Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Jazero Smrti cez Púšť

Pokračoval som opäť sám cez púšť. Piesočné duny neboli nič pre mňa. Teplo, ktoré sálalo nie len od slnka, ale aj zo zeme, neprospievalo môjmu čiernemu a hustému kožuchu. Strihol som uchom a pozrel sa niekam do blba, kde sa mi zazdalo, že som uzrel dve vlčie siluety. Ale ktovie, či si so mnou nepohrávala len moja myseľ. Pach Vina bol určite len niečím, čo sa mi mihlo mysľou z dlhej chvíle. Povzdychol som si a pokračoval vo svojej ceste ďalej. Nevedel som, kam ma zavedie, ale bolo mi to jedno. Niekde ma už púšť vypľuje. A tak sa i stalo. Došiel som k zátoke, ktorá bola blízko zlatého lesa. Povedal som si, že to tam po Ahvových slovách pôjdem preskúmať. Netušil som, čo tam nájdem, ale ak sa tam ukrýval ten zbabelec Azrael, určite mi to neunikne. Privrel som zraky. Vyhýbal sa mi už pomerne dlhú dobu, len čo bola pravda. Odfrkol som si a pomaličky pokračoval svmerom k zlatým stromom, ktoré sa črtali v diaľke. Blížil som sa k nim a premýšľal pomaly nad plánom, ktorý som chcel vykonať!

//Bašta cez Zlatý les

Pousmial som sa na Ahvu a pokýval hlavou. Mal pravdu. V tomto čase liezť do vody bol veľký problém. Ktovie, či Scallia už z jaskyne odišla. Čím neskôr by prišla na hlavný ostrov, tým náročnejšia a nebezpečnejšia by bola cesta cez prieliv. Povzdychol som si a kukol sa na Ahvu. "Voda skrýva, ale aj iné tajomstvá. Napríklad na dne jazier môžeš nájsť chaluhy, ktoré však veľmi dobre držia na vlčom tele, a tak ich vedia liečitelia využiť ako pripútanie nejakých mastí, či zakrytia krvavých zranení, aby sa do nich nedostali nečistoty. Tá chaluha sa nazýva hadie telo priľnavé, vďaka jeho vzhľadu," riekol som a ukázal mu názornú ukážku, keďže som sa odmietal trepať do tej vody. Povzdychol som si a kukol na Ellie, ktorá nás v medzičase opustila. Zjavne sme ju nudili. Aj ja som sa však musel dať do pohybu. Chtiac nechtiac. Postavil som sa preto na rovné labky. "Aj ja musím ísť, rovnako ako ty. Verím, že sa čoskoro uvidíme. Nech ťa bohovia sprevádzajú na tvojej ceste," riekol som, no v mysli som zanadaval. V miestnych bohov aom stratil rešpekt i vieru už veľmi dávno. Otočil som sa, kývol mu na pozdrav a vydal sa preč.

//tichá zátoka cez púšť

Rainer ak počítam dobre mal 21 (+2) bodov cize 23??? Idk na mobilu sa mi to zle porovnava xdd
> 10 kšm + 1 rubín + 5 kšm za aerrav + za 20b mágiu ilúzií + za 3b 5kšm = 20 kšm 1 rubín a mágia ilúzií (asi)

Tiara za moodboard 10 kšm + 1 rub

Zapsáno.

Sledoval som vlčicu, ktorá sa chopila činu. Ahva mi niečo o nej povedal, no taktiež bola pre neho neznámou. Pokýval som hlavou a pomaly sa vydal k nej, keď už putoval predtým s ňou. "Máš teraz niečo v pláne? Vrátiť sa do svorky? K rodine? Putovať ešte po okolí?" opýtal som sa ho a nadvihol spýtavo obočie. Konečne sme podišli až k vlčici, že nás mohla normálne počuť. Povzdychol som si a pozrel sa na hladinu jazera. "Ahvaryan, predsa len ti ešte niečo môžem zdeliť, čo ma napadlo, že by sa hodilo vašim liečiteľom," riekol som a mohla ma počuť Ellie, ak na naše slová zareaguje. Strihol som uchom a papuľou ukázal na hladinu jazera. "Lekná, ktoré však nie sú obyčajné. Ich listy sa veľmi jednoducho dajú použiť ako misky pre rôzne maste, či elixíry," riekol som. "Miestni tento leknín prezývajú ako Šedivka plávajúca," povedal som, no do vody sa za ňou nehnal. Predsa len som mal voči tomuto jazeru menší odpor.

Všetko dobré prajem, menej výpadkov, rýchlejších odpisov, viac akcií a omnoho viac hráčov (tie známosti sa samé nepozbierajú) a tak dàle a tak dále... Verím, že to tu ešte pár rokov vydrží, nech sa nenudím ak skončím na materskej. Priala by som hre novú krv, pretože tu nejako všetci len starnú. Za mojich čias sme všetci boli na základke a bolo to epické! Viac herných akcií bych priala, ale takých, kde sa človek nesekne na pol roka. Admini sú super, v pohode, alles gutt... Prosím si ten predmet a zmĺknem už

Prikývol som. Na jeho slovách niečo skutočne bolo. Veď predsa len bol starší odo mňa a títo starí vlci mali plno podivných prirovnaní, ktoré však dávali logiku. Samozrejme, že ja som na to tak úplne nebol, ale čo sa dalo robiť. Strihol som uchom a zahľadel sa niekam za horizont, smerom k piesočným dunám. Azda by som sa mohol počas zimy porozhliadnuť i okolo oázy. Hádam by sa klíma v púšti taktiež ochladila, keď všade okolo bude sneh? To by dávalo rozum, i keď ktovie ako to na tomto magickom mieste vôbec bude skutočne. "To máš pravdu. Môžem byť rád i ja, že som dostal meno Havran a nie Ríbezľa," uškrnul som sa a pozrel sa na Ahvu. Z nejakého dôvodu mi to prišlo vtipné, ale čo sa s tým dalo robiť. Možno by to k mojej kyslej povahe pasovalo i viac. "Hm, a tá vaša spoločníčka? Ako sa volá? Zdá sa byť vcelku hanblivá," skonštatoval som, keď som sa cez jeho rameno pozrel na vlčicu. Od kedy sme odišli za Wuom, ktorý už bol dávno v ťahu, neprekvapivo... ešte sa k nám nepridala. Ani predtým príliš nerozprávala, minimálne nie podľa mňa.

Nadvihol som spýtavo obočie. "Prečo by nie? Ja si skôr myslím, že väčšina vlkov, ktorých som za svoj život stretol, mali takého podivné mená, ktoré v našom jazyku nič neznamenali. Mne sa tvoje meno páči a myslím, že nevidím problém, prečo by som ťa nemal oslovovať celým menom," riekol som popravde a mierne sa nad tým začudoval. Naklonil som hlavu na stranu a pohliadol na jazero. Prečo by som nemal jeho meno vyslovovať v celku, ani mne by sa nepáčilo, keby to moje niekto krátil, pfff. "Minimálne tvoja rodina ťa musí oslovovať celým menom, tak hrozné to nebude," dodal som napokon a uškrnul sa. Netušil som, do koho rodiny spadá, ale keby som zistil, že svet je skutočne malý, asi by ma na mieste porazilo. "Aká je vlastne tá tvoja svorka? Už som čo-to počul o tej v horách, niečo o tej, ktorá sa ukrýva v lesoch, i o tej na púšti. Je pravdou, že o tej tvojej som tiež počul chýry, ale ešte som sa s jej členom nestretol," dodal som napokon, aby som nejako usmernil našu debatu. Veď nech sa i niečo užitočné dozviem, no nie? Stále ma zaujímalo, čo sú zač, keď boli našimi nepriateľmi.

Pri jeho slovách som sa zamyslel. Samozrejme, boli tu takí, ale popravde som ich veľa na svojich cestách nestretol. Ani ja som nepomáhal len tak, ale vedel som, že pokiaľ pomôžem druhému, vzbudím v nich dôveru a akúsi vďaku, ktorú viem využiť a vybrať si svoj dlh, až príde ten správny čas. Strihol som uchom. "Dobre, budem si to pamätať, až mi budú z ňufáku visieť cencúle," pritakal som s úsmevom. Bol som si viac než istý, že do jeho svorky zavítam. Skôr či neskôr. Získať informácie priamo z centra? No to teda! V podstate som nepoznal nikoho okrem Azraela, kto by ma v rámci ich svorky vedel spoznať a priradiť k Chaosu. Dávalo mi to teda obrovskú výhodu. Pousmial som sa. "Aj mňa teší," zašomral som a pokýval hlavou. Moje meno nebolo nevšedné, skôr doslovné. "Tí, čo ma pomenovali, mali zjavne zmysel pre humor, ale po tých rokoch som si na to meno privykol, pravda. Hádam, až si nájdem lásku života, nebude sa mi za moje meno smiať, nebodaj i moje mláďatá!" riekol som a uškrnul sa. Ako by som ich asi pomenoval ja? Sniežik, Vločka, Mráčik, Vŕba?

Prešiel som pohľadom po jeho tvári a po očku sledoval straku, ktorá stále z diaľky nenávistne zazerala na toho jeho operenca. Nechcela sa však ku mne približovať, pokiaľ som bol v jeho blízkosti. Komické. "Myslím, že nejde o informácie, ku ktorým by sa vlk skôr či neskôr nedostal i sám. A... ako si povedal, možno budem potrebovať niekde skloniť hlavu. Predsa len život tuláka počas zimy nie je najľahčí," riekol som s úškrnom. Bol som stále mladý a i keď som si o sebe veľa myslel, niektoré veci nemuseli byť tak, ako sa zdali na prvý pohľad. "Budem rád za priateľa," povedal som presvedčivo a uprene na neho hľadel. Vystrúhal som priateľský úsmev a premýšľal, čo by mi mohol tak priniesť. Nevyzeral ako vlk, ktorý by o svorke vedel prehnane moc, ale azda sa to časom zmení a získam si jeho dôveru natoľko, že mi o nej povie viac. Rovnako ako som to mal rozohraté so Stinou, či Dantem. Nemal som problém s tým, že som ich nemal za skutočných priateľov, pretože som ich nepotreboval. Boli len nepriateľmi, ktorí nič neznamenali. Avšak... nejaké kontakty som potreboval. Ako inak by som sa dostal k informáciám? "Volám sa Havran, mimochodom," riekol som napokon, akoby to nebolo očividné, hlavne vďaka perám na uchu a krku, či môjmu sfarbeniu. Ak by ma i jeden prenasledoval, bolo by to určite viac epickejšie, no musel som si takto postačiť i so strakou. Tak nejak som však nenápadne tlačil aj na neho, aby sa mi predstavil.

Pokýval som hlavou. Čiže vlčica do jeho svorky nepatrila a očividne ani jej partner. Nemala teda čo dočinenia so Zlatou. To vo mne vzbudzovalo množstvo otázok, ktoré by som jej najradšej položil, ale to sme sa museli k nej pomaly vrátiť alebo k nám pridať. Tak či onak som pohliadol na Ahvu, ktorému som ukázal ďalšiu rastlinu. "Na lúkach. Napríklad i na tej, ktorá sa nachádza tu nad púšťou. Po ceste do tvojho lesa na ňu ešte možno narazíš. Ale určite by som sa poponáhľal, ak chceš urobiť zásobu. Zachvíľu začnú prvé mrazy a väčšina kvetín už skutočne uhynie," riekol som, čím som ho nenápadne vyháňal. Nezdalo sa, že by mal pre mňa ďalšie informácie, ja sám som mu však ešte nejakú tú kvetinu predstaviť chcel. Veď čo... aspoň bude o niečo múdrejší a azda sa to dostane i k tej vlčici, s ktorou sa Iridian ťahá a bude aspoň o niečo použiteľnejšia, keby sa k nám pridá. "Najlepšie je, aby váš liečiteľ ovládal vodu a ohreje ju veľmi jednoducho, aby v nej vyluhoval túto vec. Taktiež som u Wua občas zahliadol podivnú nádobu, ktorá by bola lepšou alternatívou, než kdejaké misky z kameňa, či dreva. Hlavne, čo sa varenia týka," riekol som smerom k nemu a zavspomínal, kedy som ten kotlík u Wua videl posledne. Bolo to skutočne veľmi dávno.

Zachmúril som sa. Vlk asi nebol až tak vysoko postavený, ako sa mohlo zdať. Mnoho informácií nemal, ktoré by boli pre mňa prospešné a pochyboval som, že by som našiel niečo iné. "Chápem, tak to je teda fajn, že tam dávate šancu každému," povedal som a zamyslene sa zadíval na vlčicu, ktorá ostala postávať neďaleko. "Aj tvoja spoločníčka stojí o prijatie do tvojej svorky? Necítiť z nej pach lesa, tak ako z teba," povedal som a nadvihol spýtavo obočie. Inak som si to vysvetliť nevedel. Premýšľal som nad tým, čo by som mu mohol ešte povedať. Samozrejme, pýtal sa na kvetinu a tak som pokýval hlavou. "Aby som však dodržal svoje slová... existuje rastlina, ktorá sa dá nájsť v každom svete. Ide o trychtyrek, ktorý keď vyluhuješ vo vode, ideálne v teplej, pustí svoje liečivé látky, ktoré napomáhajú telu v regenerácií a zároveň i zahrieva. Myslím, že ideálne pre nachladnutie počas mrazivých dní počas zimy," povedal som vlkovi a aj som mu ukázal jeho podobu, aby ju vedel nájsť, či popísať nejakému z liečiteľov. Mohol ju nájsť i na neďalekej lúke!

Počúval som ho. Veľmi pozorne som ho počúval. Privrel som zraky a naklonil hlavu na stranu. "Prijímate teda len tak niekoho, kto potrebuje domov a je aspoň ako tak schopný k niečomu? Napríklad poznal som tu nejakých zelenáčov, ktorí sa na ostrovoch zjavili len nedávno. Ich schopnosti ako každého boli takmer záporné. No ich skúsenosti s lovom, či bojom stále mali vo svojich pamätiach. I napriek absencii svalstva a moci, by ste boli ochotní ich prichýliť?" opýtal som sa ho, aby som si ujasnil smer filozofie zlatej. Sám som bol rozhorčený z výberu niektorých členov do nášho spoločenstva. Ak to však fungovalo všade, začínal som sa báť o to, s kým sa vôbec začal iridian ťahať. "Váš alfa je tiež mladý?" opýtal som sa a nadvihol spýtavo obočie. Veď predsa len, keď spomínal, že tam majú plno mladých... možno to bola mladá svorka? To mi však nevychádzalo, keďže sa zapojila ich svorka do vojny. Zachmúril som sa. Alebo sa zmenilo vedenie? Mal som toľko otázok, ktoré potrebovali aktualizovať moje informácie.

"Zniem ako zúfalec, veru?" pritakal som a hral túto rolu, do ktorej som sa sám vopchal. Zastrihal som ušami a počúval, či sa mi dostane nejakých podstatných informácií, po ktorých som tak lačnil. "Mnoho mladých? Tak to je fajn. Ale nie je to na škodu, takto pred zimou? Mnoho vlkov, ktorí nemajú skúsenosti, veľmi počas tohto ťažkého obdobia nepomôžu predsa. No verím, že nejako už prežívať prežívate," riekol som smerom k nemu a usmial sa. Dávalo mi to však nejasnú odpoveď. Bolo náročné nájsť nejakú vlčicu, ktorú by som mohol priradiť k Iridanovi. Keď ich tam podľa Ahvu, bolo mnoho. No nevadí. "Ach, iste by som rád zistil, aké je to niekam patriť. Ale neviem, či by som svojmu životu tuláka vedel dať zbohom. Hm," sťažka som si povzdychol. Museli viesť niečo, kde tam mali tulákov len na skúšku, no nie? Ten čas by mi stačil k tomu, aby som zistil všetko potrebné o ich svorke. Chm. Zachmúril som sa. "Poznám ich mnoho. Určite by som vedel minimálne týmto vašej svorke pomôcť," priznal som a začal premýšľať, čo takého by som mu ešte mohol teraz povedať, čo by bolo zaujímavé a možno i nápomocné, keby išlo o nejaký... vážnejší stret. Ktorý sa týmto tempom pomaly blížil.

Pokýval som hlavou. "Nebyť mojej túžby po znalosti týchto magických bylín, asi by som tiež o ne nejavil tak veľký záujem a boli by pre mňa obyčajnou burinou," poznamenal som, čím som dal vlkovi za pravdu. Mal som radšej mágie a svoje svaly, rovnako ako podľa jeho slov jeho svorka. "Musíte mať teda plno silných členov svorky? Necháp ma zle, ale... koncept svorky mi nie je tak blízky. Som predsa len od narodenia srdcom i dušou tulák," riekol som a zasmial sa. Skúmavo som ho však sledoval. Strihol som uchom a naklonil hlavu na stranu. Sám som našiel silu a trénoval sa do tejto formy len vďaka sebe samému. Nepotreboval som žiadnu svorku k tomu, aby som mal dobré zázemie. Pravda. Prešiel som si jazykom po tesákoch a čakal, čo z neho vypadne. Predsa len som od neho nechcel žiadne dôverné informácie, ktoré by mi nemohol povedať!

Pozrel som sa smerom k pohoriu a zapremýšľal sa. Sám som ju našiel dosť skoro na jar, preto som si myslel, že rastie pomerne do veľkých mrazov. "Je jednou z prvých rastlín, ktoré môžeme nájsť v horách na jar. Preto sa domnievam, že ešte v tomto čase by mala byť dohľadateľná. Nerastie však na každom kroku, treba ju dobre hľadať," odpovedal som mu a dúfal, že to takto stačilo. Určite som mal v rukáve i ďalšie kvetiny, ktoré by im mohli pomôcť. Otázkou bolo, že za čo mu tieto informácie zdelím. "Máte vo svorke viacero liečiteľov? Musíte mať poriadne veľkú svorku tým pádom," odvetil som a pozrel sa na neho. Keď som sa nad tým zamýšľal, aj my sme ich mali dosť. Keď som sa do nich sám nepočítal. Strihol som uchom a premýšľal, ako nadviazať tému tak, aby som sa mohol popýtať na tie mladé dámy, ktoré sa tam musia vyskytovať. Bolo to náročné, ale za moje informácie o kvetinách som v jeho vnútri mohol vytvárať akýsi dlh... potrebu mi to vrátiť, či mi len viac dôverovať, a tak mi viac povedať. Ktovie, či to tak však skutočne fungovalo, no robil som, čo som mohol.