Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zamračil som sa. "Samozrejme, že áno, inak by si už dávno skončila na dne jazera," zavrčal som a prezrel si ju. Nevyzerala, že by ju Scar zranil. Moje slová ju zachránili od krutých skúšok, pretože mi veril. Vydýchol som si. Aspoň k niečomu to bolo. To neznamenalo však, že som s tým súhlasil. Bolo príliš skoro. Ona to nevidela tak ako ja. Plný nervov som odstúpil a nespokojne si odcukol. Začal som pomaly a nerzvózne pochodovať hore dole. "Áno, držal som ťa od neho čo najďalej, pretože ty nevieš, čo to znamená. Sú pravidlá, ktoré nesmieš porušiť, inak ťa čaká trest," povedal som a zamračil sa. Mala v rámci chaosu voľnosť, ale stále mal príliš mnoho pravidiel, ktoré Scallia dodržiavať nezvládne. Nie s jej jazykom a potrebou do všetkého strkať nos. "Zistila si si v prvom rade podmienky, ku ktorým sa podpisuješ?" spýtal som sa jej možno až mierne zúfalo. Potreboval som počuť, že rozumie vážnosti situácie. Chaos nebolo miesto pre vĺčatá, ktoré ešte ani nevedia kým sú. A hlavne veria, že všetko ide zmeniť. Obával som sa, že pokiaľ s niečím nebude súhlasiť, jej boj za jej pravdu ju dovedie len k smrti. Nemohla sa starať do ničoho, čo jej bratia a sestry robili, kým to nemalo ohrozovať našu povesť.

Hľadel som na vlny na jazere, no s každým jej ďalším slovom, som k nej otáčal ucho čoraz väčšmi. Z jej slov som nemal dobrý pocit a v duchu som vedel, kam to povedie. Nechcel som si však pripustiť to, čo vypadlo z jej papule v konečnom dôsledku. "Urobila si... čo?" vypadlo zo mňa po chvíli a srsť na zátylku mi pomaly vstávala do hora. Potriasol som hlavou a jej chvost pridupol na zem, tak aby ostala u zemi ak ju to nemalo bolieť. Ja sám sa postavil a hľadel na ňu. "Teraz mi povieš, že si si to vymyslela a k žiadnemu Chaosu si sa nepridala, rozumieš?" riekol som a uprene na ňu hľadel. Momentálne mala sto percent mojej pozornosti, ktorú si za tie roky hádam ani nikto nezískal. Neveril som tomu, že by bola tak hlúpa, aby sa k Chaosu pridala. Kto ju tam vôbec mohol oceniť? Scar. Zmienil som sa o nej, ale neočakával som, že ju hneď aj naverbuje. Ja sám o tom premýšľal, ale až bude staršia, rozumnejšia a nenájde iný smer svojho života. Zamračil som sa. "Kto ťa k tomu naviedol? Hentá prašivá dvojka, ktorú považuješ za priateľov?" zavrčal som. Bolo to jediné rozumné vysvetlenie. Trávila s nimi príliš veľa času. Museli jej vnuknúť tento úžasný nápad ako si zničiť celý život už v ranných rokoch.

Zamyslel som sa nad jej slovami. Samozrejme, že som všetko zvládal sám! Ale nebol som, nie tak úplne. I keď som videl niektorých, pochyboval som, či vôbec môžem počítať. "Nie som sám. Mám Chaos," odvetil som jednoducho a mykol ramenami. Potreboval som sa však dostať k verným členom, aby ostatní zelenáči pochopili, že ma majú rešpektovať a nie ma prehlížet. Uvedomoval som si svoju silu a i to, že by som ich všetkých uzemnil. Ale nemal som to nikdy v pláne touto cestou. Musel som si však získať ich rešpekt. Najskôr som sa však musel naučiť vyberať slová, keďže Scallia ako každá vlčica, si ich prebrala po svojom. Ešte hodnú chvíľu po jej monológu som vyprskával štrk a prach z ňufáka, ktorý mi v pôde vykúpala. Keby to bol hocikto iný, už by dávno ležal mŕtvy na dne jazera. "Ty si ma nikdy nezradila, ani nesklamala. Ale moje skúsenosti mi hovoria, že to príde, keď to budem najmenej čakať," dodal som a privrel oči. Bol som príliš zlomený. Musel som len veriť, že je lepšia než Azrael. Že mi to nikdy neurobí. Na otázku som jej však neodpovedal. Chcel som znášať následky svojich chýb. Ak by som počúvol niekoho iného a musel si potom niečo vyčítať, nebolo by to pre mňa najlepšie. A ani pre toho druhého.

Prečo furt neodchádzala? Očakával som rovnaký výstup ako u jazera, kde jej pohár trpezlivosti pretiekol. Nemal som teraz náladu na nikoho, minimálne som si to nepripúšťal. I napriek tomu som sa v jej prítomnosti cítil uvoľnene a v duchu som bol rád, že aspoň niekto sa na mňa nikdy nevykašle. Strihol som k nej uchom. "Možno by si to mohla skúsiť. Aspoň raz," zatiahol som na jej slová o tom, že ma nikdy nenechá umrieť. U toho som sa tak ironicky usmial až som čakal, že po tejto narážke mi skutočne vlepí jednu po ňufáku. Bol som tvrdohlavý jak moji rodičia.
"Vieš prečo vlci vytvárajú skupiny... svorky?" opýtal som sa jej a tentoraz už hovoril normálnym tónom, pozorujúc naše zvieratá, ktoré sa spolu mierne nebezpečnejšie hrali. "Vlk nie je najsilnejším predátorom na zemi. Jeho sila tkvie v skupine. Spoločne dokážu vlci skoliť obrovské zvieratá, či premôcť silných predátorov," pokračoval som a hľadel tentoraz na vodu v jazere. Ako som ja neznášal vodu. "Lenže musíš sa spoliehať na druhých, na to, že nepokašlú svoju časť. Zlyhanie jedného môže zahubiť celú svorku," povedal som a pomaly otáčal hlavu na Scalliu. "Nepotrebujem nikoho a sám som schopný skoliť i medveďa. Spolieham sa len sám na seba pretože ma každý zradil. Nemám dôvod druhým veriť a nepotrebujem počúvať ich sladké klamstvá," dodal som nakoniec a chvíľu na ňu hľadel. Znervózňovalo ma, že Scallia mi nič z toho ešte neurobila. Ale i Azraelovi to trvalo roky, než mi vrazil dýku priamo do srdca. Od každého raz príde zrada...

Scallia bola rovnako natvrdlá ako ja sám. Privrel som oči a pozrel sa na ňu. "Nie vždy môžeš zmeniť osud, Scallia. Niekedy sa s ním môžeš len zmieriť," zareagoval som na jej slová. Chcela ma zachraňovať za každú cenu, aj keď to bolo márne. Ešte to za tie roky nevidela? Alebo v jej prípade skôr rok. Bola príliš mladá, aby vedela, čo je život. Ja som ho už okúsil a vedel som, že nie vždy sa dejú veci tak, ako by sme chceli. Niekedy ich vývoj vieme ovplyvniť, no inokedy... sme na to príliš malými pánmi. Povzdychol som si. Sťažka. "Som ti vďačný za to, že preberáš na seba moje utrpenie, si veľmi milá! To je niečo čo by ti povedala Dail alebo Noir? Samozrejme, že ti nie som vďačný za to, že podstatou tvojej mágie je obeta seba samej," štekol som a zamračil sa. Vedel som, ako sa tí dvaja tešili z jej mágie, ktorú objavila. Boli tak sprostí, že nevideli, kam to môže viesť. Mala ju ovládnuť a už nikdy nepoužiť. "Nájdi si radšej lepšiu spoločnosť," zabručal som nad jej rozhorčením, keď som sa opýtal na tú jej slávnu dvojku. Aj tá Peisia bola lepšou variantou, než tí dvaja dokopy. Oveľa. "Vieš, musel som si dokazovať, že som silnejší než ostatní vlci na ostrove. Status najsilnejšieho vlka je veľmi ľahko zvrhnuteľný," povedal som dosť ironickým hlasom a vystrúhal veľmi seriózny ksicht.

Znechutene som nakrčil papuľu a švihol chvostom do štrkovitého brehu, na ktorom som sa rozvaľoval. Kamienky a piesok boli ešte stále nasiaknuté mojou krvou. "Myslíš, že som taký idiot, aby som sa bil sám s medveďom?" odsekol som jej, i keď ma mierne zaskočila jej otázka. Bol to len nevinný tip alebo v tom bolo niečo viac? Nezdržiaval som sa však u tej myšlienky, keďže na tom nezáležalo. Nie tak úplne. "Aj keby, tak si mi túto skutočnosť zase znemožnila, dík" zabručal som a povzdychol si. Bol som už unavený z tohto naťahovania sa. Nemal som žiadnu vyššiu víziu, ktorá by mi dala dôvod pokračovať. Mal som nejaké plány, ale nie dosť dlhodobé na to, aby som nemusel myslieť na tak divné veci. "Kde máš svoj ocásek a tieň? Je nezvyk ťa stretnúť samú," povedal som s dosť cynickým tónom hlasu. Bol som ubolený, vyčerpaný a podráždený. Zašvihal som opäť chvostom a pozrel sa na straku, ktorá sa takmer okamžite vrhla na Frenka, ktorý s nou začal zápasiť. Rada sa doťahovala s druhými, i keď vedela, že mu ublížiť nemôže, lebo ju Scallia zožerie na večeru a ja ju podporím. Bolo však humorné tých dvoch sledovať ako sa spolu naťahujú.

Privrel som oči. Oddychoval som. Nemal som to robiť. Nevšimol som si jej prítomnosť, bol som príliš vyčerpaný z toľkej straty krvi a i fyzického vyčerpania. Až po chvíli som si všimol jej prítomnosť, keď som ucítil železitú vôňu krvi. "Nie," zavrčal som, ale takmer sa tomu nedalo rozumieť. Len som sa mierne odtiahol, no ničomu som nezabránil. Zaryl som pazúre do zeme. "Prestaň," zachrčal som tentoraz už hlasnejšie a odtrhol sa od nej, aby som sa vzdialil a prerušil tak puto, ktoré vytvárala jej mágia. Zahojila mi rany aspoň tak, aby som už neumieral po troch krokoch a netiekla z rozrytej tkaniny krv. Prerušil som to neskoro. Rana bola skoro celá zahojená. Momentálny stav sa zlepší za pár dní až týždňov. Ostalo ticho. Počul som len svoje dychy a údery srdca. Bol som nahnevaný. Až po chvíli vypadlo z jej úst niečo, čo ma naštvalo ešte viac. "Väčší než si ty nie," zabručal som a pozrel sa na jej zranenia na labách. Nepáčilo sa mi, že tú mágiu používala. Bola k ničomu. Nemala trpieť za druhých. Hlavne, keď si za svoje chyby mohli sami.

//Lúka

Ledva som sa vyškriabal do hôr, i keď som si našiel jednoduchú štreku... zadýchal som sa. Potreboval som niečo urobiť s tým zranením. Vydýchol som si sťažka a pozrel sa niekam k vrcholu. Čoskoro som hrebeňu dosiahol a predo mnou sa rozprestrelo menšie údolie, v ktorom sa lenivo rozliehalo horské jazero. Pomaly som kráčal k brehu plesa, kde som sa na jeho prašnom brehu rozvalil a ubolene zastonal. Zastrihal som ušami a pozrel sa na hladinu, ktorá sa pokojne hojdala a ligotala sa vo svitu mesiaca. Privrel som zraky a vydýchol si. Bol som zranený. Bohvie, či som nemal i vnútorné krvácanie. Rana na boku rebier sa mi zase otvorila a zmáčala mi srsť. Nebolo to však tak výrazné ako keď bola čerstvá. Avšak ak stratím ďalší liter krvi, asi to už so mnou dobre nebude. Zamračil som sa. Musel som sa poobzerať po nejakej byline skôr či neskôr. Takto to ďalej nešlo. Sťažka som dýchal a snažil sa to voláko rozdýchať. Ono to prestane...

//les pri moste

Sklonil som hlavu, aby som pričuchol k pahýľom stebiel tráv. Hľadal som nejaký známy pach, ktorý by som mohol nasledovať. Nevedel som, či sa vôbec chcem vracať k jazeru. Potreboval som byť ešte chvíľu sám. Zamieril som preto k horám . Tam mi bolo vždy najlepšie. Potreboval som zaparkovať k nejakému jazeru a ľahnúť si na breh. Ak si pohnem, stihol by som i východ slnka. Ale tie hory na západe sú krajšie, pomyslel som si a pozrel sa na južné hory, ktoré sa nachádzali západnejšie. Nevadí, bez priameho východu slnka prežijem aspoň nejaký čas. Zastrihal som ušami a pridal do kroku, aby som sa tam dostal čo najskôr. Koho asi stretnem v horách? Tam veľa vlkov nechodilo. Čiže som mal vysokú pravdepodobnosť, že tam na nikoho skutočne nenarazím. Zakašľal som. Opäť. Bolesť v boku pretrvávala. Zavrčal som podráždene. Potriasol som hlavou. Potreboval som oddychovať, nie sa tu potulovať po všetkých končinách sveta.

//Južné hory

//Most

Nasal som okolité pachy, akoby som tu niekoho hľadal. Niekoho, koho som však necítil. Potriasol som hlavou a sústredil sa skôr na to, aby som nenarazil do nejakého stromu, či nezakopol o voláky koreň. Ďalší náraz by moje ubolené telo asi nezvládlo. I keď ktovie. Oprel som sa bokom o jeden zo stromov a díval sa vpred na otvorenú pláň. Chvíľu som oddychoval, než som sa odhodlal, aby som pokračoval. Ale ešte chvíľu som potreboval počkať. Bol som unavený, potreboval som spánok. Aspoň na chvíľu. A tak som si predsa len ľahol a takmer okamžite som zaspal. Nesnívalo sa mi o ničom, no keď som sa prebral, bol som aspoň trochu oddýchnutý. Bolesť tam však bola, no už nebola tak výrazná. Skôr tupá. Zvykal som si na ňu. Vydýchol som si a pozviechal sa na rovné laby. Otriasol som sa a uvedomil si, že som tu bol príliš dlho. Bolo na čase vyraziť ďalej, a tak som odišiel z lesa a vydal sa na otvorené priestranstvo. Spomenul som si, že Peisia ich má rada...

//Lúka

//Temný les

Zastavil som sa u prvej laťky a pohliadol na drevo. Bolo vo vetre rozhojdané, ale mne to nevadilo. Nie len, že som ovládal mágiu, ale taktiež mi to bolo celé jedno. Bol som dosť mohutný na to, aby som to ustál. Pomaly som preto pokračoval vpred. Nenávidel som tento priechod, ale na druhú stranu to bolo príjemnejšie, než nechať všetky svoje časti tela prejsť priestorom vďaka portálu. Kiežby som len mal krídla ako môj otec. Povzdychol som si. Bol to však márny sen nad ktorým som mohol len nariekať. Zastrihal som ušami a pohliadol niekam do diaľky. Nevedel som, kam sa vlastne na druhom ostrove vydám, ale vedel som, že sa potrebujem dať dokopy. Peisia mi zahrala na city a ja som teraz potreboval veľa premýšľať. Zastrihal som ušami a pohliadol na svoje laby, ktoré sa snažili prejsť po drevenom moste. Na niektorých miestach chýbali latky a tak som musel urobiť dlhší krok. Nič, čo by som nezvládol. Menší vlci však museli mať oveľa horšie problémy. Uškrnul som sa. Aspoň k niečomu bola tá moja výška.

//les pri Moste

//Hraničné pohorie

Pridusene som zaskučal, keď som sa trepal dole horskou cestičkou. Bolesť v mojom boku ostro vystreľovala. Čoraz to bolo horšie. Musel som sa na moment zastaviť a oddýchnuť si, ak som nechcel zošedivieť z tej bolesti. Keď som sedel u plesa v pokoji, dalo sa to zvládnuť. Lenže ako ma opustil všetok adrenalín, bolo to len horšie. Čím viac som sa hýbal... Pozrel som sa na nebesia a hodnú chvíľu odpočíval. Potreboval som pozbierať sily i odvahu k tomu, aby som vykročil ďalej. Bolelo ma celé telo. Pravdepodobne si i ja budem musieť na tie zranenia niečo nájsť, ak sa nechcem chúliť do klbka nasledujúce dni. Prešiel som si jazykom po tesákoch a strihol uchom, keď som sa zahľadel na koruny temných stromov, ktoré sa rozprestierali poniže. Bolo na čase vyraziť. A tak som sa zodvihol a začal opatrne kráčať ďalej. Straka poletovala okolo mňa a dávala bacha, aby som sebou netresol o zem. Kto by jej potom zohnal potravu alebo ju chránil pred predátormi? Bola vychcaná a to bolo dobre. Zaškeril som sa na ňu. Bol to môj malý parchant. Pokračovanie lesom bolo pokojné, snažil som sa sústrediť na dýchanie. Až kým som pred sebou neuvidel medzi stromami most...

//Most

"Možno," zopakoval som. Chcela mi však len pomôcť a jej optimizmus bol nákazlivý. Preto som napokon predsa len dodal: "Ďakujem." Na moju otázku mi však odpovedala prekvapivo. Otvorené priestranstvá neboli pre vlkov prirodzené. Minimálne nie pre mňa. Nemal sa tam kam skryť, ani využiť nič vo svoj prospech. Zjavne jej svet bol skutočne iný, než ten náš a preto mala iné návyky. Prikývol som. "Verím, že sa opäť uvidíme... možno," riekol som a opäť sa pozrel na jej rany. Oproti mojim neboli tak veľké, ale i tak sa opäť ozval ten tichý hlások môjho podvedomia. "Peisia," začal som a privrel oči. "Keď sa budeš túlať horami, môžeš naraziť na jednu rastlinu," začal som a vyčaroval jej podobu prostredníctvom ilúzie. "Kvet sioby je nádherný, no jedovatý. Pokiaľ však vyhrabeš jej korene, šťava z cibuľky má liečivé účinky. Mohlo by sa ti to hodiť," dodal som a povzdychol si. Netušil som, či nemá i vnútorné zranenia. Predsa len nás ten medveď poriadne skántril. Vyzeralo to však, že je naša púť u konca a každý sa budeme musieť vybrať vlastnou cestou. Niečo mi však hovorilo, že sa určite zas zídeme. "Som rád, že som ťa stretol. Tak nabudúce," rozlúčil som sa s ňou a venoval jej úsmev, ktorý však nebol ani zďaleka taký žiarivý ako ten jej. Práve naopak. Bol smutný, no zároveň úprimný. Zdvihol som sa na rovné laby a kývol jej hlavou ešte raz, než som sa vydal svojou cestou preč. Potreboval som si vyčistiť hlavu a k tomu som potreboval byť sám.

//Temný les

Ignoroval som jej otázku a zahľadel sa na hrebeň hory neďaleko, na ktorom som zahliadol horskú kozu, ako nasleduje svoj vychodený chodníček. Nemal som chuť rozprávať o svojej histórii a už vôbec nie o rodine. Bolo to bolestivé miesto a veril som, že Peisia je natoľko inteligentná, aby moje mlčanie pochopila. Radšej sme prešli na inú tému, ktorá nebola až tak nepríjemná pre moje bytie. "Rešpekt, či strach. Záleží na tom? Nebojím sa nikoho a ničoho. Nezáleží mi, či ma počúvnu z vlastnej vôle alebo z hrozby, že im zabijem blízkeho. V konečnom dôsledku urobia to isté," riekol som a na tvári sa mi zjavil kamenný výraz. Nepotreboval som niekoho, kto by pri mne stál. Rodinu som nemal, priateľov tiež nie. Nebol som dobrým vlkom a vedel som to. Bol som odsúdený na to byť sám a tak mi nezáležalo na tom, či mi budú sto percentne oddaní alebo nie. "Si príliš dobrá, Peisia. Nepoznáš ma," povedal som napokon a odvrátil od nej zrak. Videla vo mne dobro, rovnako ako Scallia, či Vino. To nemala. "Mal by som ísť," odvetil som po chvíli. Nechcel som sa viac baviť o mne. Cítil som sa akoby som sedel na lavici u psychológa. Nepotreboval som pomoc. Nemohla ma zachrániť, nikto nemohol. Aura jej charakteru ma však upokojovala. Nebola ako ostatní vlci, ktorých som stretol. Nevedel som to vysvetliť, ale ak by som to mal popísať, bola niekým, koho by som ušetril, či dokonca zachránil z vlastnej vôle. Zatiaľ. Privrel som oči. "Kam budú smerovať tvoje kroky ďalej, až sa tie naše cesty rozídu?" opýtal som sa jej, aby som stočil debatu na moment smerom na ňu. Rečí o mne som už mal po krk. Pohľadom som prešiel po jej ranách. Prešiel som zrakom následne na hory. Kiežby sme ju našli... mohol som jej však o nej minimálne povedať? Nepáčilo sa mi, že sa zranila len pre to, že mi chcela pomôcť, i keď nemusela. Pociťoval som vinu, i keď som si to vedome nepriznal. Mohla mi byť predsa ukradnutá. Stretol som ju pred pár hodinami, no nie? Malo to tak byť, áno. Vydýchol som si, sťažka. Život bol náročný a emócie s pocitmi o to horšie.

"Umrel," odpovedal som jednoducho a mierne sebou cukol. Nebolo mi príjemné o tom rozprávať. Moja rodina bola jednou z tém, ktoré ma dokázali rozhodiť. A ja som nechcel pôsobiť ako bezmocný fagan. Pozviechal som sa na laby a vyšiel z jazera. Voda zo mňa stekala v plnom prúde. Otriasol som sa a posadil sa na breh. Ani som si nedával námahu s tým, aby som sa usušil. Bolo mi to jedno. "Kto sa mi bude chcieť postaviť, neuspeje," zareagoval som na jej slová. Nemusela mať o mňa obavy. I keď som nemal mnoho životných skúseností, len tie, ktoré sa mi podarilo na ostrovoch zažiť... stále som bol mocnejší než väčšina vlkov, ktorých som stretol. Preto som sa nebál, že by ma niekto porazil. Až na ňu. Zamračil som sa, keď som si spomenul na Vinovu alfu, ktorá zo mňa urobila bezmocné šteňa i napriek schopnostiam, ktoré som mal. Musel som zapracovať i na niečom inom, než bola moc a fyzická sila. Potreboval som vedomosti, ktoré som však mohol získať len od starších a skúsenejších. "Iba tých, ktorý ma zradia," odpovedal som Peisii na jej otázku. Nemal som dôvod ničiť les len tak, ani nikomu ubližovať pre svoje potešenie. Ale pokiaľ ma niekto zranil, mohol si byť istý, že jeho skutok sa mu vráti sedemnásobne. Vedel som byť i krutý, za čo si však môžu oni sami. Takýto som na začiatku nebol. Zmenil ma však... život.