Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Peisia, presne ako som si myslel, bola skúsenou a mala všetkých päť pohromade. Privrel som oči a počúval ju. Čo mohlo byť mojim cieľom? Na čom mi malo tak záležať? Čo mohlo byť mojim odkazom? Jej pomoc druhej rodine bola zvláštna, ale počul a zažil som i divnejšie veci. Preto som to neriešil. Základná pointa tkvela v niečom úplne inom. Chrániť, budovať. Pozrel som sa na oblohu. Musel som sa porozprávať s niekým iným, kto by mi udal ten správny smer. Doposiaľ mi šlo všetko len ničiť. Švihol som chvostom vo vode a spôsobil tak menšiu vlnu. Pri jej otázke som sa pousmial. "Chcem aby sa ma báli. Aby poznali všetci, že som mocní a mali by sa mi pratať z cesty. Chcem byť silnejším než som. Než bol môj otec. Chcem, aby si ma pamätali aj naprieč generáciami. Aby ostrov nezabudol na mňa tak ako zabudol na otca," povedal som jednoducho a zamračil sa. Nepotreboval som kamarátov. Nepotreboval som aby ma milovali. Chcel som len svojou silou v každom vzbudzovať strach a rešpekt. Aby si ma pamätali a urobili čokoľvek, aby mi nestáli v ceste.

//kvitnúca lúka

Kázanie, ktoré prichádzalo z jej strany ma mierne nahnevalo. Nemal som rád, keď mi niekto hovoril niečo pravdivé. Bolelo to a ranilo to moje vnútro. Vedel dom, že som bol zlomený, ale zatiaľ som nenašiel nič a nikoho, kto by tie kúsky aspoň držal pohromade. "Aký je tvoj dôvod ráno vstať?" zareagoval som na jej slová otázkou a pohliadol na jazero, ktoré sa pred nami v malom údolí ukázalo. Hodil som sa do vody ako predtým a nechal vodu zmáčať moje rany. Vydýchol som si. "Moje srdce bije len pre mojich bratov a sestry. Iný dôvod už nemám," dodal som a pozrel sa na vrchol hory neďaleko nás. No i tak to nebol dosť silný dôvod, keďže som polovicu ani dobre nepoznal. Nestretávali sme sa a to bola chyba. Všetci si robili čo chceli. Museli sme to zmeniť. Získať prehľad. Zosilnieť spoločne. povzdychol som si a mierne ma striaslo od chladu, ktorý vyžarovalo pleso. Peisia mala ale v niečom pravdu. Bola staršia a jej znalosti sveta a života boli niečo, čo ma primälo sa nad tým zamyslieť. Rešpektoval som ju a i keď som si to nepriznal, dával som jej za pravdu a sám nad tým dumal.

//Kvílivec

"Nie," odvetil som automaticky. Nemal som nikoho. Rodinu som nepoznal, tá nová ma sklamala. Vlci, ktorí mali byť mojimi priateľmi ma podrazili alebo sa mi otočili chrbtom. Privrel som oči. Pohrával som si však s tou myšlienkou, ktorá ma primäla vstať. Ale nakoniec som uznal, že šlo len o slabú chvíľku. Nemohol som si tú skutočnosť pripustiť. "A ani nikoho nepotrebujem," dodal som, aby som sa vyhol ďalším otázkam. Mal som Chaos. Bandu idiotov, ktorí však boli najbližšie k slovu rodina, či priateľ. Dalo by sa povedať, že otcov odkaz bol to jediné, na čom mi záležalo a čo ma mohlo primäť ďalej ísť... niečo, za čo by som bol ochotný umrieť. Zatočila sa mi hlava a ja som sa rozpleštil na zemi. Zabručal som. Bolo to zahanbujúce. Do ňufáka mi však udrela výrazná vôňa. Odfrkol som si a zaostril na červený kvet, ktorý sa predo mnou pohojdával vo vetre. V tom som si uvedomil, že na tie rany budem môcť použiť v hrách rastlinu, ktorú som však netušil, či nájdeme. Povzdychol som si. "Škoda, že je to len trychtýrek," zamrmlal som si pre seba, ale všimol som si (ak teda tak zareagovala), že Peisu zaujímalo rastlinstvo. "Táto burina sa dokáže v teplej vode vymočiť a jej účinky zabraňujú infekcii rán, prípadne ich odvar dobre vlka zahreje počas zím. Ale to asi vieš," riekol som a pozbieral sa pomaly na laby. Nebol som dosť silný, aby som sa hral so zahrievaním vody a predsa len som mal niečo lepšie, čo som mohol nájsť a použiť to na svoje rany. Predsa len liečivé účinky tohto kvetu neboli tak výrazné, ako skôr len napomáhajúce. Ach keby tu tak bola Scallia. Jej mágia by sa mi momentálne zišla. Keď som s vyškriabal späť na laby, pokračovali sme do hôr.

//hraničné

Jméno vlka: Neith
Glow up: prívesky + kožuch
Preference: egyptská, púštna tematika, kombinácia zlata a fialovej
Nechci: prechody podľa pravítka

-------------

Jméno vlka: Arryn
Glow up: prívesky + kožuch
Preference: hnedé, ryšavé, béžové farby, prívesky pre bojovníka/vojaka/generála
Nechci: neprirodzené znaky, prechody podľa pravítka

Predatori Koniec 6

Bohovia stáli pri nás. Medveď za nami nešiel. Ostal u jazera značne zranený, ako i ja sám. Bol však odolnejší pre svoju mohutnosť než ja. Cítil som ako prichádzam o krv, ale koniec koncov nešlo o nič smrteľné. Čo mi hrozilo bola len otrava krvi z tej všetkej špiny, ktorá sa mi do rán dostala. "Som v poriadku," namietol som, keď sa Peisia ponúkla, že mi ošetrí rany. Mala myslieť na tie svoje a na koje zabudnúť. "V horách je mnoho plies," zabručal som vzápätí. Niekde už vodu nájdeme. Zastrihal som ušami a pootočil hlavu. Medveď reval na celú krajinu. Myslel si, že vyhral. Na tvári mi prebehol úškrn. To si len myslel. Jedného dňa ho opäť nájdem a jeho kožuch si roztiahnem v jaskyni. Povzdychol som si. V mysli mi neustále vŕtalo, prečo sa mi v myšlienkach v krížovej situácii vyjavila ona... Mal som očividne výčitky za naše posledné stretnutie. Čo ak bola v bezpečí? Musel som ju vyhľadať. Ale najskôr som sa potreboval dať dokopy.

//Lúka

Predatori 5

Bolelo ma celé telo. Zabručal som, keď som sa snažil pohnúť. Ťažko sa mi dýchalo. Pravdepodobne som si pri páde narazil rebrá. Modré zraky som umrel zo zeme na medveďa, ktorého pozornosť sa vrátila späť na mňa. Straka ho otravovala, aby mi dala viac času. Bolo mi to však na moment všetko jedno. V mojich očiach nebola žiadna iskra a na malú chvíľu som vyzeral ako niekto, kto už dávno skončil so životom. V tom mi však z hĺbky mysle vykĺzla na um spomienka na Scalliu. Zamrkal som. Scallia, pomyslel som si a zabručal. Pomaly som sa začal dvíhať na rovné laby a i keď ma všetko bolelo a krv zmáčala môj bok, na tvári sa mi opäť objavil ten samoľúby šibalský úškrn. "Ďalšie kolo?" otázal som sa medveďa, ktorý ma hypnotizoval. Keď som však videl na Peisii, že už má toho dosť... napokon som usúdil, že skutočne na dnešok stačilo. Povzdychol som si a vyvolal som tiene v podobe vlčích tiel, ktoré boli rozmiestnené za medveďom. Keď sa medveď na mňa rozbehol a natiahol labu... Mrkol som na macka a preskočil na jedného z nich, ktorý sa nachádzal bližšie u Peisii. Na mojom mieste sa objavil tieňový opar vlčej podobizne. Medveď sa zahnal po nej a jeho laba prešla skrz temnotu až dopadla na zem. "Poďme," povedal som k Peisii a otočil sa, aby sme sa vydali smerom k horám. Tam nás nasledovať nebude. Aspoň som tak predpokladal. Stále som sa však po očku pozeral cez rameno, či nás nechá byť a bude sa hrať s tieňmi alebo pôjde zase za nami... na beh som teraz nemal energiu.

predatori 4

Cítil som ako mi z boku tečie krv. Z miesta, kde mi rozrazil kožu pazúrmi. Užíval som si bolesť, ktorá vo mne vyvolávala aspoň nejaké pocity. Posledné mesiacesom bol stratený. Privrel som oči a na moment sa zamyslel. Aké by to bolo, sa proste vzdať? Svet, ktorý popisovala Peisia bol odlišný a o toľko lepší než tento. Cítil som sa tu ako otrok. Bol mi príliš malý. Peisia. Z môjho zamyslenia ma prebralo jej skuvíňanie, keď ju zasiahol medveď. Zbystril som a okamžite vytvoril vďaka poryvu vetra "vlnu", čo minimálne odsunulo medveďa z môjho tela. Vyškriabal som sa na laby a pribehol k Peisii. "Povedal som ti, aby si sa nenechala zabiť," zamračil som sa a narážal na slová, ktoré som jeu hovoril na pidi ostrove s prízrakmi. Nemali sme však veľa času. Medveď sa vspamatal veľmi rýchlo. Uvedomil som si, že Peisia nie je typ, čo to nechá tak a bude mi chcieť pomôcť stoj čo stoj. Ale nie pre potešenie ako ja. Zavrčal som a začal obiehať okolo medveďa. Priskakoval som k nemu aby som ho kde tu kusol a zaťahal za srsť. Hneď som uškočil a posunul sa ďalej. Bok ma bolel a krv mi zmáčala srsť. Našťastie na čiernej srsti to vidieť nebolo. No napriek tomu sa mi z tej straty a únavy zatočila u jedného skoku hlava a ja dopadol na zem. Nabil som si papuľu. Medveď ma len odhodil labou o pár metrov ďalej, čím mi samozrejme spôsobil ďalšie šrámy. Jeho pozornosť sa však otočila na Peisiu. Ostával som nehybne ležať.

Predátori 3

Zaryl som pazúry do kožuchu medveďa. Preklínal som, že sme ich nemali ako mačkovité šelmy, čiže mi to až tak veľmi nepomohlo. Používal som však svoje svaly na udržiavanie rovnováhy, ako medveď so sebou metal zo strany na stranu. Peisia sa snažila medveďa taktiež zamestnávať, i keď som si všimol hrôzu v jej očiach predtým. Bol som rád, že sa ku mne pridala, i keď zjavne ona z toho takú zábavu nemala. Ja som veril svojim schopnostiam a i keby som prišiel k zraneniu, dokážem sa o seba postarať. Moje ego bolo vysoké a malo byť i prečo. Za tie roky som poriadne zosilnel a poznal i to, čo normálni vlci nikdy za život nedosiahnu. Bol som so sebou spokojný a veril som, že keby otec žil, bol by i on na mňa hrdý. Ako sa medveď metal, napokon som stratil rovnováhu. Zoskočil som z neho a skôr, než sa po mne zahnal, priletela straka, ktorá ho začala ďobať do očí a ňufáku. Medveď začal kvíliť. Mal som i s Peisiou chvíľu času sa premiestniť. Ona pravdepodobne chcela utekať, ale ja si tento súboj užíval. Keď straka odletela a medveď opäť uvidel, bol rozzúrenejší než kedykoľvek predtým. Postavil sa na zadné a začal revať na celé jazero. Pribehol som k nemu a skočil tak, že som sa mu zahryzol do spodku papule/krku. Automaticky ma objal labami a silno ma trafil do boku. I tak som zaťal tesáky, aby som mu spôsobil väčšie zranenie než od mne. Spolu sme však stratili rovnováhu a padli k zemi. Jeho laba bola masívna a ťažká, potreboval som sa z toho smrteľného objatia dostať. A aj ma napadlo ako...

Predátori 2

Jedno ucho som mal natočené k tej beštii a inak som sa pozeral na Peisu, s ktorou som sa hodlal normálne baviť. Avšak tá nič nehovorila. Očividne sa bála. nedivil som sa jej. Ja som však stále tvrdohlavo ležal a čakal, kým sa tá zver nedá do pohybu a neodkráča si niekam do teplých krajín. Varovne bručal, vetril, i keď stále vyčkával. Na čo? Povzdychol som si. Potreboval dopomôcť. Pred medveďom zbĺkol plameň, ktorý ho popálil na pysku. Zviera cúvlo, zrevalo a inštinktívne sa zahnalo labou pred seba. Plameň zmizol tak rýchlo ako sa zjavil. Tentoraz som vyskočil na rovné laby a bokom tela odstrčil Peisu preč. Prešiel som do druhej strany, snažiac sa udržať pozornosť rozhnevaného medveďa na sebe. "Tak poď," zabručal som a stiahol uši k hlave. Na tvári mi pohrával spokojný úškrn. Rád som si zmeriaval svoje sily. Bol určite silnejším protivníkom než väčšina populácie na týchto ostrovoch. Aspoň trochu vzrušenia. Zviera zarevalo a ako som sa k nemu priblížil, aby som ho chňapol, labou sa po mne zahnal. Podarilo sa mi mu vyhnúť, pretože som to čakal. Pobavene som sa zasmial a preskočil za jeho chrbát. Bol som rozhodne obratnejší, než medveď, ktorý bol odo mňa o poznanie väčší a nemotornejší. Aj keď vo svojej podstate som si len možno prehnane veril... Tak ako stále.

Z a č i a t o k - predátori 1

Slová Peisii mi v niektorých bodoch nedávali zmysel. Nepoznal som slová, ktoré používala. I tak som ju však počúval a snažil sa spracovať to, ako vyzerá jej svet. Bol... diametrálne odlišní, no i tak ma zaujal viac, než to, čo som poznal. Bolo logické, že som túžil po niečom inom. Niečom novom než to, čo som mal. Slová, ktoré dodala vo mne vyvolali mierny úsmev. "Možno áno," riekol som a po chvíli dodal: "Ďakujem." Mal som množstvo otázok, ktoré by som jej rád položil, ale naše stretnutie bolo vyrušené tým, čoho som sa najväčšmi obával už len čo som zachytil jeho pach. Skutočne prešiel až k nám. Stáli sme mu v ceste k vode. Tvor vyšiel z najväčšej tmy a zastavil. Jeho tupý pohľad smeroval na nás. Hľadel som mu do tváre a čakal. Po chvíli otvoril papuľu a zareval. Chcel prejsť, odstrašiť nás. "Ešte aby mi nejaký tupý medveď niečo kázal," zašomral som si popod ňufák a ani mnou nehlo. Zatiaľ. Čakal som, čo medveď spraví, či vyštartuje. Bol som pripravený na všetko, ale rozhodne som mu nemienil ustúpiť z cesty. V tento moment som si privlastnil celé jazero a tomu tupcovi som odmietal dovoliť prejsť k vode. Minimálne kým tu budem chcieť tráviť svoj čas. Smrdel na sto honov.

Sledoval som ju a na jej otázku len jednoducho odpovedal: "Tak rôzne." Bolo pre mňa zbytočné to tu rozvádzať. Ani sa mi o tom rozprávať nechcelo. Pre mňa bolo hlavné, že som to vedel a mohol som to objasniť i jej, keďže sa mi zdala, že k burine má blízko. I jej vrodená mágia o tom hovorila svoje. "Aký je svet vonku?" opýtal som sa bez rozmýšľania, vzhľadom na to, že príbehy vlkov zo sveta odkiaľ sem prišli, boli rôzne no fascinujúce. Pripadal som si, že ostrovy nikdy nemali byť mojim domovom... Krajiny odkiaľ vlci prichádzali zneli oveľa lákavejšie, než toto tu. Bola tu mágia no i tak mi chýbal priestor, kam by som sa mohol ešte pozrieť. Mal som veľa ráz pocit, že chodím v kruchoch v klietke ako nejaké zviera v zoo. Cítil som tieseň a nemohol s tým nič robiť. Potreboval som nájsť nejaký zmysel... Údel pre ktorý by som žil ďalej. Spokojný. Strihol som uchom a kútikom oka spozoroval pohyb smerom k jazeru. Ďalší vlk? Nie. Keď som otočil hlavu jeho smerom, mohol mi do ňufáku priviať i jeho pach. V tme sa ťažko obrys rozoznával, no po pachu som ihneď vedel, čo to je. Išlo o medveďa.

S privretými očami som vnímal prúdenie vody okolo mňa. Aj napriek tomu, že išlo o stojatú vodu, Peisia ju výrazne vírila svojimi pohybmi, keď do nej vošla ako kačka. Nadvihol som jedno viečko, aby som sa na ňu pozrel, keď rozprávala. "Pritopíš sa," zabručal som ako znudený otec alebo otrávený veľký brat. Napokon som však otvoril obe oči a pohliadol na hladinu. "Neviem, asi? Pravdepodobne," skonštatoval som, no i tak som sa odhodlal, že to predsa len môžeme vyskúšať. Nemal som nič lepšie na práci a trocha hlúpostí má len zabaví. Aspoň som sa vrátil do svojich vĺčacích čias, kedy som riešil len takéto banality a nie závažné problémy. Preplazil som sa po dne trochu ďalej, kde som bol na tom dosť podobne ako Peisia a potopil hlavu. Ako som si myslel, svetielkovanie fungovalo na podobnom princípe a predsa len som ho mohol vidieť. Avšak zazrel som ešte niečo, čo by sa nám teraz hodilo. Aspoň dočasne. Otvoril som papuľu a odtrhol kus chalúh. Následne som sa vynoril. Potriasol som hlavou a z čiernej papule mi trčali zelené kusy odpornej chaluhy. "Svietim," skonštatoval som predtým, než som sa pobral na breh. Vďaka mágiám som si osušil kožuch a pokiaľ vyšla Peisia von, tak i jej. Následne som našiel najhlbšiu ranu, ktorú som mal na rane a z ktorej opäť pomaly začala tiecť krv... jednu chaluhu som "omotal" okolo nej. Aspoň dočasne, kým sa krv zrazí. Pozrel som na Peisiu. "V porovnaní s inými chaluhami vieš s touto lepšie pracovať a zároveň drží sama o sebe... viac menej," riekol som, vzhľadom na fakt, že keby sa neviem ako hýbem, asi zletí dole tak či onak. "Mala by sa prezývať hadie telo priľnavé, ale podľa mňa je to len ďalšia zelená burina s nejakou praktickou funkciou. Načo sa zaoberať ich názvami," riekol som a zaškeril sa. Mal som rád nové informácie, ale všeeetko si pamätať? No hrôza. Vyrval som z jazera i ďalšie tri kusy, čiže pokojne si mohla i ona nejakú väčšiu ranu prekryť, ak chcela. Čo ma privádzalo k myšlienke, či sa nedá zmýliť s nejakou inou, ktorá by práve naopak, intoxikovala ranu. To by bolo... nemilé, veď koľko druhov burín existovalo, možné bolo všetko. Ostal som mierne skeptický a pozrel sa na svoju labu. Tak či onak som si sadol na zadok. Ešte sa mi nechcelo ísť nikam a k tomu som bol hladný.

//Tichá zátoka cez Kvitnúcu lúku

Nasledovala ma. Straka zaškriekala, akoby sa ju snažila varovať. "Je zbitá dosť," zašomral som k vtákovi, ktorý si i tak robil zálusk na jej krátky, chlpatý chvost. Mal som náročný život s týmto zverom. "Ako si tu dlho?" opýtal som sa do vetru bez toho, aby som sa otočil jej smerom. Díval som sa len na jazero, ku ktorému sme pomaly prišli. Konvalinka tu nebola, minimálne som toho skrčka nevidel. Miesto toho sa mi zazdalo, že mi vietor dovial pachy iných vlkov. Strihol som uchom a bez mihnutia oka vošiel do vody. Bol som príliš vysoký, a tak som musel prejsť hlbšie do jazera. Strepal som sa doň celý a nechával vodu, aby mi omyla rany. Zároveň má príjemne chladila. Privrel som oči a chvíľku oddychoval. Bol som mierne vyčerpaný. Ako som sa čvachtal... Niečo ma pošteklilo. Zastrihal som uchom a pozrel sa na hladinu, aby som sa pozrel hlbšie pod hladinu no nič som nevidel a strkať hlavu som tam faaakt nechcel. Asi sa mi to len zdalo alebo mnou prebehla nejaká ryba. Alebo sa tam skrývalo niečo iné?

Stál som a hľadel pred seba. I po tom, čo som sa zbavil prízrakov, mi pred očami visela tá posledná ilúzia, ktorú som zahliadol. Bolo to skutočne? Nie. Bola to predtucha? Alebo sa so mnou len niekto hral? Zamračil som sa. Nepáčilo sa mi to. V mojom vnútri to len tak vrelo. Zaťal som tesáky a napäto hľadel vpred. "Hm," zamrmlal som si niečo nezrozumiteľné pre seba. Mal sompo tele rany, z ktorých padala krv, ale mne bola bolesť i pálčenie jedno. Pozrel som sa na vlčicu. "V pohode. Ty?" opýtal som sa jej, no keď som si ju prezrel, hneď som mohol skonštatovať: "Vyzeráš hroznr." Uškrnul som sa nad tým a pohliadol niekam na breh. Cítil som tu okrem nás a vlkov spred tým aj ďalšie pachy. Nemal som potrebu tu dlhšie ostávať. "Koniec, konečne," zasomral som si už zrozumiteľnejšie a vydal sa pomaly preč. Kývol som Peise hlavou a šiel za ňufákom. Bolo nás tu priveľa a ja som bol smädný. Zamieril som teda k jazeru, kde som sa chcel napiť a umyť rany. Nepredpokladal som, že za mnou niekto pôjde. Bol som predsa len ubručaný sopliak. Straka mi sadla na lopatky a na chvíľu si chcela oddýchnuť. Natočil som však po niekoľkých metroch hlavu a kútikom oka sa díval, či Peisa ostáva tam alebo sa poberie iným smerom.

//Kvilivec cez lúku

Cítil som, ako ani nedýcham. Bol som tak napätý, že som sa až začal mierne triasť od vypätia svalov. To, čo som videl, bolo podivné, snažiac sa mi snáď niečo naznačiť. Videl som otca, ale netušil som, ako veľmi mám tejto neznámej mágii veriť. Bola to len ilúzia? Pohrával sa mi so spomienkami? Ktovie. Avšak bolo to... dosť realistické. Zastavil som sa na mieste a s hrôzou sledoval to, čo mi bolo predostierané. Stiahol som uši vzad. Bolo to nepríjemné. Cítil som sa veľmi zle, keď som videl tie kopy mŕtvych, medzi ktorými som mohol vidieť i takých vlkov, ktorých som poznal. V tie momenty sa vo mne niečo pohlo a prišlo mi smutno, zabolelo to, i keď to bola len hrátka s mojou mysľou. Mal som chuť odvrátiť zrak, ale niečo ma stále nútilo sa na to dívať, nevnímať skutočné nebezpečenstvo, ktoré bolo navôkol mňa.