Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Totemy boli základom, ktorý sme mali dostať do labiek. Správanie prízrakov a prostredia to jasne dávalo najavo. Zamračil som sa a pokúšal sa prísť na to, ako to napraviť, ako toto celé ukončiť... lenže prízraky sa nás snažili od totemov držať ďalej. Pohľadom som prešiel na Peisu, ktorá pre jeden z nich chcela obetovať i život. Mal som nutkanie ju zachrániť, ale v tom som zamrzol na mieste. Díval som sa na druhú stranu, kde stál čierny vlk so zlatými znakmi a krídlami. Avšak, keď som sa tým smerom pozrel znova, videl som len hromadu prízrakov, ktoré sa na mňa valili. Stiahol som uši vzad. Bol som z toho celý nesvoj a zmätený, no potriasol som hlavou a zahľadel sa do čiernoty. Zavrčal som. Dvaja vlci sa už pustili do záchrany Ryšavej a vlčica začala zbierať totemy. Pridal som sa k nej na pol ducha prítomný, keďže som sa neustále otáčal na miesto, kde som predtým videl otca. Mohol to byť skutočne priechod na druhú stranu? Mohol sa tu ukázať? Čo by to potom znamenalo? Mal som priveľa otázok. Zboku na mňa letel jeden prízrak, na ktorého však zaútočila straka. Stiahol som uši vzad a pozrel sa vďačne na ňu. Nebol som pri plnom vedomí a mohlo ma to stáť hádam i život.

Ďakujem! Škoda, že sa to nedokončilo, mala som z toho Zaklínač vibes :(
Poprosila by som teda odznak za Akci roku a aj teda ten cool boon a mágiu mysle :)
S príveskami som spokojná také, aké má... i tak z jeho brnenia mi tam nič moc k nemu nesedí, ďakujem však za možnosť!

Dôvod, prečo sme sa ocitli v tejto šlamastike ma zaujímal len do tej miery, ktorá mi pomôže túto situáciu vyriešiť. Švihol som chvostom a postavil sa na zadné tak, aby som sa prednými oprel o skalu. Akoby som na ňu chcel vyskočiť. Skúmal som všetko, čo som tu mal k dispozícií. Ale nič sa nezdalo, že by nám dávalo akési vodítka. Zjavne bohovia mali radi, keď sme sa trápili. Povzdychol som si a skočil späť na zem prednými labkami a pozrel sa na vlčicu, ktorá sa rozjímala nad niečím iným. Pokrútil som hlavou. "Nie, možno sú to len prízraky a nie skutočné duše," riekol som, keďže nemuseli patriť žiadnemu živému telu a len jednoducho jestvovať. "A ty?" opýtal som sa jej vzápätí, keď som si spomenul, že by som mal s druhými vlkmi viesť i nejaký dialóg. "Viac než normálne," odpovedal som na jej zaskočenú otázku a konečne sa uškrnul. Bola prekvapená, čo znamenala, že tu zase na ostrovoch nemohla byť ktovieako dlho. "Povedal by som, že podobné veci sa tu dejú neustále. Celý tento svet je tvorený mágiou, ktorá si však robí čo chce," riekol som a v mysli dodal, že hlavne v rukách bohov. Bolo to však jedno a zaťažovať ju inými detailami nemalo zmysel. I tak by im neporozumela.

"Havran," odpovedal som stručne. Nemal som potrebu vyprávať siahodlhé slohy ako ten Bledý, ktorý stíhal žvaniť i keď sa topil. Mojim jediným cieľom bolo dostať sa odtiaľto preč a mať zase svoj svätý pokoj. Podobne ako Peisa, som sa vydal ku kameňu i totemom, aby som zistil, s čím to máme vlastne dočinenia. "Zistila si niečo?" zabručal som smerom k nej, keď som videl, ako sa nadrapuje s tými podivnosťami a hučí do melódie, ktorá mi vyhrávala v mozgu. Sklonil som hlavu a zahrabol u kameňa. Premýšľal som, či na niečom nemôže byť postavený, ale to tým asi nebolo. Priechod, či portál bol pravdepodobne zapečatení. Ale ako to opraviť? Najradšej by som to tu celé rozbil a mal by som pokoj. Pohľadom som opäť skĺzol na tie srandy, ktoré sa u kameňu povaľovali. "Hm, naposledy na druhú stranu neviedla žiadna brána," riekol som si pre seba, i keď to musela počuť. Sám som však po nej zopakoval a popriemestňoval náhodne tie totemy. Skúšal, či ich kombinácia niečo neurobí, ale bolo tu toľko možností. A azda sme ich mali zničiť? Bol som pripravený ich i spáliť ak by bola potreba. Ale čo tie duše? Nemôžu nám urobiť nič? Čo ak nás obvinia z toho, že sa nevedia dostať preč odtiaľto? Ako sa vlastne bojuje s duchmi? Mal som plno otázok, ale tak málo vodítok, ktoré by som mohol nasledovať.

Nemohol som sa brániť proti tej sile, ktorá ma volala hlbšie a hlbšie do útrob ostrova. Nechal som sa jej preto plne oddať, aby som to rýchlejšie mohol vyriešiť a odísť odtiaľto. Nemal som v pláne stráviť ďalšiu zimu hrátkami bohov. Stiahol som uši vzad a pootočil sa na vlčicu, ktorá mala poznámku. "Stačí, keď sa nenecháš zabiť," povedal som smerom k nej. Najlepšie by bolo, keby sa nikto z nich neplietol mi pod labky. Iba by mi to sťažovali. Odfrkol som si a sústredil sa skôr na cieľ našej cesty, ktorý bol v nedohľadne. Zastavil som sa a hľadel na prízraky. Druhá strana? pomyslel som si a spomenul si na čas, ktorý som tam strávil, aby som našiel svoje hmotné telo. Pokiaľ tomu tak bolo, prešli sme zase na druhú stranu? Nie. Niečo tu však nesedelo. Niečo bolo zle. Pozoroval som prízraky, ktoré sa chceli dostať ku kameňu, ale čo s ním chceli robiť? Veď nemali hmotné telá. Zamračil som sa a pozrel na vlčicu. Mala viac rozumu než ja, aspoň som v to veril, keď už svaly a sila nebola jej výhodou. Chcel som to tu vybaviť a odísť. Ale najskôr som musel prísť na to, o čo sa máme vlastne pokúsiť, aby tá žiara a duše zmizlo a toto miesto bolo zase normálne nudné.

Na chrbte mi pristála ťažká váha, ktorú som skutočne nečakal. Laby sa mi preto rozišli a ja sa skĺzol k zemi. Tvrdo som si nabil papuľu. Podráždene som zavrčal a kútikom oka zachytil ryšavú srsť. "Aspoň niekto mal mäkké pristátie," zašomral som si popod ňufák a začal sa zbierať na rovné laby. "V pohode," odvetil som na jej otázku a pozrel sa späť na miesto, kam ma to naďalej tiahlo. Vlčica prejavovala obavy a starosť i o druhých vlkov, ale mne boli ukradnutí. Pri ich záchrane by som ešte i ja mohol prísť o viac, než oni. Strihol som uchom a uvedomil si, že necítim už to, čo som cítil pred chvíľou a keď som sa obzrel na skupinu u brehu, ani tú som nevidel. Napriek tomu k niekomu hovorila. Zamračil som sa. Panebože, pomyslel som si. Predstava, že by som mal stráviť nejaký čas o samote s niekým, kto sa baví s preludami... a možno skutočne nejaký prelud zahliadla. Znova som si povzdychol a pozrel sa na straku. Kývol som jej hlavou a rozletela sa ďalej na ostrov. Chcel som odtiaľto čo najskôr, ale prv som sa musel vyporiadať s touto ďalšou hlúposťou miestnych bohov a mágie, ktorí si robili skutočne čo chceli. Ak za tým stál opäť Nero, roztrhám ho vlastnými labami za to, čo urobil Scallii. Potichu som zavrčal a vydal sa vpred. Predpokladal som, že Ryšavka pôjde za mnou, keďže sme ostali odrezaní spolu...

Hľadel som si svojho. Ignoroval som prítomnosť ďalších vlkov, ktorých existencie pre mňa nič neznamenali. Sklamal som sa v toľkých jedincoch, že som už nemal ani len chuť nikomu skúsiť dôverovať. Neprial som si dýchať rovnaký vzduch ako oni, azda preto som si udržiaval i odstup. Bolo to však čert platné, keď som spoza seba začul niečí hlas. Bez emócií v tvári som sa otočil na vlčicu, ktorá postávala neďaleko mňa a pokladala mi otázku, na ktorú som jej však nedokázal odpovedať. Mohla sama vidieť, čo sa tu deje. Avšak pripojil sa k nám ďalší vlk, ktorého som znenávidel v momente, kedy sa mu huba odmietala zastaviť. Rozprával viac než kdejaká vlčica, na ktorú som kedy natrafil. Bolo to viac než otravné. Povzdychol som si a otvoril papuľu, že odpoviem minimálne ryšavej vlčici, ktorá vyzerala normálnejšie v porovnaní s vlkom. Lenže osud mi neprial. Prikrčil som sa, no nemal som čas zareagovať.

Voda ma stiahla do svojich útrob a ja mal čo robiť, aby som zadržal aspoň kus kyslíku v svojich pľúcach. V momentoch, keď som sa aspoň na milisekundu vynoril na hladinu, mohol som v jednu chvíľu zahliadnuť straku. Viedla ma k brehu, ale prúd bol tak silný, že som sa len viac a viac vyčerpával. Zabručal som a po chvíli sa mi podarilo pomocou mágie, pritiahnuť sa koreňom späť na breh. Vyškriabal som sa naň a prerývane dýchal. Bolo jedno, ako bol kto silný, voda vedela uštvať i najlepšieho plavca. Tieklo zo mňa ako z osla. Straka pristála neďaleko a poskakujúc, sledovala, či som v poriadku. Bála sa, že nebude mať nikoho, kto by jej robil ochranára pri jej vylomeninách. Ach aké sebecké od toho sprostého tvora. No i tak som bol rád, že bola mojim kompasom. Otriasol som sa a za pomoci mágie si vysušil srsť. Po očku som zbadal siluety ďalších dvoch vlkov, no moju pozornosť zlákalo niečo iné. Prítomnosť tej negatívnej aury, ktorá celé túto anomáliu započala. Pocity vplývali i na mňa, ale zažil som toho dosť na to, aby som bol voči nim obrnený natoľko, aby som sa tu nezrútil z toho a neschúlil do klbka. Chcel som len vidieť toho hajzla, ktorý za tým stál, aby som mu prekusol tepnu a mohol si ísť konečne po svojich tam, kam som mal namierené.

//Kvílivec cez lúku

Zamračil som sa. Celá tá atmosféra sa mi zdala tak podivná. Vedel som, že nič z toho nemôže byť prirodzené. Presvedčila ma o tom až rana, ktorá vytvorila podobný portál, aký sa ocitol na hore. Zamračil som sa ostal stáť na brehu jazera. Čo to asi znamenalo? Nebolo to rozhodne nič dobré. Bohov som nikde nevidel, zjavne neboli prítomný. Aspoň v ich formách. Typické. Tieto sprosti nechajú na obyčajných smrteľníkov, aby si to vyriešili? Patetické. Niečo očividne na ostrove bolo, lenže voda bola rozvírená a nedalo sa tam len tak dostať. Škoda, že som nemal tie krídla, bolo by to oveľa jednoduchšie. Odfrkol som si a pozrel sa na vlkov, ktorý sa tu tiež neachádzali. Fungovalo to ako magnet, ktorý k sebe priťahoval všetkých a všetko. Zamračil som sa o to viac, keď som uvidel hmlu, ktoráá bola ešte viac neprirodzená. DO čoho som sa to zase dostal, sakra? Neostávalo mi len počkať, až vôbec spoznám svoj momentálny problém a rozhhodnem sa, či to môj problém je alebo sa otočím a odídem.

Pokrútil som hlavou. "Neboj sa, určite spoznáš, že sú niečím špeciálne," povedal som s úsmevom a zašvihal chvostom. Mal by som sa pomaly vybrať po svojich. "Maličká," riekol som a zasmial sa. Potriasol som hlavou a povzdychol si. "Vôbec nie, mám však svoje plány, ktoré potrebujem vykonať. A nechcem ťa tu nechávať samú, ale nebudem mať asi na výber. Veď ty sa nestratíš, určite. Táto krajina však nie je tak bezpečná, ako si môžeš myslieť, preto si dávaj lepší pozor. Nabudúce vlk, na ktorého natrafíš, nebude tak milý ako ja," povedal som jej a uškrnul sa. Síce som tiež nebol najlepšou spoločnosťou, no podľa mňa to bolo lepšie, než prípady niektorých iných individuí. Potriasol som hlavou, povzdychol si a vyškriabal sa na rovné labky. Pozrel som sa na ňu z výšky a usmial sa. "Naozaj musím ísť, ale dúfam, že sa ešte uvidíme dakedy a potom mi povieš, či si narazila na toho starca, čo povieš?" povedal som a zašvihal chvostom. Následne som krpcovi kývol hlavou a s rozpoltenými pocitmi som sa vydal preč. Nepáčilo sa mi, že tam bude sama, ale život ju predsa naučí najlepšie.

//tichá zátoka cez lúku

Ani som sa nemusel zamýšľať. "Je starý, šedivý a otravný. Tiež so sebou vláči divný krám, kde má plno blbostí, ktoré sa ti bude snažiť nanútiť," povedal som a uškrnul sa. Dobre som si vspomínal na všetko, čo som s tým dedkom zažil. Už mi hádam ani nemal čo dať. Teda, ktovie. Možno zase niečo vytiahne z vrecka, keď to budem najmenej čakať. "Občas sa len tak zjavia, inokedy ich kde-tu nájdeš. Ale všetky sú lesklé, ligotavé. Vidíš, že majú väčšiu hodnotu, než obyčajný kameň," riekol som a labou strčil do nejakého okruhliaka, ktorý sa povaľoval na brehu. Určite by som mu obyčajné kamene neťahal pod ňufák. "Čierna," odvetil som jednoducho. Ako vlk som rozhodne nemohol tušiť, že čierna nie je farbou ako takou. Pre mňa však bola. Bol som prostý a rozhodne vo vlčej ríši sme nemali znalosti ako ľudia, pretože sme to ani nepotrebovali riešiť. Chceli sme prežiť, nie sa rozplývať nad teóriou farieb. "Ale rozhodne by k tvojej tmavej srsti šla akákoľvek farba a možno i kombinácia nejakých. Videl som i také odznaky," povedal som s úsmevom. Veď ešte zistí, čo vlastne sama chce. Teraz bola príliš mladá na to. A možno ani nebude musieť nič vymýšľať a ted starý prešibaný Wu to urobí za ňu. "Kde vlastne bývaš? Najbližšia svorka o ktorej viem, je v zlatom lese. Ale od neho si nemohla prejsť. Jedine, že by si bola dcérou tulákov? Nebudú sa o teba rodičia strachovať?" riekol som s úsmevom, keďže som tu nechcel vĺča nechať len tak samé, ale mal som svoje starosti, ktoré som musel riešiť. A to hlavne nájsť Scalliu, vzhľadom na to, že posledne na mňa dosť vyletela.

Po odpovedi vĺčaťa som si ľahol na zem. Vyzeralo to, že si skutočne nejaký ten čas oddýchnem. Po očku som kontroloval straku, ktorá pokračovala vo svojej šikane žiab na brehu opodiaľ. Uškrnul som sa nad tým a svoju pozornosť vrátil späť na skrčka. "Nie, drobec, ty určite nie," riekol som na jej obavy. Očividne som vyzeral o dosť horšie, než sa zdalo. Povzdychol som si. Nechcel som teraz nič z toho riešiť a práve toto náhodné stretnutie mi dosť pomohlo. Aspoň som veril, že mi pomôže, pokiaľ sa tu nevyskytne niekto, kto bude fakt idiot. "Ďakujem. Aj ty budeš môcť mať farebnú srsť jedného dňa. Len budeš musieť nájsť potulného starca, ktorý za niekoľko lesklých kamienkov, pre teba urobí čokoľvek," povedal som jej priateľsky a švihol dokonca i chvostom. "Aká farba sa ti najviac páči?" opýtal som sa jej a zahľadel sa jej do očí. Bolo očividné, že ovláda vzduch. Svetlé znaky by určite pasovali k jej srsti. Mohla by vyzerať skutočne zaujímavo, keby chcela. Na čiernom podklade vyzeralo všetko dobre... až na niekoľko individuí, ktoré som stretol. Tí vyzerali skutočne otrasne.

Díval som sa na hladinu jazera a odpočíval. V mysli som mal rozbehnutý pravý orkán myšlienok, ktoré neboli najpríjemnejšie. Azda i preto bola moja nálada pochmúrna a mal som chuť maximálne tak skočiť do toho jazera a potlačiť svoje pudy sebazáchovy. Mal som v tom predsa len prax. Strihol som však uchom, keďže ma z tohto premýšľania prebrala niečia prítomnosť. Lepšie povedané hlas akéhosi skrčka, ktorý sa tu ukázal. Pohľadom som prešiel na odrastené vĺča, ktoré už za sebou niekoľko splnov dávno malo, no stále ešte nedosahovalo rozmerov dospelého jedinca. "Hm?" zabručal som a zaostril do jej očí. Odkiaľ sa vlastne vzala? Poobzeral som sa po okolí jazera, ale nikde som žiadneho vlka nevidel. Musela prísť sama. Privrel som oči a vrátil zrak späť na ňu. "Čo potrebuješ?" opýtal som sa jej na rovinu i ja a vyčkával, čo vlastne po mne bude chcieť. Bol som zachmúrený a bez nálady, ale pravdou bolo, že rozptýlenie v podobe vĺčaťa mi len pomôže na chvíľu myslieť na niečo iné a hlavne... vĺčatá som mal rád. Boli nevinné a úprimné. Presne také, akými dospelí jedinci už neboli.

//pohorie

Utápal som sa vo svojich pochmúrnych myšlienkach celú cestu, ako som schádzal z hôr. Len sama Iris vie, ako sa mi podarilo v nich neutopiť. Zabručal som a pozrel sa na hladinu jazera, ku ktorej sa mi podarilo prísť. Straka si už našla svoju obeť, a tak som ju nechal byť, aby otravovala žaby, ktoré sa u jazera medzi kameňmi skrývali. Sám som zamieril k brehu a sklonil hlavu, aby som sa mohol napiť. Mal som za sebou slušnú štreku. Azda i preto som sa napájal poriadnu chvíľu. Až tak, že som mal pocit, akoby mi každú chvíľu išiel žalúdok prasknúť. Pravdepodobne som tým len zaháňal hlad, ktorý ma ťažil. No pre túto chvíľu sa mi ho podarilo úspešne zbaviť. Zdvihol som hlavu, voda mi stále stekala po brade a padala späť na hladinu jazera. Snažila sa vrátiť tam, kam patrila. Privrel som zraky a posadil sa na breh jazera. Kvílenie vetru bolo tak nepríjemné, až to lahodilo mojim ušiam. Potreboval som trochu času sám pre seba. Vydýchol som si a privrel oči, nechávajúc sa unášať krásou v nedokonalosti tohto miesta.

//Temný les

Katastrofa. Aj tak by sa dala popísať dnešná spoločnosť, nad ktorou som viedol posledné hodiny úvahy. Strácal som nádej v ňu samotnú, ale i v seba. V spoločenstvo a jeho cieľ, ktorý mi bol stále neznámy. K čomu môj otec zakladal s ostatnými túto... skupinu? Aký bol ich účel a prečo je v nej toľko vlkov, ktorí pomaly ani netušia, aký je rozdiel medzi korisťou a lovcom? Povzdychol som si. Sťažka. Boli tu veci, ktoré ma ťažili, ale nebol tu nikto, komu by som sa mohol zdôveriť. Samota bola mojim bremenom, ktoré som musel niesť ako kríž na svojom chrbte. Bol som unavený, ale žiaden spánok na svete mi nedokázal tú energiu dobiť. Bol som stratený, sám a zničený. Môj život sa rozpadol ako domček z kariet skôr, než sa vôbec začal. A domino, ktoré začalo padať, sa v tento moment rúcalo len do priepaste, ktorá bola nekonečná ako temnota zabudnutia, do ktorej po smrti všetci časom upadneme. Zastavil som sa na hrebeni hory a pohľad namieril na jazero, ktoré sa tískalo k pohoriu. Bolo tak nevinné, až som sa rozhodol, že k nemu zavítam. Nebolo miesta, kde by som na týchto ostrovoch nebol. Netušil som, kam mám ísť a cítil som sa ako pes vo voliére. Chodil som v kruhoch a pomaly strácal svoj zdravý rozum. Všetko však bolo v poriadku, nie? Na tvári sa mi skrivil úsmev. Všetko bolo v poriadku. Pomaly som sa rozišiel a začal z hôr zostupovať dole, pomaly smerujúc k vodnej ploche v diaľke.

//Kvílivec

//Krištáľové jazero

Vták letel ďalej vpredu, než som bol ja. Nechcelo sa mi príliš kráčať, predsa len som zlenivel za posledné dni. Užíval som si však pokoj, ktorý ma obklopil, keď som sa konečne všetkých zbavil. Bol som sám presne tak, ako som si zaslúžil. Rovnako tak ma všetci nenávideli. A presne tak to bolo súdené. Spokojne som sa uškrnul a ležérne sa pozrel na straku, ktorá ma svojimi divokými gestami snažila pophnať. Bol som na ňu príliš pomalý. Po chvíli som sa za ňou i zahnal a cvakol zubami. "Nebuď nedočkavá," zavrčal som po nej a prevrátil oči v stĺp. Tento spoločník mi bol čert dlžný a možno i preto mi ju Wu podaroval. Pretože ani on ju nemohol zniesť a tak ju dal ako bremeno mne. Mohol som ju kedykoľvek rozpárať a ugrilovať si ju na ohni, ale zatiaľ... to nebolo potreba. Možno som bol len vnútorne rád, že mám aspoň ako takú spoločnosť po svojom boku. Keď so mnou už nikto iný nechcel tráviť čas. Bolo až absúrdne ako každý, komu som kedy veril, ma opustil, umrel alebo mi podrazil laby. Vlčia rasa bola prehnilá až ku koreňom. Potrebovala preriediť. Potrebovala vypáliť od tých zhnitých zárodkov, aby to málo dobra mohlo kvitnúť a priniesť len to dobré a čerstvé pre naše budúce pokolenia. Privrel som oči a prekročil most, ktorý ma zaviedol do temného lesa, ktorého prostredie presne sadlo k mojej aktuálnej nálade. Cítil som sa stratený až tak, že som už ani ja sám nespoznával sám seba.

//pohorie