môžeme v našej konverzácii pokračovať," povedal som a privrel zraky. Straka si mi sadla medzi lopatky. Určite jej už omŕzali hnáty. "Nezaručím ti, kde ma nájdeš, no ja viem, kde hľadať teba. Verím preto, že v okolí hôr na seba neraz narazíme. Jazero, ktoré sa skrýva v tieni hôr patrí medzi moje obľúbené, ak mám pravdu povedať," riekol som a i keď to bolo šokantné, vzhľadom na kvílivé pazvuky vetru... mne táto nehorázne odporná melódia vcelku šla do uší. "Nabudúce ti môžem pomôcť i s ovládaním mágie, hádam... tak či onak. Veľa šťastia na tvojich cestách, Stina," povedal som smerom k nej, no myslel som to hlbšie. Cesty jej osudu a života... boli nevyspytateľné. Bolo len na nej, či ostane zaseknutá v starých koľajách, kde tak plne nebola šťastná... alebo nájde iný smer, ktorý jej prinesie do života niečo viac. Kývol som k nej hlavou na pozdrav a vydal sa z hôr dole. Späť k jazeru, kde som ponechal Scalliu. I keď neplánovane. Koniec koncov som bol rád, že sa stala táto nehoda s tým magickým príveskom. Aspoň som narazil na niekoho zaujímavého a dúfal som, že v budúcni sa naše stretnutie zopakuje. Mali sme si čo ešte povedať. Obaja.

//Severné hory cez Sokolí zrak

Posadil som sa obďaleč do snehu a sledoval Stinu, ako sa zaoberá sa Wuom. Strihol som uchom a pohliadol na straku, ktorá okupovala jeho vozík, akoby mu chcela čmajznúť niečo, čo sa pekne lesklo. Keď sa Stina vybrala zas ku mne, pozrel som sa na ňu. "Je na čase, aby sa naše cesty na tento raz rozišli. Potrebujem pokračovať vo svojich povinnostiach," riekol som a uškrnul sa. I ja ako taký veľký cestovateľ som mal svoje plány a prísľuby, ktoré som musel doriešiť. "Niekto na mňa čaká, popravde som na teba narazil po ceste tam," priznal som a zívol si. Potreboval som trochu vzrušenia a akcie, čoho som sa so Scalliou nebál. "Mal by som však niečo, čo by ťa mohlo zaujímať, keď už žiješ v horách a tvoju svorku tiež, pokiaľ o tom už väčšina nevie," dodal som napokon a medzi mnou a Stinou som vyčaroval ilúziu Sioby horskej. "Táto rastlina rastie v horách, očividne. Prezývajú ju na ostrovoch ako Sioba horská, je zaujímavá tým, že je liečivá i jedovatá zároveň,..." začal som a povedal som jej o tejto rastline všetko, čo som vedel. Ktorá časť je liečivá a ktorá jedovatá a podobne. (//še mi to nechce písať) Následne som sa na ňu pozrel a čakal, či bude mať nejaké otázky alebo sa rozlúčime. Veril som však, že sa opäť stretneme.

Pokýval som hlavou a skôr, než som stihol povedať niečo ďalšie, straka sa k nám vrátila so škrekotom. Otočil som sa jej smerom a kývol Stine, aby sme ju nasledovali. Nerozumel som jej reči, ale nebol som hlúpy, aby som nevedel, čo to asi tak znamená. Keď sme prešli cez jeden hrebeň, mohli sme ho v jednom horskom, zasneženom údolí i spatriť. Vozík sa nedal prehliadnuť. Pomaly som schádzal smerom k nemu a dával bacha, aby som nespustil kus snehu. Ešte by som sa zošmykol z nejakého zrázu. Pri mojej váhe a mohutnosti to bolo náročnejšie. Napokon, keď sme sa dostali na rovnejší povrch, vydal som sa za vlkom. Nechápal som, načo sa teperil s tou somarinou do hôr, ale mal očividne svoje vlastné úmysly.
"Wu, privádzam ti novú obeť, ktorú môžeš so svojimi cárachmi ošklbať," riekol som už z diaľky a uškrnul sa na Stinu. Stále som bol na neho nahnevaný, že jeho vecičky nie vždy fungujú tak, ako by jeden myslel... "A mám jednu vec..." dodal som a popísal som mu môj problém, na ktorý som prišiel. "Ovládam niečo, čo neovládam tak dobre. Bol by som rád, keby mi tvoje služby boli prospešné. Za odplatu, samozrejme," povedal som a čakal, ako zareaguje. Samozrejme na zmienku peňazí reagoval a začal mi pripravovať svoj odporný elixír, ktorý však po vypití zlepšoval moje magické zručnosti. Nikdy si však nezvyknem na jeho chuť, bleh. Napokon som odstúpil, prezeral som si nejaké veci v jeho vozíku, no nechával som priestor i Stine, aby s ním okúsila, aké je otravné obchodovať. Alebo si prezrela jeho cetky, ktoré vozil.

// O B C H O D
4. level do Premeny - 70 kšm

Zapsáno

//Sokolí zrak

"Prepožičiavajú nám ich silu. Miestne magické schopnosti sú len ich kvapky moci. Nemyslím si, že by bolo jednoduché sa ich len tak zbaviť, ale... rád si to skúsim," priznal som a v očiach sa mi zablyslo. Pociťoval som voči nim zášť, ktorá sa nedala popísať. "Musia mať slabosť, inak by v prírode neexistovala rovnováha, že?" riekol som a bola to pravda. Všetko nesmrteľné muselo mať svoju slabú stránku, všetko mocné taktiež... neexistovalo nič, čo by bolo nezničiteľné. Len som ešte nevedel ako na to. "Ty mi neporadíš asi ako na to, zabiť boha. Budem musieť hľadať ďalej," dodal som a pozrel sa na hory, kam sme zamierili. Straka sa opäť vydala na prieskum, zatiaľ čo som sledoval horskú cestičku a pozeral sa dole na pláň. "Až na to ale prídem, dám ti vedieť. Ich smrťou však podľa všetkého tento svet zanikne. Nie, že by toho bola škoda..." dodal som a pokračoval vpred. Bol som na nich nahnevaní, i na množstvo vlkov tu na ostrovoch. Ich smrť by mi nevadila, pokiaľ by však tí, na ktorých mi záleží, odišli preč. Tam, odkiaľ prišla Peisia. Jej svet vyzeral byť tak dokonalý. Nechápal som, prečo ho mala dosť. Možno to raz zistím, až ju opäť stretnem.

//Severné hory

"Nemyslím si, že sa chce dostať odtiaľto preč," odpovedal som na jej otázku a strihol uchom. Nepotrebovala vedieť, ako na to. Možno časom si rozmyslí, že jej dovolenka v týchto končinách nie je tým pravým orechovým a potom bude chcieť odísť a príde na to, ako to docieliť. No teraz... "Vidíš tam tú vysokú horu?" opýtal som sa jej a ako sme kráčali cez lúku, díval som sa na východ. Tá hora bola väčšia, než všetky vrcholy na ostatných horách. Nedala sa prehliadnuť. Ani takto z diaľky. Dnes bola i dobrá viditeľnosť. "Za ňou sa rozprestiera lúka, na ktorej konci nájdeš portál. Ja s tebou už ďalej z tohto ostrova nepôjdem, môžeš vyskúšať nájsť cestu skrzeň," povedal som a uškrnul sa. Trocha dobrodružstva jej nezaškodí. Ani som jej nepovedal, že ju to vykopne na rímske horského pohoria. Prinajhoršom sa tam zvalí niekam do plesa. Aspoň si natrénuje svoje reflexy. Domov hádam už trafí, či aspoň spozná skôr tú krajinu viac. Tak ako chcela. "Radšej by som v nich neveril tiež," začal som, keď mala reakciu ako všetci ostatní. "Bohužiaľ sú až príliš fyzickí a hmatateľní na to, aby to bola lož," vysvetlil som jej. Sám som s nimi mal skúsenosť, ako i poniektorí ďalší. Neboli len rozprávkou, no nezjavovali sa na zemi len tak. Očividne ich musel druhý dobre naštvať.

//Furijské hory

//Dračí priesmyk

Prikývol som. "Jedna vlčica, ktorú som pred časom stretol," začal som a vyskočil na spadnuté kamene, ktoré zasypali pri zosuve pôdy cestu... "Hovorila, že v jej svete existujú portály, ktorými môžu ľubovoľne cestovať do iných svetov. Sama prišla na ostrovy cielene," dodal som a pozrel sa na sedlo pohoria, kam som smeroval, aby sme mali lepší výhľad. Bolo to zdĺhavé, loziť po kopcoch... nie že by mi to robilo problém, ale unavovalo ma hrať sa na horskú kozu. Keby som mal krídla, bolo by to oveľa jednoduchšie. Bohužiaľ som sa musel zmieriť s tým, že som bol obyčajný... chodec. "Portály existujú i tu. Pomáhajú nám premiestňovať sa naprieč ostrovmi. Azda bohovia jedného dňa zvolia a nechajú nás toto miesto i opustiť, nezávisle na ich vôly," povedal som a v hlase mi zaznelo pobúrenie a odpor, ktorý som k božstvám prechovával. Teda hlavne k Nerovi, ktorého som mal chuť zvrhnúť z nejakej hory a užívať si jeho rozmliaždenú lebku na kdejakej skale. Radšej som pokračoval v kroku a keď som neuvidel nič v údolí ani v zálive, pokračoval som k ďalšiemu pohoriu.

//Sokolí zrak

//Južné hory

Strihol som uchom. "Kraje, odkiaľ prichádzajú vlci sú rôzne. Niektorí nepoznajú mágiu vôbec, žijú len ako obyčajní vlci, v obyčajných svorkách, snažiac sa prežiť ďalší deň," začal som, keď sme schádzali z hôr. I napriek tomu, že som poznal tento svet pomaly naspamäť, cesty sa menili, a tak i pri tomto zostupe som si musel dávať pozor, kde som šliapal. Nerobil som si však z toho ťažkú hlavu. Mal som plnú riť mágií, ktoré by mi pomohli sa dostať z hocijakého maléru. Pokiaľ do toho nevstúpil... boh. Zamračil som sa. Nera som si prial stretnúť opäť, vynadať mu za to, čo spôsobila naša pomoc jemu Scallii. Ale zároveň som na neho naraziť nechcel. Ešte by ma zase do niečoho namočil, zmrd. "Poniektorí sú ako ty. Mágiu poznajú, ale stále žijú pomerne normálne, až na divné zvyklosti. Počul som i o kráľovstvách, dedičoch... rodoch. Krajinách, kde mali svojich bohov, iné druhy mágií... či dokonca o vyspelejších civilizáciách, kde sami vlci vo veľkom využívali a budovali magické predmety, kedy sa ich život odlišoval diametrálne od tohto nášho... divokého," povedal som a povzdychol si. Toľko svetov, ktoré som mohol spoznať, no netušil som, ako sa odtiaľto dostať. Azda uprosiť Iris, aby mi dovolila odísť? A mohol by som sa vrátiť? To bolo neisté...

//Severné hory